Vošla dnu bez zvonenia, v rukách držala niečo, čo sa hýbalo.
Alžbeta vošla bez zvonenia. Nikdy predtým to neurobila, a už len ten fakt prinútil Máriu Štefánikovú vybehnúť z kuchyne s utierkou v ruke. Bola februárová sobota, vonku hnusné: mokrý sneh, sivé nebo, ani ráno, ani deň. Také počasie, že by človek najradšej ľahol na gauč a nemyslel na nič.
Alžbeta stála vo vchode, rozopínala bundu jednou rukou. V druhej držala niečo, zabalené v kostkovanej deke. Niečo malé. Niečo, čo sa hýbalo.
Mária si potom hovorila, že jej to bolo hneď jasné. Nebola to však pravda. Pomyslela si, že Alžbeta si domov priniesla mačiatko.
Poď do izby, tam je teplejšie, povedala. Prišla si z hlavnej stanice? Postavím vodu na čaj.
Mama, začala Alžbeta a hlas mala zvláštny. Ani nahnevaný, ani láskavý. Bol to jednoducho hlas človeka, ktorý dlho niečo ťažké niesol a teraz to konečne položil na zem. Mama, toto je Miško.
Mária sa dívala na balík v deke. Z deky vystrkovala drobná červená pästička. Potom sa ukázala tvárička, pokrčená ako starý hríb, oči zatvorené.
Nespomínala si neskôr, čo povedala. Možno niečo o čaji. Alebo že si má dať dolu mokré topánky. Hovorila bez zmyslu, zatiaľ čo jej myseľ sa márne snažila zoradiť si veci: Alžbeta odišla na prax pred štyrmi mesiacmi. Alžbeta každý týždeň volala. Hovorila, že je všetko v poriadku, že skúšky sú ťažké, že sa jej cnie po domácej kapustnici.
Koľko má rokov? opýtala sa Mária napokon.
Osemnásť dní.
Osemnásť dní. Takže keď Alžbeta volala s tým, že je všetko v poriadku, Miško už mal osem dní. Alebo sedem. Alebo päť.
Presunuli sa do izby. Alžbeta položila Miška na gauč, obložila vankúšmi, narovnala sa a uprene sa na mamu zahľadela. Po prvý raz si Mária všimla, že sa Alžbeta zmenila. Schudla v tvári, pod očami mala temné kruhy. Ale jej držanie tela bolo pevné, vyrovnané, ako u niekoho, kto už všetko vyplakal a už ho nemá čo vystrašiť.
Mala si si to všimnúť, povedala Alžbeta. Nekričala, neplakala. Len hovorila, pokojne a unavene. Keď som bola na Dušičky doma, mala si si všimnúť. Bola som už v šiestom mesiaci, mama. V šiestom.
Mária si spomenula na tie Dušičky. Alžbeta bola doma tri dni. Chodila v širokom svetri, Mária si vtedy pomyslela: dievča vyrástlo, kedysi si dávala záležať na postave, teraz chodí ako strašidlo. Pozerali spolu seriál, jedli halušky, Alžbeta jej pomohla upratať balkón. Tri dni a odišla.
Myslela som, že si len trošku pribrala, povedala Mária.
Viem, čo si si myslela. Vždy myslíš na hocičo iné, len nie na mňa.
To bolo nespravodlivé. Veľmi nespravodlivé. Mária to vedela, a preto mlčala, lebo v nespravodlivých slovách je často nepríjemný kúsok pravdy, ktorú by najradšej nikdy nepriznala.
Večne si bola v práci, pokračovala Alžbeta, hlas jej už trochu zašiel do triašky. Prišla som domov, a ty si už spala. Alebo si sedela nad účtami. V ôsmom ročníku som začala fajčiť, zistila si to až o pol roka. V desiatom ročníku som s tebou neprehovorila dva týždne nespýtala si sa, prečo. Žila si vo svojom svete, mama. A ja som si zvykla, že tebe je lepšie nič nehovoriť. Že si poradím sama.
Miško zapípal na gauči. Alžbeta sa k nemu otočila, narovnala mu deku. To gesto bolo také presné, samozrejmé, že Mária pochopila: už to vie. Už sa to sama naučila, niekde tam preč, s osemdňovým dieťaťom.
Kde si bola? opýtala sa Mária.
