Denník medzi pravdou a snom
Dnes sedím v obývačke, zabalená v mäkučkom vlnenom deke, a cez okno sledujem, ako nad Bratislavou rozprestierajúca sa zimná večerná tma rozpráva svoj jemný príbeh. Vločky tancujú v tme, usádzajú sa na okennom parapete a všetko vonku má akýsi nežný pokoj. Len pred pár minútami som sa vrátila z posledného skúšania svadobných šiat. Srdce mi bilo rýchlejšie, keď som si predstavovala, aké to bude kráčať v tých šatách ku mojej budúcnosti. V rukách stále držím papierové vrecko s jemnými čipkovanými rukavičkami, striebornou čelenkou a drobnými náušnicami, ktoré doladia môj deň do dokonalosti.
V mysli sa mi víri predstava svadobného obradu ako sa perleťové svetlo odráža od mojich šperkov, ako Juraj môj snúbenec bude na mňa hľadieť, ako z hostí budú vyžarovať úsmevy a radosť. V žalúdku mi pri tej myšlienke tancuje jemný nepríjemný pocit – a predsa je to príjemný druh nervozity.
Do všetkého toho ticha zasiahne ostré zazvonenie zvončeka. Strhnem sa a podvedome ešte silnejšie zovriem deku, akoby ma mohla ochrániť. Pozriem na hodiny je desať minút do siedmej. Kto tu môže stáť takto podvečer? V hlave mi prebehnú možnosti roztržitý kuriér s balíkom, alebo možno suseda, čo opäť potrebuje požičať mlieko…
Opatrne pristúpim k dverám a nahliadnem cez priezor. Postava muža, vysoká, v tmavom kabáte, ale tvár nevidno. Rukou si prikryjem ústa a chvíľu rozvažujem, či vôbec otvoriť.
Kto je tam? poviem, držiac sa predstieraného kľudu.
To som ja, Viktor. Musím s tebou hovoriť. Rýchlo, prosím.
Zachvejem sa. Viktor… Nie je to niekto, s kým by som práve chcela viesť neskorý rozhovor. No čo ak Čo ak sa niečo stalo s mojou kamarátkou Betkou, alebo niečo vážne?
Odblokujem zámok, otváram dvere len na úzku škáru a v prúde zimného vzduchu stojí Viktor, sneh sa mu ešte drží na pleciach, tvár má bledú a v očiach sa mu mihá zvláštny nepokoj, ako u nevyspatého človeka. Nikdy som ho nevidela takto; v duchu si hovorím, či nebolo lepšie neotvárať.
Poď ďalej, vypustím zo seba a ustúpim, snažiac sa v hlase znieť pokojne. Čo iné spraviť? Tresknúť mu dverami pred nosom? To by bolo smiešne.
Viktor si ani nevyzuje topánky, stúpa po svetlej podlahe a za ním ostávajú chuchvalce rozpusteného snehu. Zrak má prázdny, upretý kamsi do steny. Cítim, ako sa mi v žalúdku sťahuje uzol. Niečo nie je v poriadku.
Lenka, osloví ma, jeho prsty sa trasú, keď drví rukavice, už viac nemôžem… Ľúbim ťa!
Zostanem stáť ako priklincovaná, slová ostanú v hrdle.
Viktor, ty chcem niečo povedať, no hlas mi zlyhá.
Nečaká, kým dohovorím. Prikročí bližšie, akoby sa bál, že mu práve uniká posledná šanca.
Viem, že sa ideš vydávať. Ja viem, že je to šialené! Ale ja už dlho nedokážem mlčať. Snažil som sa na teba zabudnúť, žiť ďalej, no nedá sa! S Betkou Začal som s ňou len kvôli tebe. Chcel som byť blízko. Nikdy som ju nemiloval. Nikdy.
Zrazu je všetko inak. Môj kamarát začal chodiť s mojou najbližšou priateľkou len preto, aby bol blízko mňa? Chudera Betka ona bola taká úprimná, verila jeho slovám!
Dekou maškrte odložím na kreslo, no má to efekt, akoby som odložila závoj a zostala v realite sama. Izba akoby sa zmenšila, vzduch zhustol.
Viktor… snažím sa zo seba vytlačiť, Uvedomuješ si, čo hovoríš? Ja mám snúbenca. Ľúbim ho! Plánujeme svadbu, spoločný život. A Betka…
Len prikývne, no oči sa mu nerozžiaria, len v nich zostane zmes bolesti a rozhodnosti, síce krehkej, no v tej chvíli neochvejnej.
Viac mlčať nedokážem! O pár týždňov pre mňa budeš už len sen! Viem, že je neskoro, ale keby som neprišiel, ľutoval by som to celý život. Betka ma nezaujíma. Pre mňa neznamená nič.
