List pre otcovi
No počúvaj, Jožko, ty si ale charakter! To som teda od teba nečakala! Mária si nedala servítku pred ústa a utrela si nos rukávom blúzky.
Tú slávnostnú blúzku jej ušila mama. Vybrala z truhlice kus hodvábu, chvíľu nad ním povzdychla, že taká paráda už nebude jej, ale posadila sa za šijací stroj.
Akože, dievča vyrástlo. Odev treba. Kto sa naň pozrie, keď chodí nepekná a ufúľaná?
Radšej by mama tak nevynaložila toľko snahy… Načo? pomyslela si Marika, keď sledovala, ako mizne jej prvá láska za rohom.
A tá láska si to kráčala od Márie rezkým armádnym krokom a ani sa neotočila.
Až do srdca to bolelo!
Mária ešte raz potiahla nosom, ale spomenula si, že má naťahnutú špirálu na mihalniciach, hoci jej to mama zakázala, takže plakať rozhodne nemôže.
Jozef, Jožko, Jožík…
Jej jediný a milovaný! Len polroka šťastia im bolo dopriate. Mária rátala. Presne polrok odkedy sa spoznali.
Len polroka, ale koľko sa toho stalo…
Jožko sa nakoniec otočil, ale Mária na oko predstierala, že si to nevšimla.
A načo aj! Ona prišla s takou správou a on sa hneď zježí? Nech si ide! Námorník, ktorý stále sníva o slobode a Dunaji. Videli sme už takých! Nech si pláva svojou cestou! Čo ona? Veď je dostatočne veľká! Sama porodí, sama vychová. Povolenie od nikoho nepotrebuje!
Mária bola nahnevaná, ale vo vnútri, takým tenkým, piskľavým hláskom, pišťala krivda.
Ako to? Veď vravel, že ju miluje, sľuboval čokoľvek na svete! Vravel, že sa zoberú… A keď mu povedala, že čaká dieťa? Zutekal do kríkov, akoby sa nič nestalo?!
No, povedala…
Spomenula, že čaká viac, než len občasné návštevy cez víkend, a on jej odpovedal, že na neho čaká rieka. A že svoje plány meniť kvôli jej trápeniu nebude. A keď ho miluje, nech ide s ním.
A kam mala ísť od mamy? S bruškom? Do Bratislavy či na kraj Slovenska, kde nikoho nemá, ani rodinu, ani známych, nič?
Nie, to neprichádzalo do úvahy!
Mária sa postavila z lavičky, upravila si sukňu a potiahla si rukou vlasy. Svojich pár chumáčikov, ale trvalá vie robiť zázraky. Mama mala pravdu vzhľad mnohé mení. Z Jožka tiež, na pohľad nič moc, hanba pozerať, ale baby boli z neho hotové! Lebo bol chytrý, veselý a keď bolo treba, vedel aj vážne pohovoriť, ako hociktorý študent. Škoda len, že školy svetovej veľa nemal sedem tried a dvakrát letisko! Ale inak bol rozumný…
Aj Mária nemala viac. Skončila polygrafický učňák a šla rovno do práce, nech mama hovorila, čo chcela.
No a čo? Na stavbe si zarobí dosť, ešte aj domov peniaze odosiela. Mama sa už ukľudnila, zobrala ju naspäť pod ochranné krídla. Tak to matky zvyknú…
Otázka, čo povie, keď sa dozvie novinu? Bude cirkus? Odpoveď bola jasná.
Mama kričala tak, že susedy prišli zistiť, čo sa deje. Ale nič im nevysvetľovali. Mária má problémy v práci, povedali a vykázali všetkých von z kuchyne. Rodinné veci sa riešia za zavretými dverami.
Ako sa to stalo, dcérka moja? Koľkokrát som ti vravela, že najskôr po sobáši! Kto ťa teraz bude chcieť? Ach, Jožko! To som od teba teda nečakala! Navonok fajnový chlapec, ale vnútri zmija! No nič, on si ešte zatancuje! Tak hneď po tej správe ťa nechal?
Mária zatrpkla. Má povedať mame všetko? Zakričí a odpustenia nebude. Takto je aspoň pokoj, Jožko ďaleko.
Áno, mama. Tak to bolo.
Ach, kríž môj ukrižovaný… Ako teraz spolu vyžiť?
Nijako! Sme predsa dospelé, mama! Zvládneme! Ak ma pomôžeš na začiatku, nebojím sa pôrodu.