U Mariky. Vieš, z tej Šancovej, vravela som ti. Je dobrá, pomáhala mi.
Marika zo Šancovej. Kamarátka, ktorú Mária nikdy nevidela. Jej dcéra rodila prvé dieťa a nablízku bola nejaká Marika zo Šancovej.
Odišla do kuchyne. Zapla varnú kanvicu. Zahľadela sa z okna na mokrý sneh na dvore, ktorý nikto neodhrnul a ktorý sa už zmenil na špinavú kašu. Z izby počula, ako Alžbeta niečo potichu hovorí Miškovi detské zvuky, ne slová.
Mária si v duchu zopakovala, že je účtovníčka. Celý život počítala čísla, a vždy jej to vychádzalo. Má dať dal. Príjem a výdaj. No tu to akosi neplatilo: jej dcéra žila pod jednou strechou sedem rokov, potom v internáte, volala každý týždeň, a ona o nej nevedela vôbec nič. Aká matematika pomôže tu?
Keď sa vrátila do izby s dvoma šálkami, Alžbeta sedela na gauči a kojila Miška. Bolo to také všedné, a pritom tak zvláštne, že Mária len položila šálky na stôl a stiahla sa k oknu. Pozerala von.
Kto je otec? spýtala sa, bez pohľadu na dcéru.
Alžbeta chvíľu mlčala.
Neskôr, mama. Nie teraz.
Mária kývla. Neskôr. Teraz nebolo kam sa ponáhľať.
Prvú noc nespala dlho. Počúvala v susednej izbe Miškove štrnganie, ako Alžbeta vstáva a tíši ho. Premýšľala, že treba kúpiť postieľku, zavolať susede Zuzane z vedľajšieho bytu tá vychovala vnúčatá takmer sama, vie čo a ako. Rozmýšľala nad tými slovami: Mala si si to všimnúť. Žila si vo svojom svete.
Bola to pravda?
Áno. Samozrejme, že bola. Ale Mária vždy verila niečomu inému. Verila, že pracuje preto, aby mala Alžbeta všetko: slušné oblečenie, angličtinu, normálne jedlo. Myslela si, že to je láska, keď človek maká tak, až mu večer padajú nohy, ale v chladničke je vždy tvaroh aj fašírky. Ale to nestačilo.
Bola to jej vina?
Nevedela. Tu jej čísla prestávali dávať zmysel.
Pred pätnástimi rokmi išla do detského domova vlakom do Nitry. November, sivý a mokrý ako tento február. Pozerala z okna a rozmýšľala, čo tam vlastne ide robiť. Manžel ju nechal pred tromi rokmi, pokojne a zbabelo, len tak povedal: Marika, chcem deti, a nám to spolu nevyjde, vieš to aj ty. Vedela. Lekári jej to povedali už v tridsiatich dvoch, a zvykla si na to ako na vysoký tlak: stále to je, raz silnejšie, raz slabšie, ale žije sa ďalej. Jozef si nezvykol. Odišiel k inej, ktorá mu porodila dve. Občas ich stretla v obchode, Jozef s kočíkom, mladá žena vedľa, dvojčatá s červenými lícami. Pozdravili sa navzájom, všetko akoby normálne.
Dlho váhala s detským domovom. Báli sa. Kamarádka Hela hovorila: Marika, načo, veď si sama, staraj sa o seba. Ľubica zas: Vyskúšaj, prečo nie. Rozhodla sa nakoniec sama. Jednoducho. Vstala, zbalila sa a išla.
V domove jej ukazovali deti. Malé, tiché, usmievavé. Vedeli sa predať. Alžbeta sedela v kúte a čítala knižku. Teda, tvárila sa, že číta. Zospodu sa dívala na cudzinku, ktorú doviedli, aby si vybrala dieťa ako šteniatko na trhu. Dvanásťročná, chudá, krátke vlasy bez účesu, len vlasy a jazva na ľavej ruke. Vychovávateľka pošepkala: To je Alžbeta, ťažké dievča, nehľaďte na ňu. Marika prišla k nej a spýtala sa, čo číta. Alžbeta ukázala obálku bez slova. Gróf Monte Christo. Marika povedala: Dobrá kniha. Alžbeta: Hm. A pozerala zas do knihy.
