Niektoré zvláštnosti rodiny Olíny Krásnovskej
– Olina vyšla so psom…
– Pane Bože, čo jej to zas napadlo tej chudinke Hafine? Ten chvost už nie je fialový, ale ružový! Pozri, len pozri, ako s ním máva!
– Čo už narobíš, keď je to dievča také trošku popletené? Ale aspoň má srdce na správnom mieste! Také dobré a spravodlivé dnes už len tak nenájdeš. Keď bola babka chorá, Olina sa z nemocníc nepohla. Stále len lietala okolo, úplne zabudla na vlastnú mladú hlavu.
– No ale! Včera som ju videla, vystúpil pri vchode s nejakým veľmi sympatickým mladíkom z auta.
– Možno to bol taxikár!
– No isto! A od kedy nám tu taxikári bozkávajú dievčatám rúčky?
– Vážne?!
– No jasné! Hovorím ti, Olina sa už určite chystá do vydaja.
– A to je len dobre! Babka bude na ňu hrdá! Vychovala z nej rozumnú, peknú, statočnú slečnu! Keby mala ešte normálnejšiu profesiu, bola by to čistá radosť!
– Čo máš proti jej profesii?
– Kriminálna vyšetrovateľka?! To nie je robota pre dievča!
– Ale nechaj! Vieš ty veľa o tých, čo dnes ctia zákon tak, ako jej babka? To je niečo! A zo žiadnej inej by taká dobrá vyšetrovateľka nebola! Veď o nej aj v novinách písali, aj v televíznych správach ju chválili. A ty jej vyčítaš profesiu!
– Ja? Ja nič! Boh jej žehnaj! Už od malička jej bolo vidno, že niečo dosiahne! Pamätáš si, aká bola?
– Akože nie! Celá po babke! Oheň-dievča!
Tá, o ktorej debatovali susedky na lavičke pred vchodom, prešla okolo, slušne ich pozdravila a razom sa rozbehla za veselo poskakujúcou Hafinou s ružovým chvostom, ako ranná obloha.
– Fíha! Už uteká! Kam zas?
– Kam asi? Ide čakať sestru! Katarína dnes prilieta!
– To máš odkiaľ?
– Veď Olina mi hovorila. Pozri! Už ide aj taxík!
Z auta vystúpila vysoká štíhla dievčina. Ani slovo nepovedala, iba zamierila oproti bežiacej Oline, objala ju a zapískala na schúleného psíka pri nohách.
– Olina, čo zas vyvádzaš s tým zvieratkom?!
– Ale veď je krásna! Babkin obľúbený odtieň!
– Ach, ako som po tebe túžila, moja čudná!
Olina sestru objala a rozosmiala sa.
Že Olina Krásnovská je trošku popletená, vedelo celé sídlisko. Zvláštnosti sa u nej objavili už v detstve. Zlatoústa dievčina s dvomi copmi, na ktorých vždy babka uväzovala staromódne mašle, zdravila slušne susedov a usmievala sa všetkými svojimi, ešte pred zákrokom adoptívneho deda krivými, zúbkami.
Za úsmevom nasledovalo opatrné:
– Ako sa máte?
Lenže na túto otázku jej prestali odpovedať aj tí, ktorí neschovávali kostlivcov v skrini či ukecané papagáje odhaľujúce rodinné tajomstvá.
Skrátka, Olina niektorých desila.
Bola totiž strašne zhovorčivá.
Ale budiž! Kto by riešil dieťa, čo zmätkuje? Veď deti si domýšľajú! No Olina nielen hovorila. Mala jedinečný talent pamätať si počuté a videné, všetko si poskladať do správnej mozaiky a povedať presne tej osobe, ktorej sa to týkalo.
– Teta Táňa, kým ste boli v práci, u vás bol strýko Jožo u tety Irmy zo 17-ky. S kvetmi! Takými, aké vám dal na narodeniny, ale žlté a veľké! Ja som chcela ovoňať, ale on mi nedal šiel k tete Irme. Prečo jej môže dávať kvety a mne nie?
