Umelec
Ten kocúr je hotový démon, Zorinka! Treba sa ho zbaviť! Tamara Timotejová sa znechutene zaškľabila, keď sa jednomuší, ryšavý kocúr obšmietal okolo nôh jej sestry.
Čo to hovoríš, Tamka?! zhrozene vykríkla Zora. Veď je to živý tvor!
Tvor, to je presné! Najvýstižnejšie slovo! Nemyslíš, Zorinka, že si dovolí priveľa?
Kocúr, akoby potvrdzoval návštevkine slová, zrazu zasyčal, vyhrbil chrbát a opatrne sa bokom posúval pripravený brániť pokoj svojej pani.
No vidíš! triumfálne ukázala Tamara prstom na kocúra a instinctívne cúvla. Čo som vravela?!
Zora si v obavách povzdychla a zavolala svojho ochrancu:
Umelec, milý, nebuď taký. Všetko je v poriadku!
Kocúr sa otočil, pozrel na svoju pani a hneď sa upokojil. Vrátil sa k Zorinkiným nohám a jemne jej drgol bokom do boľavého lýtka, potom sa vedľa nej usadil, dávajúc najavo, že je stále ostražitý.
Bandita! odfrkla Tamara, obchádzajúc kocúra oblúkom. A ty ho ešte ľutuješ!
Veď ho predsa niekto ľutovať musí, vzdychla Zora.
Umelec sa u nej objavil tri roky dozadu. To bolo pre Zoru temné, ťažké obdobie. Len čo sa rozlúčila s mužom, odišiel jej jediný syn, a zostala sama, ak nerátame sestru a pár známych. Priateliek nikdy veľa nemala.
Bola Tamara. Sestra.
Tamka bola staršia. Medzi sestrami síce nebol veľký vekový rozdiel, ale rodičia to stále zdôrazňovali:
Naša Tamka je staršia, zodpovedná! Čokoľvek jej môžeme zveriť a nesklame! A Zorinka… to je náš anjelik! Uteší dušu, je to zázračné dieťa, ale taká roztržitá… Večná starosť!
Dievčatá vyrastali v presvedčení, že Tamara je šikovná, krásna hviezda, a Zora nešika, ale milovaná.
Za čo ťa rodičia chvália, tomu nerozumiem! urážala sa Tamka, keď Zora prišla domov s dobrými známkami. Veď to je normálne sa dobre učiť, za čo toľko chvály?!
Ale Tamka, veď ty si múdrejšia ako ja! Ty máš samé jednotky. Ja sem-tam trojku.
Práve preto! A oni ťa stále chvália! frflala Tamara, zatiaľ čo Zora sa snažila schovať úsmev, aby ju ešte viac nerozčúlila.
Tamara vystúpila zo školy s vyznamenaním, šla na univerzitu a domov už chodila málokedy.
Ako sa máš, Tamka? snažila sa Zora dozvedieť, čo nové v jej živote.
Ide to… Len keby mal deň viacej hodín!
Nestačí ti na učenie? starostlivo sa vyzvedala Zora.
Ale, na učenie! mávla rukou Tamara. Na osobný život nestačí! Ako mám nájsť normálneho frajera, keď lietam od svitu do mrku a bez karéry to nejde?!
Jaj, Tamka! Nad tým som sa nikdy nezamýšľala…
A ty sa, Zora, niekedy nad niečím aj zamýšľaš? smiala sa Tamara, nevnímajúc, že svojej sestre ubližuje. To sú už dospelácke starosti, nie pre také decká, ako ty!
Zora sa odťahovala, skrývala krivdu a ticho sa tešila, keď Tamare niečo vyšlo podľa jej predstáv. Veď hviezda musí žiariť. A Zora mohla len obdivovať jej svetlo.
Po univerzite bola Tamara stále sama. Chlapci sa jej vyhýbali pre jej ostrý jazyk a tvrdosť. Mama ju márne nabádala, aby bola jemnejšia.
Mama, chceš zo mňa romantickú slečnu? Nuda! Takú nechajte Zore! To nie je môj štýl!
Dcérka, nik ti nekáže byť niekým iným. Len buď trochu milšia. To chlapcom ulahodí.
Ale, mama! Odkiaľ vieš, čo sa dnešným chlapcom páči? Doba je iná!