Vybrali sa navzájom. Alebo ani nevybrali, len zo života sa už nič iné nestalo.
Prvé mesiace boli také, že Mária večer zvykla sadnúť do kuchyne, zavrieť dvere a rozmýšľať, či nespravila chybu. Alžbeta bola drzá. Nie vulgárne, len tak jedovato po svojom. Kúpila si zlý chlieb. Prečo si bola v mojej izbe? Nepotrebujem tvoju pomoc. Dvere zatvorené. Keď Mária klopala, spoza dvier Čo?. Nie poď dnu, nie áno, len čo. Ako k cudziemu.
Raz v noci počula, že Alžbeta kašle. Zastavila sa pri dverách, počúvala. Vošla. Alžbeta ležala, horúčka, líca jej horeli, pozerala do stropu a mlčala. Mária urobila na kuchyni horúce mlieko s medom a maslom, čo jej varievala mama. Doniesla. Alžbeta vypila bez slova, potom sa spýtala:
Prečo s maslom?
Tak je to lepšie.
Fuj.
Ale pomáha.
Alžbeta zašomrala.
No, dobre, povedala nakoniec.
To bolo prvé naozajstné slovo medzi nimi. Nie čo, nie nechcem, len dobre. Jeden slabika. Ale Mária si ho zapamätala navždy.
Potom prišli rifle. Alžbeta chcela také, aké mala Simona z triedy drahé, s výšivkou na vrecku. Peniaze boli vtedy ťažké, Mária na obed v práci jedla najlacnejšie, doma prežívala na čaji s chlebom, tvrdila Alžbete, že nie je hladná. Ale rifle kúpila. Doniesla domov, položila na stôl. Alžbeta sa pozrela, potom na ňu, zase na rifle. Nič nepovedala. Odbehla do svojej izby. Ale o hodinu prišla v tých rifliach a povedala:
Celkom sedia.
Dobre, povedala Mária.
Ďakujem, zašepkala Alžbeta, ticho a akoby so stiahnutým hrdlom, ale predsa.
Tak sa to stavalo. Pomalé, krivé, prerušované. Nie ako vo filme, kde adoptované dieťa hneď volá mamu mama a plače v jej náručí. V skutočnosti je to o celkom sedia a dobre. A človek si tie dobre drží ako vzácnosť je to zatiaľ všetko, čo má.
Alžbeta s ňou bývala tri roky na strednej, potom išla na pedagogickú fakultu. Máriu to prekvapilo: také dievča a deti, je to dobrá kombinácia? Ale Alžbeta chcela práve toto a Mária neprotestovala. Pochodila, presťahovala sa do internátu. Najskôr telefonáty občasné, neskôr častejšie. Niekedy prišla na víkend, zjedla kapustnicu, pozerali TV. Akési napätie medzi sebou opadlo: možno obom chýbal vzduch.
Ale to, čo Alžbeta rozprávala, bolo vždy povrchné. Internát, prednášky, baby z izby. Nič viac. Nič zo skutočného vnútra.
Pred rokom v marci volala a hlas mala divný. Mária sa opýtala: Všetko v poriadku? Alžbeta odpovedala: Áno, len som unavená. A potom o niečom inom. Mária na ten hovor ešte dlho myslela. Potom sa dozvedela, čo sa v skutočnosti stalo až o rok neskôr, keď už mal Miško šesť týždňov a naučil sa pozerat upreto do ľavého kúta stropu.
Bolo to so starším asistentom na katedre pedagogiky. Chodila k nemu na konzultácie, on vedel hovoriť tak, že mal človek pocit, že mu rozumie lepšie ako sám sebe. Bol ženatý. To vedela. Potom si hovorila, že to nie je ospravedlnenie, že bola bláznivá. Ale keď máš dvadsaťdva a niekto sa na teba díva, akoby si bola najzaujímavejšia žena v miestnosti Ťažko povedať nie, najmä keď si z detského domova, kde sa na teba tak nikdy nikto nedíval.
Skončilo sa to v októbri. Manželka prišla na katedru. Mária si tú scénu predstavila podľa dcériných slov a zabolelo ju v hrudi. Žena, tridsaťpäťročná, kričala na chodbe pred všetkými. Hovorila o Alžbete slová, ktoré sa nepatrí opakovať. On vyšiel, schytil ženu a odviedol ju. Nepozrel sa späť.
