Keď si prišla Viera vyzdvihnúť syna zo škôlky, ten sa jej vrhol okolo krku a vášnivo jej pošepkal do ucha:

Keď prišla Zuzana po syna do škôlky, ten sa jej vrhol okolo krku a nadšene jej zašepkal do ucha:
Mami, mami, poďme si zobrať k sebe Lukáškovu babku!
Čo? Akú babku? O čom to hovoríš? nechápala Zuzana. Poď, obleč sa rýchlo, otec nás čaká v aute.
Tamto tú babku! Miško ukazoval prstom na staršiu pani, čo pomaly vyvádzala chlapca zo škôlky. Lukáškovu! Hovorím ti.
Nerob si žarty. Tá babka patrí inej rodine.
No a čo? zavzdychal syn. Spýtaj sa jej, či by nemohla byť aj moja babka. Prosím.
Máš predsa svoje babky. A nie jednu, ale dve. Prečo by si mal mať ďalšiu? Tak už dosť, daj si nohavice.
Ale mama… Miško urobil utrápenú tvár, ťahal na seba teplé gate. Moje babky sú akési čudné. A Lukáškova je pravá. Ozajstná.
Prečo by naše babky neboli pravé? neisto sa pousmiala Zuzana. Veď oni nás s otcom vychovali, nie tá druhá, nie Lukáškova.
To je jedno. Syn smutne pozrel na mamu. Vychovali, no babkami sa nestali.
Akože nie sú? Ty si predsa náš syn, tak naše mamy sú tvoje babky, automaticky!
Ale ja nechcem, aby boli automatické! Chcem, aby boli ozajstné, neprestával Miško.
A to je podľa teba čo? Čo je to ozajstná babka?
Taká ako Lukáškova.
A čím sa tá líši od našich? Nejako ti nerozumiem, Miško.
Lukáškova babka mu dovoľuje volať ju nahlas babka, vysvetľoval syn. Moja jedna mi káže volať ju Betka a druhá ma hreší, keď na ňu kričím pred panelákom babka!
Akože hreší?
Normálne. Že aká som ja babka, ešte som mladá! Nehanbi ma pred susedmi!
To ti moja mama tak hovorí?
Áno. A ešte povedala, že ma na teba odbíja. A Lukáškova babka vraví, že Lukáš je to najlepšie, čo v živote má. Aj ja chcem byť niekomu to najlepšie v živote.
Neverím, že by ti toto mama povedala… Zuzana smutne pozrela na Miška a už nie tak prísne mu riekla: Poď, obleč sa rýchlo, ocko už určite čaká. A babka Betka tiež na teba kričí, keď ju voláš babka?
Nekričí, pokrútil hlavou Miško. Len sa neozýva, keď ju volám. Ale keď poviem Betka, pochváli ma. A mama, povedz, prečo moje babky nevedia variť dobré jedlá?
Čože? Zuzana nechápavo na syna zazrela. Prosím ťa, čo to rozprávaš? Veď u babiek hladu nie si!
Ale áno, pohotovo odvrkol Miško. Hladu.
Ako to? Neblázni! Veď ti varia, čo si len zažiadaš.
Veď hej… znechutene povedal syn. Saláma, pirohy, šaláty… To je najlepšie jedlo?
A aké by si chcel?
Palacinky.
Palacinky? prekvapene sa opýtala mama.
Áno, alebo lievance. Lukáškova babka mu dnes sľúbila, že keď prídu domov, dostane teplučké lievance so smotanou a lekvárom. Že si spomenul, ako spolu voňavý lekvár varili v lete… A Lukáš len kýval šťastne hlavou. My s mojimi babkami nikdy lekvár nevaríme.
Ježišku, Miško. Mama pozerala na syna súcitne. A keby sme si večer dopriali čaj s lekvárom? Zastavíme sa v obchode a kúpime.
Figu. Z obchodu to nie je ono…
Odkiaľ to vieš?
Veď som babky prosil… Ony už kúpili…
A lievance si žiadal?
Áno… utrápene si navliekal bundu. Vraveli, že je to dlho, radšej ma vezmú na palacinky do kaviarne. Ale tam sú studené a džem presladený. A Lukáškova babka tvrdí, že čerstvé lievance z panvice sú najlepšie na svete.
Aj veru… nostalgicky povzdychla Zuzana, chytila syna za ruku a odvádzala ho zo škôlky. Najlepšie. Aj mňa moja babka takto rozmaznávala.
Kým prišli po parkovisko, kde ich čakal otec v aute, Zuzana vytočila číslo kamarátky.
Janka, si doma? opýtala sa rozpačito.
Som, odvetila kamarátka.
Mohla by som ťa o niečo poprosiť? Ale nesmej sa.
Čo sa stalo?
Vravela si, že vieš robiť super lievance. Že tvoj syn ich je, koľko napečieš.
No a?
Dáš mi recept? … Keď sa Janka rozosmiala, Zuzana dodala: Nerob si žarty, fakt to potrebujem!
Vieš čo, príď rovno, naučím ťa to.
Kedy?
Teraz.
Nejde to, práve beriem syna, muž nás čaká v aute…
Tak príďte všetci. Aspoň sa naši chlapci spoznajú. Čakám vás, a zložila.
Na druhý deň si Zuzana zobrala v práci voľno. Išla k mame a učila ju piecť lievance. Mama sa najskôr urazene bránila, že také veci už babky dnes nerobia, ale Zuzana jej prísne povedala:
Mama, ak ti vadíme, Miška už nikdy neprivediem. Vieš vlastne, čím sa líši ozajstná babka od tej neozajstnej? A prečo nikdy nevaríš doma lekvár? Veď už máš vnuka!
Mama chcela čosi drzo odseknúť, ale keď zbadala odhodlaný pohľad dcéry, radšej zostala ticho. Pre istotu.