Pred mnohými rokmi, keď bol život ešte plný mladíckych vzdorov, som spoznal osud Olega a Nadzie. Oleg sa oženil s Nadkou iba zo vzdoru voči svojej veľkej láske. Chcel jej dokázať, že vôbec netrpí po tom, čo ho opustila.
S Marínou sa Oleg stretával takmer dva roky. Miloval ju tak veľmi, až mu občas z toho šibalo. Bol pripravený nosiť ju na rukách a sľuboval si, že pre ňu prevráti celý svet. Myslel si, že ich cesty vedú k svadbe. Pravdupovediac, často ho zraňovalo, keď Marína odbíjala jeho návrhy:
Načo sa teraz brať? Ja ešte nemám skončenú vysokú a tvoj obchod sa len-tak-tak drží. Ani poriadne auto, ani vlastný byt. Jasné, Olina je super kamarátka, ale každé ráno ju stretávať v kuchyni, no to teda nie… Keby si ten dom nepredal, tam by sme bývali.
Tie slová Olega trochu bodli, no musel dať Maríne v niečom za pravdu. Po smrti rodičov býval s mladšou sestrou Olinkou vo zdedenom byte a s rodinným obchodom sa ešte len učil hospodáriť. Kto mohol tušiť, že ho život uvrhne do takej zodpovednosti, skôr než dokončí školu? Držal sa, snažil sa vytiahnuť firmu z dlhov a doštudovať.
Dom predali spoločnou dohodou s Olinkou rozumeli, že dôležitejšie bolo zachrániť živnosť. Za pol roka, kým sa čakalo na dedičstvo, dlhy narastali, obaja boli študenti Oleg končil školu, Olinka nastupovala do tretieho ročníka. Predaj domu zahladil dlhy, dovolil investovať do obchodu a ešte ostalo niečo pre istotu.
Marína však bola typ, čo žije pre okamih, nie pre ilúziu zajtrajška. Ľahko sa tak rozpráva, keď ťa rodičia chráni pred svetom. Ale keď sa zrazu staneš hlavou rodiny, oporou pre sestru, začínaš vnímať veci inak. Oleg veril, že časom bude aj auto, aj dom so záhradou.
A prišiel deň, keď sa všetko zmenilo. Čakal Marínu pri zastávke pred starým kinom, dohodli sa cez telefón na filme. Sama navrhla, nech pre ňu nejde domov, čo bolo zvláštne neznášala predsa autobusy. Vyzeral ju z trolejbusu, keď tu sa z ničoho nič objavila na lesklom aute.
Prepáč, ale už spolu nemôžeme byť. Vydávam sa, vtisla mu do rúk nejakú knihu, otočila sa na podpätku a nastúpila k niekomu do auta.
Oleg stál ešte dlho, snažiac sa to pochopiť. Čo sa mohlo stať za tie tri dni, čo nebol v Bratislave? Olinka pochopila všetko z jeho výrazu.
Už vieš? ticho sa opýtala.
Oleg len prikývol.
Našla si bohatého neboráka, svadba je dvadsiateho piateho. Mňa pýtala za svedka, odmietla som. Falošnica! Za chrbtom ťa podvádzala, rozplakala sa Olinka.
Neboj, sestrička, hladil ju jemne po vlasoch, nech má ona šťastie a nám bude dvojnásobne dobre.
Oleg sa takmer deň neukázal zavrel sa do izby, Olinka škrabala na dvere:
Aspoň zjedz, urobila som palacinky…
Až večer vyšiel s rozhodnutím:
Obleč sa, povedal sestre.
Čo vymýšľaš?
Ožením sa. Prvá, čo povie áno, bude mojou ženou, vyhlásil Oleg.
No to nemyslíš vážne! Nezahrávaj sa s osudom ťahala za rukáv Olinka Nehrá sa len s tvojim životom…
Oleg bol rozhodnutý.
Ak so mnou nepôjdeš, pôjdem sám.