Teta Táňa, ktorá dovtedy svojho muža ospravedlňovala zmienkami o prepracovanosti, sa strhla a skontrolovala, či Olinine reči niekto ďalší nepočul, potom zrýchlila krok a zabudla pozdraviť Olininu babku.
– Dieťa, prečo stále hovoríš tete Táni? Veď sa nič nepýtala! babka sa na Olinu hnevala, vysvetlenia však nikdy neobšírne neposkytla.
Olinka sa urazila.
Nechápala, čo také hrozné povedala? Alebo predsa povedala?
To jej bolo najnepríjemnejšie. Možno, keby jej babka vysvetlila, prečo nesmie spomínať kvety, ktoré nosí manžel susedke, Olina by to nabudúce neopakovala.
Lenže babka po takýchto udalostiach stŕpla, bola ako kamenná socha Milana Rastislava Štefánika na námestí, kde sa Olina rada prechádzala cez víkendy. Chytila vnučku pevne za ruku a mlčala, občas nespokojne našpúlila ústa a pohľadom dávala najavo, že dnes večer nebude žiadna sladkosť.
Olina to samozrejme niesla ťažko. Mrzelo ju to, až kým si nespomenula, že na rozdiel od babky socha na námestí mala na hlave holubí trus a jej babka sa tak hlavy chváliť nemusela.
O vodcovi (Štefánikovi) Oline porozprával adoptívny dedo, ktorý mal na starosti príliš zvedavé dievča.
– Prečo je plešatý? Olinka žmúrila do slnka, pozerajúc na monument.
– Lebo sa často trápil, dedo bol konkretný. Mal ťažkú prácu.
– Aj ty máš ťažkú prácu, keď si zubár a si tiež často nervózny?
V mysli Oliny sa už socha zjavovala v ambulancii adoptívneho deda, kolosálne prehnutá, aby prešla cez dvere, deti v čakárni vydesene pozerali na holú sochársku hlavu v dverách, počúvajúc volanie ďalší!
Dedo sa smial, až mu slzy tiekli po lícach.
– Keby len to, dieťa. Ale on bol vodca, prezident!
– Vodca? Veď by mal na hlave perie, nie? Ako v tej knižke o indiánoch! Ale jeho holubi často navštevujú… Myslíš, že by jeho perie sedelo na čelenku?
– Tu treba orlie perie.
– Ale orlov by bola škoda! Babka vraví, že zvieratá sa majú rešpektovať a nesmie ich človek zneužívať. Pamätáš na rybačke, čo si šiel do kríkov? Vtedy hovorila, že človek má robiť veci slušne!
Dedo sa chytal za brucho od smiechu, Olina nechápala, čo je smiešne dospelý a rehoce sa ako dieťa!
Potom sa zamračila ako jej babka:
– Nehanbíš sa?
– Prečo?
– Si ako Budajov kôň, keď sa tak správaš! Treba byť skromný! To je dôležité, babka vraví, že skromnosť zdobí človeka!
Dedo ju upokojil a na usmírenie jej kúpil zmrzlinu, hoci pred obedom bola zakázaná. Táto zmrzlina bola ich tajomstvom, o ktorom Olina mlčala ako hrob.
– Olinka, ak povieš babke, že som ti kúpil zmrzlinu, už mi nikdy neodpustí.
– Budeš mať prúser?
– Obrovský! Veď vieš, aká je, všetci ju poslúchajú.
– Ty nie!
– Ja som muž! Ale netreba dráždiť hada bosou nohou vieš, že jej netreba hovoriť všetko.
– Tak ty si baba? Olinka sa škerila.
– Nie. Len som múdry. Radšej pokoj, ako zvady.
– A to je čo?
– Raz ti poviem. Ale teraz ideme kúpiť kyticu pre babku.
– Prečo?
– Lebo inak hneď uvidí, že si šťastná, a bude ma podozrievať!
Adoptívneho deda mala Olina nesmierne rada.
