Pohánka namiesto hľuzoviek
Stál som pri sporáku a díval sa, ako sa mi v hrnci pomaly zráža omáčka, ktorú som miešal už dve hodiny. Mal to byť smotanovo-hľuzovkový krém k hubovému rizotu, hladký, jednoliaty, skoro živý. Namiesto toho sa omáčka zrazila, maslo vyplávalo hore a hustá hmota ostala dolu v hrudkách.
Stíšil som plameň a po kockách vmiešaval studené maslo, pomaly, po kruhu. Ruky konali samy od seba. Vonku sa stmievalo, na ulici už svietili pouličné lampy a niekde dolu na Záhradníckej hrkotali autá. Obyčajný októbrový večer v Bratislave.
Miro, ešte dlho? Som hladný od druhej!
Klára stála vo dverách kuchyne. Vždy tam len stála, nechodila dnu – akoby kuchyňa bola cudzím územím. Ruky vo vreckách, tvár s tým výrazom, ktorý som za dvadsaťtri rokov nikdy nevedel správne pomenovať. Nie netrpezlivosť. Skôr niečo iné.
Ešte dvadsať minút, povedal som bez pohľadu na ňu. Omáčka sa správa ako rozmaznané decko.
Dvadsať minút. Dobre.
Odišla. Počul som, ako si sadla v obývačke, zapla televízor najskôr nahlas, vzápätí ho stíšila takmer na nulu. Aj to bol signál. Poznal som ich všetky.
Nakoniec sa omáčka podarila. Nie dokonale, ale celkom dobre. Rizoto malo tú správnu vláčnosť, ktorú je také ťažké vystihnúť. Naaranžoval som všetko na tanier, navrch som položil hoblinky čiernej hľuzovky, ktorú som pred tromi dňami kúpil od známeho predavača na Miletičke, a na ňu som minul toľko eur, koľko by mne a kamarátovi vystačilo na obed v dobrom bistre.
Prestrel som. Zapálil sviečky. Nie pre romantiku, ale preto, že pri sviečkach vyzerá jedlo lepšie. A aj ja. Menej vidno unavené kruhy pod očami.
Klára si sadla, zobrala vidličku, pozrela na tanier.
Dlho hľadela.
Zase rizoto, povedala nakoniec.
Chcela si niečo s hubami.
Stačilo čosi hubové. Nemuselo to byť rizoto. Minulý týždeň som bola na rizote u Katky v reštaurácii, robil ho šéfkuchár, profík. Je to iné porovnávať.
Sadol som si oproti. Vzal som vidličku.
Najskôr ochutnaj.
Chvíľu žula a tvárila sa, akoby hodnotila kvalitu.
Ryža je trochu rozvarená.
Je akurát. Al dente, ako má byť.
Podľa teba teda. No dobre.
Jedli sme v tichu. Ja som hľadel na sviečky, ona na tanier. Za oknom žila Bratislava svojim tempom, nedbala o žiadne rizoto.
Omáčka je mastná, dodala, keď už bol tanier skoro prázdny.
Neodpovedal som.
Vždy hovorím pravdu. Chceš sa zlepšovať ako kuchár, nie si len hladkať ego.
Nepýtal som sa, povedal som.
No, škoda.
Odišla pozerať futbal, ja som odpratával zo stola, umýval riad, drhol zvyšky omáčky z dna hrnca. Hľuzovková omáčka, čo stála toľko ako dobrý parfum, a trikrát som ju predelával, kým mala správnu konzistenciu. Študoval som postup vo francúzskej kuchárke, ktorú som kúpil na kurze v Poluse za vyše osemdesiat eur. Niesol som ju cez celú Bratislavu v špeciálnom boxe, aby sa po ceste nerozdelila.
Mastná.
Oprel som dlane o okraj drezu a hľadel, ako voda odteká. Utrel som ruky, zhasol svetlo a odišiel do spálne.
Taký obyčajný večer.
***
V sobotu prišla pani Hana. Vždy volala dopredu, aspoň štyridsať minút, takže som stihol upratať a niečo upiecť ku káve. Svokra bola z tých, čo si všimnú neporiadok, ale nikdy to nepovedia priamo, len tajne prebehnú pohľadom po parapete.