Možno máš pravdu… Ty to vieš najlepšie, Tamka…
Prekvapenie prišlo ako blesk z čistého neba, keď Zora, ktorej vždy hovorili, že vysokú školu nepotrebuje, že stačí remeslo, priviedla domov snúbenca.
Dovoľte, toto je môj Peter…
Peter si Zorinu rodinu získal takmer okamžite. Bol krásny, rozumný, talentovaný. Pracoval ako novinár a prvé kroky robil už aj v televízii. Darilo sa mu, meno už niečo znamenalo.
Ale hlavné bolo, že Zoru miloval bez hladu a konca. Tú obyčajnú Zoru, podľa Tamary nudnú a nenápadnú, čo chodila do obyčajného učilišťa.
Zoru odjakživa bavilo pekne sa obliekať a šiť. Preto si našla také povolanie, kde mohla tvoriť pre iných aj pre seba.
Zora, krajčírka?! Tamara bola z jej voľby znechutená.
Tamka, veď nie som taká múdra ako ty. Krásnu sukňu či blúzku nik neurobí len tak. Chcem, aby boli ľudia okolo mňa krásni, aby ich to tešilo.
Ale na čo? Veď to je zbytočné! Čo to máš za mišmaš v hlave?
Neviem. Ale, pozri sa, šaty, čo som ti šila, boli dobré! Tak, ako mali byť!
Komu?
Tebe! Mne! Všetkým! Pozrú sa na teba a povedia nádherná! A to nie je dobre?
No… Niekto chce do kozmu, niekto šije pre iných… Ach, Zora-Zora!
A tak si Zora nikdy nevedela rady, čím zarmucuje svoju sestru. Šaty od nej Tamara rada nosila. Zora si sama vymýšľala strihy a tvary, sedela v noci a vyšívala na kraj sestrinej sukne kvety a tešila sa, keď videla, ako sa Tamara pretočí pred zrkadlom.
Oblečenie od Zory bolo také dobré, že sa mnohí spytovali, kde Tamara k takým šatám prišla, no ona nikdy neprezradila.
To je tajomstvo!
Zrejme zo zahraničia. Tamka, máš diplomatov v rodine?
Nepoviem! To je tajné! A nie moje! zašomrala Tamara, v skutočnosti však bola na sestru pyšná.
Vzťah Petera a Zory bol pre Tamara rana.
Ako? Ako je možné, že tá, čo nemá vzdelanie ani krásu, sa vydala skôr než Tamara? Nemožné!
Na Zorinej svadbe sedela Tamara s kamennou tvárou. Rodina nechápala, čo sa stalo. Zora, v šatách z vlastnej dielne, žiarila až ju konečne naozaj všetci všimli.
Krásavica! A Peter je tiež parádny! Hodí sa k sebe, nech majú šťastie!
Možno prvýkrát v živote Tamara pocítila závisť. Vytrvalo jej nahlodávala srdce ako ostré zuby a urobila si tam hniezdo.
Sestra má krásneho ženícha? Ty nikoho.
Rodičia sa už tešia na vnúčatá? Tejto hrozbe sa vyhneš! Aké deti?!
Zora žiari ako tvoja hviezda, čo prešla k nej! Tak ti treba! Jeden má všetko, druhému nič.
Tamara sa ani nedočkala konca hostiny. Potichu zmizla a doma až do príchodu rodičov nariekala do vankúša.
Stačilo však, aby na ňu mama v detskej izbe pozrela a hneď sa spamätala.
Dcérka, si v poriadku?
Úplne! Neboj sa!
Vydala sa o pol roka. Prvého, kto sa jej priplietol pod ruku. Jej muž bol oveľa starší, trochu plešatý, s bruškom, ale veľmi rozumný. Hneď pochopil, čo Tamara v manželstve hľadá.
Dám ti všetko, čo chceš. Ale bude to dohoda.
Podmienky?
Porodíš mi dieťa, možno dve. Budeš si budovať kariéru. S tým ti pomôžem budeš mať pestúnku, gazdinú, čo chceš. Ja ti zaručujem vernosť a zdravie. Očakávam absolútnu vernosť neveru netolerujem. Potrebujem doma stôl, posteľ, poriadok. Žiadne hádky ani rušenie môjho pokoja, aby som sa sústredil. Jasné?
