Úhlavní nepriatelia
Pavol sa práve posadil, aby si na chvíľu zdriemol, keď cez otvorené okno preniklo výbušné štekot jeho psa. Inak je Branko vždy tichý, no dnes sa ani trochu nenechal šteká už od rána… A nie len hocijako, ale so zvláštnou zúrivosťou.
Pavol už niekoľkokrát vybehol von, no nič podozrivé nespozoroval.
Pomyslel si, že asi prebehli po dvore susedove psy, preto na nich Branko vyštartoval.
Veď je taký nerád vidí cudzích blízko jeho územia.
Niet sa čomu čudovať, keď Pavol vyšiel z domu, už pri dvore nikoho nebolo.
Od hlučného štekotu jeho psa by sa každému rozklepali kolená, takže susedove psy utekali, čo im labky stačili.
Nevedeli, že ten chlpatý medveď, ako ho Pavol občas posmešne nazýval, sedí zavretý vo voliére. Počas dňa ho tam Pavol vždy drží pre istotu.
Za tmy ho púšťa to už potom, ako sa vraví, kto si nezalezie, sám si je na vine.
Raz sa mu do dvora chceli dostať traja smoliari z vedľajšej obce.
Jeden tam stratil nohavice zachytili sa o hroty na bránke, druhý nechal tenisku pod plotom. Tretí skončil až na vrchol stromu.
Miestny policajt musel volať hasičov, lebo chlapec nevedel sám zliezť. Branko im dal na frak. To si zapamätajú do konca života.
A dôležité jeho pes nikdy neštekom nevystrája bez príčiny. Ale dnes je akoby odviazaný.
Branko, dosť už! skríkol Pavol, postavil sa z postele a pristúpil k oknu.
Pes na chvíľu stíchol, ale o pár sekúnd opäť začal štekotať ako zmyslov zbavený.
Pavol musel vykročiť do dvora, aby zistil, čo jeho veľkého slovenského čuvača tak rozčúlilo.
Ako Pavol predpokladal, v dvore nikto cudzí nebol. Branko plačlivým pohľadom sledoval svojho pána.
Pochopil, že mu nedopraje oddych. Ale nie šteká bez dôvodu. Aj teraz Branko mrkol ku bránke a spustil mohutný štekot.
Pavol rýchlo otočil hlavu a zazrel, ako niečo sivé a malé vystrelilo preč. Rýchlo dobehol k bránke, vybehol na cestu
…a uvidel obyčajného kocúra.
Mal taký pohľad Drzý, sebavedomý, namyslený.
Čo tu robíš, kamarát? zasmial sa Pavol. Poviem ti ako človek kocúrovi, radšej tu nebehaj. Branko…
On mačky vôbec nemusí. Ak ťa chytí…
Kocúr pohŕdavne zamraučil a Pavlovi sa zdalo, že sa dokonca usmial.
Chytiť? čítalo sa v jeho pohľade. Sotva vyskočí z voliére, už som za plotom. Máš ho tučný, menej ho kŕm.
Pavol, úprimne, cítil krivdu ako tento plotový kocúr tak elegantne v tichosti Branka ponížil.
Švihaj! mávol Pavol rukou, vrátil sa do dvora a zatvoril bránku.
A čo myslíte?
Kocúr ho poslúchol? Samozrejme, že nie. Naopak, začal sa v dvore objavovať každý deň.
Vychádzal, sedel pri voliére, tváril sa ako pán celého dvora všetkým ukazoval, že tu je doma a že ho nezaujíma, čo si o tom myslia ostatní. Branko len šteká po ňom.
Pavol spočiatku vybiehal, naháňal kocúra, ale stačilo sa vrátiť do domu, kocúr bol späť.
Skrátka, Pavol si s ním nevedel rady.
A kocúr po tejto výhre sa cítil pánom neodolateľného dvora.
Raz dokonca ukradol kus mäsa Brankovi z misky. Miska bola vo voliére, Branko už ležal v rohu, unavený z nezmyselného štekotu, takže kocúr mohol pokojne mäso uchmatnúť.
A potom si ho vychutnával pred očami obrovského psa.
Pavol to videl na vlastné oči a vnútri ho zaliala vlna rozhorčenia.
Takto teda… zamrmlal Pavol. Ale počkaj! Ja ti ešte ukážem. Ešte budeš ľutovať, že si si dovolil robiť si srandu z môjho psa.
Rozhodol sa, že Branka nebude cez deň zamykať do voliére.
Teda voliéra bude zatvorená, ale dvierka ponechá otvorené aby mohol Branko, keď bude treba, vybehnúť von.
A potom Nech už konečne urobí v dvore poriadok pomyslel si Pavol.
Už ho unavovala tá potvora. Už unavil aj psa, aj Pavla samotného. V dvore už nebol skoro žiadny pokoj.
Ale v ten deň, keď s Brankom čakali na nepozvaného hosťa, sivý kocúr sa neobjavil.