Kdeže by som ťa nechala! Nevrav také! To aká matka by bola, ak by opustila svoje dieťa, keď potrebuje pomoc?
Mária zavrela oči na chvíľu a vydýchla s úľavou.
Tak, Jožko! Aj bez teba to zvládneme! Plávaj si, ak ti je voda dôležitejšia ako tvoja dcéra!
Mária čoskoro zabudla konkrétne detaily posledného rozhovoru s Jožkom. Dokonca sa sama presvedčila, že mu o dieťati povedala a on ju hneď odmietol. Hnev aj bolesť sa zamotali do seba ako vretenice v hlbokom kúte jej srdca, a občas sa pripomenuli so zlomyseľným:
Pozri sa, tvoja dcéra je celý otec! Tiež z nej je šibal a celý deň by krútila matke nervy vo vzduchu! Porozprávaj jej o ňom, nech nevypytuje, kam sa stratil jej tatko. Odišiel na rieku a už sa nikdy neukázal. A ona tiež raz odíde preč, lebo ani ona nevie, čo je láska! Jablko nepadlo ďaleko od stromu…
Možno preto si Alenka, dcéra Márie, celý život myslela že na svete ju ľúbi len stará mama a to nie vždy. Objíme, poľutuje, ale stačí, že susedy čosi zašepkajú za chrbtom, a hneď Alenku odstrčí:
Choď, choď! Choď za mamou! Nech ťa ona ľutuje, moje bôľne decko… Za čo nám toto trest, bože? Čím sme sa previnili?
Do troch rokov bola Alenka presvedčená, že “bôľne” a “trest” sú jej mená. Tak ju oslovovali len v tichých chvíľach, keď mama na chvíľu nebola smutná alebo nervózna.
Poď sem, dcérka! Učešem ti copy. Máš ich krásne… Nie ako moje. Ty si po otcovi husté a čierne ako havranské krídlo. A oči tiež modré ako Váh, kam od nás odišiel. Si po ňom Hoci kráska z teba je, šťastie neuvidíš, ako svoje uši!
Prečo? Alenka pofňukávala, už-už pripravená spustiť plač.
Preto!
Mamin hlas sa zlomil a Alenka vedela, že viac sa pýtať nesmie. Lepšie je ísť za babičkou, schovať sa do jej zásteru voňajúcej po rezni a polievke a nariekať, najskôr sama seba poľutuje, potom mamu a na konci aj babku z obyčajnej ľútosti.
Čo za hanbu to vlastne nosili, sa dozvedela až omnoho neskôr. Neboli jej ešte ani desať, keď mama zrazu rozkvitla a odišla do mesta skúsiť nový život.
Alenka ostala s babkou.
Nebolo jej to až také cudzie mama často odchádzala na dlhšie, keď chodila pracovať, lebo bezotcovstvo treba niekedy aj nakŕmiť. Lenže toto bolo iné z ciest sa zvykla vracať unavená, ale spokojná. Naniesla domov tašky darčekov, objímala Alenku a potom sa hádala s babkou:
Mamka, prečo je taká chudá? Ľudia povedia, že ju nekŕmime!
Nechce jesť, aj keď jej poviem po dobrom, po zlom. Zjedla pol krajca a dosť! Keby si tu bola, aj dieťa by bolo sýte! Ale ja čo? Kravy treba, na družstvo treba a ešte aj na dieťa pozor! Keby si len ostala doma, nebúri sa!
Treba sa rozmaznávať? Už je veľká! Nebuď zlá, radšej pozri, čo som ti doniesla…
Načo mi dary? Dcérka, lepšie by bolo, keby si zostala doma! Moje srdce trpí, chýbaš mi…
Mama stíchla a Alena sa strachom krčila do kúta pred búrkou.
Áno? Chýbam ti? A mne nie? Ešte som mladá, pekná a čo z toho? Žijem ako pustovník! A ešte aj ty na mňa vrčíš! Už mám toho dosť! Mamka, aspoň ty ma pochop! Sama som si naložila taký kríž… Keby som to bola vedela, nikdy by som ho nepustila!
Už je neskoro, dieťa… Po voze plakať netreba…
Mama!
Čo? Porodila si dieťa vychovaj si ho! Ak nechceš, napíš otcovi! Nech si vezme devča, možno ho nebude ľutovať…
Aby som dala Alenu jemu? To nikdy! On o nej vedieť nechcel a teraz mu mám dať hotové dieťa? Nikdy! Nesedím rokmi na betóne, aby on prišiel a zobral si všetko hotové!