Tamara dlho nerozmýšľala:
Platí!
A čuduj sa svete, toto manželstvo fungovalo nebolo v ňom toľko nehy ako u Zory a Petra, ale vládol tu pokoj a istota.
Mužovi porodila syna, neskôr dcéru, presne ako sa dohodli. Deti sa vychovávali pod dohľadom pestúnky Tamara bola zahltená prácou, písaním dizertácie, spoločenskými akciami, kde žiarila, zachovávajúc tajomstvo o svojich šatách.
Zora sa nikam neponáhľala. V búrlivých deväťdesiatych rokoch šila doma. Zákazníčky si jej adresu šepkali.
Krajčírka od Boha, len nových už neberie. Svojich má dosť!
Je taká dobrá?
Bolí! To sú tie ružové šaty? To bola ona!
Naozaj? Myslela som, že je to niečo od návrhára!
Slávni dizajnéri tiež niekde začínali! Aj Zora to môže dotiahnuť, ak sa nebojí!
Medzi jej zákazníčkami boli ženy podnikateľov či poslankyne. Obliekala polovicu televízneho štúdia v Bratislave i umelcov zo Slovenského národného divadla. Nikdy neopakovala model dobre vedela, aký by bol škandál, keby sa stretli na akcii dve dámy v rovnakom.
Keď sa trocha zmenili časy, Zora si otvorila malý ateliér, ktorý sa rýchlo stal módnym salónom i miestom stretnutí významných ľudí. Priestory na prízemí starého meštianskeho domu našla Tamara a kompletne ich zariadila, urobila aj väčšinu nákupov a sestre požičala peniaze.
Dohodneme sa neskôr, mávla rukou Tamara, pre ňu bolo hlavné poskytnúť sestre pôdu pod nohami.
Spätne, keď rozmýšľala nad Zoriným osudom, Tamara si vyčítala žiarlivosť. Zdalo sa jej, že práve ona mohla za to, že svetlo, ktoré v Zore tak dlho žiarilo, zhaslo. A keď hľadela na zdravé deti, zvieralo ju pri srdci: jediný Zorin syn, jej dlho očakávaný chlapček, sa narodil chorý.
Slnečný… Keď raz počula niekoho, nazvať ho slniečkom, hneď si to Tamara osvojila.
Ty si moja radosť, slniečko! Pozri, čo som ti doviezla! zdravila synovca.
Odpovedal jej dôverčivým úsmevom, že by obrátila celý svet, len aby mal šťastie.
Tamka, svojho Mišenka máš radšej ako vlastné deti! dívala sa Zora, ako syn, inak zdržanlivý, objíma tetu. Tak veľmi sa na teba tešil…
To bola len sčasti pravda, no Zora chcela veriť, že jej chlapec je zdravý…
Tamara, vidiac, ako sa Zora trápi, prevzala na seba všetko od pestúnky po pomoc v ateliéri.
Pracuj, Zora, potrebuješ to. Peter cestuje, ste spolu málo. Načo by si sedela doma?
Nemôžem, Tamka! Mám Mišenka!
Máš veľký priestor, urob tam detský kútik, najmi si posilu. Pestúnku zariadim ja. Šéfuj! Syn bude pri tebe a ty budeš spokojná!
Ach, Tamka, čo by som bez teba robila?
Na čo je predsa sestra? Dobre, dosť, nerozplač ma! Dnes som si dávala záležať na mejkape, mám akciu!
Takto žili.
Tamara sledovala Zorino aj synov zdravotný stav. Hľadala riešenia, lekárov. Mišenko bol slabý, s chorým srdiečkom a poruchami orgánov.
Tamka, prečo? Čím som to spôsobila, že Mišenko je takto chorý? plakala Zora, keď boli samy.
Ničím, milá! To je osud, skúška. Ale neron slzy, zvládneme to! Nebude nikdy zdravý, nech sa neklameme, ale môže byť šťastný a pokojný o to vieme postarať. Rodina, teplo, starostlivosť a láska. Vieme mu to dať?
Asi áno…
Tak neklesaj na duchu! Našla som ešte jedného neurológa svetoznámy! Síce je tam dlho rad, ale už som Mišenka zapísala. Uvidíme, či niečo poradí…
Tamka…
Pssst! Nalej mi ešte čaj a daj nejaký chlebík od rána som nič nejedla.
