Od tieňa k svetlu.
Zase pozeráš tie hlúpe telenovely? ozve sa za Alenou hlas Viktora tak náhle, že sa mykne a takmer rozleje čaj. Už som ti povedal, že tie sprostosti ti ničí mozog. Radšej by si vyupratovala kuchyňu alebo myslela na dieťa. Nemáš čo robiť, tak sa nudíš a smútiš.
Neodpovie. Len stlačí vypínač na ovládači a obrazovka sa rozsvieti tmou. V tichu je počuť, ako sa za stenou smejú susedove deti. Má hrču v hrdle, akoby ju dusila.
Hovorím s tebou, pokračuje Viktor, opatrne si vešiava sako na operadlo stoličky. Jeho pohyby sú vždy presné a kontrolované. Ani hnev nedáva najavo krikom, len chladnou pokojnosťou, ktorá je paradoxne o to ťažšia. Počuješ ma vôbec?
Počujem, ticho šepne Alena a zdvihne sa z gauča. Stará naučená vec z detstva pod dohľadom Eriky: na nikoho si nesadaj, ak starší stojí. Neprepičuj sa, neodporuj.
Tak dobre. Je večera hotová?
Áno, je v rúre. Kurča so zeleninou, ako máš rád.
Viktor vážne prikývne a odíde do kuchyne. Alena zostane stáť v priestrannej obývačke, ktorá bola vždy akási chladná, aj keď je zrekonštruovaná a plná novej nábytky. Jej pohľad zablúdi k oknu. Za ním sa stmieva februárový večer a pár pouličných lámp panelákovej časti Bratislavy osvetľuje zasnežené dvory. Dvadsaťosem rokov, pomyslí si. Polovica života za sebou a má pocit, akoby vlastne nikdy nežila.
***
Rodičia jej zomreli, keď mala sedem. Autonehoda na zľadovatenej ceste, obaja zahynuli na mieste. Alena si pamätá samú seba, malú, sediacu na lavičke na chodbe detskej nemocnice. V šoku. Nejaka teta ju pohladila po vlasoch a hovorila: Chúďatko, chúďatko.
Potom už bol len príchod Eriky tety z otcovej strany, ktorú predtým ledva poznala. Päťdesiatnička s pevne stiahnutými vlasmi a úzkymi perami hneď uchopila otěže.
Dieťa nemôže ísť do domova, hovorila na úradoch, pričom Alena pri nej stála ako vec, o ktorú sa treba postarať. To nedovolím, je to predsa rodina.
Erika si vybavila opatrovníctvo a presťahovala sa do bytu po Aleniných rodičoch vlastné bývanie nemala, žila v podnájme, pracovala ako účtovníčka a bola úprimne rada za zlepšenie svojich podmienok.
Mala by si mi byť vďačná, opakovala od prvých dní. Kvôli tebe som sa obetovala. Mohla som sa vydať, žiť si, miesto toho si mi sadla na krk. Pamätaj na to.
Alena na to pamätá. Každý deň, každú hodinu. Pocit viny sa jej zaryl do kože, kostí, stal sa jej súčasťou. Snažila sa byť dobrá, nenápadná, užitočná. Samé jednotky, pomoc doma, žiadne prosby navyše. Erika ju nebila, často nekričala, len denne, kvapku po kvapke, vlievala do dievčaťa jed viny.
Zase si doniesla trojku z telocviku? Nevážiš si nič. Snažím sa tu pre teba a ty čo?
Kúpila si chlieb? To je biely, hovorila som jasne, že treba grahamový! Všetko robíš zle!
Bola tu tvoja kamarátka? Pijete čajíky a doma neporiadok. Rozmaznanka rastie.
V šestnástich už ani nevedela, čo znamená byť milovaná len tak. Mama a otec boli vzdialené, takmer neskutočné spomienky: mamine objatia, ockov smiech, pocit bezpečia. Všetko tamto skončilo v nekonečných výčitkách Eriky.
Po strednej nastúpila na pedagogickú školu, štátne miesto. Erika bola spokojná: čo už, aspoň uživí sama seba. Po škole sa zamestnala v škôlke. Plat bol smiešny, aj tak časť odovzdávala Eriky na domácnosť, ktorá jej na oplátku dovolila bývať v rodičovskom byte.
Kam by si šla bezo mňa? povedala Erika, keď Alena v dvadsaťtroch konečne naznačila, že by chcela bývať sama. Bezomňa nič nevieš. A ja som ťa vychovala a takto sa chceš odvďačiť? Nemáš svedomie.
