Kľúče
– Ľúbim ho! A ty mi tu hovoríš o samých hlúpostiach! Nechcem nič počúvať! Závidíš mi, preto sa mi staráš do života! Daj mi už pokoj! Radšej sa zaoberaj sama sebou!
Zuzana nekričala. Ona doslova ziapala, až sa aj sused pán Viktor, ktorý sa babral okolo svojho garáže na dvore, obrátil a začal načúvať. Suseda nikdy nepreslávila zvedavosť, čo znamenalo len jedno Zuzana vrieskala až príliš nahlas.
Dôvodov na to mala…
No, veruže mala. Aspoň podľa toho, ako to sama cítila.
Zamilovanosť bola pre Zuzanu stavom duše. Ak aj mala medzi obdobiami lásky prestávky, boli také krátke, že ich zbadali len tí, čo ju poznali úplne dôverne. Takých ľudí však mala Zuzana len dvoch matku a sestru. No mama už na svete nebola a sestra Jana odmietala Zuzanu chápať.
Bez tej rozprávkovej zamilovanosti bola Zuzana len prázdnou schránkou. Strácala pohľad, myšlienky jej lietali všade možne a nervy jej vypovedali službu tak, že kolegyne ju začali bokom obchádzať s poznámkami:
– Čo keby si si dala nejaké tie kvapky, Zuzanka? Ťažko sa s tebou v poslednej dobe robí!
Na to Zuzka len zaťala pery, zaškrípala zubami a ticho si myslela svoje o tých divných ženských.
Tieto sa majú, jasné že! Majú chlapov, čo ich doma čakajú, deti im lietajú po dvore… A ona? Nič! Ani domov, ani muža! Ani vyhliadky! Syn, no, je, ale šťastná z neho byť nemôže. Svoj Palko v porovnaní s deťmi Jany len ťahal za kratší koniec. Janine deti boli šikovnejšie a lepšie. Starší, Miško, kopal futbal a v škole mal čisté jednotky, vyvracajúc všetky tie teórie, že kde nohy behajú, hlava odpočíva. A mladšia, Veronika, spievala v súbore a lietala po súťažiach a festivaloch. Za menej ako desať rokov zažila viac, než Zuzana za celý život.
Aj toto ju bolelo! Prečo je to tak? Aj ona sa v detstve hrala v krúžkoch, tu keramika, tu tanec, no nikdy nič nedotiahla prestalo ju to baviť skôr, než sa stihla niečo naučiť. No čo srdcu rozkážeš? Keď prestalo byť niečo zaujímavé, šla si hľadať iné.
Tak sa predsa má žiť! Počúvať ten svoj vnútorný hlas! Iný život už nebude. Nik ti šťastie na tanieriku neprinesie: Na, Zuzanka, uži si to! Je to len pre teba!
Túto pravdu Zuzana pochopila už dávno, keď pozorovala, ako sa Jana trápi so školou a ona sa smiala a chystala sa na diskotéku:
– Pozri, Janka, keď budeš všetko vedieť, kto si ťa potom vezme? Veď starká vravela, že žena má byť múdrejšia len potichu! Veď teba si ani nevšimnú chalani!
– No a čo, nevadí! Načo mi teraz sú? Starká to aj tak myslela inak!
– Ako inak? Ja si pamätám svoje!
– Práve že nepamätáš, Zuzka. Chcela povedať, že múdra žena nikdy nebude mužovi dokazovať, že je lepšia, ak ho má rada. To je rozdiel, nie?
– Ale nepleť mi do hlavy! Radšej mi učešeš ofinu. Peťo čaká!
Zuzana vybehla na rande a Jana si sadla s knižkou na gauč. Dve hodiny ticha boli v ich byte malým sviatkom.
Janu Zuzana vlastne mala rada. A veľmi. Iných totiž nemala. Poznala jej povahu ako seba samú. Zlá Zuzana nikdy nebola. Len rozlietaná pocitmi, nesústredená, neistá, ale určite nie zlá. Práve naopak, mäkké srdce a dobrotu mala v sebe ďaleko viac ako Jana. Zuzana domov vláčila z ulice mačky a psov, a treba priznať, že o oboch kocúrov a psíka sa príkladne starala. Rodičia poznajúc jej tvrdohlavosť dovolili, ale pod podmienkou, že ich domov nebude útulok. Zuzana slovo dodržala a všetko zvládala bez pomoci Jany. Len jej niekedy pripadalo, že Zuzana má radšej zvieratá než ľudí.