Neobzrel sa.
Alžbeta tam stávala a dívala sa mu do chrta. Potom odišla na wc, zavrela sa v kabínke na hodinu. Nikto neprišiel, nikto sa nespýtal videli všetko, počuli všetko, nikto sa nestaral. Buď sa báli, alebo nechceli liezť do cudzieho.
O tri týždne test ukázal dve čiarky.
Alžbeta sedela na okraji vane v internáte, pozerala dlho na test. Potom sa umyla v studenej vode, pozrela sa do zrkadla a nahlas povedala: No a čo. Potom volala Marike zo Šancovej, jedinej, ktorej naozaj dôverovala.
Marika povedala: Kľudne bývaj u mňa, ako dlho treba.
Prečo nezavolala Márii?
Alžbetino vysvetlenie bolo jednoduché a neznesiteľné zároveň:
Ty by si začala riešiť. Začala by si hovoriť, čo treba urobiť. Volať na úrady, poháňať otca, pauza zo školy Celá by si sa premenila na úlohu. Ale ja som potrebovala iba niekoho, kto bude proste sedieť pri mne a mlčať. Ty nevieš mlčať, mama. Ty vieš konať, nie byť.
Mária sa nehádala. Spoznala sa v tých slovách. Nie je príjemné, keď ťa niekto presne vystihne.
Marec prešiel do apríla. Alžbeta žila u Mariky. Marika bola dobrý človek: nevnucovala rady, varila polievku, v noci vedela ísť s pohárom vody. Takých je málo, Mária jej bola vďačná, hoci to nikdy nevyslovila.
Miško sa narodil v januári. Zdravý, hlučný, tmavé vlasy, výraz, že je všetko naokolo zle. V pôrodnici bola pri nej Marika, nie mama.
Keď to Alžbeta Márii vyrozprávala, dlho bolo ticho. Potom Mária povedala:
Mala som byť iná.
Asi áno, riekla Alžbeta. Asi.
Nevedela som to. Naozaj nie.
Viem, povedala Alžbeta. To viem nebolo zmierenie, nebolo odpustenie. Bola to prostá konštatácia. Vedela to. To, že to nerozbolelo menej, len to bolo pochopiteľnejšie.
Žili teraz spolu. Mária dala Alžbete veľkú izbu a tam postavila detskú postieľku, kúpenú od susedky Zuzany, ktorá ako sa čakalo bola studnicou vedomostí. Zuzana chodila každý druhý deň s hrncom a radami, o ktoré nikto nežiadal, ale žilo sa s nimi pokojnejšie.
Pozri sa, hovorila, dívajúc sa na Miška, ozajstný chlap ako buk. To je dobré, že kričí. Tiché deti sú horšie, to ti poviem.
Alžbeta jej rady prijímala s výrazom, akoby mala nervozitu v zube sprvu to trochu bolelo, ale zniesla to.
Mária už nechodila do práce, dôchodok bol síce skromný, ale panikať nemusela. Občas boleli kolená, najmä vo februári dniesli zimné kĺby zle. Snažila sa na to pred Alžbetou nesťažovať, mala toho dosť.
Zvykali si na seba. To je dlhý proces, keď dvaja ľudia nikdy poriadne nevedeli naozaj hovoriť. Ráno Alžbeta kŕmila Miška, Mária varila ovsenú kašu, pily spolu čaj bez slov. Niekedy Alžbeta utrúsila niečo o Miškovi: Dnes spal celú noc, predstav si. Alebo: Zdá sa mi, že má nové svrbenie tu. Boli to prvé vrstvy nového rozhovoru medzi nimi. Opatrné, o ničom, ale už niečo.
V apríli volal Jozef.
Mária sedela v kuchyni, čítala noviny. Telefón zvonil, videla meno na displeji a chvíľu len tak držala mobil v ruke. Jozef. Nevymazala číslo. Ani nevedela prečo.
Áno? povedala.
Marika, to som ja. Jeho hlas bol iný. Nie ten sebavedomý, s náznakom výsmechu, ktorý si pamätala. Teraz hrubý, slabý. Môžeme sa stretnúť?
