Jablčko
Si presne taká, ako tvoja mama!
Aká, babka? Kristínka sa mimovoľne narovnala, no hneď sa ovládla. Pred kým sa to bráni?!
Stále si robíš po svojom! Ona nikdy nikoho nepočúvala! A ty pôjdeš jej cestou!
A čo by som mala počuť?
Mňa! Musíš ma počúvať! A vážiť si ma! Lebo som staršia a viem toho o živote viac! Jasné?
Kristína sa prekvapene díva na trochu rozstrapatenú, od hnevu červenú ženu, ktorá jej trasie prstom pod nosom.
Naozaj zaujímavé! A prečo vlastne vyžaduje, aby ju počúvali? Priskočila sem a už sa jej nezbavíš!
Kristína jemne pohla prstami, akoby cítila gumku v ruke. Ach, keby mohla tento deň prepísať! Trochu zjemniť tiene, rozjasniť to tu Nechce nič temné! Nemá rada hádky, zvady, krik Mama s ňou nikdy takto nehovorila. Vždy jej hovorievala, že normálni ľudia vedia nielen počúvať, ale aj vypočuť.
Otvor ušká, Kristínka moja, a poriadne počúvaj! Ako zajačik! Vieš, prečo vie zajačik tak dobre počúvať? Lebo líška chodí úplne potichu. Ak je zajačik nepozorný, počúval zle, šup ho líška a zje ho!
Nechcem to! malá Kristínka stíchla a hľadela na mamu.
No jasné, že nechceš! Preto je zajačik múdry, pozorne počúva uškami a rýchlo uteká! Žiadna líška ho nedobehne!
To bolo dávno. Kristína už skoro dospela, no na mamine rozprávky a rady nezabudla.
Zvláštne Keď bola mladšia, myslela si, že mama preháňa alebo si niečo domýšľa. Teraz však vidí, že mala pravdu!
Stačí sa pozrieť na túto babičku. Kristína ju do minulého roka vôbec nepoznala. Žila s mamou v malom mestečku na brehu Dunaja, chodila do škôlky, hádala sa s Nataškou a Lenkou, potom sa udobrili a bežali za nanukom na drobulinkú promenádu. Potom prišla škola, Miško, prvé bozky pri západe slnka pri rieke.
A mama stále bola pri nej
Kristína stisla v dlani veľkú korálku z umelé tyrkysu na náramku, čo zhotovila mama.
Že vraj falošná? Ale pozri, aké je to pekné! Raz sa ti možno stane, že skutočné veci sú príliš horké a ťažké a nepotešia ťa, nech sa akokoľvek snažíš. Ale niekedy aj niečo nepravé nemusí byť zlé.
Ako?
Napríklad prečo ste sa nedávno pohádali s Nataškou?
Povedala, že sme chudobné, lebo ty mi nekupuješ poriadne značkové tenisky, ale len napodobeniny Povedala, že presne vie, ako by mali vyzerať.
No, mala pravdu. Tie tvoje botasky šil pán Rudolf. Nikto však netvrdil, že sú značkové, no nie?
Nie.
Ale sú z dobrej kože, sú pekné a boli vyrobené s láskou. Vieš, pán Rudolf by to inak nevedel. Páčia sa ti?
Áno!
Tak načo ťa zaujíma, či sú značkové? Ľudia si tieto veci vymysleli, aby sa cítili lepší a významnejší od iných! Chápeš? Hlavné je, aby človek nebol falošný vo vnútri, všetko ostatné je len obal.
Kristína nad tým dlho rozmýšľala. Stihla aj vyumývať podlahu v izbe jej aj maminej. Potom vošla do kuchyne, kde mama miešala jej obľúbený marhuľový lekvár.
Mama, znamená to, že Nataška nie je moja pravá kamarátka? Keď ona mi raz povie dobré veci a potom zrazu povie niečo nepríjemné? Viem, že sa jej tie tenisky páčili, len to nechce priznať.
Odkiaľ to vieš?
Lenka mi povedala, že doma Nataška narobila scény, že chce ešte lepšie tenisky
Ach, Kristínka! mama Irma odložila varešku, objala dcéru. Nesúď ju prísne. Nataška je tiež ešte dieťa, ako ty
Ja už nie som!
Kristínka vybehla z maminho náručia, zdvihla hlavu, v očiach hnev, no Irma tušila, že sa hnevá na vlastné myšlienky.
