Fiflenka
No vieš čo, vyparádila sa! Normálni ľudia, ako sa patrí, ráno vstávajú na robotu a ona? Po tej našej blatovej ulici sa trepe v bielych nohaviciach!
Ale veď ona ani nechodí peši! Všade len v tom svojom aute! To je ako autobus!
Buď rada, že je aspoň oblečená! Videla si, čo má na krku?
Nie. A čo také?
Tetovanie! No čo vravíš! Veď takú vec spraví iba niekto, čo so zákonom nemá čisté meno, prisahám! Taká mladá, a už je taká poznamenaná! Čo by jej mama povedala, keby to videla? Ach, keď niet poriadneho dozoru je z nej stratená duša…
Lavička pred vchodom začala mrmlať, kým sledovali ako Zuzana mizne za rohom.
A čo by sme si nezaklebetili, keď už nám nákupné tašky pristáli pri nohách a domov sa nikomu nechce, lebo tam čaká len nekonečná rutina? Človek si potrebuje vydýchnuť, veď stále to isté Deti, domácnosť kde by si našiel nejakú radosť? Jedine počas ojedinelých sviatkov, lebo inak je veselosť nedostatkový tovar. Bežný človek má akurát starosti a hlavu plnú otázok ako nakŕmiť deti alebo vnúčatám doniesť niečo, čo ich poteší. Trochu šťastia je možno akurát v nich teda, ak ich vôbec má. Pozri na tú Gregorovú jej deti jej vyniesli, že nech na vnúčatá ani nepomýšľa, lebo dnes sa už deti nerodia, dnes sa lieta len po dovolenkách a nestará sa o nič. Ako im to vychádza? Asi sú rovnaké fifleny ako tá Zuzka, Natálina dcéra.
A bola kedysi normálna dievčina! Chodila do školy, dobre sa učila, slušne zdravila. Ale čo teraz? Odkedy jej mama zomrela, už sa na nič nepozerá. Poflakuje sa ktovie kde, nikde nepracuje. No dobre, že by aspoň študovala, ale kde-že! Dcéra tej Ivanky hovorila, že Zuzka sa dala na nejaký podivný biznis tetovania robí! Vraj si otvorila svoj salón. Toto kde už sme, prosím vás!
Keď sa pred pár rokmi ukázal Zuzkin otec, všetci dúfali, že ju dá do laty. Že jej ukáže, ako sa má žiť. Ale čo urobil on? Kúpil jej to otrasné auto, čo zaberie pol dvora, a potom odišiel a nechal ju napospas osudu. A ona? Veď je ešte mladá, ledva dvadsať oslávila! Ako môže niekto nechať dievča takto samé? Ešte aj byt môže prísť, čo jej po mame ostal, a o auto ani nehovorím.
Aha, už odchádza! Kam zase? A na čo? Človek jej ani na prsty nevidí! Ani sa neobzrie! Fiflenka čistá! V bielych nohaviciach
Zuzane by bolo viac ako jedno, čo si susedky šuškajú a čo si domýšľajú. Mala svojich starostí dosť. Aj dnes mala deň rozdelený na minúty. Toľko povinností, že keby mal deň aspoň o dve hodiny viac, aj tak by nestíhala! Mama jej stále dohovárala, že nevie hospodáriť s časom, ale vraj to raz zvládne.
Zuzka, vidíš, podľa toho, ako narábaš s časom, záleží celý tvoj život! Niekto lieta bez hlavy a nič nestíha, len sa sťažuje a závidí druhým. Ale odpoveď je jednoduchá. Kto je s časom kamarát, ten stihne hocičo.
A ako sa s ním skamarátiť, mami?
Nehnevaj ho, nevyhadzuj ho von oknom. Rozhodni sa, čo je pre teba dôležité, a zariaď sa podľa toho. Nezabudni si nechávať čas aj na ničnerobenie alebo zábavu. Človek nemôže stále len makať! Keď si to vezmeš všetko, raz ťa zožerie únava a bude zle.
A to prečo?