Stretli sa v malej kaviarni pri bytovke. Jozef vyzeral, že mu posledných dvadsať rokov dalo viac zabrať než jej. Schudol, celá hlava šedivá, pod očami tieň. Pozerala naňho a cítila, že už dávno sa nehnevá. Hnev dávno utiekol, ostala iba únava.
Objednal si čaj. Dlho miešal, potom povedal:
Našli mi v apríli Pankreas. Operáciu mám v júni.
Mlčala.
Nechcem ľútosť, rýchlo dodal. Chcel som len… Už mám toho dosť, Marika. Som sám. Dievčatá už žijú svoj život, žena vieš. Je dobrá, ale… zastal. Chcel som ti povedať, že som vtedy pochybil. Keď som odišiel. Bolo to podlé, už to chápem.
Chápeš, zopakovala. Nie otázka, len poznámka.
Áno. Teraz už áno. Pozrel jej do očí. Predávam ten svoj bufet. Už dlho beží. Vypadne z toho slušná suma. Chcem ti ju dať.
Mária položila šálku.
Prečo?
Potrebujete väčší byt. Hovoril, akoby presne vedel, čo sa deje v jej byte. Neskôr zistila, že to vyzistila Zuzana. Počul som, že máš dcéru s dieťaťom. Je vám tam tesno.
Nie je to tvoja starosť.
Marika
Nie je, Jozef. Nepovedala to zlomyselne. Len ako fakt. Robíš to pre seba, aby sa ti uľavilo.
Nehádal sa. Zrejme to chápal.
Cestou domov v autobuse pozerala von. Táto jar bola skorá, tu a tam vykúkala zeleň. Rozmýšľala, že Jozef vyzerá zle, že pankreas je svinstvo. Že dvadsať rokov ho nevidela a neschádzalo jej to, no teraz jej to nie je jedno.
Doma povedala Alžbete.
Alžbeta sa na ňu pozrela. Miško ležal v náručí, díval sa do stropu.
A? spýtala sa Alžbeta.
Chce dať peniaze.
Nie, povedala Alžbeta okamžite.
Alžbetka.
Mama, on ťa nechal, lebo si nemohla rodiť. Uvedomuješ si? Odišiel, lebo si bola neplodná, akoby to bola tvoja vina. A teraz chce dať peniaze, lebo je mu zle a bojí sa. Nie.
Mária pozerala na dcéru.
A ak ich vezmem?
Potom ťa nechápem.
Veľa vecí o mne nechápeš, pokojne odpovedala Mária. Ani o ňom. Je to zlý človek? Spravil zlo? Áno. Ale nie je zloduch, Alžbeta. Je slaboch. Takých je najviac.
A ty mu odpustíš.
Už dávno som mu odpustila. Len nebolo to povedať.
Alžbeta sa dívala. Niečo sa jej mihlo v tvári, zložitý výraz, hnev alebo niečo iné, Mária presne nevedela.
Je to tvoja vec, povedala po chvíli. Tvoj život.
Peniaze prijala. Nie pre väčší byt, hoci ten by sa zišiel: v dvojizbovom bolýtesno s malým dieťaťom, Miško by mal mať izbičku, Alžbeta potrebovala miesto na učenie, skúšky boli za rohom. Ale prijala pre Jozefa. On ich potreboval dať. Bola to jeho záležitosť so sebou samým.
Alžbeta sa s ňou rozprávala len stručne zopár týždňov. Nepohádali sa, nezabúchla dvere, len bola krátka, pozerala bokom. Poznala to: taká bývala v puberte. Vzťahovala sa do seba.
Zuzana, prinesúc večer hrniec polievky, pozrela na obe, pokrútila hlavou:
Ste rovnaké, to je vaše nešťastie. Obe tvrdohlavé, ani jedna nevie včas prehovoriť.
Alžbeta povedala:
Zuzana, vážim si vás, ale to nie je vaša vec.
Zuzana sa neurazila. Položila polievku a odišla. Na druhý deň prišla zas.
Leto prešlo. Miško rástol. Prvé zuby, ktoré všetkým znepríjemňovali život. Alžbeta chystala diplomovku, Mária strážila Miška, kým študovala v izbe. Nový režim, v ktorom bola aj pohoda, hoci obe sa to báli nahlas priznať.