Alebo ho mala až priveľa. Alena zostala.
***
Viktora stretla na oslave kolegyne. Jej bolo dvadsaťštyri, jemu štyridsaťsedem. Vysoký, upravený, sebavedomé vystupovanie, drahé hodinky. Bol strýkom oslávenca a prišiel len popriať.
Vy ste veľmi milá, povedal, keď sa stretli v kuchyni. Skromná, tichá. Takých dievčat je dnes málo.
Nevedela, čo povedať. On sa usmial, vypýtal si číslo. Dala mu ho, sama prekvapená odvahou.
Začal ju často volať von, pozýval do reštaurácií (aké dovtedy nepoznala), nosil kvety. Hovoril, že je výnimočná, že už má dosť ambicióznych žien, že chce ženu srdca, čo vytvorí domov.
Si ako kvet, ktorý treba chrániť, pošepkal jeden večer. Alena vtedy pocítila v sebe topiaci sa ľad. Prvýkrát niekto chcel starať sa o ňu, nie naopak.
Erika schvaľovala.
Konečne máš rozum! hodnotila Viktora, keď prišiel na návštevu. Správny chlap. Vydaj sa zaňho, aspoň budeš žiť ako človek. Z vychovávateľky veľa nebude.
Svadba bola malá, o pol roka. Viktor nevidel dôvod čakať. Alena sa presťahovala do jeho veľkého trojizbového bytu na sídlisku v Ružinove.
Pracovať nemusíš, ja sa postarám. Ty sa staraj o byt a neskôr o dieťa, rozhodol hneď.
Súhlasila. Verila, že je to starostlivosť. Viktor sa skutočne staral: kupoval jej šaty (vyberal sám, vraj ona nemá vkus), dával presne určené peniaze na potraviny a pýtal doklady z nákupu; vozil ju, kam uznal za vhodné.
Prvé mesiace bol jej život ako v hmle. Všetko nové, krásny byt, ale chlad. Kuchyňa s moderným vybavením, veľká telka, kožená sedačka ale bez duše. Skúsila kúpiť farebné vankúše, dať kvety na parapet.
Čo to je za haraburdie? My máme minimalizmus. Daj to preč.
Odložila to. Postupne prišli neustále poznámky.
Veľa soli v polievke.
To šaty ťa robí tučnou, daj si iné.
Zase si nechala zubnú pastu otvorenú? Koľkokrát to mám hovoriť!
Pripomienky pribúdali, každý deň pre čokoľvek. Snažila sa, no vždy bolo niečo zle.
Takto ma len provokuješ? pýtal sa, keď urobila niečo zle. Snažím sa ti vysvetliť, čo je správne, ale ty si robíš po svojom. Tvrdohlavá, hlúpa. Našťastie aspoň pekná, inak by si nestála za nič.
Neodpovedala. Hltala slzy, cítila sa vinná. Bolo to známe, až intímne. Vždy bola vinná pre Eriku. Teraz pre manžela.
O rok sa Viktor začal pýtať, kedy bude dieťa.
Bola si u lekára? Či ty zámerne nechceš?
Alena chodila. Diagnóza bola v poriadku chce to čas. Viktor sa mračil, naznačoval, že ona určite nechce dieťa.
Sebecká. Myslíš iba na seba.
Na seba nemyslela nikdy. Dni sa splývali v monotónny sled varenia, upratovania, prania, snahy mu vyhovieť. Viktor prichádzal neskoro domov, jedol nasilu alebo nespokojne, pozeral správy a šiel spať. Cez víkend rybačka či partia s kamarátmi bez nej.
Ty tam nemáš čo robiť. Oddychuj doma.
Tak sedela doma. Pozerala z okna na sídlisko, kde sa hrali deti, prechádzali ľudia. Občas si zapla telenovelu opatrne, stihnúť vždy vypnúť pred jeho návratom. Nepáčilo sa mu, keď márni čas hlúposťami.
***
Raz v lete, keď mala dvadsaťšesť, šla na nákup do Tesca. Pri regáli s cestovinami, podľa zoznamu, ktorý jej vždy nadiktoval Viktor, začula:
Lenka? Alena Palkovičová? To si ty?
Obzrela sa. Pred ňou stála vysoká žena s krátkymi vlasmi, v rifľách a pestrých tričkách. Po sekunde spoznala Sisa Drobná, bývalá spolužiačka zo základnej.
