Moja rodina sa odjakživa točila okolo môjho otca, Jána, ktorý ma vychovával, staral sa o mňa a bol mi oporou v každom okamihu života. Moja mama nás opustila krátko po mojom narodení a otec sa rozhodol už sa neoženiť, možno zo strachu pred ďalšou bolesťou, ktorú už raz zažil. Osud nebol vždy k môjmu otcovi milosrdný, a ja som chcela dospieť čo najskôr, aby som mu mohla pomáhať so všetkým, čo zodpovedný človek musí zvládnuť.
Keďže sme to nikdy nemali jednoduché po finančnej stránke, začala som pracovať už ako pätnásťročná. Písala som články pre miestne noviny v Bratislave, a po troch rokoch sa mi podarilo získať lepšiu prácu. O niekoľko rokov neskôr som našla kancelársku prácu, ktorá mi umožnila byť samostatnou a podporovať seba aj otca. Raz ma otec zavolal, že musí so mnou vážne hovoriť. V srdci som cítila úzkosť. V obývačke nás čakala žena, o ktorej mi otec povedal, že je moja mama.
Keď ma uvidela, rozplakala sa, prosila o odpustenie a snažila sa ma objať, no ja som sa nevedela rozhodnúť či ju prijať. Poviem pravdu, jemne som sa jej vymanila z náruče a bez slova som odišla, nechajúc starších samých. Rozhodla som sa nechať otca, aby túto situáciu vyriešil podľa vlastného uváženia. Nedokážem odpustiť niekomu, kto nás bezcitne opustil, mňa aj otca, a za dlhé roky sa ani nenamáhal mi popriať všetko najlepšie k meninám či narodeninám.