Cítim, že zvnútra ma zviera ľadová ruka. Také slová, také chladné. Skôr, než stihnem niečo namietať, kľakne si. Z vrecka vyberie malú krabičku; vyblikne z nej jemný prstienok s rytinou a drobným kamienkom.
Opusť ho. Vezmi si mňa. Sľubujem, spravím ťa šťastnou.
Dívam sa na jeho kľačiacu postavu, v hlave sa prehánajú spomienky Viktor s Betkou na párty, drží ju za ruku, jemne sa usmieva… Celé mesiace som si myslela, že práve oni dvaja našli jeden v druhom to, o čom som čítala v románoch. Všetko to bola lož?
Postav sa, prosím, zašepkám ledva počuteľne.
Viktor vstať nechce, no napokon sa pomaly narovná. V pohľade mu ešte kmitne iskierka nádeje, no aj tá slabne.
Neveríš mi? pýta sa, v hlase tras krehkej identity.
Verím Ale na ničom to už nezáleží. Spravím neistý krok späť, potrebujem priestor, vzduch. Slová hľadám dlho, no viem, že tentoraz treba hovoriť jasne.
Si môj priateľ, Viktor. Ale zamilovala som sa do iného, ideme sa brať, plánujeme spoločné roky, máme sny. Môj výber je istý.
Zrak zabodne do zeme, prstienok zatne v dlani.
A keby som ti to povedal skôr? Skôr, než si stretla Juraja?
Na chvíľu zaváham, no rozhodne krútim hlavou. Odpoveď by bola rovnaká. Prepáč, ale nikdy som ťa nevidela ako svojho muža. Si fajn, ale nie pre mňa.
Viktor ešte cúvne, v jeho držaní tela čítam nervozitu. Jeho oči sú trochu iné, cítim chlad. Skúšam sa k nemu správať pokojne, no v duchu už myslím na únikové cesty ak by neodišiel, natlačím ho na pohovku a rýchlo utekám k susedom…
Nič medzi nami nie je, Viktor, skúšam udržať hlas pevným. Čo ty cítiš, nie je láska ale posadnutosť.
On chce protestovať, narovná sa: Nie je to výmysel! Nikdy som necítil to, čo k tebe. Milujem ťa.
Zaťatými päsťami bojuje sám so sebou. Skúsim byť ešte priamejšia.
A čo Betka? Uvedomuješ si, akú bolesť jej spôsobíš? Hral si sa s ňou, používal si ju… A očakávaš, že ja všetko zmením kvôli tvojim citom?
Zadíva sa kamsi doprázdna, ruka sa mu chveje. Viem, že som spravil chybu… Ale nič by som nemenil.
Na cudzom nešťastí nestaviaš šťastie, poviem ticho, a v duchu už skúmam, či dočiahnem na mobil. A ľúbiť môžeš len reálnu osobu, nie vysnívaný obraz.
Chvíľu je ticho, potom pokračujem: Mal by si sa porozprávať s Betkou. Zaslúži si počuť pravdu.
Prečo by som mal? Veď ju nemilujem, povie, pohľad má stratený.
Zo mňa vyjde len jedno: So mnou nemáš žiadnu šancu. Ani s Betkou. Nečakaj, že budem mlčať.
Na sekundu ma skúma pohľadom, až ma zamrazí. Potom povie takmer šeptom: Odchádzam teraz. Ale nevzdávam sa. Budem čakať, kým pochopíš, že my dvaja patríme k sebe.
Nedúfaj v to, poviem už pevne. Svoj život venuj tej, ktorú ozaj spoznáš a bude ti rovná. Teraz odíď.
Viktor sa pomaly blíži k dverám, každý pohyb v sebe nesie vyčerpanie a potlačené sklamanie. Už takmer na prahu si ešte raz otočí: Ďakujem za úprimnosť. No aj tak sa nelúčim.
Zatvoria sa dvere a ja ostávam v tichu. Pristúpim k oknu. Ulicu pokrýva biely sneh, pod lampami mihocú tiene. Viktor sa krčí, ruky hlboko v bundách, opúšťa náš domov.
V hlave mám zmätok. Čo ak klame Betke, len aby sa ku mne dostal? Alebo… bude sa jej snažiť ublížiť? Vyťahujem mobil, v kontakte vyhľadám Betkinu prezývku a hneď volám.
Betka? Potrebujeme sa porozprávať. Je to dôležité.
Čo sa deje? Máš nejaký problém?
Snažím sa pôsobiť pokojne, ale tras v hlase nezapriem.
Práve bol u mňa Viktor. Priznal sa, že je s tebou len kvôli mne Nikdy ťa nemiloval a ja som bola celý čas jeho cieľ.