Sisa! rozpačito sa usmiala Alena. Čo tu robíš?
Vrátila som sa pred mesiacom, žiarivo hovorí Sisa. Rodičia sa presťahovali späť, tak som pri nich, pracujem online. A ty? Vydatá? Deti?
Vydatá, prikývla Alena. Deti zatiaľ nie.
Poďme dakedy na kávu! Tu je moje číslo.
Sisa jej prediktovala číslo. Alena ho zapísala, nervózna, ale zároveň s podivným očakávaním.
Večer, keď už Viktor spal, si Alena dlho prehliadala číslo. Chcela zavolať a zároveň sa bála. Viktor neznášal, keď mala nejaké svoje plány. Ale Sisa bola predsa kamarátka teda kedysi.
Na druhý deň nabrala odvahu a Sise napísala. Odpoveď bola okamžitá, navrhla stretnutie v centre v kaviarni. Alena súhlasila, dohodli sa na čas, keď bude Viktor v práci.
Musím do polikliniky, povedala manželovi, a ten len prikývol.
***
Stretli sa v malej kaviarni pri Medickej záhrade. Sisa už čakala pri stole s notebookom. Keď vošla Alena, objala ju.
Tak rada ťa vidím! Sadni, už som objednala kávu.
Rozprávali sa hlavne Sisa. Opisovala, ako študovala informatiku, pracuje z domu na voľnej nohe, ako si našla vlastné miesto v spracovaní dát a weboch. Hovorila živo, Alena ju počúvala s obdivom a tichou závisťou k slobode.
A ty čo robíš? spýtala sa napokon Sisa.
Som doma. Viktor nechce, aby som pracovala.
A ty by si chcela?
Alena sa zamyslí. Chcela by? Nikdy ju to nenapadlo.
Neviem, úprimne povie. Som to nikdy nezkúšala.
Sisa si ju chvíľu všíma.
Chceš, naučím ťa niečo? Dá sa robiť úprava fotiek pre e-shopy, je to ľahké a môžeš robiť z domu po večeroch, platia fajn. Sama nestíham, môžem ti hádzať zákazky, chceš vyskúšať?
Neviem, zľaknuto povie Alena.
Je to jednoduché, naučím ťa všetko. Stačí rozhodnutie.
Bolo tam aj rozhodnutie. Alena prekvapene cíti v hrudi vzrušenie a túžbu skúsiť.
Ale nemám počítač, zaváha.
Viktor má notebook?
Má.
Tak používaj, keď nie je doma, pošlem ti programy, všetko ukážem. Vyskúšaj, keď nechceš, necháš to tak.
Po chvíli súhlasia. Vnútri sa rodí čudný pocit: niečo nové, neznáme, čo však chce objaviť.
***
Prvýkrát zapne Viktorov notebook dva dni po stretnutí so Sisou. Ruky sa jej trasú, srdce búcha ako o dušu. Má štyri hodiny Viktor príde až večer. Nainštaluje programy a začne sledovať prvé návody.
Je to ťažké, nikdy nerobila s grafickými editormi, v nástrojoch sa mýli, nerozumie terminológii. Ale je to aj vzrušujúce. Pokus, omyl, znovu. Čas letí.
Pri príchode Viktora vždy všetko vymaže, zavrie, vyčistí históriu prehliadača (Sisa ju to naučila), uloží notebook. Večeru pripraví, hrá svoju zvyčajnú rolu. Ale vnútri má už kúsok svojho.
O mesiac zvláda jednoduché zákazky odstraňovanie pozadia, drobné úpravy. Nepatrné peniaze na slovenské pomery ale prvé, čo zarobila sama.
Sisa jej posiela peniaze na účet, ktorý majú na jej meno.
Dám ti hotovosť, je to istejšie. Schovaj si to niekam, nech to Viktor nenájde. Šetri.
Na čo šetriť?
Pre každý prípad, odpovie Sisa.
Alena to vždy nechápala, ale peniaze ukrýva v starej knihe po rodičoch zbierky básní kam schová aj jedinú fotku rodičov.
S objednávkami pribúda skúsenosť, aj sebavedomie. Sisa ju chváli. Alene je pri tých slovách vždy príjemne teplo naposledy ju len tak pochválila snáď mama.
Viktor nič netuší. Prichádza, je, pozerá správy, ide spať. Sem-tam sa spýta, čo Alena celý deň robila.
Upratovala som, varila, povie Alena.