– Zuzi, mama vraví, že treba ísť starkej pomôcť s upratovaním.
– Choď ty. Ja mám robotu!
– Akú robotu?
– Aká ti je do toho? Vážna! Miňo kríva. Musím s ním k zverolekárovi.
– Kríva už týždeň.
– A čo?! Starka sa obíde, je ešte mladá! Ale Miňo je len kocúr, za seba nezodpovedá.
Dievčatá sa pohádali, každá šla po svojom a Jana skočila starkej pomôcť, kým Zuzana vyberala z poličky najslávnostnejší svetrík. Peťo už stál pod oknami, a Miňo bol len výhovorka, ako si nenechať pokaziť deň.
Školu ukončili celkom odlišne. Jana s vyznamenaním, Zuzana priemerne. Normálne, ako väčšina.
O výbere povolania mala Zuzana jasno: cukrárka! Lásku k zákuskom a výstredným tortám mala od mala. Milovala chodiť s nosom nalepeným na výklad plný sladkostí, a keď jej niečo kúpili, tortu sama veľmi nejedla kochala sa ozdobami, delila sa s Jankou a z plastelíny tvorila také isté kvietky a ruže.
A opäť sa cesty sestier rozišli.
Jana sa nasťahovala k starkej, ktorá potrebovala pomoc, a bývalo jej tam lepšie do fakulty mala blízko a mohla si ráno prispať. Starkú mala úprimne rada a vždy sa o ňu bála. S budúcim mužom, Tomášom, ju zoznámila dávno pred ostatnými.
– Žite tu deti! Miesta tu je dosť!
Svadbu mali veselú, no skromnú a ostali bývať u starkej. A starenka bola rovno: byt dá Janke, druhá izba v starom dome Zuzane. Detí sa už nedožila, ale pravnuka Miška ešte držala na rukách zomrela, keď mal dva roky. Ešte celý rok prežila po mŕtvici, bojovala ako lev, ale srdce to nevydržalo a Jana ju opúšťala so slzami v očiach.
Janu rodičia nechali dedičstvo, lebo usúdili, že si ho zaslúžila.
Ani Zuzana neprotestovala. V tej dobe bola v ďalšom veľkom vzťahu a bolo jej jedno, kto čo dostane. Mala svoje šťastie!
Lenže to, čo nazývala láskou, bola len jej posadnutosť. Jej vyvolený jej venoval viac pohľadov mimo než na ňu. Navyše mu vyhovovalo, že prichádzala, varila, upratovala a nikdy nezostávala na noc.
– Som starý mládenec, Zuzka. Je to ťažké…
On, s povznášajúcim pohľadom, prosil Zuzanu, nech porobí poriadok v ateliéri, a potom ju vyprevadil slovami:
– Umenie, Zuzanka, vyžaduje obete! Prosím, je toho na mňa veľa. Láska, povinnosti Tak veľa! Som unavený…
Zuzana len súcitne prikyvovala a spomenula si na svoj krivý portrét v rohu, pokrytý prachom. Nikto ju ešte nikdy nemal potrebu namaľovať. Aj ten, napokon, dostala na pamiatku v deň, keď mu ozrejmila, že čaká dieťa.
Ten deň kráčala Zuzana uličkami a zatvárala oči pred slnkom, ktoré jej ťahalo úsmev na tvár. Myšlienky lietali vysoko, každý dych bol oslavou. Nový život bol pre ňu zázrakom.
Všetko však padlo, keď jej vyvolený zachmúrene prerušil jej monológ:
– Aké dieťa? Ty si sa zbláznila?!
Rozuzlenie bolo banálne a prázdne ako bezodná diera, do ktorej Zuzana po rozhovore padla. Jej sny sa rozbili na kúsky, ktoré by nezlepil dokopy ani najlepší reštaurátor. Poniženú hrdosť už neskúšala zachrániť len ticho prikývla, vzala si portrét na pamiatku…
Dovolil jej to a večer, namiesto spomienok na lásku, roztrhala portrét na kúsky.
– Ja ešte všetko svoje dostanem! Ale ty asi nie!