V parku bolo ľudí neúrekom. Prvej dievčine sa jeho nápad zdal bláznivý, druhá mu vykrútila nos, ale tretia uprene sa mu pozrela do očí a prikývla.
Ako sa voláš, krásavica?
Naděžda, odpovedala dievčina.
Zamierili spolu do najbližšej cukrárne osláviť zásnuby. Pri stole zavládlo čudné ticho. Olegovým srdcom lomcovala túžba potrestať Marínu, už vedel, že jeho svadba bude tiež dvadsiateho piateho.
Asi máte naozaj dobrý dôvod, keď žiadate o ruku cudzie dievča, prelomila mlčanie Nadzie. Ak je to unáhlené rozhodnutie, rozumiem, nebudem sa hnevať.
Sľub je sľub, povedal Oleg. Zajtra ideme na matriku a potom navštívime tvoje rodičov.
Odbil to žartom, ale celý mesiac pred svadbou sa stretávali denne, spoznávali sa.
Povieš mi niekedy pravdu? zavše sa pýtala Nadieżda.
Každý má v kufri nejakého kostlivca, odvetil Oleg.
Nech len neprekáža v živote…
Prečo si vlastne súhlasila?
Pripomenulo mi to rozprávku kde princeznú vydávajú za prvého, čo prejde okolo. A tie rozprávky vždy končia dobre: Žili šťastne až do smrti. Tak som si to chcela vyskúšať.
Pravda bola, že po veľkej láske jej ostalo zlomené srdce a stratené úspory. Ale naučilo ju to všímať si ľudí. Odrádzala záletníkov ako vetrík lístie. Nehľadala princa, ale vedela, že chce muža s charakterom a odvahou. V Olegovi videla rozhodnosť. Keby bol v parku s kumpánmi, nevšimla by si ho.
Aká si ty vlastne princezná? Nesmejana, Vajslava múdra alebo žabka?
Pobozkaj a zistíš, zasmiala sa Nadka.
No na bozky ešte nedošlo.
Oleg sa postaral o všetko okolo svadby. Nechcel, aby sa Nadieżda namáhala výber šiat, závoj, všetko osobne vyberal.
Budeš najkrajšia, stále jej opakoval.
V deň sobáša sa na chodbe matriky stretli s Marínou a jej ženíchom. Oleg nasadil úsmev:
Dovoľ, aby som ti zablahoželal, pobozkal bývalú na líce. Buď šťastná s tým svojím peňaženčekom.
Nerob sceny, odsekla Marína.
Zmerala pohľadom Olegovu nevestu; vysoká, elegantná, s vystupovaním skutočnej dámy. Marína vedela, že neobstojí v porovnaní. Mrzela ju vlastná voľba, cítila, že očakávania boli márne.
Oleg sa vrátil k Naděžde:
Všetko je v poriadku, predstieral pokoj.
Ešte stále je čas cúvnuť, zašepkala Nadka.
Nie. Dohru dohráme až do konca.
No keď v obradnej sieni zahliadol smutné oči svojej ženy, niečo v ňom puklo.
Urobím ťa šťastnou, vyslovil a tentoraz tomu veril.
Začalo manželstvo, bežné dni a nočný šum v kuchyni. Olinka a Nadka si sadli na výbornú, navzájom sa dopĺňali čo jedna nezvládla v povahách, tam pomohla druhá. Olinka sa krotila v horúcej krvi, Nadka ticho a organizačne všetko viedla.
Ako rodená ekonómka a účtovníčka rýchlo dala firmy do poriadku. O pol roka otvorili druhý obchod, neskôr zostavili partiu na rekonštrukcie už nepredávali len materiál, opravovali byty. Zisky rástli.
Naděžda bola skutočná Vajslava múdra vedela Olega motivovať tak, že sa mu jej nápady zdali ako vlastné. Všetko by mohlo byť ideálne, nebyť toho, že Olega stále ťažil pocit, že s Marínou zažíval opojenie, kým s Nadkou je všetko spoľahlivé, stabilné. Rutina, vravieval si, vťahuje ma to do bahna. Nelúbim ju, a to je všetko.