Z telefónu je ticho, cítim, ako Betka malou rukou tlačí na hrnček, možno už aj plače. Nakoniec sa ozve: To je všetko? On… to naozaj?
Mrzí ma, že toto musíš počuť, dodám po pravde. Ale nechcem, aby si verila v lož.
Po chvíli Betka len vzdychne: Aspoň viem pravdu. Ďakujem, že si mi to povedala.
Položím mobil, nechávam myšlienky unášať ničotou. A rozmýšľam, čo teraz cíti ona bolesť, zradu, prázdno? Viem však, že rana spôsobená pravdou bolí menej ako lož živená rokmi.
***
Neskôr večer…
Betka sedí sama v kuchyni. Slová ma ženia v jej hlave, zamotávajú sa do spomienok na začiatok na prvú schôdzku s Viktorom, jeho smiech, jeho pozornosť, drobné galantnosti. Zrazu má pocit, že všetko bolo len divadlo, ona len štatistkou v príbehu dvoch iných ľudí.
Zaklopanie na dvere prerušilo jej bezradné myšlienky. Ide otvoriť a už na prahu stojí Viktor, so snehom topiacim sa na kabáte, v očiach únava i úzkosť.
Betka, musím ti povedať pravdu…
No ona ho preruší: Všetko viem. Lenka mi volala. Už mi nemáš čo povedať.
Prejde z neho všetka energia, už nemá čo vysvetľovať. No pokúsi sa: Prišiel som sa ospravedlniť za to, čo som ti spôsobil. Mrzí ma to.
Betka naňho hľadí, no v sebe necíti smútok, len chlad ako keď dážď spláchne kúsok ulice. Mohli sme sa vyhnúť bolesti. Mohol si povedať pravdu. No ty si radšej šiel za Lenkou, žiadať ju, aby ťa ľúbila… A potom čakať od mňa odpustenie?
Viktor jej v ruke podáva krabičku s prsteňom: Vezmi ho. Na znak ospravedlnenia.
Pozrie naň, oči jej zvlhnú, ale hlas má pevný: Nechaj si ho. Mne od teba už nič netreba.
Na chvíľu mlčí, váha, no potom sa obráti na odchod. Ak si niekedy budeš chcieť pohovoriť
Nebudem, odpovie pokojne a zatvára dvere.
O chvíľu je pri dverách ďalší zvonček Lenkin snúbenec Juraj stojí na prahu. Pohľad tvrdý, ticho. Viktor sa krčí, akoby tušil, čo príde. Juraj ho len doslova vypoklonkuje: Všetko viem. Takéto veci neostávajú bez následkov. Veroniku zranil, ublížil Betke a to ti len tak neprejde.
V miestnosti je dusno. Juraj nezaváha Viktor inkasuje krátky, jasný úder. Nebolo v tom krutosti, len rozhodnosť a výstraha. Viktor si utiera krv z úst, zvesí hlavu a ticho odíde. Juraj sa otočí k Betke: Prepáč, že som vám zasahoval do života. Ale Veroniku nikdy nedám.
***
Viktor v noci blúdil mestom, krvácal z pery, no zranenie bolelo menej, než to vnútorné. Stratil oboch Betku aj Lenkou. Po pár dňoch svojho ne-života požiadal v práci o preloženie ďaleko od Bratislavy, niekam kdesi do Nitry. Miesta, ktoré doteraz vnímal domovom, mu teraz pripomínali chyby.
Prsteň vrátil do zlatníctva, za vrátaných sto päťdesiat eur (či skôr štyristopäťdesiat eur veď bol z bieleho zlata) previedol Betke na účet. Bez slov, len stručne: Prepáč. Je to tvoje.
Na stanici, v posledný deň, zíza na bielym snehom pokrytú Bratislavu a prvýkrát v živote rozumie, čo znamená pustiť svoj sen.
***
Ja, Lenka, sedím dnes v kaviarni na Obchodnej ulici. S Betkou i Jurajom popíjame horúcu čokoládu. Hovoríme, plánujeme, snívame Betka už nemá v očiach smútok, len tiché zmierenie. Juraj je ticho, ale pod stolom ma drží za ruku. Všetko, čo malo bolieť, sa už stalo a život ide ďalej neúprosne a krásne vo svojej nepredvídateľnosti.
Už na Viktora nie som nahnevaná, zašepká Betka a usmeje sa. Len je mi ľúto, že to skončilo len takto.
Nič si nevyčítaj, poviem, hladím ju po ruke. Zaslúžiš si len skutočné veci.
Betka prikývne. Nájdem si svoje.
Za oknom znovu tancuje sneh. Svet vníma náš smiech, ticho i spomienky. Sme doma. Sme spolu. A ešte stále máme sny.