Pre mňa si vždy tá malá. A tvoje kamarátky tiež. Pre mamu deti vždy zostanú tými najmenšími Kiež by som si mohla ešte užiť, že niekto mňa pohladí. Ale už nieto koho
Irma sa zamračila, pobozkala dcére vrch hlavy.
Nebuď na ňu príliš tvrdá. Spomeň si, ako ťa dovliekla domov, keď si spadla z hojdačky? Viac sa bála o teba ako o seba! Tiež si rozbila kolená, ale viac plakala o tebe. Lekárke ju navrhla upokojujúcu injekciu. Pamätáš sa?
Pamätám
A ako ti priniesla nové fixky, keď ty si bola chorá a nemohol ju mama pustiť dnu? Chcela, aby si jej namaľovala najkrajší obrázok. Pamätáš?
Pamätám
No vidíš! Tenisky sú len hlúposti. Dôležité je, aby ste ostali kamarátky.
Kristína dlho premýšľala. Až tak, že prišla k mame, ktorá práve miešala lekvár.
Už za mnou bola. Prosiť o odpustenie.
A ty?
Povedala som jej, že ju nechcem vidieť a že nie sme chudobní!
Bola si nahnevaná?
Veľmi!
A teraz?
Ešte stále, ale už menej
Tak počkaj, kým sa ti hnev stratí. Potom sa uzmierite. Keď pôjdeš teraz, neodpustíš jej a budete rozvadene vždy!
Tak veľmi jej teraz chýba mama Vedela by, čo povedať a čo spraviť. Najmä, keď babka prišla
Babka sa objavila nečakane.
Kristína netušila, že mama nie je v poriadku, ani že kontaktovala svoju bývalú svokru a požiadala ju, aby prišla.
No nazdar, Irma! Ani som nemyslela, že sa ešte uvidíme! veľká, červená žena zabuchla bránku a oprela sa o ňu, lapajúc dych. Nehorázne teplo! Ako to tu prežijem!
Dobrý deň, pani Jolana!
Kristína prekvapene pozrela na mamu, v ktorej hlase zazneli zvláštne tóny.
Toto je Kristína? Jolana si prezrela dievča. Nič spoločné! Si si istá, že je po Šaňovi?
Vy ste sa nezmenili!
Tentoraz v maminom hlase zaznel smiech a Kristína sa trochu upokojila. Zrejme to nebude také zlé. Uvidí sa, ako by povedala mama.
Babka sa jej nepáčila. Hlučná, nervózna, výbušná. Okamžite ich dom zaplnila zmätkom a zbytočnými starosťami.
Necháš tu vždy neporiadok, Irma?! Máš dcéru a žiadna poriadok! Ak sa nenaučí, muž ju po svadbe hneď vyhodí! A bude mať pravdu!
Kristína nechápala, prečo mama mlčí, skryto sa usmieva a neprieči sa. Hľadí, ako tá zvláštna žena beha po dome a zavádza svoje poriadky, no nič nepovie.
Mačky stratili všetku drzosť a schovali sa po kútoch, a Grey, pes, čo dostala Kristína od Rudolfa, ticho vyšiel na dvor a ľahol si do tieňa altánku, občas zavrčal, keď Jolanin hlas bol na dom príliš hlasný.
Tu je rozumné stvorenie len pes! Vie, že sa mu v dome nič nehodí! Zvieratá v dome nepatria!
Mačky na počutie tejto reči a pohľad na Jolanu so šúchačom v ruke vystrelili von dvorom.
Vtedy sa Kristína prvýkrát postavila za svoje. Chytila obľúbenú mačku Pochúta a dôležito odišla s ním do svojej izby.
A to čo má znamenať?! Kristína! zvolala babka, až Grey zareagoval z dvora.
Veď je môj! Kristína sa ležérne otočila a zagánila na babku. Mačky ostávajú tu. Aj Grey! Boli tu skôr než vy. Že chcete poriadok? Držte sa ho! Toto je náš dom. Tu ste hostkou doma si robte, čo chcete!
Kristína! Irma vydýchla a chytila ruku na ústa. Nikdy nepočula dcéru hovoriť takto s dospelými.
Ale na prekvapenie Irmy, Jolana sa nenahnevala. Prižmúrila oči, uškrnula sa a vyhlásila:
Naša krv! Výborná! Jablčko nepadá ďaleko od stromu Irmo, mohla si vnúčku lepšie vychovať!
Odvtedy mačky už nevyháňala. Ak sa jej priplietli do cesty, len ich obchádzala.