Firmu dostali na novú úroveň. Rozbehli stavbu rodinných domov, prvý bol pre nich. Čím viac rástli zisky, tým častejšie spomínal Oleg na Marínu: Nevydržala čakať. Keby videla, na akom aute jazdím! A ten dom… palác! V hĺbke však vedel, že ho to nikam neposúva.
Naděžda si všímala, že muž je nespokojný. Snažila sa o jeho lásku, no srdcu, zvlášť cudzému, nerozkážeš. Nie všetky rozprávky sa splnia, uvažovala, ale nádej nestrácala veď jej meno zaväzuje.
Aj Olinka vnímala nepokoj.
Prídeš o viac, než získaš, upozornila Olega, keď ho načapala na profile Maríny.
Do toho sa nestaraj! odsekol Oleg.
Olinka mu prebodla pohľad:
Hlupák, Nadka ťa miluje naozaj a ty sa zahrávaš s ohňom!
Oleg v ňom bublal hnev, stále viac ho to ťahalo k Maríne. A tak jej napísal.
Marína sa sťažovala, že jej život sa rozpadol. Muž ju vyhodil, školu nedokončila, dobrú prácu nenašla, býva v prenájme v krajskom meste.
Oleg váhal ísť, neísť? Osud rozhodol: Naděžda odcestovala na týždeň k chorej starene na dedinu. Oleg, sám, ľahšie podľahol pokušeniu.
Dohodli si stretnutie. A šiel do Košíc, plný očakávania, s dušou vznášajúcou sa niekde v snoch.
Skutočnosť bola tvrdá.
Ty si frajer! vrhla sa mu okolo krku Marína.
Zalial ho zápach nemytého tela. Ustúpil.
Sedia tu ľudia, zvraštil čelo.
A čo! rozosmiala sa vtieravo.
Lacná sukňa, zlý mejkap, krikľavé parfumy. Táto Marína bola v porovnaní s jeho Nadkou smiešna a odpudivá. Asi vždy bola taká, len som to nevidel? trápil sa, keď ju sledoval, ako do seba leje pivo.
Požičaj mi peniaze, odmením sa, zašpúlila pery.
Oleg nevedel, ako sa jej zbaviť.
Prepáč, musím ísť, mám povinnosti, vstal od stola.
Stretneš sa so mnou ešte?
Nemyslím, obrátil sa na čašníka Prosím, vyrovnajte účet.
Ja si tu ešte posedím, škemrala Marína.
Nech má slečna pohostenie do tejto sumy, položil väčšiu bankovku do dokladu čašníkovi.
Mladý muž pochopil.
Domov sa hnal, čo mu auto dovolilo.
Hlúpy som!, karhal sa, Olinka mala pravdu… Načo som to riešil? Alebo predsa len muselo prísť k tomu, aby som otvoril oči?
Veď som nikdy manželku nenazval Nadkou. A predsa… nemám bližšieho a dôležitejšieho človeka ako ju, prebleslo mu hlavou a prudko zabrzdil. Sedel chvíľu v tichu a premietal si posledné roky.
Pred očami mu vystúpila Nadžina tvár, jej žiarivo modré oči, úsmev, ten nežný spôsob, akým mu rukou prehrabne vlasy.
Prisahal som, že ju urobím šťastnou, uvedomil si. Naštartoval, prešiel dvadsať kilometrov a odbočil na poľnú cestu.
Týždeň je nekonečne dlhý. Ja nevydržím bez teba ani dva dni! vyhlásil, keď Nadka so slzami a úsmevom v tvári vybehla z domu svojej babky.
Ty trdlo, smiala sa cez slzy.
Nadka, moja milovaná, šepkal jej do ucha, až obom šťastím krútila hlava.
Tak sa rozplynuli všetky dávne žiale vďaka novým začiatkom a vernosti, ktorá sa zrodila zo vzdoru, no prerástla vo skutočné šťastie.