Buď niečo vycítil, alebo mu niečo bolo Nejasné. Pavol cítil frustráciu taký prefíkaný plán si pripravil, a sivý kocúr neprišiel. Ani nasledujúce dni sa neukázal.
Branko nechápavo pozeral na pána, Pavol len pokrčil ramenami.
Možno je to aj lepšie, že už k nám kocúr neprichádza, usmial sa. Teraz je tu ticho, kľud.
No pravdupovediac, Pavol klamal.
Tak trochu… mu chýbal ten neposlušný kocúr. Áno, znie to šialene ale je to tak.
A Branko bol už zvyknutý štekotať po svojom úhlavnom nepriateľovi, vyčítať mu jeho kúsky.
Čo teraz? Nuda…
Po pár dňoch Branko začal pohľadom žiadať pána, aby skontroloval, či nie je kocúr nablízku.
Ako? Očami. Prišiel ku Pavlovi, díval sa naňho ticho, a ten pochopil.
Myslíš, že sa nášmu sivému výtržníkovi niečo stalo? zamyslel sa. S takým charakterom ľahko zapadne do nejakého maléru. No poď, Branko, ideme pozrieť na cestu, či ho niekde neuvidíme.
Pavol otvoril bránku, vyšiel na cestu, zastavil sa pri svojom aute a díval sa okolo.
Branko vyšiel za pánom, krútil obrovskou chlpatou hlavou a očami prezeral okolie.
A mocne nasal vzduch, dúfal, že zachytí známy, nepríjemný pach kocúra.
Ale jednoduché to nebolo.
Vôňa hnoja zo susedného dvora prehlušila všetky ďalšie arómy.
Pavol prešiel ulicou najprv na jednu, potom na druhú stranu. Vrátil sa k bránke, už ho chcel zaviesť do dvora.
Veď nevydržia tu celý deň čakať na kocúra, ktorý im posledné týždne nedal pokoja.
A práve keď sa chytil za bránku, zrazu zmeravel, otočil hlavu doľava.
Niečo zvláštne sa dialo nablízku. Jasne počul, ako niekto na ceste vreští mačacím hlasom a ako zúrivo šteká pes.
O chvíľu vybehol na cestu kocúr ten sivý, čo sa tak vytrácal. Utekal po prašnej ceste a kríval. Za ním letel pes.
Nie nejaký dedinský, ale čistokrvný. Bol to doberman z mesta.
Pavol vedel komu patrí každý rok v lete či v zime rodina prichádza z Bratislavy aj s dobremanom. Asi sa chcel kocúr potrápiť s mestským, ako to robil s Brankom, ale niečo sa mu nepodarilo.
Doberman ho navyše akosi zahryzol. Pavol na sivej srsti spoznal hnedé škvrny.
Kým sa Pavol díval na kocúra bežiaceho k nemu, úplne zabudol na Branka.
Ten, bez pýtania súhlasu, čo nikdy neurobil, vyštartoval oproti nim.
Branko! Kam bežíš?! vykríkol Pavol, bál sa, čo bude s kocúrom. Už mu dal doberman zabrať, a teraz ešte aj jeho pes. Branko, zastav!
Ale pes nepočúval. Rozbehol sa a už letel rovno na kocúra.
Kocúr to pochopil a strnul v strede cesty.
Pochopil, že jeho bezstarostný život a zdravie je teraz na vlásku… vlastne na chlpe.
A viete, čo bolo ďalej? Isté len Pavol to ešte nevedel.
Branko zastal pri vystrašenom kocúrovi, ovoňal ho, a potom…
…potom s revom medveďa vyštartoval na dobermana.
A hnal ho až na koniec ulice. Doberman mal vynikajúcu reakciu za sekundu sa otočil o 180 stupňov, uši pritisol k hlave.
Inak by nebol dobre dopadol. Niet psa v celej dedine, ktorý by sa Brankovi vyrovnal.
Kocúr využil príležitosť, zmizol z dohľadu. Pavol sledoval psa, nevšimol si, kam zmizol kocúr. A večer, keď vybehol do dvora nakŕmiť Branka, skoro mu miska z ruky vypadla. Kocúr bol tu. Živý, zdravý a… s pohľadom plným vďaky. Položil si hlavu na Brankovu labu a ticho si pradie. Branko pozrel na pána tak, že Pavol sa rozosmial.
Prepáč, pánko, zachránil som ho tak mu teraz musím pomáhať do konca života, čítalo sa v psích očiach.
A nebola to sranda.
Branko bol naozaj pripravený byť osobným ochrancom sivého kocúra.
Dokonca mu dovolil jesť z jeho misky nevídaná štedrosť pre takého vážneho a vždy mrzutého čuvača. Sivému kocúrovi sa podarilo presvedčiť jeho srdce už nie sú úhlavní nepriatelia, ale verní kamaráti.