Mala sedemdesiatosem. Malá štíhla postava, rovný chrbát, aký by jej závidela každá mladšia žena. Muža stratila pred šiestimi rokmi a odtedy žila sama vo svojom byte v Ružinove, nepresťahovala sa napriek Kláriným prosbám. Ja som ju nikdy nepresviedčal. Obaja sme vedeli, prečo, a nikdy nahlas o tom nehovorili.
V ten deň bola akási bledšia. Všimol som si to, keď som jej otvoril.
Poďte, pani Hana. Upiekol som orechový koláč.
Ďakujem, Miro. Klára je doma?
Išla ku Katke. Príde večer.
Pritakala a vošla rovno do kuchyne, čo nebývalo zvykom. Zvyčajne sa usadyla v obývačke do svojho obľúbeného kresla.
Nalej som čaj, nakrájal koláč. Sadli sme si oproti sebe.
Ako sa máte? spýtal som sa jej.
Dá sa. Trochu tlak. Nič vážne.
Odlomila kúsok koláča.
Je výborný, povedala. Tak jednoducho a srdečne, až sa mi stiahlo hrdlo.
Chvíľu sme mlčali. Pani Hana si upíjala čaj a pozorovala okno. Vonku sa kývali stromy, už holé na konci októbra.
Miro, niečo sa vás chcem opýtať, povedala napokon. Dúfam, že sa neurazíte?
Skúsim sa nenahnevať.
Dlho sa na mňa dívala.
Pamätáte si, že ste bol architektom?
Prekvapil ma tou otázkou.
Pamätám.
Dobrým architektom?
Hovorilo sa to.
Ja viem, že áno. Videla som vaše projekty. Spomínate na ten byt na Palisádach pre doktorskú rodinu? Bola som u nich na návšteve. Krásne to tam bolo. Vtedy som si povedala: tu niekto vidí priestor.
Len som hľadel.
Prečo to vravíte, pani Hana?
Odložila šálku. Opatrne. Ako to robia ľudia, čo celý život dbali na ticho a poriadok.
Lebo ma hanba páli, povedala ticho.
Nemal som slov. Také slová nikdy predtým nevyslovila. Bola z generácie, ktorá vedela mlčať o najdôležitejšom.
Mal som vám to povedať skôr. Oveľa. Možno pred desiatimi rokmi, keď ste prestali robiť. Ale mlčala som. Myslela som, že vám do toho nič. Možno ste chceli sami. Možno to tak malo byť.
Pozrela na svoje ruky na stole. Stále ich mala pekné dlhé prsty, upravené nechty.
Klára nemá rada zložité jedlá.
Najskôr som si myslel, že zle počujem.
Prosím?
Naozaj nemá rada. Nikdy nemala. Od mladosti má citlivý žalúdok, Miro. Gastroenterológ jej odporučil jednoduché veci: kaše, polievky, varené mäso. Pohánka s fašírkou, to je jedlo jej detstva. Rada by to jedla každý deň.
V kuchyni nastalo zvláštne ticho. Len chladnička v diaľke ticho hučala.
Tak prečo potom, začal som, hlas mi znel cudzí.
Prečo vás prosila o foie gras a hľuzovky a hovorila, že omáčka nie je dostatočne jemná, dokončila za mňa.
Pani Hana na mňa pozrela tak, že ma zamrazilo. To nebola zlosť, ani súcit. Niečo staršie a ťažšie.
Lebo mala rada ten proces. Bavilo ju sledovať, ako sa snažíte. Ako beháte, míňate čas, peniaze, energiu. Ako čakáte na slová. To jej dodávalo pocit nadvlády.
Pomaly som položil šálku.
Vážne viete, čo hovoríte?
Viem. Premýšľala som o tom dlho. Dlho, kým som si sadla za tento stôl.
A mlčali ste desať rokov.
Mlčím tridsaťosem. Odvtedy, čo Jožo začal robiť s jedlom to isté mne.
Jožo. Jozef Rusnák, jej manžel, Klárin otec. V podstate som ho nepoznal, zomrel rok po našej svadbe. Pamätám si ho ako veľkého, hlučného muža s aristokratickými spôsobmi vždy pred cudzími.
