Dnes som si chcela zapísať pár myšlienok hlavne o tom, ako sa mení život, keď sa ocitneš úplne sama. Keď som mala osemnásť, zistila som, že som tehotná. Rodičia mi nedali žiadnu podporu, myslia si, že som na dieťa príliš mladá. Môj muž, Peter, práve narukoval na vojenskú službu. Obe babky, Katarína aj Emília, mi to dali jasne najavo:
Dieťa je tvoj problém, povedala mi mama, teraz nemám chuť sa starať o tvoje dieťa.
So svokrou, pani Korcová, sa v tom čase nedalo ani rozprávať, vždy sa mi vyhýbala. Nakoniec som sa presťahovala k tete Zuzane, otcovej sestre.
Zuzana mala vtedy 38 rokov, nemala vlastné deti a celý život sa venovala práci. Neposudzovala ani otca, ani matku, len poznamenala:
Chápu ich, nebolo to ľahké, keď si sa narodila. Veľa pracovali. Často nebolo na jedlo, otec chodil vykladať vagóny v noci, aby sme mali aspoň nejaké peniaze.
Dnes už majú slušný život otec má dobrý plat, bývajú v dvojizbovom byte v Bratislave, mama tiež pracuje. A ja čakám dieťa.
Vážne ich nezaujíma? pýtala som sa tety Zuzany.
Oni chcú už žiť pre seba, netreba ich súdiť, časom možno zmenia názor.
Podporu som nedostala, všetko som si zbalila a presťahovala sa k tete Zuzane, do jej bytu v Trnave.
Keď sa Peter vrátil z vojenskej služby, náš syn, Michal, mal rok a pol. Počas jeho neprítomnosti sa svokra ani raz nestavila pozrieť na vnuka, a moji rodičia ma navštívili len dvakrát.
Peter si našiel prácu ako automechanik, chcel dokončiť školu, ale nešlo to. Ostali sme žiť u tety Zuzany. Keď Michal začal chodiť do škôlky a ja som si našla zamestnanie v poisťovni, teta sa musela presťahovať za prácou do inej časti mesta, tak sme si s Petrom prenajali byt v Nitre. O pár rokov zomrela babka zo svokrinej strany.
Svokra byt predala, peniaze investovala do svojej vysnenej rekonštrukcie, nakúpila všetko podľa seba. Peter ju prosil, aby byt nepredávala, že bude splácať mesačne a napokon ho odkúpi späť, ale nevypočula ho:
Prečo by som sa mala vzdať vlastného pohodlia? Roky som chcela obnovu. Ak mi chceš pomôcť, urob to pre mňa, povedala.
O päť rokov sa nám narodila dcérka Terézia. Vedeli sme, že potrebujeme vlastné bývanie. Peter odišiel za prácou do zahraničia, do Rakúska. Spojiť peniaze na byt trvalo oveľa dlhšie, než sme dúfali. S deťmi som žila naďalej v prenajatom byte.
Mama ostala sama v priestrannom trojizbovom byte v Bratislave, otec sa s ňou rozviedol pred dvoma rokmi, ale miesto pre mňa a deti tam stále nebolo. Do svokry sa ísť nedalo neustále renovovala a nikdy nemala čas nám pomôcť.
Peter pracoval v Rakúsku roky. Nakoniec sme si bez cudzej pomoci kúpili vlastný byt v Žiline.
Dnes Michal končí ôsmu triedu, Terézia chodí do druhej. Vieme, čo znamenajú peniaze šetrili sme každý cent, euro, korunu. Nemáme už tie staré problémy. Máme každý svoje auto, každý rok si doprajeme dovolenku pri mori najčastejšie Chorvátsko.
Jedinej osobe, ktorej sme skutočne vďační, je teta Zuzana. Vždy môže zavolať, môže nám povedať, keď potrebuje niečo vybaviť.
Rodičia už majú ťažšie časy. Mama prišla o prácu, nedávno mi zavolala a pýtala pomoc, ale odmietla som ju.
Svokra je na tom podobne išla do dôchodku, nechce žiť skromne. Peniaze, čo dostala za predaj bytu, už minula. Peter jej odmietol pomôcť, poradil jej predať veľký byt a kúpiť si menší.
Ja i Peter nikomu nič nedlžíme. Svoje deti chceme viesť inak, ako nás viedli naši rodičia. Pomôžeme, kedykoľvek bude treba. Verím, že raz, keď budeme starí, nám budú oporou, tak ako bola kedysi Zuzana.