Tak to má byť. Žena má byť gazdinou.
Prikývne, sklopí oči v hlave už má nový zákazku.
***
Prejde štvrtý rok, Alena má dvadsaťsedem. Viktor čoraz viac tlačí na deti, začne byť podráždenejší.
Malo by sa to rozchodiť druhým odborníkom. Alebo proste nechceš dieťa? Povedz pravdu.
Chcem, odpovie, a nie je to úplne lož. Niekedy veľmi túžila po deťoch. Teraz sa však pri predstave, že by ich uviedla do tohto domu, trasie.
Tak kde je problém? Všetko máš, starám sa. A ty nie si schopná nič. Zbytočná si.
Slovo zbytočná sa zareže do srdca. Alena mlčí. Už neplače je len otupená bolesť a únava.
Po takých večeroch otvára notebook. Tam, v digitálnom priestore, má aspoň nad niečím kontrolu. Môže niečo spraviť pekne, dostať uznanie. Uspokojuje ju to.
Úspory rastú. Sisa jej vybavila konto na freelance portáli sama sa s ňou zaregistrovala. Alena zvláda úlohy rýchlejšie, dostáva viac zákaziek, klienti píšu pochvaly. To je pre ňu nový, oslobodzujúci pocit.
Raz večer Viktor ide spať skôr, bolí ho hlava Alena spočíta svoje úspory: vyše dvetisíc eur schovaných v starej knihe. Veľká suma čo do slovenských pomerov. Mohla by si prenajať izbu na niekoľko mesiacov. Mohla by žiť, kým si nájde inú prácu.
S myšlienkou odísť od Viktora sa v nej niečo pohne. Zľakne sa tej úvahy. Kam by šla? Kto by ju chcel? Koniec-koncov ju živí, stará sa. Je síce hrubý, ale nie sú všetci muži rovnakí? Nie je ona dôvodom, že sa veci kazia?
Ale tá predstava ostáva. Každým dňom silnie.
***
V zime príde kríza. Viktor sa domov vráti skôr Alena nestihne zavrieť notebook. Odkryje sa a vchádza do izby, kde sedí.
Čo tu robíš? ledový hlas.
Ja… ja len… vyskočí, zmätene zatvorí notebook. Srdce jej bije šialene.
Hrabeš sa mi vo veciach?! pristúpi bližšie, v očiach ľad. Dovolil som ti používať môj notebook?
Nie, ale ja…
Takže nie. Ani sa opýtať nevieš? Myslíš si, že tu máš na všetko právo?
Prepáč, už to neurobím.
Čo si tam robila? otvorí notebook, začne prehliadať záložky. Programy sú už vypnuté, ale na webe ostali stránky freelancer portálu.
Prečíta, pozrie na ňu.
Ty si chodila potajomky do práce?! Moje veci si využívala?
Chcela som pomôcť, Alena cíti, ako jej nohy mäknú. Zarobiť trocha.
Pomôcť? Mne? Lebo ja som chudák, nevie uživiť rodinu? Aká si len sprostá naivka!
Nie, tak som to nemyslela
Ticho! precedí. Zase si to pokazila. Doteraz som ti dôveroval, všetko ti dával, a ty toto. Od zajtra budeš hlásiť, kde si celý deň. Je ti asi moc voľnosti.
Vezme notebook a odíde do spálne. Alena ostane stáť uprostred bytu ako zahnane zviera. Slzy konečne vyprsknú, sklesne na zem a objíme si kolená. Všetko sa v nej stiahne.
V noci nespí. Leží vedľa Viktora a rozmýšľa: Toto už nejde. Dusí sa, zúfa. Psychické násilie všetky tie slová z relácií o toxických vzťahoch náhle dostávajú konkrétny význam. Je to o nej.
Ráno, keď Viktor odchádza aj s notebookom, Alena zavolá Sise:
Potrebujem pomoc, zašeptá.
***
Stretnú sa v tej istej kaviarni. Alena rozpovie všetko: notebook, hádku, nové zákazy, kontrolu. Sisa mlčí, potom ju vezme za ruku:
Musíš odísť, povie ticho. Toto nie je život. On ťa ničí.
Kam pôjdem? Nemám nič.
Máš. Máš našetrené peniaze, máš šikovné ruky aj rozum. Vieš pracovať, pomôžem ti. Musíš odísť. Teraz.
Možno má pravdu. Možno ja som vinná…
Počúvaj sa! Opakuješ jeho slová. Nasadil ti do hlavy pocit viny, aby ťa držal. Ale je to lož! Ty nie si zbytočná ani neschopná.