Bol gurmán, povedala, ale v hlase znela trpkosť schovaná vo vyrovnanosti. Aj ja som varila. Aj ja som sa snažila. Aj ja som počúvala, že jedna polievka je riedka a druhá hustá. Raz som ho prichytila, ako u svojej mamy v obci jedol pohánku. Tak spokojne. Tri taniere. S maslom, s chlebom, mlčky. Spokojný, bez kritiky, konečne doma.
Sedel som, počúval. Za oknom začalo pršať.
Vtedy som to pochopila. Ale neodišla som. Bola iná doba. A Klára vyrástla a videla, ako sa to robí. Učila sa. Zobrala ten spôsob a použila.
Robila to naschvál, povedal som. Už nie otázka.
Nemyslím si, že s úmyslom vás zničiť. Tak ľudia nežijú. Len žijú spôsobom, ktorý videli. Kde seba hodnotia cez hodnotenie druhého.
Postavil som sa. Nie preto, že by som chcel niekam ísť. Prosto sa už nedalo sedieť. Prišiel som k oknu, díval sa na daždivú Záhradnícku, na dáždniky v uliciach.
Desať rokov.
Desať rokov navštevujem kurzy varenia. Najprv základy, potom špecializované na francúzsku kuchyňu, potom taliansku. Čítal som knihy, pozeral videá, písal si s kuchármi na internete. Chodil na trh za konkrétnymi predavačmi po určité suroviny. Vyberal víno. Premýšľal nad harmóniou chutí. Niekedy som v noci vedel nájsť nový spôsob, ako urobiť omáčku.
Myslel som si, že je to moje nové povolanie, nové poslanie. Že keď som opustil architektúru, našiel som si podobne dôležitú vec.
A ona proste túžila po pohánke. V duši.
Prečo mi to hovoríte až teraz? spýtal som sa chrbtom k nej.
Lebo som stará, odpovedala jednoducho. Ale vy ste mladý. Päťdesiatdva, to nie je staroba. To je, viete čo, skoro začiatok.
Obrátil som sa. Pozerala na mňa bez súcitu. Práve to bolo podstatné.
A ešte preto, že cítim vinu. Nie úmyselnú. Ale vychovala som ju tak. Nenaučila inak. Sama som žila, ako som vedela, a bolo to normálne. To je môj dlh. Aspoň toto vám môžem povedať: pravdu.
Vrátil som sa k stolu. Sadol si. Odkusol si už studený koláč.
Nezmení sa, skonštatovala. Hovorím, nenútim. Len nech viete.
Dopili sme čaj v takmer tichu. Potom si obliekla kabát, pomohol som jej s gombíkmi, prsty jej niekedy neposlúchali.
Koláč bol pôvabný, povedala vo dverách.
Ďakujem.
Jednoduchý. Domáci. Najlepší, aký ste mi kedy spravili.
Odišla. Uzavrel som dvere a dlhý čas stál v predsieni a pozeral na Klárine bundy na vešiaku.
***
Ďalšie dva týždne som varil ako vždy. Zabehnutý stroj. Robil som kačací terrine. Krémovú polievku z kreviet, kvôli ktorej som cestoval na druhý koniec mesta. Koláč na základe japonského receptu, čo som sa naučil na jar.
Klára jedla. Kritizovala. Počúval som a mlčal.
Ale niečo sa vo mne zmenilo. Medzi mnou a skutočnosťou sa objavilo sklo. Videl som seba zvonka: tu stojím pri sporáku, tu škrabem citrónovú kôru, pridávam šafrán, nesiem tanier a čakám. Čakám. A ona vezme vidličku. V tej chvíli ešte nič nepovie, len sa díva na tanier.
A vtedy som poprvýkrát videl, čo som predtým nevnímal.
Potešenie.
Nie z jedla. Z očakávania. Z toho, že niečo povie a ja sa trochu stiahnem. Áno, tento výraz, už som ho poznal. Kratučký okamih, ako keď dieťa ide potiahnuť za šnúrku.
Spomenul som si na svoje projekty. Ako som stál v hotovom byte a zrazu videl celý priestor naraz, akoby už existoval a len čakal, kedy si ho všimnem. Ako som debatoval s klientmi a počul nielen slová, ale aj túžby. Ako som rástol, keď klient vošiel do dokončenej izby a ostal stáť.
