Chytáč snov
Zase?! Simona, Simča! Vstávaj, lebo prebudí malých! Poď, chyť ju! Lena sa zosunula z postele a potriasla sestru za plece. Kedy už konečne prestane…
Soňa sa v spánku hádzala zo strany na stranu a jej kvílivý, smutný hlas sa šíril izbou, až z neho človeku behal mráz po chrbte. Mal som pocit, že niekto stojí rovno za mojím chrbtom.
Ako z lacného hororu! Simona si stiahla paplón a poťapkala bosými nohami ku Soňinej posteli aj so zavretými očami.
Prehodila na ňu svoj paplón, ľahla si vedľa nej, objala ju a začala potichu spievať:
Hajaj, búvaj, šuhajko malý, nespinkaj na okraji… Do kelu, Lena! Na aké uspávanky?! Celá horí! Choď po mamu!
Lena chvíľu postávala vedľa Soňinej postele, povzdychla si, ale nakoniec predsa odišla do rodičovskej spálne. Čo iné mala robiť? Soňa bola pre nich stále dieťa, tak ako tie ostatné. A mama by im dala, keby zistila, že niečo zatajili pred ňou.
V spálni bolo ticho. Lena prešla rukou ponad postieľku malého Serga, čo stála natlačená hneď vedľa manželskej postele, a pohladila maminu ruku.
Mami…
Tmavohnedé oči, ako mala aj sama Lena, sa otvorili okamžite, akoby mama ani nespala, a jej teplá ruka prekryla Lenine prsty.
Čo je, dcérka?
Soni je zle! Podľa mňa má horúčku, je rozpálená ako žehlička!
Serge ticho zavzlykal a mama začala spievať, ako pred chvíľou Simona:
Hajaj, búvaj, dieťatko…
Chytila Leninu dlaň a položila ju Seržovi na bok, aby ho ukľudnila.
Hoď si ho chvíľu na ruky, nech sa nezobudí. Hneď som späť…
Bez väčších problémov, aj keď ju ešte včera bolela chrbtica z neúspešného pádu zo stoličky, sa Oksana postavila a na špičkách prebehla do izby dievčat, v pokojne spiacom tichu domu.
Dom bol jej pýcha. Veď koľkokrát počula, že stavbu s Alešom neutiahnu Prečo toľké úsilie, keď by im úzke panelákové bývanie podľa rodiny “úplne stačilo”?
Príbuzní nevideli žiaden zmysel v tom, aby si dvaja bezdetní stavali domisko.
Načo vám takýto zámok?! Veď vy ste aj tak bezdetní!
Z tých slov ju vždy bodlo pri srdci. Cítila, akoby jej neviera okolia kládla bremená na chrbát a ťahala ju dolu k zemi. Nemôžeš sa stať mamou? Tak nepozeraj na svet so vztýčenou hlavou! Na to sú predsa iní…
Koľkokrát ju Aleš, keď ju uvidel so sklopenými očami po rozhovore s mamou či tetami, len k sebe privinul a šepkal, že im netreba nič dokazovať. Vždy presne vedel, ako jej má byť nablízku.
Kašli na nich! Oni nič nevedia.
Ale čo by, Alešku? Veď majú pravdu, deti mať nebudeme…
To sa ešte uvidí! Aleš v sebe držal hnev na tých, čo jeho polovičku rania, a bol odhodlaný jej splniť všetky sny.
Človek si myslí, že keď má peniaze a žije pri Bratislave, všetko je možné. Ale klinika za klinikou… všade len zamietavé rozhodnutia. Lekári dávali ruky preč:
My zázraky robiť nevieme!
A Oksana radšej viac menej mlčala, i pred mužom. Keď už Aleš vážne začal s domom, priznala sa:
Aleš, čo ak musíš žiť vedľa inej ženy, ktorá ti dá rodinu? Milujem ťa, ale ak ti nedokážem dať dieťa, rozveďme sa.
To by sa ti páčilo, čo? Aleš buchol šálkou s čajom o stôl, zalomcoval uchom, čo si obaril, a začal po kuchyni poskakovať. Oksanka, prestaň! Ja ti poviem aj nefiltrovanou slovenčinou, čo o tom myslím, nech je mamka akokoľvek namosúrená z takého zaťa! Kto ti povedal, že ti dovolím odísť, keď si taká prepáč! bláznivá ženská? Lepšie by som to nazval, ale už si na urážky odborníčka.
Ja? Oksana prekvapene zdvihla pohľad a zabudla aj na slzy.
A kto? Chceš odísť, lebo nevieš, čo prinesie budúcnosť? Ja ťa potrebujem! A deti… Ak budú super, ak nie… Tak nám to Boh nedal.
Také debaty ale pokoj do jej duše nepriniesli. Muž je síce mladý a plný síl, ale kto vie, čo život prinesie? Ale na svojom Aleš stál.
Pre Oksanu bol tento manžel už druhý. Prvého si zobrala len preto, že chcela odísť z rodičovského domu, uniknúť kontrole mamy.
