24. marec
Drahý denník,
Dcerka moja, ako sa máš? A ako synček? Už si konečne vybrala meno?
Nemá meno. Nech si ho noví rodičia pomenúvajú, ako chcú. Nechám ho tu, mama… nechám… Nikto o nás nestojí, sami sme na celom svete.
Zuzana, máme ti priniesť dieťa na kojenie?
Nie, už som povedala. Podám písomné vzdanie sa.
Sestra pokrútila hlavou a odišla. Ja som sa obrátila k stene, rozplakala som sa. Ostatné mamy si vymenili pohľady, no ďalej kŕmili svoje deti.
Prišla som do nemocnice v noci, všetko prebehlo rýchlo. Chlapček, tri kilá päťsto gramov, zdravý, krásny. Ako som sa naňho pozrela, nemohla som zadržať slzy, ale neboli to slzy šťastia.
No tak, čo plačeš, všetko je v poriadku. Máš pekného, silného chlapca. Asi si chcela dievčatko, však? Nevadí, nabudúce prídeš po dievčatko.
Zostane tu. Nepôjdem s ním domov.
No nazdar. Prečo? Neblázni, máš čas si to rozmyslieť, je to tvoj syn. Je ti ho ľúto?
Diana, moja susedka na izbe, sedela s mužom na chodbe. Rozprávala, ako sa ich dcérka zlatistým noštekom uchechtáva, smiali sa spolu. Vošla pani s taškou a požiadala, nech zavolajú mňa.
Diana zašla po mňa na izbu.
Dcerka moja, ako sa máš? Ako syn? Už si mu dala meno?
Nemá meno. Nech mu dajú nové meno, jeho noví rodičia. Nechám ho tu, mama Sme samé, nikto nás nechce.
Zakrývam si tvár rukami, plačem znova. Diane je nepríjemne, rozlúči sa so svojím mužom a odíde.
Nie si sama, dcérka, máš mňa. A ten tvoj Miroslav… hanba mu, čo ti poviem. Jeho milenka mu nahovorila, že to nie je jeho dieťa, že si si ho “navymýšľala”, a nahneval sa. Raz si uvedomí, čo spravil, a vráti sa. Tu som ti doniesla niečo pod zub, jedz, pi, aby si mala mlieko. A syna nazvi Miško.
V izbe schovám tašku do skrinky. Vonku sú počuť detské hlásky. Vyjdem na chodbu.
To nie je môj?
Je tvoj…
Dajte mi ho, nakŕmim ho.
Sestra mi priniesla chlapčeka. Plakal, tvárička červená od námahy.
Len neplač… Maminka ťa teraz nakŕmi.
Nešikovne sa snažím priložiť dieťa. Diana mi pomáha. Miminko sa upokojilo a začalo piť. Zrazu sa usmievam, je taký zlatý, funí a snaží sa.
Odvtedy mi pri každom kojení donášali Miška. Každýkrát som si prezerala jeho noštek, nafučané obočie.
Zuzana, to bola tvoja mama, čo za tebou prišla? Je to milá žena.
Nie, to bola svokra. Mama mi zomrela, keď som bola maličká, otec chodil po krčmách, vychovávala ma teta. Potom som sa vydala, išla k manželovi do domu. Mali sme sa fajn, až kým si nenašiel inú.
Odišiel a mňa nechce poznať. Bola som v šoku, vtedy to na mňa prišlo pôrod.
Kam pôjdeš s dieťaťom teraz?
Svokra mi ponúka, aby som zostala u nej. Je sama, muž jej zomrel, syn jediný a ten zdrhol. Ale je dobrá, vždy ku mne bola milá.
Tak choď k nej, bude ti pomáhať s vnúčikom. Možno sa muž spamätá a vráti sa.
Tak som aj urobila. Katarína, moja svokra, mi vo všetkom pomáhala, vnúčika milovala.
Keď mal Miško mesiac, objavil sa jeho otec. Nebola som doma, bola som v potravinách.
