Bez boja niet radosti
Ako si sa len mohla zapliesť do takej šlamastiky, ty nerozumné dievča? Kto ťa teraz bude chcieť, keď čakáš dieťa? A ako si ho chceš vychovať? Na moju pomoc nepočítaj. Jedno decko som už vychovala, teraz ešte aj tvoje? U mňa si skončila. Zbaľ sa a vypadni z môjho domu!
Veronika stála so sklopenou hlavou, ticho počúvala výčitky tety Anežky. Posledná iskrička nádeje, že u nej bude môcť prebývať aspoň dočasne, kým nájde prácu, sa rozplynula ako jarná hmla nad Oravou.
Keby aspoň mama žila…
O jej otcovi mohla len snívať, nepoznala ho. Mama zomrela pred pätnástimi rokmi, keď ju na priechode v Poprade zrazil opitý vodič. Dievčinu skoro poslali do detského domova, no ozvala sa vzdialená príbuzná sesternica z druhého kolena zo Spiša. Teta Anežka mala stálu robotu v nemocnici a svoj vlastný dom. Opatrovníctvo vybavili rýchlo.
Teta žila na okraji malého južného mestečka, kde v lete tiahnu horúčavy a v zime neustále prší. Veronika nikdy netrpela hladom, vždy mala čisté šaty a bola naučená pracovať. Dom, dvor, pár sliepok a jedna koza vždy sa niečo našlo. Možno jej chýbala materinská neha, ale koho to v tejto krajine trápi?
Bola dobrá žiačka, po škole zmaturovala a úspešne spravila prijímačky na pedagogickú školu v Banskej Bystrici. Bezstarostné roky ubehli rýchlejšie, ako by si priala. Skúšky zvládla, prišla naspäť do rodného mesta, no návrat ju teda dvakrát nenadchol.
Teta Anežka vypustila paru a trochu sa upokojila.
Stačilo. Vypadni mi z očí. Nechcem ťa tu ani vidieť.
Teta Anežka, mohla by som aspoň
Nie! Už som povedala!
Veronika mlčky chytila kufor, zabuchla za sebou dvere a vykročila do horúcej ulice mesta, kde namiesto slobody ju čakal pocit absolútneho poníženia, odmietnutia, navyše ešte aj s bruškom, ktoré už síce nebolo veľmi vidieť, no skrývať sa jej viac nechcelo.
Kde bude bývať? Šla, kráčala, kým jej premýšľanie nezastavil pocit smädu.
Všade navôkol dozrievali jablká, hrušky, marhule, vo vinohradoch sa ťažké strapce hrozna túlili pod listami, odniekiaľ rozvoniavala slanina a čerstvý chlieb. Slovenské leto je horúce, Veronika už dávno necítila tú krásnu, domácku vôňu. Pri plotiku poprosila ženu pri letnej kuchynke:
Prosím vás, mohla by som sa napiť vody?
Pani Oľga, urastená ženička v rokoch, sa na ňu zahľadela: Len poď dnu. Ak nepáchaš zlo, môžeš vstúpiť.
Nabrala pohár vody zo studne a podala dievčaťu. Veronika si z únavy sadla na lavičku.
Môžem si na chvíľu oddýchnuť? Je horúco…
Samozrejme, zlatko. Odkiaľ prichádzaš? S kufrom?
Z pedagogickej. Chcela by som byť učiteľkou. Ale bývanie nemám. Neviete o niekom, čo prenajíma izbu?
Oľga si ju premerala dievča slušné, ale unavené jak starý vlak. Vie, že niečo ťažké žuje.
Ak máš záujem, zostaň u mňa. Dom ožije, budeš aspoň spoločnosť. Nemusíš platiť moc, ale poriadok chcem. Ukážem ti izbu.
Oľga bola rada, aspoň niečo privyrobí. Syn ďaleko, prichádza raz za uhorský rok, tak večerná spoločnosť padne vhod.
Veronika, neisto a s kúsok nádeje, nasledovala domácu. Izba maličká, ale voňavá, s výhľadom do sadu: posteľ, stôl, dve stoličky, stará skriňa ešte po babke. Ideálne. Dobre sa dohodli na cene (deväťdesiat eur veď je okres), prezliekla sa a rovno tradá na úrad školstva.
A tak prišli dni práca, dom, práca. Občas stihla aj odtrhnúť list z kalendára.
S Oľgou si padli do oka, staršia pani sa starala ako o vlastnú, tá druhá jej zas pomáhala všade, kde sa dalo. Večer popíjali čaj v altánku, jeseň na juhu prichádza pomaly.
Tehotenstvo bolo ako z rozprávky, žiadna nevoľnosť, pleť čistá, len líčka zaoblili. Veronika sa Oľge zverila so svojím príbehom v zásade tuctovým.