Koncom októbra prišiel list od Jozefa. Nie e-mail, papierový. Operácia je 12. novembra. Neviem, či sa podarí. Ale ak nie, ďakujem za vtedy. Že si neobviňovala. Že si prijala. Nič viac. Bez spätnej adresy, bez prosby o odpoveď.
Mária prečítala list dvakrát, založila do komody.
Alžbeta videla list. Spýtala sa, čo to je. Mária povedala: od Jozefa. Alžbeta len prikývla, nič viac.
Potom prišla Silvestrovská noc.
Na Silvestra boli doma len same dve s Miškom. Zuzana išla za dcérou, Marika zo Šancovej volala Alžbetu k sebe; tá odmietla. Neplánovali oslavu, len sa to zvrtlo: kúpili mandarínky, Alžbeta spravila šalát, Mária vytiahla zapekaný koláč z mrazničky. Miško spal o siedmej, ako vždy, ignorujúc sviatky.
O desiatej sedeli pri stole. Televízor šumel v pozadí. Alžbeta jedla šalát, dívala sa do taniera, Mária popíjala čaj a myslela, že by mala niečo povedať, ale nevedela čo.
Potom Alžbeta zdvihla hlavu.
Písala som mu, povedala. Bez obalu, narovinu. Keď sa Miško narodil. Písala som, že máme syna.
Mária pochopila, o kom je reč. Odložila šálku.
A?
Neodpovedal. Alžbeta sa na ňu pozrela. Zablokoval si ma. Všade. Už neexistujem, ani Miško. Nikde.
Mária mlčala.
Viem, že som si sama na vine, pokračovala Alžbeta. Hlas mala pevný, len v očiach bolo namáhavo. Viem, že nebol môj. Ani nikdy nebol. Ale mohol aspoň… ja neviem. Odpovedať. Aspoň nepíš mi. Len aby som vedela, že to čítal. On proste zablokoval. Akoby som neexistovala. Ani Miško.
Pozrela von. Vonku už púšťali prvé petardy, do polnoci dva hodiny.
Veľmi sa hanbím, mamka, povedala ticho, skoro pre seba. Hanbím sa, že som si vybrala takého človeka. Že som mu dala toľko. Že som mlčala mesiace, lebo hanba. A hanbím sa aj teraz, že ti toto hovorím. Zvykla som si všetko riešiť sama, ale teraz mi to nejde.
Mária na ňu pozerala.
Myslela si, že by mala povedať niečo múdre. To je ten okamih. Ale nenašla správne slová múdrosť obvykle príde neskôr, keď už je po chvíli. Tak len pravdu nebojácnu, obyčajnú.
Ty kravička, povedala. Alžbeta sa na ňu pozrela. Aj ja som robila chyby. Aj ja som si vybrala zle. Vydala som sa za chlapa, ktorý pri prvej ťažkosti odišiel, a celý život som si myslela, že je to moja chyba. Že nie som dosť žena, keď nemôžem porodiť. Aj ja som ostala sama. Odmlčala sa. Ale vtedy som bola sama naozaj. Nemala som nikoho. Ty máš nás. Vieš? Tohto malého v postieľke a mňa. Nie si sama, Betka.
Alžbeta sa na ňu dívala. Asi tri sekundy. Potom sa niečo v jej tvári pohlo nie krásne, nie filmovo, len proste prenikla navonok tá únava, ktorú držala dnu.
Bola som na teba naštvaná, povedala. Veľmi. Že si si nič nevšimla. Že si stále len pracovala. Že si vzala peniaze od Jozefa. Že si mu odpustila.
Viem.
Stále nechápem, ako si mu odpustila.
Chápeš, povedala Mária. Len to ešte nechceš prijať. Je to iné.
Alžbeta sklonila hlavu. O chvíľu ju zdvihla.
Mamka, mrzí ma, že som ti nezavolala. Vtedy, v októbri, keď som sa dozvedela. Mrzí ma, že si nebola pri mne, keď sa Miško narodil. Myslela som, že robím správne, že si poradím sama. Ale bola to hlúpa pýcha.
Aj mňa mrzí, povedala Mária. Že som taká mama, že sa bojíš mi zavolať. Ja som mala byť tá, ktorú netreba volať ktorá je blízko. Ale nebola som. Bola som len telom, hlavou vždy v práci. Máš pravdu. Aj to je moja vina.
Mlčali. Televízor sľúbil program, potom pauza na reklamu.