Manžel prijal Tamarin záujem o synovca pochopením.
Je škoda, že nemôžem preňho robiť viac. Ale ak treba, povedz. Pomôžem.
Pre Tamarku tieto rázne slová znamenali mnoho. Už vedela, že svojho muža má rada, nie tou mladíckou láskou, ale istotu dávajúcu silu.
Deti rástli, rodičia starnuli, medzi sestrami už nebolo zášti.
Komu inému by zverili svoje trápenia, ak nie sestre?
Pomoc medzi nimi fungovala obojstranne. Zora, keď sa dozvedela od Tamary, že jej manžel má problémy v práci, poprosila Petra vybaviť veci cez svoje kontakty. Bolo to dlhé a náročné vyšetrovanie a Zora až po rokoch pochopila, že to takmer stálo jej Petra život. Už vtedy jej Tamara povedala:
Ani neviete, čo ste mi so Petrom zachránili! Ale sľubujem vy s rodinou nikdy nebudete mať núdzu, kým budem žiť.
A svoje slovo dodržala.
Stála pri sestre, keď Peter ochorel. Odchádzal pomaly, slabol v očiach milovanej Zory, ktorá sa snažila držať, ale plakala ako kedysi Tamara do jej ramena:
Prečo? Veď ešte taký mladý!
A Tamara jej pomohla zvládnuť tú stratu, každý deň jej pripomínala, že sa musí držať kvôli Mišenkovi.
A potom Tamara držala sestru, keď Zore navždy odišlo jej Slniečko. Neplakali, hľadeli na suché tváre lekárov, svoje slzy si nechali na potom. Potom spolu, bez auta, prešli cez celé mesto, ruka v ruke a bez slova.
Žlté tričko a červené tenisky…
Áno…
Nebol dôvod vysvetľovať. Tak chceli upokojiť dušičku, keď ju vyprevádzali.
Zora po smrti syna zrazu zostarla. Pracovala len mechanicky, všetko prekladala na plecia zamestnancov. Tamara, keď občas zašla do ateliéru, videla, ako Zora sedí nad kresliacou doskou s padnutými ramenami, neschopná nakresliť ani čiarku.
Zorinka…
Hneď… Len si trochu oddýchnem, dobre? pozrela na sestru prázdnymi očami.
To tak nejde! Tamara sa takmer rozplakala.
Teraz už môžem všetko… slabo sa pousmiala Zora.
Zlom nastal v deň, keď do ateliéru prišiel kocúr.
Nik nevie odkiaľ sa vzal zodratý, špinavý, ucho roztrhnuté. Ulica pod oknami bola frekventovaná, mačky tam nechodili.
Kocúr sa chcel prešmyknúť vchodom, no hneď ho vyhnali.
Čo tu chceš? Mazaj! Šic!
Kocúr teda spokojne ľahol na horný schod, spustil laby, ňufák zvesil cez lem a tváril sa, akoby bol kus handry. Tak ho našla Zora, keď vtedy prišla neskôr.
Dievčatá, čo to tu je?! divila sa hereckému výkonu kocúra.
Kocúr, pani Zora! Prišiel, ľahol a nechce sa pohnúť!
Je vôbec živý? Zora ho skúšala dotykom topánky.
Kocúr v polospánku privrel oko, ľudsky povzdychol a vyplazil jazyk, akoby hovoril:
Veď zomieram! Čo ste za ľudí?! Už týždeň som hladný, meno nemám, chlpatý som na mŕtvo všetko vaša vina!
Zora sa prvýkrát po dlhej dobe usmiala:
No teda, aký umelec! Dievčatá, pozrite, aký výkon! Stanislavského by porazilo od závisti! Tak poď! Máš namiesto kritiky obed a pohladenie.
Uhánala ho k autu, prezrela a pokrútila hlavou:
Najskôr na veterinu! Nemám z tvojho ucha dobrý pocit… a vôbec…
Kocúr ani neceknul. Ticho sedel na prednej sedačke a aj keď ho doktor pichol bolestivou injekciou, iba raz zahundral. Prijal z Zorinej ruky paštétovu odmenu a s hrdosťou vypochodoval von už ako jej kocúr.