Mal som svoj ateliér. Maličký na Lazaretskej, v prenájme s dvoma ďalšími architektmi. Pili sme tam otrasnú kávu a hádali sa o odtieni stien a materiáloch do noci.
Klára hovorila, že to nie je seriózne. Že si musím vybrať: rodina alebo pobehovanie po stavbách. Veľa zarába a ja nemusím pracovať. Klienti vraj ťažkí a nervy sú mi drahšie. Niekto musí byť doma.
Vybral som si rodinu. Mal som štyridsaťdva. Myslel som si, že ešte bude čas vrátiť sa.
Ubehlo desať rokov.
Vzal som telefón a napísal Dávidovi Poláčkovi. Kedysi sme boli kolegovia. Stále je v architektúre, má malý ateliér. Každé Vianoce si napíšeme. Viac nie.
Dávid, ahoj. Už dlho ti chcem napísať. Nešli by sme niekedy na kávu?
Za pol hodiny odpovedal.
Miro! Určite! Veľmi rád ťa uvidím. Môžeš zajtra?
***
Sedeli sme v kaviarni na Obchodnej. Dávid sa veľmi nezmenil. Kratší zostrih, pár šedivých vlasov, ale hodil sa k nemu.
Vyzeráš dobre, povedal.
Zle klameš, zasmial som sa.
No dobre, vyzeráš unavený. Ale dobre.
Objednali sme si kávu. Dlho som premýšľal nad začiatkom.
Nemal by si pre mňa prácu, Dávid? Myslím, že by som sa zvládol zapojiť.
Dlho sa na mňa díval.
Vážne?
Úplne.
Veď si desať rokov nerobil.
Viem. Ale nezabudol som. Nemyslím si to.
Dávid chvíľu mlčal, krútil šálku.
Mám rozrobený veľký rodinný dom v Limbachu, potreboval by som k ruce. Ale úprimne: začiatky budú ako pre stážistu. Nie že by si vedel menej, ale programy sa zmenili, nároky, klienti. Zvládneš?
Zvládnem.
A koľko si pýtaš?
Na začiatok, ako uznáš.
Dlho na mňa hľadel. Zrejme ho niečo presvedčilo.
Dobre. Príď v pondelok, uvidíme.
V pondelok som prišiel. Každý deň tri týždne od deviatej do siedmej. Učil sa nové programy, spomínal si. Občas som robil hlúpe chyby a hneval sa. Ale schopnosť sa vracala, ako keď plávaš po rokoch telo si pamätá.
Doma som začal variť pohánku.
Prvýkrát to bolo náhodou. Prišiel som neskoro úplne unavený a túžil len po posteli. Otvoril chladničku. Pozrel na všetky suroviny na niečo zložité. Zavrel chladničku. Otvoril špajzu. Pohánka. Fľaška hotovej fašírky. Maslo.
Uvaril som pohánku, zamiešal s fašírkou, maslom. Dal na tanier. Zvolal Kláru.
Dívala sa ako na hádanku.
To je čo?
Pohánka s fašírkou.
Vidím, že pohánka. Si v poriadku?
Som unavený. Zajtra uvarím niečo iné.
Sadla si. Vzala lyžicu. Čakal som.
Jedla v tichu. Bez poznámky. Celé.
Díval som sa na ňu a myslel na to, čo mi povedala pani Hana o dedine, o troch tanieroch, o masle, o človeku, čo je konečne doma.
Klára dojedla, postavila sa, odišla. Nič nevravela. Ani zlé, ani dobré.
Aj to bola odpoveď.
***
Rozhovor prišiel po dvoch týždňoch. Vracal som sa z práce, stúpal výťahom, premýšľal nad farebným ladením rekreačného domu. Vošiel som, vyzul sa. Z obývačky bolo počuť televízor.
Kde si zas meškal? spýtala sa Klára z gauča. Už je osem.
Pracoval som.
Zase ten Poláček.
Je to moja práca, Klára.
Vypla televízor a obrátila sa.
Miro. Takto sme sa nedohodli.
Nedohodli v čom?
Že budeš deň čo deň niekde preč. Máme rodinu. Máme byt. Čo vlastne jedávame? Prázdna chladnička.