A ak si myslíte, že tým sa príbeh končí, ste na omyle.
Pavol vzal kocúra do Bratislavy, aby mu veterinár ošetril ranu na stehne. Bola vážna bez pomoci by sa nezahojila. Tak veterinár musel zašiť kocúra. Po takej operácii samozrejme zostal u Pavla.
Pavol sa oňho staral, Branko na neho dozeral a pritom len nedávno ho chcel zožrať. Život je zvláštny.
O pár týždňov sa pri bránke objavila mladá pekná žena.
Branko chcel štekať, no potom iba nesmelo pokojne zakňučal. Pavol začul, vybehol z domu a…
Dobrý deň, pozdravil sa krásnej neznámej. Prišli ste za mnou?
Žena sa pýtala, či Pavol náhodou nevidel na ulici sivého kocúra.
Alebo možno sa zatúlal do dvora? Je nesmierne drzý, snažila som sa ho zamknúť doma no môj Tibor stále uteká a túla sa až do večera. V meste bol v byte, teraz som u mamy po mŕtvici, a kocúr ako besný. Nemôže sa do sýtosti vybehať. Bežne prichádzal domov, umyla som ho, nakŕmila, ale posledné dni je preč neviem čo si mám myslieť.
Myslím, že viem kde sa váš Tibor nachádza, usmial sa Pavol. Poďte ďalej, pes vám neublíži, kľudne ho ignorujte.
K vám ku psovi?! Prečo?
Uvidíte.
Žena váhala, ale Pavol mal dobrý, úprimný pohľad. Tak mu verila. A keď pristúpila k Brankovi, videla, kto sa k nemu pritisol, až prekvapene zvolala.
Tibor! Ako si? Čo sa ti stalo? spýtala sa s úzkosťou, všimla si obviazanú labku. Potom pozrela na Pavla to váš pes ho pokúsal?
Nie, to určite nie, zahanbene povedal Pavol. Práve naopak zachránili sme ho.
Pred kým?
Ak nemáte naponáhlo, rád vám poviem, ako to bolo. Myslím, že vás to zaujme.
Pavol všetko porozprával Ivete (počas rozhovoru sa zoznámili), a ona sa srdečne smiala.
No toto môj Tibor vám kazil nervy, a vy ste ho zachránili!
Takí sme s Brankom dobré duše, usmial sa Pavol. Teraz váš kocúr bude v poriadku, aj fyzicky, aj psychicky. Je to teraz miláčik. Už nám vôbec neskáče na nervy.
On bol vždy taký Asi sa urazil, že mu venujem menej pozornosti, musím sa starať o mamu, učíme sa chodiť nanovo. Je to dlhý proces.
Príďte na návštevu, nesmelo pozval Pavol. Aj s kocúrom.
Zamyslím sa nad vašou ponukou, koketne odpovedala Iveta.
A o pol roka celá dedina oslavovala svadbu Pavla a Ivety. Tibor a Branko boli na nej tiež. Dokonca aj ten doberman, čo Tibora pokúsal.
Poznal kocúra, chvíľu naňho hľadel krivo, no keď ho stretol pohľadom Branka, tváril sa, akoby sa pomýlil.
Taký je životSvadobná hostina bola veselá a hlučná, deti tancovali okolo stola, starí ľudia popíjali a rozprávali si historky. Tibor a Branko sedeli v kúte, bok po boku, žiadne štekoty ani mňaučanie len spokojné ticho. Občas Branko opatrne strčil svoju chlpatú labu Tiborovi, kocúr ju ochotne prijal a so zamračenými očami si začal priasť na znak šťastia.
Po polnoci, keď hostia odišli a na dvore panovalo ticho, Pavol aj Iveta sedeli na lavičke pred domom. Nad nimi žiarili hviezdy, Branko ležal pri ich nohách, Tibor sa vyhrieval na jeho boku.
Vieš, že toto je najbáječnejšia rodina, akú som si vedel predstaviť? povedal Pavol. Takú sme tu nemali, ani vlčie, ani mačacie, či psie.
Iveta ho pohladila po ruke. Každý si nakoniec nájde svoj domov. Aj ten najväčší rebel a mrkla na Tibora.
Branko zdvihol hlavu, spoľahlivo zahliadol pána a ženu, potom spokojne zavrel oči. Tibor sa jemne posunul, chránene schúlil pri jeho bruchu.
Po dedine sa šírila povestná rozprávka že aj tí najväčší nepriatelia sa môžu jedného dňa stať rodinou, ktorú nik už nerozdelí.
A tak navždy, keď v dedine zaznel štekot psov a mňaučanie mačiek, každý si spomenul na Branka a Tibora úhlavných nepriateľov, čo zmenili celý svet len jednou jedinou dobrou skutkou.
Aj s tým, že niekedy dávajú prednosť spoločnému tichu, než hlučným bitkám.
Však v tom je skutočné víťazstvo a najväčšie priateľstvo.
