Dcéra moja, ako sa máš? A synček? Už si vymyslela meno? Nemá ešte meno. Nech mu ho dajú jeho noví rodičia, ako len chcú. Nechám ho, mama… Nechám ho… Nikto nás nechce, sme na celom svete úplne sami.
Katarína, pôjdeš dieťa nakŕmiť?
Nie, hovorila som už. Chcem sa ho vzdať.
Sestra iba pokrútila hlavou a odišla. Katarína sa otočila k stene a rozplakala sa. Ostatné mamičky si vymenili krátky pohľad a venovali sa ďalej svojim bábätkám.
Katarína prišla do nemocnice v noci, všetko prebehlo rýchlo. Chlapček tri kila päťsto gramov, zdravý, pekný. Len čo naňho pozrela, rozplakala sa no nie od radosti.
Ale veď je všetko v poriadku, prečo plačeš? Máš krásneho, silného chlapca. Asi si dúfala v dievčatko, však? Nevadí, nabudúce prídeš po dievčatko.
Nechám ho Nevezmem si ho.
No teda, to vážne? Aký máš dôvod? Dievča, nerozmýšľaj unáhlene, máš čas si to rozmyslieť, veď je to tvoje dieťa, naozaj ho ľutovať nebudeš?
Katarína bývala na izbe s inou rodičkou, Martinou. Tá sedela na lavičke pri svojom mužovi na chodbe a veselili sa nad tým, ako ich Hanička veselo kriví noštek. Potom vstúpila staršia žena s taškou a požiadala Martinu, aby zavolala Katarínu.
Martina odniesla správu na izbu a priviedla Katarínu.
Dcérka, ako sa cítiš? A synček? Už má meno?
Nemá meno. Nech mu ho dajú noví rodičia. Nechám ho, mama… Nikto nás nepotrebuje, sme celkom sami na svete.
Katarína si zakryla tvár rukami a rozplakala sa. Martine bolo nepríjemné byť svedkom tejto scény, a tak sa rýchlo rozlúčila a odišla.
Nie si sama, dcérka, ja som pri tebe. Ale Milan je podliak, čo ti poviem. Jeho milenka mu nahovorila, že to dieťa nie je jeho, že si si ho prikúpila inde, a on sa urazil. Ale raz sa spamätá, uvidíš. Tu som ti doniesla niečo dobré jedz, aby bolo dosť mlieka. Nazvi chlapčeka Jurko.
Katarína vošla do izby a tašku strčila do nočného stolíka. Na chodbe bolo počuť detský plač. Katarína vyšla von.
Nie je to môj?
Tvoj…
Dajte mi ho, nadojčím ho.
Sestra vstala a priniesla dieťa. Plakal, tvárička červená napätím.
No, neplač už Maminka ťa nakŕmi.
Katarína si nesmelo brala chlapčeka na prsník. Martina prišla a pomohla jej. Dieťatko stíchlo, hladko začalo papať. Tvár Kataríny rozžiaril úsmev, aký bol ten drobec smiešny, funel a veľmi sa snažil.
Odvtedy každé kŕmenie Jurka nosili k maminke. Katarína si s láskou obzerala jeho nosík ako gombík a nabračené obočie.
Katarína, to bola tvoja mama? Veľmi príjemná žena.
Ale kdeže, to je svokra. Moja mama už dávno zomrela, ja som bola ešte malá, otec len pil a túlal sa, vychovávala ma teta. Potom som sa vydala a presťahovala k mužovi do domu. Bolo nám dobre, kým si nenašiel frajerku.
Odišiel, mňa nechce poznať. Skoro som zošalela, keď už ma aj opustil, a do toho prišiel pôrod.
Kam pôjdeš s dieťaťom teraz?
Svokra mi ponúkla bývanie. Je sama, muža nemá, jediný syn odišiel a ešte aj ten ušiel preč. Je dobrá, vždy ku mne bola láskavá.
Tak choď k nej. Postará sa o Jurka, pomôže ti. A muž sa možno spamätá a vráti.
A tak to Katarína aj urobila. Mária Beňová jej zo všetkým pomáhala a synčeka si zamilovala.
Keď mal Jurko mesiac, objavil sa otec. Katarína práve nebola doma, bola v obchode.