Veď nie si z ocele! Zoderieš sa a nijako ti to nepomôže. Uštvaná, otrávená, nervózna A na čo je to potom dobré? Nikomu! Dôležité je mať v živote mieru aj na robotu, aj na oddych. Uvidíš, keď si všetko rozdelíš, aj mne bude lepšie na srdci
Mamine rady si Zuzka pamätala, lenže riadiť sa nimi už bolo ťažšie. Kúpila si diár, ale aj tak jej to nie vždy vyšlo. Lebo všetko je dôležité, nič nechce počkať. Aj dnes má tri prednášky, ale reálne stíha len na jednu, lebo dvaja klienti chcú prísť len k nej a ešte aj k Danke musí zájsť. Tam, kde je Danka, tam je aj Patrik a s tým sa na päť minút nezdržíš. Potom ešte na návštevu za Karolom, pomôcť mu so sťahovaním A s novými deťmi sa treba im predstaviť veď idú na pobyt o týždeň a ona ani nevie ich mená. Kde len všetko popchať
Konečne sa kolóna pohla a Zuzka pridala plyn. Auto poslúchlo nežne, akoby ju povzbudzovalo: Neboj sa, všetko stihneme! Však kým ťa taký šéf zveril do mojej starostlivosti? Na to, aby som ti šetrila drahocenný čas!
Zuzka pohladila volant.
Ďakujem, oci
Keby jej niekto pred dvoma rokmi povedal, že raz začne ďakovať otcovi, vysmeje ho do očí. Otec jej bol tŕňom v päte, odkedy si pamätala.
Mama na neho nikdy zlé slovo nepovedala. Naopak, vravela, že je šikovný a že Zuzka je vraj celá jeho kópia.
Len Zuzka nechápala, ako taký šikovný chlap mohol nechať vlastné dieťa v plienkach a ani raz sa nespýtať, čo je s ňou.
Roky bola naňho nahnevaná. Tá zlosť ju dusila a pohlcovala potešenie z čohokoľvek.
V škôlke sedela s rôznofarebnými copíkmi v kúte a hnevala sa, keď ostatné dievčatá na karnevale tancovali s tatom. Jej partner chýbal. Neskôr v škole, keď niekto ublížil, zaťala zuby a sama si poradila, s tichou závisťou pozerala, ako niektoré len zakričia: Ja to poviem ockovi! On tu urobí poriadok!
S najlepšou kamarátkou Elenkou sa pohádala pred maturitou. Elenka len tak mimovoľne povedala: Tata vravel, že môžem ísť na akúkoľvek vysokú, všetko mi zaplatí. Keď to dám na vlastné, kúpia mi auto za tie peniaze. Vtedy Zuzka pochopila, že priateľstvo skončilo. Nebol to smútok, skôr dusivá, zúrivá krivda. Elenka vedela všetko aj to, že Zuzka túži mať otca a vždy ňou pichla, kde to najviac bolelo
Ale závistivá Zuzka nikdy nebola. Prečo aj? S mamou si žili fajn, aj cestovať mohli, aj nové oblečenie, aj poriadny mobil jej darovala na šestnástku.
Ten mobil už nebol najdôležitejší. Keď Zuzka obzerala svoj mobilný darček, vo dverách sa zjavil ten, na koho čakala celý život.
Scéna bola ostrá hádala sa, kričala, plakala skrátka, poriadna slovenská dráma. Mamu, čo ju upokojovala, odtlačila, vykrikovala, že je zradkyňa, že čo sem toho chlapa tahá, že ho nechce vidieť
Netušila, že mama má už v taške výsledky vyšetrenia. Ich životy sa zastavia na lame na jednom krátkom, krutom okamihu a potom sa všetko rozletí ako štrúdľa po kuchyni. Nič už nebude pevné ani isté. Akoby podlaha bola zo želatíny, ktorá Zuzke od detstva ani trochu nechutila Čo prišlo potom, ťažko by niekto upratal jednoduchým Bude dobre.
Ja som na vine, Zuzka. Že ste s otcom boli od seba, aj to, že som ti nedovolila sa s ním stretávať
Prečo? mamine prsty boli studené, ako klince, ale Zuzka nemala odvahu tú ruku odtiahnuť. Tušila, že pravda sa nedá večne skrývať.
Bola som urazená
Na čo? Mami, povedz už! Na čo sa dá tak uraziť, že berieš dieťaťu otca?