Do života im prišiel na Vianoce. Po rokoch, čo babka vychovávala Olinu sama jej rodičia boli vedci na archeologických výpravách prijala starého priateľa za manžela. A narozdiel do iných, city skrývala, len Olina a dedo boli jej slabinou.
Rodičia Olinu zverili starým rodičom plní dôvery, sami odleteli hľadať veľkú pravdu do sveta. Ich poklad teda opatrovala babka.
Keď mala Olinka rok, pribudol jej do života adoptívny dedo. Babka pestovala vzťahy s exmanželom kvôli vnučke, len aby dievčaťu nemuseli veci zbytočne vysvetľovať: jeden dedo pravý, jeden prijatý. Sama časom spoznala, ktorý bol bližší.
Olinka nikdy nechodila do škôlky; slabšie zdravie nedovolilo. Každý pokus skončil chorobou. Dedo raz rázne povedal:
– Na to kašli, hlavne, že je zdravá! O všetko ďalšie sa postaráme!
Sociálny rozvoj sa preto odohrával na chalupe. Tá bola stará, v ihličnatom lese, vždy plná detí a hier. Tu bola Olina zdravá a veselá, priateľov mala habadej: Svetlanu, dvojičky Miška a Gríška, Zinu, čo túžila byť baletkou…
V šiestich rokoch však do Olinina života vstúpila Katka.
Katka bola iná drzá, špinavá, panovačná, ale vedela, čo chce.
Stretli sa raz na slnečný deň; Olina sama, čítala knihu, ochutnávala prvé jahody. Všetci ostatní mali program. Zrazu vyplávala spod stola špinavá ruka, Olina tak skríkla, že babka takmer prevrhla misu s džemom.
– Čo reveš? Nezaujíma ťa, prečo som tu?
Katka medzi rečou ťahala jahody do úst, ani sa nehanbila.
– Ruky máš špinavé…
– Veď na chalupe bývaš stále špinavý.
Babka len zbadala, kto prišiel, upokojila sa. Katku poznala bola jediná vnučka starého kamaráta. Jej rodičia zahynuli pri leteckom nešťastí. Zostal jej len dedo. Babka to všetko vedela, aj že dedo už dlho žiť nebude. Zobrali teda Katku na chalupu, pod ochranné krídla.
Doma s Petrom, dedom, sa babka už nerozprávala o strachu, či dokáže milovať cudzie dieťa ako vlastné. Dedo jej jednoducho povedal:
– Ako vieš najlepšie. A hlavne, bude mať Olina sestru.
Pre deti bola Katka darom. Slnko, ktoré Oline chýbalo.
Katka Oline nadhodila:
– Ty by si mohla byť detektívka! Tvoj dedo by bol naštvaný, vždy vravel, že je to psia robota, kde každú snahu nejaký vyšetrovateľ pokazí.
– Tak budem dobrá vyšetrovateľka, nech aspoň jeden nie je na škodu! smiala sa Olina a ešte netušila, čo ju čaká.
Zo začiatku jej vyčítali zvláštnosti, otáčali oči, hovorili jej svojská. Ale čo na tom záleží, keď mala oporu svojich blízkych, lásku sestry a dôveru deda s babkou? S takým základom sa dá zvládnuť všetko.
Veď kde môže človek uspieť viac, ako tam, kde ho poháňa láska a starostlivosť najbližších?
A keď už babka zodvihla obočie, postavila ruky vbok a spýtala sa:
– Olina, jedla si dnes niečo? Akože nie?! To je teda hanba! A ty čo sa smeješ, Katka? Sama si ráno nič nevypila! Šup, obedovať! Taniere budú čisté! Peťo! Potrebuješ osobitnú pozvánku? Pusti už Hafinu, sa tu len trápite a ešte k tomu farbíte. Čo potrebuje pes ružový chvost? Aby bol zaujímavý? Pekné argumenty! Ale nezahovárajte, polievka vychladne! Všetci pekne za stôl!
Láska rodiny vie urobiť aj z najväčšej zvláštnosti to najväčšie požehnanie a nikto nie je sám, kto niekoho miluje a koho má rád.
