V električke. Všetci cestujúci sedeli mlčky a nevšímali si jeden druhého. Za oknami šumel dážď, rozlieval sa po bratislavských uliciach. Na jednej zo zastávok nastúpil muž bez domova. Hoci nemohol mať viac než päťdesiat rokov, vyzeral podstatne starší. V celom vozni sa rozšíril nepríjemný zápach. Bol špinavý a zanedbaný.
Dobrí ľudia, poprosím vás o pár centov na chlieb. Už tri dni som nejedol, oslovil cestujúcich chrapľavým hlasom.
Väčšina cestujúcich odvrátila zrak, ignorujúc jeho slová. Niektorí si však potichu prehmatali peňaženky a hľadali drobné.
Vtom spoza sedadiel zrazu niekto hlasno poznamenal:
Nemáte peniaze na jedlo? Choďte pracovať! Ako dlho ešte budete žiť z peňazí iných? Dnes ma prepustili z roboty, no tiež tu neprosím. Mám aj úver na byt!
Ten hlas patril mužovi, ktorý pôsobil slušne a upravene. Muž bez domova hanblivo sklonil hlavu a začal sa prehrabávať vo vreckách svojho kabáta. Z nich vytiahol pár centov, svoje skromné úspory, a podal ich rozhorčenému mužovi.
Vezmite, vy ich potrebujete viac než ja. Mne pomôžu opäť iní dobrí ľudia.
Týmito slovami sa bezdomovec pohol k východu, pripravený vystúpiť na ďalšej zastávke. Muž za ním vybehol a snažil sa mu vtlačiť peniaze späť do ruky. Celá električka to v tichosti sledovala.
Keď ho dobehol, chcel mu vysvetliť svoje slová. Bezdomovec sa však len dobromyseľne zasmial a odmietol peniaze prijať späť.
Život je krásny dar, povedal ticho, zamyslene. Na svete je mnoho dobrých ľudí. Treba sa vedieť tešiť z každého okamihu.
Muž ostal stáť bez pohnutia, so slzami stekajúcimi po lícach. Bolo jasné, že tento zážitok v ňom niečo zanechal. Držal v ruke mince, ktoré mu ponúkol bezdomovec, a dlho na to nemohol zabudnúť.