Vzťahy s mamou boli vždy napäté. Lýdia, jej mama, bola raz milujúca, inokedy akoby jej diabol ťahal za dušu. Jedného dňa ju vychvaľovala všetkým, na druhý sa pýtala:
Ako som mohla porodiť také nedorozumenie?! Okanka, raz si génius, inokedy… čo sa ti v hlave premelie?
Oksana by rada odpovedala, ale mohla len skloniť hlavu a rozmýšľať, či sa dá milovať niekoho, kto na teba neustále kričí.
Opýtal by sa ťa niekto, či miluješ mamu, odpovedala by si bez váhania “áno”. Ale s vekom Oksana pochopila, že ani vzdelanie, ani kariéra, ani priatelia z teba neurobia dobrého človeka. Mama bola múdra, vzdelaná, spoločenská, ale medzi nimi dvoma akoby bol múr.
Mami, prečo ma tak nemáš rada? vyšlo z nej týždeň pred svadbou, keď Lýdia ofrflala jej vysnívané svadobné šaty ako “handru”.
Nehovor hlúposti!
Aké hlúposti? Čokoľvek urobím, ti nevyhovuje…
Tak to urob správne! Ja nie som na to, aby som ti za všetko tlieskala! Matka nie je tá, čo len bozkáva po vlásky!
Vtedy Oksana pochopila, čo bolo v ich rodine nastavené zle. Po rozhovore s tetami sa dozvedela, že rodičia túžili po synovi a jej narodenie ich veľmi nepotešilo.
Do čerta! V stredoveku snáď žijem? Chlapa chceli, a dievča bolo na obtiaž. Keď ja raz budem matka, nikdy deti nebudem deliť na “správnych” a “nesprávnych”. Dúfam, že to dokážem…
Svadba bola veľkolepá, no bez duše. Oksana sa dusila v korzete, mama sa usmievala a chválila, aká je krásna nevesta.
Manželstvo vydržalo sotva rok a pol. Po tom, čo prišla o bábätko, ju muž opustil ešte v nemocnici.
Do prázdneho bytu, ktorý jej pred svadbou kúpili rodičia, sa Oksanina mama hneď “dovyprávala”:
Predáme byt, ideš naspäť k nám! Dosť bolo bláznenia, je čas dospieť!
Oksana neodporovala, ale večer poprosila otca, aby jej umožnil žiť samostatný život.
Dostal rozum. A Lýdia dala len jednu výhradu, keď Oksana začala pracovať na polovičný úväzok a odmietla finančnú pomoc:
Daj jej plácu. Nech má nasporené, nech nechce, schovaj jej bokom
Štátnice, povýšenie v práci ale chýbala jej radosť zo života, pretože lekári jej jasne povedali, že vlastné deti už bude mať sotva. Ostatní si to všimli prví:
Čo ti je, Lýdia? Okanka je ako kus žulového stĺpa
Príbuzní začali usporadúvať oslavy a rodinné stretnutia aj s cudzími mužmi, čo jej vyhli, že by sa mohol hodiť.
Na jednej takej oslave spoznala Aleša.
Nebola to žiadna zoznamka Aleš bol taxikár, čo priviezol jej tetu na chatu, keď do auta vbehla natešená Oksana v bielej bunde s rozkazom:
Do mesta!
Vtedy jej došla trpezlivosť s rodinnými blázninami kde by ju, keby bola mladšia, ešte postavili na stoličku, aby recitovala šlabikárovu básničku pre milovanú mamku. Tomu už dávno nerozumela a len chcela ujsť.
Aleš sa nevypytoval, len si vypočul adresu a keď Oksana zistila, že si nechala peňaženku na chate, len sa usmial:
A je to. Peniaze nemáš?
Minútku, idem si po ne
On však nečakal, kým sa Oksana po návrate dolu vráti z peniazmi už tam nebol. Oksana stála chvíľu pod mostom a premýšľala, aké stretnutie jej to osud pripravil.
Samozrejme, mama mala opäť výčitky, ale otec len zmierlivo poznamenal, nech nabudúce niekomu aspoň dá vedieť, kde je.
Na ďalší deň Aleš zaparkoval pod jej oknom so slovami:
Poď, vezmem ťa tak sa lepšie rozpráva.
A tak sa to medzi nimi začalo.
Oksana chvíľu obávala sa pocitov k obyčajnému chlapovi v jej rodine by ho nikdy neschválili. Ale v Alešovi bolo čosi teplé, pokojné. Povedala si nech si mama myslí, čo chce.
No mama to nezvládla.
Prekľajem ťa, chápeš? Lýdia všetkým “hrozila”. Ale Oksana už vedela, čo chce, a neváhala riskovať.
O svojom probléme s nemohúcnosťou mať deti povedala Alešovi hneď:
Čo ak?
Ale kvôli deťom si ľudia neberú druhých, Oksanka. Milujem ťa. Deti budú, alebo nebudú… aj tak budeme šťastní.
Vzali sa v Trnave, oslavu mali na dedine u Alešových rodičov. Oksanini rodičia odmietli prísť.
Oksanu ale Alešova mama prijala za svoju, hoci najprv len opatrne.