Je krásny, povedala Mária. O Miškovi.
Áno, prikývla Alžbeta. Prvý raz od začiatku toho večera bola tvárička menej napätá. Je naozaj. Zuzana hovorí, že bude umelec.
Zuzana to hovorí o všetkých.
To viem. Ale je to milé.
Neobjali sa. Neplakali, nevyriekli vznešené slová o láske. Len Alžbeta vstala, išla postaviť vodu na čaj, cestou položila mame ruku na rameno raz, letmo. Mária ju prikryla tou svojou, na chvíľu. A tak to bolo. Len tak.
Nový rok privítali s mandarínkami pred televízorom. Miško sa zobudil na petardy o pol dvanástej, trošku poplakal, Alžbeta ho vzala na ruky, upokojil sa. Stáli pri okne, dívali sa na ohňostroje. Mária myslela na to, že pred rokom žila sama, mala dôchodok, tlak, pred sebou nič zvláštne. Teraz má dcéru, čo jej povedala pravdu, a vnuka, čo sleduje ohňostroj s výrazom prísneho auditora.
Možno práve toto je ten nový začiatok. Bez slávnostných slov. Potichu, s mandarínkami.
Začiatkom mája mala Alžbeta obhajobu diplomu.
Mária šla sama, Miško ostal so Zuzanou. Dala si slávnostnú blúzku. Mária sedela vzadu v malej sále, vonku si kýchala jar. Očkávala desať študentov, komisia za dlhým stolom. Alžbeta vystúpila v tmavomodrých šatách, čo jej pomáhala vyberať. Postavila sa, rovnala vlasy, otvorila fascikel.
Začala hovoriť a Mária hneď vedela dve veci: pripravila sa dobre, hovorila plynulo, odpovedala isto, a že je hrozne vyčerpaná, a predsa tu stojí.
Dívala sa na ňu a myslela na to zlostné dievča z kúta detského domova. Nemala tušenie, čo si berie. Možno tak to býva: proste zoberieš, a potom už neotočíš.
Keď oznámili výsledok, Alžbeta sa poobzerala za ňou. Našla ju v sále a len sa pozreli. Mária pocítila zvláštny uzol v hrdle a vedela, že plače. Nepamätala si, kedy naposledy plakala. Na maminom pohrebe, odvtedy roky nič. Teraz áno. Vytiahla vreckovku, utrela oči a povedala si, že je to v poriadku.
Po obhajobe si sadli v kaviarni na prízemí. Alžbeta rozprávala, kto čo sa opýtal, ktorý profesor bol prísny. Mária počúvala a cítila, že takto spolu dávno nehovorili vlastne nikdy nie.
List od Jozefa prišiel na druhý deň. Opäť papierový, bez adresy. Krátko: Operácia dopadla dobre. Vraj nádej dobrá. Ďakujem. Nič viac.
Alžbeta si list čítala ticho. Dlho ho držala.
Myslíš, že to je tým, že si mu odpustila? spýtala sa.
Čím?
Že sa mu zlepšilo. Operácia je v poriadku. Myslíš, že je to tým?
Mária sa zamyslela. Zložila list.
Netuším, povedala úprimne. Možno je to len náhoda. Dobrí lekári, veda. Ale možno… Ja fakt neviem, Betka. Neviem, ako to chodí.
Alžbeta pozerala z okna.
Dnes sa na mňa Miško usmial, povedala. Prvýkrát vedome. Pozerala som sa naňho, a on na mňa a usmial sa. Skutočne, nie náhodou.
Mária znova cítila ten zvieravý pocit v hrdle. Slzy zas.
Je to tvoje, povedala. Cíti, že si konečne pokojná.
Alžbeta sa pozrela na mamu. Potom na Miška, čo ležal na pohovke a díval sa do obľúbeného ľavého rohu stropu. Potom ešte na mamu.
Myslíš? opýtala sa.
Myslím, povedala Mária.
Za oknom bola jar. Vzduch cítil po zemi a mladej tráve, aj uprostred mesta, keď si človek pootvoril okno. Miško si tíško mrmlal pod nosom. Alžbeta si ho zdvihla, prišla k oknu. Kolísala ho, a on sa díval na ňu dopredu tými vážnymi očami človeka, ktorý dôveruje.