Mama, s Ivetou idem do Čiech za prácou, ponúkli mi robotu. Prišiel som sa len rozlúčiť. A ešte… ak by si mi mohla požičať nejaké peniaze…
Nepožičiam Opustil si tehotnú ženu, hanba ti, ledva nenechala dieťa v nemocnici… Keby tu bol môj nebohý muž, už by si vedel, čo je poriadok… Peniaze ti nedám. Mám vnúča, Jurko potrebuje viac. Ty si poraď.
Vtom zaplakal Jurko, Mária sa rozbehla k postieľke.
Čo, ani na vlastného syna sa nepozrieš? Je ti úplne podobný.
Nie je to môj syn To Katarína ho má s iným, načo by som mal cudzieho?
Si hlupák, Milan. Len si choď svojou hlúpou cestou.
Mária Beňová šla do dôchodku a namiesto nej už robila Katarína. Jurko začal navštevovať škôlku, žije sa im v trojici veselo a pokojne.
Mária, nevesta tvoja ani neplánuje odísť? Kto videl, aby svokra žila s nevestou, ale syna vyhodila…
Zuzana, Katarína je mi milšia ako syn, a vnúčik je moje všetko. Pre nich žijem, a ty si radšej drž jazyk za zubmi.
Suseda Zuzana len pokrútila hlavou. Nikdy nepochopila Mariinu voľbu, ona by uprednostnila syna zakaždým i keď bol nezodpovedný, bol predsa len jej krv.
Mária si čoskoro všimla, že sa Katarína začala strojiť a večer vždy niekam odchádzala.
Katarína, ako sa volá ten, ku ktorému chodíš?
Koho, mamka?
No, ten, za ktorým utekáš Povedz, dcéra, som zvedavá predsa!
Ale je to len kamarát Prišiel k rodine na návštevu, stretli sme sa náhodou.
Vie o Jurkovi?
Samozrejme, všetko vie.
Tak ho priveď, nech sa spoznáme. Ak je poriadny človek, budem len rada.
Volal sa Tomáš, a keď prišiel, priniesol košík čerstvých malín a domáci koláč od svojej tety. Jurkovi daroval hračkárske auto a futbalovú loptu.
Večer bol plný smiechu, Tomáš rozprával veselé príhody, Katarína sa smiala a aj Mária sa niekedy rozosmiala do sĺz. Po návšteve sa Katarína opýtala:
Tak čo, ako sa vám páči? Je dobrý človek, čo myslíte, mamka?
Veľmi dobrý, dcéra moja Slušný, milý, dobrého srdca. A hlavné je, že ťa miluje. Je to dobrý chlap, nepropásni svoje šťastie!
O mesiac prišiel Tomáš poprosiť Máriu o ruku Kataríny.
Môžete byť pokojná. Žiť budeme v Bratislave, mám tam veľký dom. Ľúbime sa s Katarínou, Jurka beriem ako vlastného syna. Požehnajte nás, prosím.
Mária Beňová vyprevadila Katarínu, Tomáša a Jurka. Odišli do mesta, sľúbili, že budú písať a chodiť na návštevy… Ako tu teraz zostane sama.
Po roku sa objavil Milan s chlapcom v náručí. Vyzeral zanedbane.
Pane Bože, ako vyzeráš, Milan. Kde je tvoja Iveta, neperie ti oblečenie, či čo?
Už nie je žiadna Iveta… Odišla za zámožnejším. Všetky moje peniaze sme minuli, nič mi nezostalo… Spomenul som si, že mám matku a vlastný dom.
Pekné, spomenul si si po toľkých rokoch, či ešte žijem.
Aj o synovi mi povedala pravdu, len ma oklamala, aby som odišiel z rodiny, a ja som jej uveril. Takže idem spoznať svojho chlapca… Kde je vlastne?
Svoje šťastie si premeškal. Katarína sa vydala za dobrého muža a je šťastná. Jurka zapísali na jeho meno, ty už nie si otec. A ja si balím kufre a idem za nimi. Katarína porodila dcérku, chcem jej pomôcť a spoznať vnučku. Ty zostaň tu, stráž dom, rozumieš?
Mária Beňová cestovala vlakom a premýšľala, aké zvláštne vie byť život. Aké je to šťastie, keď ťa niekto potrebuje, keď môžeš niekomu pomôcť a stáť pri ňom presne tak, ako kedysi pomohla Kataríne. Keby ho vtedy nedržala, ktovie, ako by sa ich osudy poskladali…