Chúdě dievča! Pozri, aká je vychudnutá! Alešu, poriadne ju nakŕm, inak si nechám vnúča na starobu len na pohľad!
A keď sa Oksana priznala, že nemôže mať deti, odpovedala len:
Nebuď smutná, dievčina! A viete čo? Prijmite dieťa do pestúnskej starostlivosti! Aj mňa si adoptovali, a lepšie náhradnej mamy ani tatka som nemala…
Oksana dlho premýšľala, ale nakoniec dopyt na pestúnstvo podali. Výber dieťaťa netrval dlho volala Alešova mama:
Deti, viete o Smrekových? Ich matka podpísala zrieknutie sa detí. Prišli o dom… Deti sú zlaté, poznám ich odmalička. Viem, že ste chceli len jedno… ale tieto tri k vám patria ako k vlastným.
A tak Oksana cez víkend piekla svoje prvé koláče s dvomi dievčatami, Simi a Lenou, a trojročným Šaškom, ktorého ihneď prijala za svojho.
Neboj sa, pani Oksana, vidíme, že si dobrá!
Chlapec si ju po pár dňoch okamžite obľúbil a čokoľvek Oksana navrhla, so širokým úsmevom súhlasil.
Bože múdry, Okanka! Lýdia teatrálne povzdychla. Ako si mohla? Tri deti naraz, ešte s takou “genetikou”?
Mami, už mi to, prosím, nerieš. Teraz žijem podľa seba!
Pochopila, že dospela. Žila už len pre rodinu, právnickú prácu robila zväčša z domu, s minimom klientov a srdce dala deťom.
O svojej tehotenstve ani netušila, až kým ju Aleš neposlal do ambulancie po ďalšom “vyčerpaní”. A lekárka jej so širokým úsmevom ukázala ultrazvuk.
Neuveriteľné
Serge sa narodil v zime a narobil “peru” aj radosti, že Oksana občas nevedela či má plakať, alebo sa smiať.
Simona a Lena zobrali príchod brata v pohode, ich už nerozhádza nič. No Šaško na malého žiarlil.
Zlatko, aj teba mám rada! Oksana sa vždy snažila deťom vysvetliť, že láska sa medzi ne rozdelí.
Len čo sa situácia upokojila, osud zasiahol ešte raz do rodiny prišla Soňa.
Bola dcérou Oksaninej sesternice, žila na východe krajiny, kde sa vydala za pracou. Oksana ju poznala len z rozprávania. Keď prišiel uprostred noci telefonát, zistila, že sestra je mŕtva. A Soňa ostala sama.
Hneď išli s Alešom pre ňu do centra. Dievčatko bolo úplne uzavreté, zo sna kričalo, bálo sa každého dotyku.
Oksana ju chodila každý večer utišovať, brávala si ju do náručia.
Si doma, neboj sa, všetci sme tu…
Dlho nič nepomáhalo. V noci plakala, cez deň vyzerala mamy. Nakoniec sa spýtala priamo:
Aj moja mama ešte príde?
Oksana už nemala silu klamať.
Nie, zlatko, už nie…
Zaplakala, schúlila sa k nej… a prvýkrát prijala objatie Simi a Leny ako svoje sestry.
Stále ju však trápili nočné mory. Sima a Lena vymýšľali, čím ju utešiť hračky, sponky, oblečenie nič. A potom prišiel zázračný nápad od Šaška: ich babka mu dala knihu o indiánoch a objavil v nej obrázok chytáč snov.
Musíme ho upliesť Soni! Všetky zlé sny zostanú v sieti a Soňa bude spať pokojnejšie!
A tak sa pustili do výroby. Oksana objednala nite, korálky, poprosili babku o perie z husí, deti pomáhali každý večer, vrstvením farieb tá korálka je podľa Soni, táto podľa Simy
Soňa o prekvapení nevedela, neukázali jej prototyp.
No v tú noc opäť zakričala zo sna a Oksana k nej pribehla a dievčatko sa jej prvýkrát samo hodilo do náručia.
Neodovzdaj ma, mami!
Nikdy, zlatko, si naša.
Keď prišli z pohotovosti s liekmi, prespala u nich celá rodina. Ráno Oksana otvorí oči, uvidí, čo visí nad posteľou chytáč snov.
Čo je to?
To my so Simkou! Lena sa usmeje. Soni už chytáč snov netreba, hlavný už má teba!
A veď mala pravdu najsilnejším chytáčom snov je láska. Ráta ich na prstoch mama, tata, ja, brat, sestry, babky, dedko…
V kuchyni to už vonia vývarom a čajom. Babka Tana doniesla kuriatko, Šaško ho so zatajeným dychom pozoruje, deti sa smejú, a dom znie štebotom.
A možno… možno by sa ešte vošla aj mačka, alebo psík… keď je už aj dom veľký, a zvieratiek niet.
Ale zatiaľ je všetko tak, ako má. Každý našiel svoje miesto, každý je doma, každý svoj.
No a či ešte niekto pribudne? Ktovie… veď život vopred nevieš. Čas ukáže.