Nikdy som kocúra nemala. Ako sa dohodneme, Umelec?
Predviedol Sfinxa, nehnute pozerajúc na autá, Zora sa znovu usmiala:
Bude to fajn. Uvidíme, či ťa schváli aj Tamara…
Samozrejme, Tamara Umelca oficiálne neschválila. Ale iba naoko. Naháňala ho, len aby si všimla, ako Zora ožíva. Vo Zoriných očiach opäť videla iskru. Zas mala pre koho žiť, na koho sa usmievať.
Zora, on na teba čudne pozerá!
Tamka, nech pozerá! Storočie sa na mňa tak nik nepozeral!
Ako?
S láskou!
Je to podvodník! Klame ťa!
Nevadí! Hreje mi nohy, keď si večer ľahnem, a so mnou pozerá filmy. Veríš, že sleduje obrazovku, akoby rozumel?
Sama si si na vine! Mala si ho nazvať Murko, Čiko… Umelec, to čo je za meno pre kocúra?!
Ale sedí mu! smiala sa Zora, a Tamare sa hneď zmäkčilo srdce.
Vidieť sestru opäť smiať sa! Pre to Tamara odpustila kocúrovi všetko.
Ale naozaj ho prijala v deň, keď jej takmer vzali Zoru.
Bola sobota, deň voľna. Tamara sa k ateliéru vybrala len tak, či tam Zora ešte nesedí nad objednávkami. Umelec jej vrátil chuť do práce, šila krásne šaty, zákazníčky stáli rad.
V ateliéri sa svietilo, Tamara odomkla vlastným kľúčom.
Zora, Zorinka! Prišla som!
Ryšavý blesk jej preletel popod nohy, keď jej kocúr kúsok roztrhol pančuchy:
Umelec! Zbláznil si sa?! Čo robíš?!
Kocúr mal vytie, oči mu svietili do tmy, Tamara ustúpila.
Preboha, si besný?!
Chytila centimetrovú tyč, už už ho chcela odohnať, keď Umelec smutne zamňaukal a rozbehol sa medzi Tamarou a dverami do bývalej Mišenkovej izby, ktorú Zora nikdy nedokázala zmeniť na salón.
Čo je tam? zašepkala Tamara kocúrovi. Kde je Zora?!
Otvorila dvere, srdce v krku, a uvidela Zoru na zemi so synovou fotkou v rukách.
Zora!
Sanitka, nemocnica, deň na áre…
Tamara chodila dokola po chodbe a ticho sa modlila tak ako vedela:
Neber mi ju! Nech žije!
Až neskôr sa dozvie, že Umelec tiež vyvádzal v ateliéri zatvorený v izbe, kvílil, kým sa Zora neprebrala. Len potom si ľahol do kúta, odmietol jesť, pil len vodu.
Zoru púšťali až po troch týždňoch.
Tamka, najskôr do ateliéru!
Prečo hneď tam? Ja ti kocúra doveziem!
Nie! Chcem ho vidieť…
Ťažko vystúpila po schodoch, a keď s dievčatami videli, ako ryšavý plameň prebehne chodbou a obtáča sa okolo nôh pani, rozosmiali sa. Kocúr priasol tak hlasno, až Tamara musela povedať:
Och, Umelec!
Zora si ho vzala do náručia, pohladila už zahojené ucho a priznala:
Volal ma, Tamka. Počula som ho… najprv jeho, potom teba. Vtedy, pred nemocnicou. Aj tam…
Kde tam?
Neviem to vysvetliť. Najprv to bol hlas Petra, potom Mišenkov, ale silnejšie sa ozval kocúr… A potom si zasa prišla ty…
Zvláštne… Tamara nevedela, čo na to.
No Umelec asi vedel. Chvostom sa dotkol Zorinej brady, pozrel na Tamarku a usadil sa na Zoriných rukách.
Zdá sa, že som bola práve uznaná za vhodnú, Tamara sa usmiala. Netuším, na čo, ale prijatá som…
Umelec prižmúri oko, zelená iskrička preblikne a zahreje dušu. A Zora sa opäť usmeje.
Veď čo človeku viac treba? Blízkych nablízku a pokoj v duši.
A to je niekedy tak málo… A predsa tak strašne veľa.