Povedz, čo chceš vedieť a ja poviem všetko. Počúvaj, ale neskáč mi do reči
Tak Zuzka zistila, ako to bolo naozaj ako sa jej rodičia brali mladí a nerozumní. Že mama jej čakala, keď zo všetkých strán len počúvala výčitky či už od svojich alebo jeho rodičov. Nikto ju nečakal. Obe rodiny boli znechutené, a jej narodenie im prekazilo plány. Otec musel nechať štúdium, mama si dala prerušenie a už sa na školu nevrátila. Doma sa hádali. Vzájomné výčitky, nespokojnosť Chýbal im chlapec, a už to išlo dolu vodou. Mama išla za tetou, čo ich prijala a otec ani nevedel, že už viac dcéru neuvidí.
Hľadal ťa. Písal mi, volal. Ale povedala som mu, že nie si jeho dcéra
Preboha, mami, prečo?
Dlho mi to hovorili, až som tomu začala veriť aj ja sama.
Zuzka sa pri tomto priznaní len otočila k oknu a z celej sily treskla päsťou do parapetu. Kaktus, ktorý jej darovala Elenka, nadskočil a z črepníka sa vysypala zem. Každá hrudka tej hliny jej pripomínala slová, čo mama vravela. Bum bordel. A treba to upratať. Ale to je ťažké, lebo špina necháva fľaky, ťažko sa zmýva.
Zobrala handru, poutierala. Potom sa posadila pri posteli mamy. Úplne bez slzy v oku povedala:
Rozprávaj. Všetko, pravdu. Nechcem už žiadne rozprávky.
A mama hovorila
Otázok síce bolo viac ako odpovedí, ale Zuzka pochopila, že život je veľmi zvláštna vec. Dnes vieš všetko, zajtra ti do hlavy pribudne pár faktov, a celý tvoj svet sa rozsype ako domček z karát. Ostane na tebe, čo s tým spravíš
Nepovedala nikdy, že mame odpustila možno áno, možno nie… To vie len ona.
Jedno však vedela určite. Bola vďačná, že jej to mama povedala a neživorila v tichu. Možno veľkú pravdu si odniesla so sebou do izby, zatvorenú spolu s otcom počas nočných strážnikov, v slabých rukách, keď už nezaberali lieky V otcových slzách, ktoré Zuzka párkrát videla, hoci sa ich snažil skrývať.
Zbytočne by sa na to otca pýtala načo rozvrtávať staré rany?
Veľa dôležitejšie bolo, že museli spolu nejako žiť, pretože otec ju naspäť k tete nedal.
Zuzka, ak mi povieš, že chceš, odídem. Ale až keď budeš mať aspoň osemnásť. Dovtedy budem pri tebe čo najmenej nápadný…
Vieš čo? Dosť si bol neviditeľný, stačilo. Ostaň! Ocko
Natália, mama Zuzky, zázračne vydržala namiesto pár mesiacov ešte skoro dva roky. Aj keď to nebolo veselé obdobie a bolo veľmi ťažké, Zuzka vie, že práve tie chvíle boli najšťastnejšie a najťažšie v jej živote. Dodnes ju hnevá, že čas im tak rýchlo utekal pomedzi prsty.
Vtedy Zuzka začala kresliť.
Prečo až vtedy? Sama netušila. Dovtedy si čmárala po starých zošitoch alebo okrajoch učebníc, ale nikdy ju nenapadlo, že by kreslenie mohlo byť niečo, čím by sa chcela živiť.
Počúvaj, ty máš celkom talent! priznal nejeden pozorovateľ, keď uvidel Zuzkin obrázok.
Raz otec stiahol tričko a Zuzke padla sánka. Na jeho chrbte svietilo farebné tetovanie, aké by ťažko spravila aj nejaká galéria. Jej čmáraniny boli oproti tomu maľbou detí pastelkou po stene.
To mi robil kamarát. Chceš, dohodnem ťa uňho na kurz? Mrkne, ako kreslíš, možno si ťa zoberie do učenia.
Jasné, chcem!
Susedia si sotva všimli, že Zuzka zmizla. Takmer rok bývala s otcom v Bratislave a učila sa remeslu. Potom sa však rozhodla, že chce ísť späť domov do Košíc.
Tati ja chcem domov.
Otec prekvapivo nič nenamietal. Len poprosil, nech ešte pár týždňov vydrží a potom jej rovno pomohol všetko presťahovať. Navyše jej na stole pristáli kľúče od auta a papiere odteraz bola majiteľkou salónu v centre. Nie veľkého, ale na začiatok dosť.
Pracuj, uč sa, dievča. Práca je jedna vec, ale vzdelanie je stále dôležité, aj keď už si odborníčka.