Sú tam vajíčka, zemiaky, saláma. Môžeš si opražiť.
Dívala sa na mňa, akoby som hovoril po grónsky.
Žartuješ?
Nie. Len hovorím, čo je v chladničke.
A tvoje hľuzovky kde? Omáčky, všetko? Veď vieš variť normálne!
Zložil som tašku na stoličku, zvesil kabát.
Chcem sa pokojne porozprávať. Pripravíš sa?
O čom?
O nás. O posledných rokoch. O tom, čo sa tu deje.
Videl som, ako sa napína. Ramená dopredu, pohľad zúžený.
Čo by sa malo diať? Ja pracujem, ty sedíš doma.
Už nesedím. A nechystám sa vrátiť.
Takže si si vybral. Bez diskusie.
Práve sa pokúšam diskutovať.
Vstal. Išiel k oknu, stál, vrátil sa.
Klára. Nechápem zmenu. Bola si normálna. Mali sme normálnu rodinu. Ty si varil, ja hodnotila. To bol náš svet, chápeš? Náš.
Tvoj svet, Klára. Nie môj.
Tak jasné. Mama ťa nahovorila, však? Vedel som. Bola tu, naplnila ťa rečami.
Díval som sa na tú ženu, s ktorou žijem dvadsaťtri rokov. V byte, čo zdedila po rodičoch a v ktorom som nikdy nebol doma. Všetko bolo jej: stropy, steny, nábytok, ktorý vybrali ešte bezomňa dávno. Nikdy som nič nepremenil, hoci som hneď videl, kde je chyba. Stále som bol architekt.
Tvoja mama mi povedala pravdu, povedal som. Len pravdu.
Akú pravdu, Miro, prosím ťa? Že je stará a miluje drámy?
Že ti chutí jednoduché jedlo. Že máš citlivé trávenie. Že vždy si túžila po pohánke s fašírkou.
Pauza.
Sekunda. Ale bola.
To je nezmysel, povedala.
Jedla si pohánku bez rečí pred dvoma týždňami.
Bola som hladná!
Klára, povedal som, zastav sa. Prosím na chvíľu.
Zastavila sa. Pozerala na mňa.
Nechcem sa hádať, povedal som. Chcem úprimný rozhovor. Spýtať sa: si pripravená na zmenu? Žiť inak než posledných desať rokov?
Niečo sa mihlo v očiach. Na sekundu niečo skutočné.
Inak ako?
Ako rovní ľudia. Ty pracuješ. Ja pracujem. Raz jednoduché jedlo, raz zložité, a nie je to dôvod na ponižovanie. Rozprávame, čo cítime. Bez hier.
Dlhé ticho.
Neponižoval som ťa, povedala napokon. Potichu. Len som hovoril pravdu. Som úprimný človek.
Klára.
Čo?
Si úprimná, čo predstierala, že nemáš rada pohánku, kým som míňal čas a peniaze na hľuzovky.
Ticho.
To nebolo úprimné, dodal som. Bez výčitky. Len fakt.
Neodpovedala. Šla do spálne, zatvorila dvere. Bez buchnutia, to bolo znamenie. Len ticho. Zavrela.
Šiel som do kuchyne. Opiekol zemiaky. Na večeru sám. Dlho som popíjal čaj a počúval, ako v spálni chodí tam a späť.
***
Nasledujúce mesiace boli ako topiaci sa ľad. Nie dramaticky ako vo filme. Každý deň sa odlúpol ďalší kus starého sveta.
Klára skúšala všetko.
Najskôr urážku. Niekoľko dní sa tvárila, akoby som ju ťažko ranil, čakala, či sa prídem ospravedlniť. Neprišiel som. Varil jednoduché: polievka, fašírky, zemiaky. Upratal. Odchádzal do práce. Vraciaľ sa.
Potom skúsila milotu. Priniesla mi kvety, tulipány v novembri, kúpila ich určite v Tescu. Vraj jej chýbam. Že by sme mohli ísť niekam spolu. Do reštaurácie? Súhlasil som. Bola veselá, (spytovala sa na robotu, smiala sa. Bolo to dobré. Možno sa niečo mení, hovoril som si.
Na druhý deň sa spýtala, prečo som cez víkend neurobil niečo zvláštne pre jej kamarátky. Opýtala sa len tak. Ako vždy.