Alena mlčí. Tie slová sú ako dúšok vzduchu po dlhom dusení.
Bojím sa, prizná.
Ja viem. Ale viac sa boj, že zostaneš.
Spoločne zostavia plán. Sisa ju vezme k sebe, kým si nájde podnájom. Pomôže s inzerátmi, poradí, ako vybrať peniaze, aby Viktor na nič neprišiel.
A potrebuješ psychológa, dodá Sisa. Keď raz budeš von. Inak si to budeš nosiť so sebou celý život.
Alena len prikývne.
***
Odíde o týždeň. Viktor odchádza na služobnú cestu na tri dni. Alena balí len najpotrebnejšie: šaty, doklady, fotku rodičov, knihu s úsporami. Nič viac zo sebou nechce.
Napíše mu lístok: Odchádzam. Nehľadaj ma. Prepáč.
Keď zatvára dvere, ruka sa jej tak trasie, že ledva trafí zámok. Zíde dolu schodmi. Je februárové ráno, sneh vŕzga pod nohami. Alena zastane, nadýchne sa. Mrazivý vzduch ju pichne, ale je jej ľahšie.
Sisa ju čaká pri vchode, pomôže s taškami. Má malý byt na Dlhých dieloch, ale Alene sa zdá byť palácom. Sisa jej pripraví priestor na gauči, zaleje čaj.
Ako ti je? spýta sa.
Neviem, priznala sa úprimne Alena. Je to strašné, ale asi správne.
Prvé dni sú ťažké. Viktor jej volá, píše správy najprv zlé, potom prosiace. Sisa jej pomôže blokovať číslo, kúpiť novú simku. Po čase to prestane.
O dva týždne si prenajme izbu u starenky na Kramároch malá, možno desať metrov s úzkym oknom, ale je to jej priestor. Prvýkrát má kúsok vlastného.
Sisa jej vybaví starý notebook.
Pracuj, máš na to.
Alena robí naplno, nie už potajme. Reálne si zarobí na nájom, jedlo a ešte čosi odloží. Ani ju už nikto nekritizuje, neprikazuje.
Napriek tomu má v sebe prázdno, strach, večný pocit viny.
***
Erika sa o jej odchode dozvie cez Viktora. Zavolá jej, kričí do telefónu:
Ty si sa zbláznila? Od takého muža! On ťa živil, ty nevďačnica! Ja som ti všetko dala a takto sa mi odplatíš?!
Alena počúva ten hlas je jej reťazou tiahnucou ju späť. Ale:
Ja sa nevrátim ticho, ale pevne prehlási. Ani k nemu, ani k tebe.
Ako si dovoľuješ! Ja pre teba všetko!
Ty si si vzala byt a denne mi opakovala, že som ti dlžná. Ale už nie som. Nič ti nedlhujem.
Zloží. Ruky sa jej trasú, ale vo vnútri je lúsknutie úľavy. Konečne to vyslovila.
Viac už Erika nevolá.
***
Sisa ju presviedča na psychológa.
Ak to nevyrovnáš, budeš to nosiť stále, vraví jej. Nájdem ti niekoho normálneho.
Alena sa vždy bála, že jej terapeut bude vytýkať, že je na vine sama. No Sisa jej nájde ženu, pani Marcelu. Prvá návšteva je rozpačitá, ale v kancelárii, plnej svetla a byliniek, necíti tlak.
Ani neviem, prečo som tu, skúsi Alena. Len som odišla od muža a od opatrovníčky. A žijem sama. To je všetko.
Ako sa cítite? pýta sa Marcela.
Neviem. Akoby som bola stále vinná. Vždy vo všetkom.
A zrazu to zo seba dostane. Rozpráva o detstve, o Erike, ako jej navrčia vďačnosť za to, že ju vzala. O Viktorovej kontrole, výčitkách, slovách: zbytočná, hlúpa, nevďačná. Ako sa snažila, vždy márne.
Marcela počúva a povie:
To, čo sa s vami dialo, je emocionálne násilie. Najprv doma, potom v manželstve. Učili vás byť závislou, vinnou, vyčerpali vás. Ale to nie je pravda, to vás len naučili veriť.
Alena s úžasom pozrie.
Ale naozaj som veľa robila zle
V bežnom živote neexistuje robiť zle. Existujú len iné spôsoby. Ale vám to nedovolili, pretože tak mali moc.