O svojom bývalom sa už nikdy nič nedozvedela a ani ju to nezaujímalo. Starostí mala dosť. Dieťa, o ktorom snívala, sa narodilo, ale nenaplnilo ju radosťou. Tá hľadala v synovi črty otca, no nič nenašla. Palko rástol potichu, nijaký umelec, iba miloval kopať loptu a hrával šach. Sám si našiel klub, sám chodil a na mamy poznámky len mykol plecami:
– Čo ťa na tom baví? Veď je to nuda!
Pre Palku to nuda nebola. Zložité partie mu pripomínali tanec. Niekedy počas analýzy vyskočil a ticho sa zvŕtal, keď ho nik nevidel. Mame sa to nepáčilo.
– Chlapci netancujú! Prestaň s tým!
Jediná, kto Palku rozumela, bola sesternica Veronika. Napäté vzťahy medzi mamou a jej tetou nechápal, ale starká vždy vravela: rodina je rodina a tej sa nezbavuje. A slová starkej si pamätal aj keď cítil, že mama necení vzácne darovania tetu. Miško bol jeho pokojný bratranec, ale Veroniku mal zo všetkých azda najradšej. Našla si k nemu cestičku a rozumela, keď mu rozprával o hudbe mysle a snoch.
– Počuješ ju? Veronika kukala na Palku.
– Počujem. Tichú, ale krásnu
– Aj ja. Chceš, ukážem?
Dievča poletovalo po izbe, ako tancovala hudbu vďaky za dôveru brata. Palko vedel nie je sám. Je tu niekto, kto ho vždy pochopí.
Ale deti si samy nevyberajú, s kým sa budú stretávať. To závisí od vrtochov dospelých. Tie navštevovali Zuzanu až príliš často. Stačila hádka a už mala zákaz chodiť k bratovi a sestre.
Proti takémuto despotizmu bol Palko bezmocný, len viedol boj vlastnými silami trucoval, hladoval, vyjednával. Mama nakoniec vždy rezignovala:
– No tak rob, čo chceš! Mám toho plné zuby!
Dôvody, pre čo sa mama hádala s Janou, dlho netušil. Netušil, že po jeho narodení jej Jana pomáhala, ale bola vyhnaná, keď ďalší vzťah Zuzany vyšumel a dozvedela sa, ako starká rozhodla o byte.
– Je to nespravodlivé! Som rovnaká vnučka ako ty!
– Zuzana, ja som o to starkú neprosila! Predajme ten byt na polovicu! Nechcem sa hádať!
– Nie! Nechcem tvoje podaromnice! Starká ťa mala vždy radšej! Preto ti všetko nechala! Mňa nikdy nik nemal ozaj rád!
– Nie je to pravda! A čo ja? A naši?
– A čo je to za lásku, ak ma nechápete?! Myslíš, že mi ide o byt? Nie! Chcem len vedieť, že ma aspoň rodina má rada!
– Zuzka
– Dosť! Už nič nechcem počuť!
Otrávenosť sa usídlila medzi sestrami. Hniezdo si uskladnila z najrôznejších starých krívd a drobných bolestí.
Zuzanka, spomeň si! Keď Janke kúpili bábiku v ružových šatách, hoci ty si chcela práve tú. Janka ti ju nechcela vymeniť, potvora! A takéto maličkosti sú tie, z ktorých sa skladajú celé naše životy! Z týchto úlomkov je postavený tvoj dom nádeje a snov. Krivý, smutný, nedorobený. To, čo by ho napravilo, dostala sestra a je snáď lepšia? Určite nie! Hlavné jej chýba! Let, snívanie, túžba žiť naplno bez ohľadu na všedné dni! Ona nepozná lásku! Nie tú tvoju, Zuzanka! Láska je let! Láska je život! Tá má svoje kľúče od šťastia a nie každému ich dá. Jana o nich nevie!
Janu občas tiež zatrpkli spomienky, no jej duša nebola natoľko zraniteľná a jej hniezdo krivdy bolo krehké, len pár prútikov. Stačilo pofúkať a už to letelo preč. A Jana často fúkala, keď po ďalšej Zuzaninej výčitke zostala bez slov. Dýchanie jej išlo ťažko, ako rybe na suchu. Bola tu voda minulosť, ale stále za stenou… A koľko síl stálo opäť sa dotknúť toho pekného, čo ich spájalo. Prerušiť puto bolo ľahké, opraviť ho niekedy sa zdalo nemožné.
Rodičia odišli krátko po sebe… Ako by sa dohodli. Zúfalstvo sestre objalo obe.