Aj tak však na mačky nebol čas. Udalosti sa vyvíjali tak rýchlo, že Kristína s údivom sledovala staré hodiny na kredenci v obývačke a v duchu prosila ručičky, aby sa zastavili.
Prečo sa to všetko tak ponáhľa?! Mama je ešte mladá! Tak ju potrebuje! To predsa nejde to nie je správne!
Ale čas sa na Kristínu neohlási. Neúprosne odhŕňa minúty, bez najmenšej nádeje na zastávku.
Lekári, lieky, nemocnica
Irma odišla skorého jarného rána.
Deň predtým Kristína po prvýkrát otvorila okná dokorán, pustila dnu svieži vzduch od Dunaja a pošepkala:
Mami, tvoja čerešňa už skoro rozkvitne! Veľmi skoro!
Pokúsim sa to ešte stihnúť, Kristínka Chcem ju vidieť!
Keď sa dozvedela, že mama zomrela, Kristína v hneve zlomila vetvičku, ktorá rástla k oknu maminej spálne. Načo je, keď už na ňu nikto nepozrie
Jolana s ňou neotáľala. Zobrala Kristínu do pevného náručia, vytiahla z vrecka veľkú vreckovku a rázne nariadila:
Plač! Krič! Vydaj zo seba všetko! Nemusíš to nosiť! Ty by si aj tak nič nezmenila Všetko má svoj čas
Odkiaľ to vedela? Ako mohla tušiť, čo sa v Kristíne dialo? Bola v práve! Kristína si kládla za vinu všetko. Mama pracovala veľmi veľa, málo oddychovala Všetko robila pre Kristínu, aby mohla ísť na vysokú školu
A Kristínka? Behala von s Miškom a kamarátkami, miesto toho, aby študovala a maľovala. Dokonca jej známky klesli na trojky, hoci školu mala za chvíľu končiť. Potom sa spamätala triedila si zošity, zlepšovala prospech, ale to mame nestihla povedať. Nechcela ju zarmútiť…
Dopis, ktorý písala Irma pre dcéru, jej Jolana odovzdala až na štyridsiaty deň po smrti.
Tu máš! Teraz je to tvoje. Čítaj dobre. Mama ti dala odkaz.
Prečo je obálka otvorená? Kristína obracala obyčajnú bielu obálku bez známky i adresy.
Pre Kristínku… len to jediné na zadnej strane.
Akože, ty si myslíš, že som až taká možno nie som pre niektorých koláč, ale cudzie listy… Jolana pokrútila hlavou. Choď už! Nemám čas. Kopa práce. Keď budeš chcieť, príď pomôcť. Ale teraz choď.
Dotklo sa jej to Kristína to pochopila hneď, ako Jolana odišla do kuchyne a zabuchla dvere. Christína prišla k zárubni, oprela si čelo tam, kde ešte boli ceruzkové čiarky, čo robila mama, keď ju merala.
Uau! Ako Kristínka podrástla! Aká je už veľká!
Mamin hlas znel tak jasne, až sa Kristína odtiahla od dverí.
Veľká Keby bola veľká, bola by aj múdra! A to by neubližovala druhým. Mama by také správanie neschválila.
Kristína si sadla na koberec v izbe, položila obálku na kolená a neodvažovala sa ju otvoriť. Cítila, že by toho chcela mame toľko povedať alebo počuť…
Obálka bola napchatá drobnými listami vytrhnutými z kockovaného zošita. Kristína objala mačku Pochúta pri sebe a začala vytiahovať lístočky.
Kristínka! Prestaň už plakať! Si predsa silná! Načo sú slzy? Život je krásny a toľko dobrého v ňom! Váž si ho! Neplač za tým, čo sa nestihlo. Ty teraz povieš, že sme mali málo času byť spolu, ale ja ti poviem, že nám dali veľa času! Ani nevieš, ako veľmi veľa! Dovoľ, poviem ti všetko po poriadku. Patrí ti to vedieť, je to tvoj príbeh.
Kde začať Asi od toho, ako som spoznala tvojho otca. Bol úžasný. Keď som ho videla prvýkrát, hneď som sa zaľúbila. Moje kamarátky nechápali, vraveli, že veď je ryšavý. Nechápali, aký krásny je! Bol láskavý ako slnko. Podobáš sa mu, aj keď navonok máš len jeho pehy, oči a nos. Všetko ostatné po mne. Keď si sa narodila, stále na teba hľadel a dúfal, že budeš mať vlasy po jeho mame, po babke Jolane.