Ak nie, tak sa nesťažuj! Máš spôsob! Dieťa všetko počuje! Myslíš, že jej nie je smutno? Vie, že otec ju nechcel a mama ledva dýcha?
Tak nech sa trápi! Taký je život, nie vždy med… Občas udrie poriadne! Dosť! Téma uzavretá, mama! Ani ty nechoď Jožkovi písať! Poznám ťa!
Babka sľub dodržala na čas.
Alenka sa chystala na maturitu, keď prišla správa z mesta. Mama porodila chlapčeka, ale o týždeň odišla na druhý svet, bez rozlúčky a vysvetlenia.
A keby Alenka nemala tvrdohlavú povahu, nikdy by sa nedozvedela pravdu svojho narodenia.
Keď sa babka vybrala do mesta vybavovať papiere okolo bábätka, nechala Alenu doma so všetkými povinnosťami.
Teraz nemáme na slzy čas, decko… šeptala babka, sťahujúc čiernu šatku pod krkom. Musíme nejako žiť… Ale ako?…
Babka, ja pôjdem pracovať!
Počkaj ešte. Najskôr musíme zvládnuť malého. Jeho otec si ho síce zobral, ale vychovávať ho nechce. A ja… Už neviem, či na to mám…
Babka odišla a Alenka prehľadala celý dom. Musela predsa nájsť otca. Bez jeho pomoci to nešlo…
Od detstva vedela, čo treba. Už ako malá kreslila otcovi obrázkové listy, skrývajúc ich pred mamou a babkou. V rozprávkach mu písala o novom kocúrovi či ako ju babka učila robiť šúľance. Neskôr kresby vystriedali krivé písmená. Stále písala otcovi, v zošitoch, ktoré skrývala pod matracom.
Až teraz prišiel čas na ten najdôležitejší list. Ten, čo skutočne odošle…
Adresu predsa len našla. Stará, ošúchaná obálka, ktorú mama schovala do rámčeka pod fotografiu. Keby sa jej nezosunula z poličky, nikdy by sa k nej nedostala. Sklíčko sa rozbilo a za snímkou trčal roh obálky.
Čo je toto? Alenka vytiahla obálku z rámu a keď zistila, čo našla, rozplakala sa ešte viac. Mama, čo si mi to urobila? Čím som ti ja ublížila?
Dlho potom sedela na dlážke a rozprávala sa s už nebohou mamou, prosila o odpustenie, no ľahšie jej nebolo.
Odpusť, mamka, ale neposlúchnem ťa. Nechcela si, aby som mala s otcom kontakt… Ale babka je stará, potrebujeme pomoc! Ak je taký zlý, ako si hovorila, aspoň to budem vedieť a spoliehať sa len na seba. Ale ak nie? Veď ja ti vlastne celkom neverím. Vždy si hovorila, že je nanič, ale prečo si ma rodila, keď si ma ani nevedela ľúbiť? To je život? Vieš, ako bolí, keď si nechcená a stále ti opakujú, že sa podobáš na niekoho, koho si nikdy nevidela? Ja ho aspoň chcem spoznať!
Vôbec jej nenapadlo, že ten, kto kedysi poslal list jej mame, už dávno nežije na tej adrese.
Nad ničím nerozmýšľala. Len konala.
Večer a polovicu noci trávila nad hárkom zo starej školkej zošity, kým napokon napísala tri vety, v ktorých bola všetka jej bolesť, prosba a nádej.
List poslala ráno cestou do školy. Po návrate našla doma babku, ktorá práve priviezla malého brata.
Tu máš, Aľuška… Aleško, tvoj brat… babka si utrela oči a otočila sa k posteli, kde balila bábätko. Alenka ho skúmala s údivom.
Babka, prečo je taký malý?
Je normálny. Ty si bola menšia.
Ozaj?
Áno, a potom si vyrástla ako z vody. Aj on porastie.
Babka, a jeho otec…
Sľúbil, že pomôže, ale vziať domov ho nechce. Nemá čas.
Aspoň niečo… povedala Alenka presne babkiným tónom a babka sa musela pousmiať.
Ach, Aľuška! Ako to všetko zvládneme?
Ako? Ako všetci s deťmi! Veď Kvetka Horváthová má deväť detí a tiež sa nesťažuje! Prisľúbila mi peliešky a vecičky po dvojičkách. Vraj sú aj nové, lebo nestihli povyťahovať, ako deti rýchlo rástli. Je to tak?
