Sára, dievča, ktoré jej otec ponechal v detskom domove, keď mala len osem rokov, sa nakoniec rozhodla postaviť sa mu zoči-voči a poučiť ho. Jej mama zomrela priskoro, takže otec sa znovu oženil a založil rodinu s Annou, svojou druhou manželkou, a jej dvoma synmi. Od chvíle, keď Anna prešla dverami ich bytu v Žiline, Sárin život sa obrátil naruby. Nevlastná mama ju vyhnala hneď v prvý deň, tvrdila, že jej chlapci potrebujú svoje izby, a Sára skončila v detskom domove, kde sa z podivného smutného domu stal ešte smutnejší a farebnejší svet.
V novom domove bola Sára pravidelne terčom posmeškov a krutosti zo strany nevlastných bratov, ktorých zvuky smiechu odrážali sa od stien prázdnej jedálne, akoby sa ozývali aj zo šálky kakaa či z jediného modrého plyšového medvedíka. Detský domov v Martine bol ako labyrint, kde každý deň začínal znovu, deti sa menili na postavy z jej snov a potvory z rozprávok. Na svoje ôsme narodeniny jej otec sľúbil, že ju vezme naspäť domov a prinesie jej vysnívanú bábiku, no sľub sa rozplynul ako para z polievky a Sára zostala sama, kým jej prsty hladili vlastnú bábiku vyrobenú z papierových servítok.
Neprestala veriť, že otec príde, no dvere sa už nikdy neotvorili. Roky plynuli ako v zvláštnom sne. Jedného letného popoludnia sa Sára rozhodla, že svoje zranenia a sny vezme do reálnych rúk. Pozvala otca s Annou na obed do reštaurácie v Nitre, kde každý pohár limonády chutil inak a servírka sa menila na jej bývalú vychovávateľku. Tam, v čarovnej atmosfére, Sára nahlas vyžadovala odpoveď, prečo ju opustil, prečo jej nikdy nedal tú bábiku, čo jej sľúbil za päťdesiat eur. Otec sa krútil na stoličke, Anna sa snažila zmierniť napätie, no úsmev sa jej roztekal po tvári ako čokoládová poleva.
Sára sa rozhodla nič nepredstierať. Vyslovila všetku bolesť a odhalené rana, ktoré nevlastná matka spôsobila, keď ju poslala do kruhu cudzích detí. Sára prehovorila s horkosťou, ktorá pulzovala v jej vnútri ako ozveny v jaskyni Slovenského raja. Otec zrazu pocítil ľútosť, jeho tvár sa rozmazala ako v sne, pochopil dopad toho, čo urobil.
Stretnutie sa nezmenilo na objatie. Opak, Sára bola len viac presvedčená, že jej otec je ako fantóm, ktorého nikdy nenájde. Sklamaná, rozhodla sa prerušiť všetok kontakt a nechala ho za sebou, čím uzavrela kruh svojho sna. Vyšla do ulíc, kde všetko bolo akoby rozostrené ľudia sa premieňali na jej dávnych priateľov, autobusy jazdili pozadu a pocítila úľavu, že už viac nemusí čakať. Bolesti a zanedbanie, ktoré prežila, už nie sú jej bremeno. Jej budúcnosť bola teraz jej vlastná, ako zvláštny sen, v ktorom sa už nikdy nebude musieť báť.