Keď už mala všetko nachystané, aj reklamné letáky, a sused Ďuro, čo najnovšie jazdí na harleyi (na zdesenie manželky), ju pochválil, Zuzka stále neverila, že to je naozaj. Otec dohliadol na úpravy, zariadil reklamu a potom sa zbalil.
Kam ideš?
Za rodičmi, Zuzka. Tam ma treba. Vieš, kde ma nájdeš. Držím ti palce
Keď odišiel, Zuzka sa ponorila do práce aj školy. Klientov mala vyše hlavy a musela si vybaviť dve asistentky.
V tomto víre, keď nemala prehľad ani o vlastnom diári, spoznala Danku.
Elegantná žena prišla do salónu podvečer, keď Zuzka už nervózne čakala na klienta, ktorý výrazne meškal.
Prepáčte, radi by sme si pohovorili s majstrom.
Samozrejme, to som ja.
Ale, dievčatko, nehrajme sa. Nezavoláš dospelého?
Zuzka si ženu pozorne obzrela. Oblečená draho, účes zrejme od profesionálky ale inak bez make-upu, oči obkolesené tieňmi, nechty krátke, bez laku A v pohľade smútok, ktorý Zuzke nebol cudzí. Podišla k skrinke a vytiahla album.
Tu sú moje práce. Ak sa vám budú páčiť, povedzte, čo chcete.
Meno tu na zápästie, prosím, nech ho stále vidím
A tam jej už slová došli. Zuzka ju nechala sadnúť, sklopila žalúzie, keď vonku práve zastavilo auto ďalšieho klienta.
Sadnite si. Bude to
Bolí to? Viem.
A keď už Danka bola v kresle, ticho dodala:
Jakub
Viac sa Zuzka nič nepýtala. O človeku, ktorý nosil toto meno, sa dozvedela o dva dni neskôr, keď narazili na seba v nemocnici, kde bola Zuzka na návšteve u tety.
Vy?
Hej, to som ja. Ďakujem.
Nie je za čo. Vyzerá to pekne.
Veľmi Aj Jakubovi sa páčilo
On je?
Ona. Moja dcéra.
Danka natiahla ruku, predstavila sa. A Zuzka hneď súhlasila, že chce Jakubku poznať.
Jasné, chcem!
Malá, v okuliaroch a s prelepeným sklom dvoma fajočkami, si ihneď získala srdce Zuzky. Bez hanby ju chytila za ruku a ukazovala smerom k parku:
Máš orechy? Alebo slnečnice? Čím budeš kŕmiť veveričky?
Aké veveričky?
Tie! S chvostom. Každý deň ich tu s mamou hľadáme. Ona tvrdí, že sú už také tučné, že im brucho ťahá ku konárom!
Nie, oni majú pohyb
Fakt? Ty si múdra!
Nie moc. Stále sa učím.
Aha. No, ja som Jakuba Horvátová.
Aké pekné meno Ja som Zuzana Adamovičová.
Tak už sme kamoši!
A v tej chvíli sa na Dankinej tvári konečne mihol úsmev.
Na ďalšie stretnutie Zuzka priviezla v ruksaku orechy.
O tom, ako napreduje Jakubkin liečebný boj, hovorila Danka až časom. Nezačali sa hrnúť hneď bola to opatrná dôvera ako na tenkom ľade.
Ešte je šanca?
Už áno. Keď som bola u teba vtedy, povedali mi, že niet veľkej nádeje Ale potom prišiel nový chirurg, pán doktor Tomáš a povedal, že ešte nie je všetko stratené.
Tak prečo si smutná?
Včera mala Jakubka operáciu, teraz je na JIS-ke, a mňa odtiaľ vyhodili Strašne sa bojím. Nemám sa komu zdôveriť.
Si na všetko sama? A otec Jakubky?
Odišiel, ešte pred jej narodením. Vlastne, nikdy sme ani neboli pár. Vycítil, že chcem dieťa pre seba, nie pre nás Vedel, že ho neľúbim. Tak ho v našom živote niet.
Nevadí. Čo bolo, bolo. Teraz je dôležitá Jakubka.
Jasné
Ale neklesaj na duchu! Pozri na svoje ruky! Nevidíš tie krásne farby? Vybrala som ich dobre, aby bolo meno tvojej dcéry vždy viditeľné. A nedopusti, aby zostalo len spomienkou, jasné?
Nekrič na mňa Počujem ťa.