Čo, že deti rýchlo rastú? Áno… Rýchlejšie než čas. Len pred chvíľou som takto držala tvoju mamu v náručí, a už tam nie je…
No, babka, neplač, lebo začnem aj ja! A tento malý isto bude plakať tiež! Čo mu je? Je mokrý?
Asi je hladný. Pozri, koľko je hodín! No jasné! Treba kŕmiť.
Babka bola v jednom kole a podala Alenke bábätko.
Podrž ho! Neboj sa! Neupustíš ho! Si šikovná, dieťa moje! Aj on bude raz taký…
Alenka stratila všetku neistotu.
Na rukách držala dôkaz, že už nikdy nebude sama. Roky túžila po niekom, kto ju bude potrebovať a koho bude ona potrebovať viac ako vzduch. Babka a mama sa počítali inak ony mali vlastné pohľady na to, načo je rodina.
Vydáš sa, vyletíš z hniezda! Budeš nás potrebovať? Kdeže! vravievala mama.
Ale Alenka chcela cítiť istotu, že budú spolu všetci. Tak, ako v rodine Kvetky, kde je dom možno preplnený, neporiadok a hluk, ale zato vládne teplo a pohoda. Deti behajú po dome vysmiate, tri generácie si navzájom pomáhajú.
Kvetka žila s rodičmi aj svokrovcami, všetkých rovnako volala mama-tato. Hospodárila pevným slovom a verila, že ak jej osud doprial také množstvo detí, je jej povinnosťou urobiť čo najviac pre ich šťastie. Aj muž stál pri nej. Hádky a vzťahové krízy rýchlo trestal:
Ale hop! Upratať tu! Takto sa s rodinou nezaobchádza!
Alenka si to raz zapamätala že podstatné je pamätať na rodinu.
Škoda, že okrem babky nemala viac príbuzných…
A predsa prišiel ten deň…
Aj keď bol Aleško ešte len mesačný, ona vedela je to navždy. On ju potrebuje a ona jeho. A hoci vyrastie, pre ňu ostane vždy tým teplom, ktoré ju hreje na duši.
Zvládať Aleška sa Alenka naučila rýchlo. Stačila jedná návšteva u Kvetky, ktorá ju pohotovo poučila:
Neboj sa, Aľuška! Všetky ženy to zvládnu. Ukážem ti, ako ho kúpať, potom už budeš sama vedieť. Babka kde?
Do mesta ráno šla vybavovať nejaké papiere, vraj je to nutné, aby neskôr neboli problémy. Ukázala mi všetko, ale chcela som sa ešte u teba spýtať…
A čo? Babkina rada ti nestačí? Kvetka skúmavo pozrela.
Nebuď nahnevaná, Kvetka. Babka hovorí, že zabudla, aké je to s bábätkami a ty všetko vieš…
Jasné! Dvojičky mám doma! zasmiala sa Kvetka. Ako včera by som rodila!
Preto som chcela, aby si ukázala teba. Mám strach, je taký drobný…
Nič sa ty neboj! Zvládneš to! Kvetka išla pobaliť Aleška. Kedysi by si už mala dve deti. To zvládneš!
Alenka vnímala každý Kvetkin pohyb, ale v sebe cítila, že ešte nechce byť mama. Veď to nie je len o plienkach a fľašiach… Treba aj milovať… Ale ako?
To ju naučil Aleško majstrovsky. Alenka prestala myslieť na seba, myslela len na brata.
Babka neustále mlela o vysokej škole, ale Alenka o tom nechcela ani počuť.
Babka, pochop, to nejde. Ak pôjdem na školu, musím do mesta! Ako by ste tu boli samé? Nediskutuje sa!
Babka ju, prirodzene, ďalej presviedčala, Alenka sa hnevala. Práce bolo v dedine dosť na farme, v obchode, ktorý Kvetka s mužom otvorili.
Ale babka neustúpila.
Aľuška, nepochopíš. Tvoja mama svoj život premárnila a ty robíš to isté! Ja to kvôli tebe…
Babka, rozumiem, ale nehovor viac! Sú veci dôležitejšie ako titul!
Práve v čase týchto hádok prišiel niekto nečakaný.
Išla s Aleškom od Kvetky. Brat už unavený, ale kráčal vedľa nej. Tesne pri bráne ju zadržal:
Aľa! Na, zober ma!
Podvihla ho s úsmevom na ruky, keď vošla na dvor, zamrzla. Na verande sa prehrabával cudzí chlap. Stál na stoličke a šomral s pokazenou žiarovkou, ktorá nefungovala celé roky.
