Keď som sa lúčila s bratom na železničnej stanici v Bratislave, matka bola veľmi dojatá a mala obavy, že možno je to posledný raz, čo sa s ním stretne v tomto svete, vzhľadom na jej pokročilý vek. S túžbou vidieť brata a sestru naposledy, som sa vydala na cestu. Najprv som navštívila strýka, a potom sme sa vybrali na miesto, kde bývala teta.
Strýko Ján žartoval o mojej blížiacej sa svadbe, ktorá sa mala konať o pol roka, a ja som ho vtipne pozvala. Napomenul ma, aby som si dávala pozor, pretože mal znamienko od narodenia… Počasie bolo nádherné, slnečné a pokojné.
Po príchode nás teta Katarína a jej muž privítali srdečne, ako je zvykom na Slovensku. Nasledujúce ráno som sa rozhodla spolu s mojou mladšou sesternicou, Vierkou, že si vychutnáme kúpanie v jazere. Po osviežujúcom plávaní sme sa vrátili domov na obed, ako každý deň. Vierka bola trochu unavená, chcela si oddýchnuť, no aj tak mala plán presvedčila ma, aby sme išli znovu k vode a potom do kina vo Zvolene.
Keď sme vyšli z jazera, pristúpili k nám dvaja mladí muži a opýtali sa, ako sa dostanú na ulicu Mlynská dolina. Vierka im poskytla podrobne informácie, zatiaľ čo druhý sa na mňa zadíval a spýtal sa: Prepáčte, voláte sa Lenka?
Bola som zaskočená, nadvihla som obočie a on rýchlo dodal: Bývate v Bratislave a máte kamarátku menom Slávka. To je moja sestra. Videl som Vás na jej fotografiách a chcel som Vás spoznať osobne. Všimla som si znamienko na jeho predlaktí. Dohodli sme sa, že pôjdeme všetci spolu do kina, a potom sa prejdeme po brehu jazera.
Keď sme sa lúčili, ten mladík spomenul, že s kamarátom práve končia pracovnú cestu a zajtra odchádzajú. Požiadal ma o číslo na mobil a súhlasila som. Po desiatich dňoch sa znova stretol so mnou a mojou matkou na letisku v Bratislave. O šesť mesiacov sme mali svadbu, z ktorej sa stala krásna rodinná spomienka, ktorú si dodnes uchovávam v srdci, spolu s tým sviežim ranným slnkom a nečakaným stretnutím na brehu slovenského jazera.