Tie slová ňou zatrasú. Odchádza s pocitom, že niekde v pološere už bliká svetlo.
Stretáva sa s Marcelou každý týždeň. Pomaly rozmotáva klbko viny, strachu, závislostí. Je to bolestivé, no Alena vidí, že žila len pre iných.
Marcela ju učí hovoriť nie Alena to nikdy nevedela. Skúsi to s majiteľkou bytu, keď ju tá požiada postrážiť vnúča.
Prepáčte, ale mám veľa práce, nemôžem.
Pani sa prekvapí, ale odkývne. Alena ostane so zvláštnym pocitom pýchy a tentoraz prevláda radosť nad vinou.
***
Rok sa otočí. Alena má dvadsaťosem. Pracuje viac, berie ťažšie zákazky, príjmy rastú. Presťahuje sa zo spoločnej izby do vlastnej malej garsónky. Urobí si ju podľa seba farebné vankúše, kvety na parapete, obrazy na stenách. Presne to, čo mala predtým zakázané.
Sem-tam sa stretne so Sisou na káve. Sisa jej fandí, nikdy neprestala. Alena vďačí náhode v Tescu za nový život.
O Viktorovi už nepočuje. Občas ju napadne otázka, čo je s ním, ale hneď ju zahodí. Minulosť má zostať minulosťou.
S Erikou tiež nepreriekne slovo. O byte ešte rozmýšľa. Marcela sa raz spýta:
Chcete byt naspäť?
Alena váha.
Neviem, možno by to bolo spravodlivé. Ale radšej nech tam zostane ona. Toto je moja forma vykúpenia sa z dlhu, ktorý som ani nikdy nemala.
Dôležité rozhodnutie, uzná Marcela. Odpustenie minulosti.
Áno, prikývne Alena. Už ho púšťam.
***
Začala žiť naozaj. Chodila do kina, do parkov, spoznávala nových ľudí ďalších freelancerov. Tešila sa z maličkostí: dobrej kávy, knihy, dažďa za oknom. Vecí, ktoré predtým nemohla.
S Marcelou je stále v kontakte. Spoločnými silami odhaľuje a poúšťa nové uzly minulosti. Učí sa chápať prežitky, nehanbiť sa za ne. Odpúšťať sebe, žiť bez zbytočnej viny. Vie, že cesta bude dlhá, ale vie už aj to, že ju kráča po nej.
Obnova po zneužívaní, ako tomu hovorí Marcela, je pomalá. Sú dni, kedy by najradšej všetko vzdala. Ale sú aj dni, keď cíti silu a slobodu.
Finančná nezávislosť ženy, ako pochopila, nie je len o peniazoch. Je to sloboda výberu. Sloboda povedať nie. Sloboda žiť po svojom.
***
Jedného jarného dňa, keď ide po Obchodnej ulici, zbadá vo výklade umeleckých potrieb akvarelové farby. Krásne, v drevenej krabičke. Zastane, dlho ich pozerá. Ako dieťa rada maľovala, ale Erika to považovala za hlúposť.
Vojde do obchodu. Kúpi farby, štetce, papier. Je to drahé, no môže si to dovoliť. Doma si ich rozloží, vezme do ruky štetec nevie, čo presne chce, ale namočí ho do žltej a nakreslí kruh. Slnko.
Pozerá naň a v hrudi cíti, ako sa niečo staré roztápa. Nie je dôležité, či je to dobré alebo zlé. Dôležité, že to urobila pre seba.
***
O rok sedí v útulnom kabinetíku u psychologičky Marcely a pije bylinkový čaj.
Vieš, čo som spravila včera? povie Alena, sledujúc zelené lístky za oknom. Kúpila som si akvarel. Len tak.
A čo na to? opýta sa pokojne Marcela.
Najskôr strach akoby som plytvala. Ale potom som sadla a vykreslila slnko. Bez rozmýšľania, či je to pekné alebo zlé.
To je dôležitý krok k sebe, prikývne psychologička.
Alena sa usmeje. V tom úsmeve je ešte tieň bolesti, ale už rastie niečo nové, vlastné, hlboké.
A Erike ten byt nechám. Nech si tam žije. Aj to je sloboda, že? Vykúpenie z dlhu, ktorý som vlastne nikdy nemala.
Čo cítiš, keď na to myslíš? spýta sa Marcela a rozhovor pokračuje ďalej, pokojne, mimo rámcov päťdesiatminútovej seansy.