– Janka, ako je to možné?! Veď mali žiť! Mali sme ich ešte radiť!
– Zuzka, na niečo nemáme vplyv… Urobili sme, čo sa dalo…
– Nie je to spravodlivé!
– Život nie je spravodlivý. To sa nám len zdá. V skutočnosti je úplne iný…
– Pravda, je to iné…
Prevod bytu na Zuzanu na chvíľu priniesol Janke pokoj. Zuzana vložila energiu do vybavovania papierov.
– Myslela som si, že si zoberieš aj tento byt…
Hodila to len tak, napriek tomu, že sa tvárila zamestnaná a k sestre veľmi nepozrela.
Pred notárskou kanceláriou čakali na Tomáša, ktorý ich mal vyzdvihnúť.
– Prečo takto, Zuzana? Veď nie sme cudzie!
– Neviem, sme rodina, no nikdy ma nepochopíš.
– A ty zase mňa… Ale je to azda najdôležitejšie?
– Samozrejme! Ak si ľudia nerozumejú, prečo by mali zostať spolu?
– Možno preto, aby sa to pokúsili pochopiť! Veď nič nie je zadarmo. A kto by to mal vedieť, ak nie ty?!
– Jasné! Ja to viem veľmi dobre, na rozdiel od teba! Ty to máš v živote jednoduché! Manžela, dom, deti. Som sama! Stále sama!
– Zuzana, to nie je pravda… A čo Palko?
– Palko je sám za seba. Je dosť veľký. Doma ho už len málo vidím. Celé dni v práci, on radšej u vás s deťmi než u mňa!
– U nás sa cíti dobre. Má pokoj…
– No práve! Prečo musíš naznačovať, že som zlá matka? Čo som ti urobila?!
– Prestaneš už vrieskať? Kedy som povedala, že si zlá matka? Čo si vymýšľaš?!
– Celú cestu! Ty dokonala, máš najlepšie deti, ja som neschopná! A aj Palko je iný! Aj on radšej nie je doma!
– Bože, Zuzka! Vnímaš, čo hovoríš?!
Tomáš, ktorý prišiel po ženu, našiel Janu osamotenú a uplakanú.
– Prečo je na mňa taká zlá? Čím som si to zaslúžila?
Objímajúc ju, Tomáš zamrmlal:
– Povaha protivná. Život ju ešte nepotestoval…
Jana prestala plakať:
– Prosím ťa, nerozprávaj tak! Čo ak sa jej niečo naozaj stane? Je mi jej ľúto…
– Tak to je dobre!
– Čo?
– Že ju ľutuješ. Ona na to stále príde, kto ju naozaj miluje. Možno však nikdy.
– Aj tak je to moja sestra! A budem ju ľúbiť! Jana si tvrdo utrela slzy. Veď iný ju nemá kto! Palko je ešte malý.
Aj zlá dohoda je lepšia ako dobrá hádka. Jana urobila všetko, aby sa zmierila so sestrou. Nitka medzi nimi bola už veľmi slabá, strapatá, dávno stratila farbu, ale bola! A roztrhnúť ju Jana nemohla dovoliť.
Muži v Zuzaninom živote prichádzali a odchádzali bez stopy, ak nerátame smútok a nepochopenie. Čím bola taká zlá, že jej dávajú len voľné vzťahy, len ďalšie odmietnutie?
Každý, koho stretla, hovoril hneď na začiatku:
– Zuzka, teraz nie som pripravený na vážne veci. Máš pochopenie?
Iba prikývla, lebo iné jej nezostávalo. No časom pochopenie prestalo platiť a opäť zostala sama, o rozchode chýrovala posledná.
Duša jej trpela. Zuzana by bola šťastná, keby niekomu mohla patriť. Dala by všetko. Prispôsobovala sa ak mal chlap záľubu v poľovačke, naučila sa o psoch a povoleniach viac než jeho kamaráti. U mužov s vášňou pre rybárčenie varila krmivo a popri tom viazala mušky.
Túžila niekomu odovzdať kľúče od svojho šťastia, no čudo na svete: nik ich nechcel…
Palko cez mamine romániky býval hlavne u tety. Tomáš ani Jana nenamietali. Prijali ho ako vlastného syna. Miškova izba mala poschodovú posteľ, na stole, ktorý zmajstroval Tomáš, bol dostatok miesta pre dva počítače, a chalani večer hrávali online, kričiac do izby:
– Veronika! Ty nie si fér! Poď na tímovku, proti tebe sa nedá hrať!