Tak, do čerta s tým! spokojne skonštatoval, keď rozsvietil, a zoskočil zo stoličky.
V tom si všimol Alenku s Aleškom v náručí.
Dcéra…
Jozef urobil krok, dva, a bez ohľadu na jej pohyb, keď sa chcela vyhnúť objatiu, oblapil ich oboch.
Moja…
Alenka videla v otcových očiach slzy.
Odpusť, dcérka! Ja som nič nevedel o tebe! Je to tvoj? kývol na Aleška, ktorý veľkými očami sledoval cudzieho uja. Zveríš ho dedovi? Poď sem, pozrime sa na teba!
Vtedy Alenka pochopila, kto to je.
To nie je môj! Teda, nie syn! Otec, to je mamkin… Brat môj, Aleš…
Aha tak! Jozef si pritiahol chlapca bližšie. Aleško sa čudne nebránil, naopak, objal mu krk a pobozkal strnisko.
Škrabeš!
Jasné, synak, oholím sa! Nič to! Dcéra, poďme do domu. Komáre sú tu náramné, zožrali ma do nitky!
Rieka je blízko, ocko…
Viem…
Babka privítala Alenku pohľadom, z ktorého vyčítala, že všetko je vysvetlené, vzťahy medzi dospelými urovnané, mier nastal.
Na tom už nezáležalo, čo bolo v minulosti. Najpodstatnejšie bolo, že rodina sa rozšírila. A to treba prijať s vďakou.
A pozerala sa, ako Aleško obieha otca, a vedela takto to teraz bude. Do rodiny prišiel konečne muž.
Až neskôr zistí, že jej dlhý list otcovi nezostala na pošte, len sa neskoro dostala do rúk. Noví nájomníci, ktorým sa dostala do rúk, hľadali Jozefa, poslali dopis… A kým sa Jozef vrátil z práce, trvalo to niekoľko mesiacov.
Keď som dostal tvoj list, dcéra, hneď som letel! Myslel som, že som na svete sám! Písal som tvojej mame nie raz. Prosil som, aby sa vrátila. Rodinu som chcel.
A ona?
Ona mi napísala len raz. Že sa vydala a nech ju viac neobťažujem. Tak som prestal… Ach, dcéra, keby som vedel pravdu, bol by som sa vrátil i pešo! Bože, čo som si zaslúžil, že mám také šťastie? Chceš ísť so mnou? V Nitre mám byt. Veľký, svetlý, z okna vidno Váh a také západy, že stačí sa pozrieť a chceš žiť!
Ocko, nemôžem…
Prečo?
Neodídem bez Aleška a babky! To sa nerobí!
A kto povedal, že bez nich? Byt je veľký. Miesta je viac než dosť. Ty potrebuješ školu, babka postráži Aleška, a ty pôjdeš na univerzitu.
Hej? A z čoho budeme žiť? My s babkou ledva vyžijeme. Aleškov otec, hoci sľúbil, na alimenty kašle. Ani k nemu nechodí, akoby syna nemal. Boli sme radi, že sa objavil aspoň raz. Desať minút a znova fuč.
Dcéra, nechceš ma uraziť? Jozef zvraštil obočie a Alenka sa skoro rozosmiala, ako sa podobal vážnemu Aleškovi. Čo sa smeješ? Som chlap, alebo čo? Myslíš, že dve ženy a chalana neužívim?! Opravdu urážaš! Balíme sa! Babka už áno povedala všetci čakali len na teba. A už si povedala svoje áno. Tak je?
Tak, ocko. Tak…
A Alenka objala otca a ďakovala tomu dňu, keď sa rozhodla napísať list. Potom s ním odišla k veľkej rieke, ktorá sa, hoci sa volá pokojná, nie je vždy tichá.
A hoci ani Alenkin život nebude len hladký a pokojný, bude jej stačiť vedomie, že doma má bezpečný prístav, kde môže nájsť pokoj, nech sa udeje čokoľvek.
A v tom prístave ju budú čakať blízki, vôňa babkiných slivkových pirohov, ktoré sa nikdy nenaučí piecť, hoci sa babka snažila.
A doma ju bude čakať aj ten rozcuchaný chalan, čo ju víta ešte len lomeným, ale už vážnym hlasom:
Ahoj! Ocko hovoril, že zajdeš! Alen, už som sa na teba tešil!
Aj ja, môj dobrý… Aj ja…