Kristína, je veľmi dobrá žena! Neber si jej temperament k srdcu. Vždy bola taká neskrývala city, občas hrubšia, hlučná, ale veľmi spoľahlivá a dobrá.
Možno sa spýtaš, prečo si ju doteraz nepoznala? Je to moja chyba. Bola som mladá a nechápala som ju. Prepáč mi!
Silno sme sa pohádali, keď si bola malá. S tvojím otcom sme žili dobre, až kým si nenašiel novú lásku Stane sa aj to.
Nemysleli na to, že by nás nemal rád. Proste stretol ženu, ktorá mu bola všetkým On sa so mnou prestal hrať, žil so mnou len pre teba, keď medzi nami láska skončila. Ale keď stretol inú, už nevydržal klamať. Bol vždy úprimný
Dnes už rozumiem, vtedy to však bolo veľmi zlé. A Jolana prišla práve vtedy.
Dnes viem, že prišla syna priviesť k rozumu, chcela zachovať rodinu. Začala však svojím kde je poriadok?. Ja som to nezvládla a pohádali sme sa tak, že sa hanbím spomínať. Vyčítala mi, ja jej, tvojmu otcovi, a nakoniec som povedala, že nie si jej vnučka
Kristína, bola som hlúpa! Ľahko je urobiť chybu a ťažko ju priznať!
Mala som si spomenúť, ako som ležala v nemocnici, že si sa vôbec nemusela narodiť. A ona všetko doma nechala, žila u nás vyše mesiaca, nosila mi parené fašírky a spravila taký poriadok, že som nič nevedela nájsť! Odišla, keď bola istá, že budeš v poriadku.
Netušila som, že sa rozprávala aj s tou druhou ženou. Snažila sa pochopiť, no nakoniec jej bolo všetko jedno. Vieš čo? Prijala aj deti, čo sa im narodili, a má ich rada ako teba. Máš teda brata a sestru a babka ich môže predstaviť, ak budeš chcieť. Hovorili sme o tom. Čím viac rodiny, tým lepšie. Mne bude lepšie, keď budeš s nimi.
Rozmysli si to.
Teraz, Kristínka, uč sa! Chcem, aby si mala dobrú budúcnosť! Ale vyber si svoju cestu sama! Nedovoľ iným rozhodovať za teba! Máš talent, dcéra moja! Použi ho! Veľa ľudí to nedostane. Ak to v tebe je neprestávaj! Nebude to ľahké, no poprosila som Jolanu, nech ti pomôže. Mám trošku úspor, postačí ti na rok-dva. Ostatné zvládneš aj sama. Už si si zarábala s kabelkami a maľbami pre turistov. V Bratislave či Prahe to bude ešte ľahšie. Snívaj, nech tvoj sen sa naplní! Ja verím, že raz bude tvoj vernisáž v galérii v hlavnom meste. Budem sa radovať, aj keď už nebudem môcť byť fyzicky s tebou. Verím, že tam, kde budem, budem všetko vedieť.
Ľúbim ťa! Bojím sa o teba, no viem, že to zvládneš! Si silná a múdra!
Utri slzy, vravím!
Mama
Kristína položila list, dlho sedela so sklopenou hlavou. Mama povedala neplakať!
Pochút sa už dávno skrútil vedľa na koberci a zadriemal, Kristína však stále sedela, snažila sa prísť na to, čo má robiť ďalej.
Odpoveď prišla v podobe Jolany, ktorá nakukla do izby, cvakla vypínačom a rázne prikázala:
Vstávaj! Dosť tmy! Pôjdeme si dať čaj a porozprávame sa. Treba robiť, nie plakať!
Nápad s umením sa Joloane nepozdával. Vynadala Kristíne, že lepšie by bolo mať normálnu profesiu byť účtovníčkou, ale Kristína nepočúvala. Vtedy stará pani povedala, že je tvrdohlavá ako mulica, presne ako jej mama, čo si nikdy nevedela priznať chybu.
Roky som mlčala! Nikde ani stopu po vás! Kde všade som písala! Ako som mohla vedieť, že mama ti zmenila meno aj priezvisko? Veď ani rodné! Ako to vybavila?!
Pomohol pán Rudolf.
To si ešte vybavím! Dobrý pomocník! Pripravil ma o nádej vnúča nájsť! Ojoj, dostane pár domácich!
Nechajte ho! Je dobrý! Veľa nám pomáhal. Mamku prosil, aby si ho vzala.
