O tom, že Peter príde, už dávno vedela celá dedina. Dievčatá sa pripravovali, účesy si robili pred zrkadlami. Ale Vierka, chudera polosirota, na čo by jej boli tieto dievčenské finty? Je taká, aká je. A práve tak sa mu okamžite zapáčila.
Vierke závidelo celé okolie, že jej taký chlapec padol do vienka. Hneď ako Peter prišiel do dediny, všetky dievčatá po ňom očami hádzali. Bol vysoký, ramenatý, pekný a ešte aj Bratislavčan, vzdelaný, študoval kdesi v zahraničí, rodičia majetní.
A dedo Jozef býval kedysi starostom. Všetky svoje deti vyrástol vo veľkých ľudí. Teraz už len vnúčatá netrpezlivo vyzerá, pripravuje sa a chváli sa každým úspechom.
Keď sa rozchýrilo, že Peter príde, všetky dievčatá začali chystať šaty a vlasom venovali viac času ako inokedy. Ale Vierka vedela, že kamarátky sa parádiť môžu, ona však nemá dôvod na tieto hry. No on práve v jej prirodzenosti našiel zaľúbenie.
Dievčatá sa snažili Petrov záujem upútať, všetko však márne. Po dovolenke ju zobral so sebou do veľkého mesta. Dedo Jozef pri odchode Vierke povedal: V živote ti nebolo ľahko, dievča moje, nezabudni, že si zaslúžiš byť šťastná. Peter to sľúbil.
V meste bol život celkom iný, všetci niekam utekali. Vierka dúfala, že Peter ostane taký pozorný a láskavý, ako ho poznala. Spočiatku, kým chystali svadbu, ešte boli spoločné starosti, nežnosti.
No po svadobnej ceste sa niečo zmenilo. Akoby sa manžel začal svojej mladej ženy hanbiť. Svokra, pani Emília, sa s Vierkou bavila stroho, chladne a povýšenecky. Vierka v každom slove cítila, že podľa nej nie je dosť dobrá pre jej syna.
Polievku vraj varila zle, košele zle žehlila, podlahu zle umývala. Vierka sa trápla, no kde mala utiecť, keď bývali v jednej bytovke? Prácu si nenájsla a Peter jej to ani nedovolil:
Veď koľko by si so svojím vzdelaním zarobila? Radšej zostaň doma.
A tak sedela doma. Keď otehotnela, Peter bol šťastím bez seba. Zdalo sa, že sa všetko napravilo. Svokra prestala do nej rýpať, viac syna napomínala, aby bol k žene nežný. Potom však prišiel úder osudu Vierka bábätko stratila. A všetko sa zhoršilo.
Ty si na nič. Ani zdravie, ani rozum. Pekná tvárička, ale načo je to dobré?! vzdychla si svokra. Peter sa usmieval, akoby sa nič nedialo a že sa reči netýkajú jeho ženy.
Druhé tehotenstvo už mu radosť nerobilo. Nebol už ani láskavý, ani starostlivý, objavila sa len podráždenosť, že už nie je štíhla. Svokra Petra karháva, že si má ženu vážiť, veď dieťa sa má rodiť v láske.
Ale Vierka už dávno cítila, že sa niečo vytratilo. Manžel ostával v práci dlhšie, spávali osobitne, domov chodil neskoro. Vierka v noci plakávala, ale čo jej ostávalo rodičov nemala, svojej dcére taký osud želať nechcela. Snažila sa zachrániť rodinu, krivdy neukazovala.
Keď bolo treba ísť do pôrodnice, Peter doma nebol už týždeň. Vierka musela volať sanitku sama. Porodila, nikomu ani nezavolala nevedela, kam sa má vracať. Pred vchodom ju však čakal ozdobený automobil s balónikmi. Vierka sa potešila, vyskočila ale Petera tam nebolo. Stáli tam svokra Emília a starý dedo Jozef s kyticou.
Ďakujem ti, vnučka, za taký dar. Krajšej pravnučky niet, rozradostený bol dedo. Svokra sa tvárila stroho, ale pohľad jej nezišiel z malej. Neustále sa pri nej motala.
Doma čakal prestretý stôl, ešte aj Vierkin obľúbený koláč svokra upiekla.
Ani som netušila, že Peter je taký hlupák, neudržala sa Emília. Na dievku sa vykašľal, s malou ju nechal. Nevadí, deti moje, my sa už o seba postaráme. Uvidíme, ako dlho on bez nás vydrží. Vás z bytu nevyhodím. Je tu aj dosť tesno, možno mu takto lepšie dojde. Veď by ešte nejakú ženu priviesť mohol.
Ako ju nazveme? spýtal sa dedo Jozef. Čo tak Anna, po tvojej mame?
Vierka sa rozplakala. Už dávno si dopriať slzy nedovolila. Svokra ju potľapkala po vlasoch:
Neboj sa, ešte budeš šťastná. Pozri, ako ti materstvo pristane. A on to nevedel oceniť.
Ja sa vrátim do dediny, tam nám bude lepšie.
Správne, prikývol dedo. Spolu vychováme malú.
***
Dva roky po návrate do rodnej dediny si prišiel pre Vierku nápadník obyčajný dedinský chalan, Jožo. Keby to bolo ešte pred Petrom, Vierka by si ho ani nevšimla. No dnes už vedela, čo od manžela očakávať mal byť láskavý a nedovoliť nikomu im ublížiť.
Prijmi, veď ďalšieho takého nenájdeš. Je dobrý, z detstva ho poznáš. A čo ak sa Peter vráti? nahováral dedo.
Vierka rozhodne odpovedala:
Nevráti, a už ho ani nemilujem.
Výborne, dedo sa pousmial. Ideme chystať svadbu.
***
Na svadbu aj svokra Emília prišla.
Ako sa správaš k Vierke? spýtala sa Joža nespokojne. Dnes si domov prišla pešo z roboty a v kuchyni neporiadok. Kde má malá Anička vyžehlené pančušky?
Kto ste vy? znepokojil sa ženích.
Svokra, odpovedala Emília.
Bývalá, opravil ju Jožo.
Ale prestaňte! zasmiala sa Vierka. Svokra zostane svokrou navždy.
To ja od nervov, hanbila sa Emília. Len sa bojím, že mi už Aničku neukážete.
Príďte kedykoľvek, povedal Jožo, ale našu rodinu si budeme budovať sami, bez cudzích zásahov.
Vierka sa na Joža pozrela s vďačnosťou: Tento ma v živote ochráni, pomyslela si a usmiala sa.