Jana vždy sestře hlásila synov pokroky:
– Je taký bystrý, Zuzka! Prelož ho na matematické gymnázium!
– Veď je to v pohode! Je lepšie, že s Miškom sú v jednej škole. Vždy viem, kde je a má ťa na dohľad!
– Ale Palko to má ďaleko… Keď prespí doma, nevyspí sa.
– Nech je u vás, pokým sa mi všetko nedá do poriadku.
– Dobre. Nech zostane.
– Ďakujem! Peter je úžasný! Prijal Palku a chce, aby sme boli rodina!
– Už ti požiadal o ruku?
– Zatiaľ nie. Ale smeruje to tam! Tak, hlavne mi nezavadzajte! Pomôžte mi, prosím! Je to môj šanc na šťastie!
– Zuzana, veď jasné!
Jana však mala k Peterovi výhrady. Trochu povýšenecký, čudne vtipný… Jeho reči boli niekedy až nepríjemne dvojsmyselné. Mal Zuzanu v hrsti, že ju nevidí, ako sa jej syn vzďaľuje a čoraz viac je doma u tety Jany.
Jana držala ochrannú ruku, snažila sa neprieť so sestrou, no rozuzlenie prišlo rýchlo od prvých dní bolo zrejmé, že Peter niečo chce.
O tom, že Peter žiada od Zuzany predať byt po rodičoch, sa Jana dozvedela len náhodou.
Prišla po práci, v chodbe sa povaľovali špinavé topánky. Miškove pri Palkových, celé zablatnené.
– Chalani! Kto je doma?! Toto čo má znamenať?!
Veronika vykukla z chlapčenskej izby, zabuchla za sebou dvere a zajačala:
– Mami…
– Čo je, Veronka? Vyzeráš, že niečo skrývaš!
– Mamka, ale len sa neboj… Tam…
– Kde? Hovor hneď! Vyplašíš ma!
– Tam je Palko… Veronika sa rozplakala a chytila ju za ruku. Priložili sme mu ľad, ale…
Jana už na nič nečakala. Prikývla dcére a hneď sa pýtala:
– Kde je?
Palko ležal hore na poschodí, chrbtom k stene, na líci obrovský opuch a ľadový obklad.
– Paľko! ticho zvolala Jana. Čo sa stalo?
– Nič…
Hlások mal dutý a urazený to bolo niečo výnimočné. Zvyčajne hovoril otvorene, Janke sa nebál nič povedať. Jana vyliezla k nemu, objala ho, pohladila po modrine.
– Skĺzni dolu, porozprávame sa. Prosím…
– Nechcem!
A to už bolo vážne. Jana vzdychla, zliezla a kývla deťom:
– Choďte do kuchyne, vyložte nákup, ja prídem.
Prezliekla sa do domáceho, vrátila sa k chlapcom a zavrela dvere.
– Posuň sa. vyšplhala hore k Palovi, objala ho a pohladila po oku. Peter?
Odpoveď bola jasná. Palko zalapal po dychu a rozplakal sa. Všetko vyrozprával Peter kričal na mamu a jemu dal facku, keď sa jej zastal:
– Ty mňa budeš učiť? Vieš kto som? Nepleť sa!
Takého Petra Palko ešte nezažil. Celý lesk a šarm, kde nič, len prenikavý pohľad a surovosť. V tej chvíli pochopil, že tento muž jeho mamu nemiluje. Má len záujem, a ten určite nesúvisí s tým, aby ju urobil šťastnou.
Čo povedala Veronika? Láska sa pozná. Je vidieť ako hudba, vieš presne, kam sa máš pohnúť…
– Zrejme nie všetci to chápu…
– Tvoja mama ani nevidí, ani nepočuje. Veľmi chce, ale nejde to.
– Ľúto mi je jej…
– Aj mne!
Palko vyštartoval na Petra, no hneď ho spacifikovali. Mame len pošepol:
– Prečo si to nechala?
Viac mama nepovedala. Palko si zbalil zošity, nahádzal do ruksaka obľúbenú mikinu od tety a odišiel k Jane. Tam môže byť bez hanby.