Uvarím cestoviny a šalát, povedal som.
Cestoviny?
Áno, cestoviny.
To vážne?
Úplne.
A vtedy som videl ten výraz. Ešte nevedela, že už viem.
Nasledovali hádky. Skutočné. S krikom, s vymenovávaním, čo všetko pre mňa urobila: byt, peniaze, voľno nepracovať, varenie. Ako investicie, ktoré si nárokuje späť.
Investovala si, povedal som pokojne. Pochopil som. Ale nie som fabrika, Klára. Som človek. Investície do človeka sú iné.
Nechápala. Alebo nechcela.
Pani Hana mi volala raz do týždňa. Nenápadne, krátko. Spýtala sa, ako sa mám. Občas len: drž sa” alebo si frajer. Raz povedala:
Hnevá sa na mňa, však?
Trochu, riekol som.
Nech sa hnevá. Jeho právo. Ale pamätaj: prvýkrát v živote stojím na niekoho strane. Vždy mi to chýbalo.
Pochopil som.
V decembri mi Dávid dal prvý vlastný projekt malý byt v Starom Meste, mladá rodina. Mal som navrhnúť koncept a spravovať všetko do konca. Nespal som tri noci, nie preto, že by som nevedel, ale preto, že som sa bál, či ešte viem robiť dobre.
Ukázalo sa, že viem.
Klientka, mladá žena okolo tridsiatky, vošla do hotového bytu a ostala v dverách. Tridsať sekúnd ticho, potom sa obrátila.
Vy ste čarodejník, povedala.
To bola presne tá emócia.
***
Vo februári som pochopil, že s Klárou to viac nejde. Nie preto, že by som nechcel. Dával som šancu, rozprával, nespal u kamarátov, nečítal články o rozvode, hoci články o toxických vzťahoch mi samé skákali do očí a ja ich čítal, poznávajúc sa v detailoch. Zostal som a skúšal stavať niečo nové na ruinách starého.
Ale ona nové nechcela.
Chcela, aby som bol ten starý. Nie sám sebou, ale ten, čo stojí pri sporáku a čaká na slovo. Nepotrebovala muža zrkadlo, v ktorom vyzerá významnejšie.
Ako spoznáš, že partner je manipulátor? Možno presne tak. Keď zistíš, že mu ide nie o tvoje šťastie, ale o tvoje čakanie na jeho uznanie. Že bez tohto čakania nevie, kto je.
Klára bola v mnohom dobrý človek. Nepila, nebila, peniaze dávala, neverila mi, ako som vedel. Po svojom asi milovala.
Nedá sa však takto žiť. Nie preto, že by bolela každá hodina. Preto, že pomaly, nebadane sa stenčuješ. Strácaš kontúry. Zabúdaš, kým si.
V marci som podal návrh na rozvod.
Najskôr neverila. Potom začala prehovárať. Potom sa hnevala. Potom zas prosila. Pani Hana k nej prišla a neviem, čo jej povedala, ale po tom rozhovore, akoby bol koniec. Nie že by sa zmierila. Vypol sa jej cit, bola chladná, cudzia. Akoby to odsekol.
Byt bol jej. Vedel som to od začiatku. Odsťahoval som sa k kamarátovi Peťovi, mal voľnú izbu. Tri mesiace som hľadal, v júni som si prenajal menší byt na Šancovej. Dvojizbák s výhľadom na starú bratislavskú uličku, nie takú parádnu, ale skutočnú.
Sám som si urobil menšiu prerábku. Každý detail som vyberal s radosťou, až som sa smial sám na sebe. Zistil som, že viem, čo chcem. Dávno viem. Len som sa to nepýtal.
***
Prešiel rok.
Teraz je apríl. Mám päťdesiattri. Za oknom môjho bytu na Šancovej kvitne niečo drobné a biele neviem, čo, ale ráno sa na to dívam z kuchyne pri varení kávy.
Varím kávu obyčajne, v džezve. Dobré zrná, bez ceremónií.
Dávid ma v januári prijal za plnohodnotného partnera firmy. Teraz máme štyri projekty, dva z nich mám na starosti sám. Znova dobre spím. Občas sa budím s myšlienkou na riešenie priestoru či svetla v klientovej izbe. Ale to je dobrý budíček. Pracuje mozog, nie úzkosť.
