Vieš, to bol najťažší deň v mojom živote. Pohreb môjho otca a Martin meškal. Zavolal mi pätnásť minút pred obradom a hovoril, že je zaseknutý v zápche, že je to otrasný deň, že už je na ceste. Stála som pred kostolom, v čiernom kabáte, ruky biele od zimy, pevne som držala kabelku a len som prikyvovala, aj keď vedel, že to nemôže vidieť.
Ľudia pomaly vchádzali do kostola. Jedna teta mi podala vreckovku, druhá ma pohladila po ramene. Všetci boli len Martin nie. Truhla už stála pred oltárom. Pozerala som na ňu a v hlave sa mi ozývalo, ako sa otec vždy pýtal, či Martin príde na čas, či “zase niečo nezabudne”. Vždy som mu sľubovala, že teraz určite že môže meškať do práce, na večeru, na oslavy, ale nie na toto.
Omša začala bez neho. Mobil mi dvakrát zavibroval v kapsi, ale nezdvihla som. Po obrade urobil niekto spoločnú fotku obyčajnú, ľudia, kvety, šedé nebo. Večer som ju našla na internete. Lenže úplnou náhodou som našla aj inú fotku, tiež z toho dňa v rovnakom čase, ale úplne inde.
Zostala som pozerajúc do mobilu, nerozumela som tomu najprv. Fotka bola veselá, plná smiechu, farebných balónov, stoly naložené jedlom, niekto označil reštauráciu v Bratislave, pridal čas, pár srdiečok do popisu, všetko úsmevné a bezstarostné, ako sa to vôbec nehodilo k tomu, čo som prežila.
V rohu tej fotky, trochu bokom, som videla Martinovu tvár. Smial sa. Bol uvoľnený, taký ako už dávno nie. Stál vedľa ženy. O jej existencii som netušila, ale intuícia mi hneď povedala svoje. Mala ruku položenú na jeho ramene, až príliš prirodzene, aby to bola len známa z práce.
Čas na fotke bol presne ten istý, keď som stála pred kostolom a počúvala Martinove výhovorky cez telefón, že “už sa blíži” a že “je to len chvíľka”. Cestu domov si vôbec nepamätám, len ticho doma, tatkovu fotku na komode a otázku, ktorá sa mi vracala ako ozvena ako sa môže tak zmýliť v počítaní času.
Keď Martin konečne dorazil, bolo všetko po pohreb, smútočné posedenie, šok. Prišiel ticho, akoby dúfal, že ho neuvidím. Oblečený v košeli, ktorú som nikdy predtým nevidela, voňal cudzími parfémami a alkoholom.
“Prepáč,” začal ešte vo dverách. “Naozaj som to nechcel…”
Nenechala som ho dohovoriť. Položila som mobil na stôl a posunula mu ho. Pozrel sa naň, najprv bez pochopenia, potom čím ďalej tým vážnejšie. Úsmev mu zmizol z tváre.
“Nie je to tak, ako si myslíš,” snažil sa rýchlo vysvetľovať. “Boli to narodeniny známej… Zastavil som sa len na chvíľu, chcel som ešte stihnúť…”
“Nestihol si,” prerušila som ho. “Na pohreb môjho otca.”
Posadil sa na stoličku, ťažko, rukou si prehrabol vlasy, ako vždy keď bol nervózny. Začal hovoriť o zlom plánovaní, že netušil, že budú zápchy, že si myslel, že má viac času, že ma nechcel raniť dnes ani nikdy.
Počúvala som ho, ale jeho slová mi zneli cudzo. Ako by rozprával príbeh niekoho úplne iného. V hlave som mala len tatka, ako si upravuje kravatu, ako mi hovorí, že sa nemám báť, lebo “všetko sa dá dať do poriadku”. Lenže v ten deň sa nedalo.
“Odíď,” povedala som nakoniec.
“Čože?” pozrel sa na mňa úplne zaskočený. “Veď môžeme sa porozprávať…”
“Už sme rozprávali,” povedala som pokojne. “Teraz choď.”
Rýchlo si pobalil veci pár kusov do tašky, nabíjačka, košeľa. Stál v dverách, akoby čakal, že ho zastavím. Nezastavila som. Ďalšie dni volal, písal správy, ospravedlňoval sa, vyhováral sa, sľuboval. Prísahal, že to bola chyba, že už nikdy ma nesklame, že pochopil.
Ešte raz sme sa stretli. Sedel oproti mne, vyčerpaný, akoby za pár dní zostarol roky. Hovoril, že chce späť, že všetko napraví, že ma miluje. Pozerala som naň a cítila som len jedno únavu. Nie hnev. Nie nenávisť. Len obyčajnú, hlbokú únavu z človeka, ktorý si dokázal vybrať cudzie narodeniny namiesto mojej bolesti.