Na druhom ročníku si namotala šarmantného Martina, syna miestnych lepšých ľudí, ktorí učia na vysokej škole. Jeho osud jasný, štúdium, diplomka, kariéra blízko rodičov. Bol fešák, každú rozosmeje, ženské po ňom šaleli, ale on si vybral skromnú Veroniku. Či pre jej úsmev, tmavé oči, alebo preto, že z nej cítil pevnú vôľu? Boh vie. Zvyšné roky boli nerozlučnou dvojicou, ona si budúcnosť predstavovala len pri ňom.
A potom prišiel ten deň. Ráno zistila, že jej je už tretí deň zle, priestor vonia čudne, žalúdok sa búri a mešká jej to. Po teste jej v izbe vypadol pohár z ruky dve čiarky! Dve! Skúšky za rohom a ona v tom. Ako Martin zareaguje? Deti zatiaľ v pláne neboli.
Len čo to vedela, v srdci jej vybuchla vlna lásky k tomu drobčekovi vo vnútri.
Janko, zašepkala, rukou pohladila brucho.
Večer to povedala Martinovi a ten ju hneď dovliekol k svojim rodičom. Doteraz z tej návštevy takmer plače. Rodičia navrhli potrat a potom Po škole pôjdeš svojim smerom, synčo má kariéru, ty sa mu nehodíš.
Čo Martin povedal doma, len tuší. Nasledujúci deň zatvoril za sebou dvere jej izby, položil na stôl obálku s peniazmi a bez slova odišiel.
O potrate Veronika rozmýšľať nechcela. K dieťaťu už vyrástlo puto. Peniaze zobrala predpokladala, že sa zídu.
Oľga ju utešovala: Dievča, aj horšie sa ľuďom stali. Že si dieťatko nechala, je zázrak! Všetko zlé na niečo dobré.
Ale návrat k Martinovi? Stačilo, radšej sama. Tú potupu neodpustí.
Čas plynul, brucho rástlo. Veronika sa z práce odhlásila a popri prataní domu čakala prírastok. Chcela vedieť, čo to bude, ale ultrazvuk sa kamsi stratil. Hlavne nech je zdravé.
Na konci februára, v sobotu, ju zaskočili bolesti. Oľga ju nasáčkovala do škodovky a hybaj do nemocnice.
Porodila ľahko a na svet vykukol poriadny chlapec.
Janko, zašepkala Veronika, hladkajúc malú guľatú líce.
Na izbe sa spriatelila s inými ženami. Hovorili jej, že dva dni dozadu tu rodila manželka colníka. Neboli ani zosobášení, len spolu žili.
Predstav si, chlap jej nosí kvety, bonboniéru, dovozy detským kočíkom po celý týždeň. Ale ona stále opakovala, že dieťa nechce, a potom nechala list a utiekla. Vraj nie je pripravená.
A čo bábo?
Kŕmia z fľaše, mlieka málo a vraj by niekto mohol pomôcť. Ale veď každá má svojich starostí dosť.
Raz, keď doniesli dievčatko na kŕmenie, opýtala sa sestrička:
Nenašla by sa tu dobrá duša, čo by pomohla nakŕmiť maličkú? Je veľmi slabá…
Ja… ozvala sa Veronika, položila spiaceho Janka do postieľky a vzala si dievčatko na ruky.
Aké drobučké, bledulinké, nazvem ťa Katka.
Pri Jankovi vyzerala dievčina ako pierko.
Veronika načala kojenie a malá sa hneď prisala, o chvíľku spala ako anjelik.
No nevravela som, že je slabá? vzdychla sestrička.
Veronika tak začala kojiť dve deti.
O dva dni oznámila sestra, že prišiel otec malej Katky a chce osobne poďakovať žene, čo ju kŕmi. Tak spoznala colníka, kapitána Petra Slivku nevysoký, v pohľade pevné belasé oči.
Ako to pokračovalo celý popradský špitál mal o zábavu postarané, a všetci v meste o tom rozprávali ešte mesiace.
V deň prepustenia stáli pred pôrodnicou lekári, sestry, upratovačka i psychologička. Pri vchode stála nablýskaná červená škodovka so stuhami a balónmi. Kapitán Peter v nových epoletách pomohol Veronike nastúpiť do auta, podal jej modrý balíček a potom ružový.
Za cestou k domovu trúbili všetci ako po futbalovom zápase. A keď už boli za rohom, Veronika si privinula obe deti, Oľga skromne žmurkla a zľahka vyhlásila: No, dieťa, toto je pekný začiatok.
Peter, ktorý ešte ráno kľačal pri jej posteli a prosil, či s ním nechce ostať navždy, ticho šoféroval domov a zrkadlom kontroloval Katku mala zlato obmotanú ručičku okolo Veronikinho prsta.
A doma ich skutočne čakalo teplo, misky s čajom a malinovým lekvárom na stole, stará skriňa dávno pripravená pre hračky a život, ktorý síce nikto plánovať nevedel, ale už teraz sa zdalo, že im prinesie oveľa viac radosti, než si človek v meste a v zime na Orave vôbec vie predstaviť.