Pani Hana stále volá raz za týždeň. Nedávno som jej doniesol domáci zákusok. Pili sme čaj a rozprávali celé popoludnie. Spomínala na manžela, na roky, keď mlčala. Počúval som a myslel na to, ako sa smútok dedí cez generácie, kým niekto nezastaví reťaz a nepovie: nie.
Pani Hana to nevedela, ale pomohla mne. Aj to niečo znamená.
Klára býva v tom byte. Občas si napíšeme. Z počutia viem, že začala chodiť na nejaký kurz varenia. Neviem, či je to pravda. Možno. Ľudia sa niekedy menia, keď už nemajú koho držať.
Nemyslím na ňu často. Občas áno. Niekedy v potravinách vidím čiernu hľuzovku v skle, postojím na sekundu, a cítim niečo medzi ľútosťou a smiechom. Ťažko to pomenovať. Desať rokov nevymazáš.
Ale nezasekávam sa.
Andreu som stretol v septembri, minulý rok. Prišiel ako klient chcel prestavať byt po smrti manželky. Zomrela náhle na rakovinu. Byt bol starý, s jej fotkami po stenách. Povedal: fotky neodstraňovať, len potrebujem viac svetla, viac vzduchu.
Pochopil som.
Má päťdesiatštyri. Inžinier, projektuje mosty. Myslel som na to: on prepája medzi brehmi, ja vytváram priestor. Niečo na tom je.
Je pokojný. Nie nevýrazný naozaj pokojný. Pozerá do očí, keď počúva. Smeje sa, keď je smiešne. Nepretvaruje sa.
Druhýkrát po porade navrhol, že ma pozve na kávu.
Šli sme spolu, potom na prechádzku. Zasa na kávu. Potom do kina na solídny francúzsky film, smial sa potichu a ja som pochopil, že som zabudol, aké to je, keď je niekto pri tebe naozaj živý.
Zvykli sme si na seba postupne. Bez náhlenia, obaja sme už čosi prežili.
Chodieva ku mne v piatky.
***
Dnes je piatok.
Prišiel som domov o šiestej, vybalil nákup. Kúpil kuracie stehná, zemiaky, cibuľu, mrkvu, kôpor, smotanu.
Z tých stehien s koreňovou zeleninou vznikne výborný zapekaný kastról. Nie koláč, správne povedané, zapekanka. Jednoducho: vrstvy zemiakov, kuracie stehná, cibuľa, mrkva, navrch smotana a na hodinu do rúry. Potom kôpor.
Tento recept robím, keď chcem niečo domáce. Nie výnimočné, len obyčajné.
Kým sa peklo, prezliekal som sa, byt voňal. Cibuľa s maslom, kura, troška cesnaku. Najzákladnejšia vôňa. U babky na Orave takto voňalo. Dvadsať rokov som na to nemyslel.
O siedmej zazvonil zvonček.
Otvoril som. Andrej vošiel, položí pri dvere tašku. Hore vínová fľaša.
Ahoj, povedal.
Ahoj. Čo cítiš?
Zacítil.
Niečo výborné zemiaky?
Zapekanka. Ešte hodinu v rúre.
Super, usmial sa, zložil bundu. Priniesol som víno. A ešte… pohrabal sa v taške toto.
Vytiahol malú bonboniéru v obyčajnom obale. Nie drahá čokoláda, len oriešky v mliečnej čokoláde z Lidla.
Máš rád orechové, poznamenal.
Vzal som bonboniéru.
Odkiaľ vieš?
Raz v septembri si povedal, keď sme šli okolo cukrárne.
Stál som tam s tou krabicou a mal v sebe niečo priveľké na slová.
Pamätáš si také veci, povedal som.
Snažím sa, odvetil, sucho, jednoducho.
Šli sme do kuchyne. Skontroloval som zapekanku v rúre. Ešte chvíľu. Otvoril víno, nalial do pohárov. Sadol si na stoličku.
Ako ide projekt ten v Ružinove? spýtal sa.
Ťažký klient, priznal som. Chce všetko hneď a lacno.
To je bežné.