A ona čo?
Nechcela. Vravela, že miluje otca. Nevedela som, že žije! Keby som vedela ich históriu, presvedčila by som ju ho prijať!
Ej, pozri na to! Jolana treskla tanier na stôl. Jedz a rozmysli si, čo ti hovorím! Akéže je to povolanie, umelec?! Buď účtovníčka! Sýta a pri peniazoch!
Babka! Pri cudzích peniazoch!
Hm! Najprv sa naučíš počítať cudzím, potom zarobíš vlastné!
Nie! Tak to nechcem! Nie je to pre mňa!
No ledaže by
Nechcem ťa uraziť. Ale chcem robiť, čo ma baví! Mama ti tie peniaze na mňa nechala? Za mesiac mám osemnásť, dáš mi ich a idem si svojou cestou. Starať sa o mňa už nebudeš musieť!
Jolana sa načiahla, chcela jej niečo povedať, no potom si to rozmyslela, venovala jej pohľad, usmiala sa a z troch prstov urobila známu detskú figúru.
Tak vieš čo? S tebou pôjdem! Musím si dohliadnuť, aby si bola dobrá umelkyňa! Sľúbila som tvojej mame, že ťa neopustím! Tak sa už nevzpieraj!
Jolana sa rozhnevala len tak naoko, prisunula tanier bližšie k nej:
Poď, jedz! Už to stuhlo!
O pár rokov neskôr, v malej galérii v centre Bratislavy, chodí po sále zvláštna skupinka.
Ryšavá, trošku rozstrapatená, plnšia žena, vysoký chudý mladík s módnymi okuliarmi a Kristína s ročným synom na rukách.
No a? predsa len sa spýta, aj keď si sto ráz v duchu prikazovala čakať na verdikt tej, ktorá ju dotiahla takmer za ruku až sem.
Jolana sa pozrie na vnučku, zafrfle, vezme jej malého, utrie mu nos, usadí si ho na rameno a konečne kývne:
Je to dobré! Rámy pekné, aj všetko ostatné! Farby síce míňaš, až ma to mrazí, mohlo by byť menšie plátno! A v dielni si už uprac! Bola som tam dnes, skrýša hotová! Gusto! otočí sa na muža s okuliarmi. Na čo sa pozeráš ty?
Čo je, pani Jolana?
Má kruhy po očami, že sa bojím pozrieť! Neprespí sa! Tak, malého beriem k sebe! Oddýchnete si, príďte po víkende! Jasné? Tak ideme, dobre, malý?
A keď prechádza popri Kristíne, Jolana sa na chvíľu zastaví, pohladí vnučku po líci a pošepne:
Mama je na teba veľmi hrdá, dievčatko moje! A ja tiež! Vieš to? No, jablčko mojeKristína ani nevie, či sa rozosmeje alebo rozplače. V hrdle jej naraz rastie čosi sladké a teplé, drobné ruky malého syna zostali v Jolaniných pevne milujúcich dlaniach. Pozerá na babku, potom hore ku galérijným svetlám, ktoré osvetľujú jej veľké plátno plné červených a zlatých jablčníc, žiariacich slnkom, presne ako tie z detstva. Je v nich aj lesk mamkiných očí, úškrn babky popod fúz, tiché naťahovanie malých rúk po ďalšom jablku.
Až teraz chápe, čo tým mama myslela. Jablčko nikdy nepadne ďaleko od stromu, a keď aj spadne, vždy si hľadá cestu späť k svojim koreňom v srdci, v obrazoch, v rodine, v príbehoch, čo ostávajú.
Usmeje sa na svojho syna, zamáva Gustovi a keď sa dvere galérie zatvoria za Jolanou s malým v náručí, Kristína cíti, akoby konečne dobehla domov. Rozvoniava to tu farbami, radosťou a detstvom, akoby z kuchyne znova vychádzala vôňa horúceho lekváru: trochu sladká, trochu smutná, ale hlavne skutočná.
A presne to chce dať svojmu synovi. Vedieť, že nech život nakreslí akokoľvek, vždy môže začať znova, prehodiť čisté plátno, vybrať farbu, ktorá mu je najbližšia a narovnať sa, ako mama kedysi učila…
Lebo napokon je každé jablčko, čo sa odkotúľa, súčasťou veľkého stromu a doma je, kde na teba niekto čaká, podrží ti ruky a povie: Vieš čo? Som na teba hrdá.