Následne Jana zavolala sestre. Skúšala dial, skúšala sa upokojiť, no nervy jej tiekli. Pavel potrebuje svoju matku, a to, že uprednostnila chlapa, je hrozné…
Neozývala sa, tak volala manželovi:
– Tomáš, kde si? Počkaj ma dole, ideme k Zuzane. Všetko poviem cestou.
Decká poslali za Palkom a prikázala ich nespúšťať z očí. Vybehla z domu ako bola.
– Čo sa stalo? Tomáš sa zamračil.
– V aute ti poviem!
Rozhovor sa už od začiatku zvrtol na hádku. Zuzana vyrazená do dvora revala, preklínala svoju biednu cestu, lebo Peter, po rýchlom balení, odišiel a nechal ju v slzách.
– Ty nerozumieš! Ja ho ľúbim! kričala, nechcela vysvetľovať a ani netušila, čo má povedať.
– Koho, Zuzana? Koho?! Muža, čo dvihne ruku na tvojho syna?! Máš rozum? Tak dlho si hľadáš šťastie a nevidíš, že ho máš celý čas po boku! Ale Palko za čo si toto zaslúži? Veď je tvoj syn!
– Už dávno nie! Je tvoj! Všetko si mi vzala!
– Čo som ti vzala?!
– Môj život! Moje kľúče!
– Aké kľúče?
Jana ozaj nepochopila, ale zamrzla. Pozrela sa na seba a sestru, ako tam stoja, kričia na celý panelák… Toto chceli rodičia? Tomu učila starká? Kde zmizlo všetko, čo ich spájalo? Nesprávne…
Hlas sa jej upokojil a spýtala sa:
– Aké kľúče, Zuzana? Čo tým myslíš?
– Kľúče od šťastia… Zuzana zjemnila, s hnevom utierala slzy Ty ich máš! A ja?
Až teraz to Janke začalo dochádzať. Zhlboka sa nadýchla, pristúpila k sestre, objala ju a držala ju silno ako kedysi mama.
– Poď sem! Ojoj, Zuzanka… Ty si…
– Hlúpa, však? To si chcela povedať? Zuzana sebou mykla, ale Jana ju nepustila.
– Nie! Nevymejšľaj! Chcela som povedať, že sa ťa veľmi dotýka všetko okolo. Si zraniteľná. Lásku ti je vždy málo… Tomu rozumiem. Ale nikdy nepochopím, ako môžeš vymeniť dieťa za niečo… To je nesprávne, Zuzka, a to vieš! A kľúče… Nič ti neberiem! Sotva zvládam svoje. Načo by mi boli ešte tvoje? Ale medzi nami je jeden rozdiel.
– Aký? Zuzana povolila a objala sestru späť.
– Ty tie svoje stále niekomu chceš dať. Ja si ich držím pri sebe.
– A čo je správne?
– Neviem. Život ukáže.
– Už ukázal… Ako mám ďalej žiť? Veď som nikomu nepotrebná!
– Mne si treba! Málo? Palovi treba! Nestačí?
– Neviem…
– Skús aspoň toto. Ostatné príde, Zuzka.
– A keby nie?
– Tak tvoje kľúče nie sú k tým správnym dverám. Tá pravá sa ti ostane zavretá. Chceš byť len na chodbe celý život? Ani raz neotvoriť?
– Nie!
– No vidíš! Ideš za synom?
– Nepodpáči mi to…
– Zuzana, Palko vie o živote viac než jeho mama. Ale ľahké to nebude. Veľmi sa na teba hnevá.
– Tuším…
– Tak niečo urob! Si matka?! Alebo len teta?
– Jana!
– No čo! Poď do auta! Tomáš, podaj jej vreckovky! Poď, deti čakajú!
Palko nakoniec svojho otčima dostane, no až o rok neskôr. A Zuzana nájde to, po čom tak túžila. Hoci syn zostane najradšej u Jany, kde začne bývať s jej deťmi a novorodenou sestričkou, Zuzana urobí všetko pre to, aby vedel, že je milovaný a vždy vítaný. Nový partner sa ukáže byť múdrejší, a s láskavosťou si nevlastného syna získa. Vzťah, ktorý ich spojí, bude pevný a do života prinesie pokoj a istotu.
Keď Palko raz bude na stanici pred odchodom na vojenskú službu, objíme rodinu, otčimovi podá ruku a ticho povie:
– Dávaj na mamu pozor!
A vysoký muž so šedinami v spánkoch vážne prikývne:
– A ty na seba, synak! Čakáme na teba!
– Viem!