Je, prikývol som. Ale niečo dobré z toho bude. Stropy majú skoro štyri metre, to musím využiť.
Prikývol. Pozeral, ako miešam omáčku.
Miro, povedal.
Hm?
Si šťastný? Teraz. Myslím naozaj práve teraz.
Pozrel som sa naňho. Vážil otázku, výnimočne, bez hrania.
Práve teraz, zopakoval som a cítil som. Áno. Práve teraz áno.
To je fajn, povedal. Nič viac.
Zapekanka dozrela. Vytiahol som ju, nechal postáť, nastrúhal kôpor, posypal. Dal som na stôl. Bez sviečok, len stmievajúce sa svetlo.
Andrej sa zadíval na jedlo.
Pekné.
To je len zapekanka.
Krásne vonia. Vyzerá dobre. Ty variť nepekne nevieš?
Zasmial som sa.
Neskúšal som.
Jedli sme. Andrej si pýtal dupľu, len mi podal tanier, bez zbytočných slov. Naložil som. Rozprávali sme sa o jeho práci, o plánovanej návšteve dcéry v Prahe v máji, o mojom želaní na leto len niekam inam, zmeniť vzduch. On švitoril, že by neodmietol Fínsko, tam je pokoj.
Potom sme si dali čaj. Jedli oriešky v čokoláde.
Za oknom bola Bratislava, aprílová, vlhká, voňajúca po daždi, niečom rozkvitnutom. Biele kmene stromov sa kývali vo vetre.
Myslel som si: Toto je ono. Nie sviatok. Nie udalosť. Prosto večer. Teplý živý človek pri stole, jedlo, ktoré voňalo detstvom, a ani sekundu nečakám na slovo.
Občas myslím na tie roky. Hľuzovky a krevety. Pripálené omáčky. Koľko síl ma stála poznámka: mastné. Je mi smutno. Aj za časom, aj za sebou, ktorý to dlho nechápal. Ale dlho sa ľutovať, aj to je luxus, čo si viac nedoprajem.
Sebahodnota čítal som to niekde. Akoby sebahodnota bola čosi dané, ako výška či farba očí. Nie. To sa buduje. Aj zničí. Niekedy začínaš znova v päťdesiatdva na cudzej kuchyni v ateliéri, nepoznáš nový program a hneváš sa na seba, ale neodídeš. Ostanem. A pomaly opäť vidím priestor.
Osobné hranice nové slovo. Nemám rád módne frázy. Ale to, čo za tým je, už rozumiem. To len vnímaš: kde končíš ty a začína ten druhý. Nie múr. Len vedomie tu som ja. Tu je moje.
Jednoduchý recept na šťastie je ozaj jednoduchý. Robiť, čo vieš. Byť s tým, kto ťa vidí. Variť to, čo ti chutí. Nečakať na slovo.
Nad čím rozmýšľaš? spýtal sa Andrej.
Pozrel som naňho. Na jeho pokojnú tvár, šálku v rukách.
Nad zapekankou, povedal som.
Zasmial sa.
Dobrý predmet na zamyslenie.
Ten najlepší, súhlasil som. Dať viac čaju?
Áno, daj.
Vstal som, dolial mu aj sebe. Položil konvicu, pozrel do okna na bielu alej.
Andrej.
Hm?
Už mi nepovieš, že to bolo presolené, však?
Pozrel mi do očí.
Nebolo presolené, povedal vážne. Bolo akurát.
A ak raz presolím?
Zamyslel sa.
Poviem: “Nabudúce daj menej soli,” a aj tak zjem.
Prikývol som.
Dobrý prístup.
Snažím sa, povedal, siahol po poslednom oriešku. Posledný, nevadí?
Ber. Nech sa páči.
Za oknom sa kývali biele stromy, Bratislava ticho žila, veľký organizmus, ktorému je úplne jedno, čo má kto na tanieri, koľko trvalo niekomu pochopiť, že nemá míňať život na očakávanie slova. Mesto si žije. A ja si žijem. Čaj bol horúci, vôňa dobrého jedla stále v byte, na okne kvet, ktorý som kúpil minulý týždeň lebo sa mi páčila farba listov.
Len sa mi páčila.
Preto som ho kúpil.
Takto teraz žijem.