Mama, idem s Luciou na brigádu do Čiech, mám tam robotu. Prišiel som sa rozlúčiť a… spýtať sa, či by si mi mohla požičať nejaké peniaze.
To teda nemyslíš vážne. Ženu si nechal tehotnú, flákač jeden, skoro nechala dieťa v nemocnici… Ach, keby len otec žil, dostal by si… Žiadne peniaze nedám. Mám vnuka, on potrebuje viac, ty si zarobíš.
Vtom zaplakal Miško, Katarína sa ponáhľala k postieľke.
Ani na vlastného syna sa neprídeš pozrieť? Je celý ty.
Veď to ani nie je môj… Vymyslela si to Zuzka, ja nechcem cudzie decko.
Ty si ale hlupák, Miroslav. Choď žiť s tým rozumom.
Katarína išla do dôchodku, a mňa prijali do práce po nej. Miško išiel do škôlky, žili sme spolu spokojne a veselo.
Katarína, a tvoja nevesta nechce ísť preč? Kde sa to vidí, aby svokra žila s nevestou a syna vyhodila?
Radšej mám Zuzanu ako syna, a vnuka najviac na svete. Pre nich žijem, Vierka. A ty drž radšej jazyk za zubami.
Suseda Vierka len krútila hlavou. Nechápala Katarínu u nej bol syn vždy na prvom mieste, hoc aj flákač. Ale čo už, každý má svoj osud.
Všimla si Katarína, že sa Zuzana začala viac starať o seba a večer niekam chodí.
Zuzana, a ako sa volá?
Kto, mama?
Nuž ten, za ktorým chodíš… Povedz mi, zlatko.
Och, len sa tak prechádzame… On len prišiel na návštevu k príbuzným, náhodou sme sa stretli.
Vie o Miškovi?
Áno, vie všetko.
Tak ho priveď, nech sa spoznáme. Netreba ho skrývať, keď je dobrý človek.
Milan tak sa volal známy priniesol košík s čučoriedkami a koláč od svojej tety. Miškovi daroval hračkárske autíčko a futbalovú loptu.
Večer bol veselý, Milan rozprával humorné príhody, smiali sme sa všetci, až sme slzy mali v očiach. Po odchode som sa mamy spýtala:
Ako sa ti páči, mama? Je to dobrý človek, čo myslíš?
Dobrý je, dcérka. Dôstojný, milý, slušný a hlavne má ťa rád. Takého si nepremeškaj!
O mesiac prišiel Milan požiadať Katarínu o moju ruku.
Buďte pokojná. Budeme bývať v Žiline, mám tam veľký dom. Ľúbim Zuzanu a Miška mám rád ako vlastného syna. Prosím o požehnanie.
Katarína nás vypravila do mesta, sľúbili sme písať, chodiť na návštevy… Teraz je tu sama.
O rok sa objavil syn, Miroslav, zanedbaný.
Ó, Bože, na koho sa podobáš, Miroslave. Tvoja Lucia ti ani veci nevypere?
Už nie je Lucia… Odišla za iným, čo má peniaze. Ja už nič nemám, prišiel som len preto, že mi napadlo, že mám ešte matku a dom.
To si si spomenul načas, celé roky si nevedel, či žijem.
A aj o synovi mi klamala, chcela ma od rodiny odtiahnuť, a ja som jej uveril. Teraz by som rád spoznal svojho syna… Kde je?
To si svoje šťastie premrhal. Zuzana sa vydala za dobrého človeka a je šťastná. Miška si Milan napísal na seba, takže ty syna nemáš. Ja idem za nimi, do Žiliny, Zuzana porodila dcérku. Chcem im pomôcť a vidieť vnučku. Ty zostaň a stráž dom, porozumel si?
Katarína cestovala vlakom a premýšľala, aký čudný vie byť život. Aké šťastie je byť niekomu potrebným, pomôcť a podržať, ako ona kedysi podržala Zuzanu. Keby vtedy nebola pomohla, nevedno, ako by to všetko dopadlo…