A po tom už len plakala. Zuzka len kývla na čašníka:
Prosím vás, prineste vodu.
Ten večer a noc strávili spolu v salóne. Hovorili, plakali, smiali sa Ráno zobrala Danku do auta, podala kefku na vlasy a poznamenala:
Učeš sa! Nech sa ťa dieťa nezľakne!
Jakubka operáciu zvládla. Zázračné ruky pána doktora Tomáša dokázali malý zázrak.
Kedy uvidím veveričky? pýta sa smutná Jakubka.
Akonáhle ťa pustia, ideme spolu do Bratislavy so Zuzkou! Tam je veveričiek a vôbec sa jej nechcelo vysvetľovať, že dôvodom nie je len dobrodružstvo, ale hlavne kvalitná rehabilitácia.
Mami?
Áno?
Tomáš pôjde s nami?
Nie, má veľa roboty. A nevychováva sa len tak nemôžeš len tak volať dospelého po mene!
A ja môžem!
Prečo?
Lebo on miluje moju Zuzku! smiala sa Jakubka, kým Danka len oči stočila.
A bola to ozaj pravda. Tomáš a Zuzka, keď sa stretli, boli ako v škole na stužkovej. Slušné frázi, formálne rozhovory, a potom bežali každý svojou cestou ani jeden nemal odvahu urobiť krok prvý.
Aj po Dankinom a Jakubkinom odchode do Bratislavy sa vídali. Zuzka posielala ďalšie deti na rehabilitácie, jej auto sa stalo druhým domovom na cestách. Jej klientky boli hlavne deti a ich mamy, pred každou cestou padli otázky máš vlhčené utierky? Čo tablet na rozprávky?
Tomáš Zuzku obdivoval, ale o citoch mlčal. Aj ona mlčala. No všetko zmenila Jakubka. Po návrate poprosila mamu o výlet do nemocnice.
Prečo, Jakubka?
Tomášovi chcem niečo povedať.
A keď to Tomáš bral poctivo, spustila:
Prečo jej to nepovieš?
Komu?
Zuzke, že sa ti páči.
To je zložité
Čo? Vedia to všetci! Ona sa ti páči, ty jej tiež!
To, že nemám vlastný byt, ešte veľa nezarobím, ona je samostatná, jazdí super autom Ja nemám čo ponúknuť.
A láska? Nestačí to?
Ďalej Jakubka nepočúvala. Pošepkala mu niečo do ucha, na čo Tomáš prepukol do smiechu:
Malá, ty mi dávaš!
A na Danku:
Mami, poď už!
Danka len zavolala taxík. Jakubka mala ešte jednu, poslednú, debatu so Zuzkou. A výsledok bol hneď.
Zuzka, keď večer zatvárala salón, bola plná odhodlania. Ak to vidí malé dieťa, možno už nemusí viac predstierať.
Tomáša si všimla na ulici až na poslednú chvíľu. Jeho Ahoj znelo ako hudba.
O pár mesiacov lavička pred Zuzkiným domom opäť žila vlastným životom.
Našla si frajera! Kto to je? Nič o ňom nevieme! Dviečka je mladá, dá si niečo natlačiť do hlavy
Vyzerá no, normálne.
Gregorová, čo ty môžeš vedieť? Aj tvoji synovia vyzerajú slušne, a čo vyvádzajú! To sama hovoríš!
Treba zavolať Zuzkinmu otcovi, nech príde a pozrie na vec.
Tu sa tuším už objavil!
Fakt? Kedy?
Videla som ho nedávno na dvore!
A všetci uvideli.
Zuzku v bielych šatách, ktoré odhalili aj doteraz legendárne schované tetovanie, Tomáša, ktorý si ju viedol, Jakubku, ktorá predala Zuzku za kyticu, a Danku, ktorá neprestávala plakať a mávala rukami na všetky strany:
Nechaj ma, nech si poplačem! Sú to slzy šťastia!
Aj čudní hostia z Bratislavy, čo objímali nevestu, boli svedkom, ako si Zuzka vyhrnula sukňu, zujala podpätky a vyhlásila, že potrebuje tenisky lebo v svadobných topánkach sa za volant proste nesadá!
Tomáš jej ich zaviazal, Dankou prinesené rovno z kufra.
Všetko inak ako ostatní, mrmlela lavička pri pohľade na odchádzajúce autá.
No veď, fiflenka!
A veru áno. Fiflenka každým coulem!
