Krištáľové mačiatko

Krištáľové mačiatko

– Tri sestry pod oknom…

– Mami, to je ako by to bolo o vás, že?

Veronika si povzdychne.

– Takmer áno. Chystáš sa dnes konečne uložiť? Musím ešte pracovať, a ty budeš zajtra na oslave zaspávať pri stole.

– Jój! Už spím! Polinka sa zachumlá do periny, no zo sekundy na sekundu vykukne jej pyštek. Budú balóniky? Príde Miška? A…

Veronika rýchlo chytí dievčatko, zabalí ju do prikrývky a zahrnie bozky, nereagujúc na jej protesty.

– Dosť už, spať! Zajtra všetko uvidíš!

Vstane, podá Polinke obľúbeného medvedíka a ticho vyjde z izby. Rozsvieti nočné svetielko. Polina sa do tmy bála stále, a Veronika vždy dbá na to, aby svetielko horelo v celom dome.

Zíde dolu na kuchyňu, zavrie dvere a otvorí notebook. Práce je nad hlavu, ale ešte si na chvíľu dopraje ticho, aby si usporiadala myšlienky. Zajtra bude náročný deň nielen preto, že má Polinka narodeniny a treba všetko pripraviť. To by Veroniku len tešilo miluje oslavy, o to viac, ak ide o jej dcéru… Ale príde rodina a tam už radosť trochu opadne. Rozhodne zatrase hlavou a ide si spraviť čaj. Problémy vyrieši, keď prídu. Teraz ju tlačí uzávierka ročnej správy. Chytí do ruky šálku a vytiahne zo tašky zložku s papiermi. Vďaka babičke, že ju nahovorila stať sa účtovníčkou keby vyštudovala oceánológiu, ako kedysi snívala, bola by život možno romantickejší, ale menej istý. Na chvíľu privrie oči a predstaví si more usmeje sa. Ešte chvíľu a s Polinou poletia na dovolenku, ak im niečo ďalšie nepokazí plány. Nahlas si povzdychne a pustí sa do práce.

Veronika sa narodila do rodiny Ľubice a Rudolfa Kováčových. Bolo to vytúžené dieťa, ktoré všetci netrpezlivo čakali. Babičky boli vo vytržení, rodičia boli hrdí na krásnu ružovú tváričku.

– Treba hneď druhé! Aby mala kamarátku! naliehali babky a Ľubica súhlasila.

S mladšou sestrou, Dášou, ich delil len necelé dva roky. Najlepšie kamarátky z detstva, súťažili vo všetkom, ale priateľsky ich to hnalo dopredu. Ľubica neustále vštepovala, že nikto na svete nie je bližší ako sestra. Presadila, aby obe chodili do tej istej triedy. Prvý školský deň sedeli vedľa seba a ťukali do seba novými lakovkami: Sme tu spolu, neboj sa! Veronika sa bála viac. Bola veľmi zodpovedná Dáša by pokojne vybehla von a len tak sledovala bociany, ale Veronika opustila stôl až, keď bolo všetko splnené.

– Verča! Máš zošit z matiky? Urobila si už úlohu, že? Daj, opíšem a pôjdeme von!

– Počítaj si sama! Veronika jej vezme zošit. Keď nás pani učiteľka posadí oddelene ako minule, čo napočítaš? Mám ti objasniť príklady?

Dáša nafúknutá zamrmle, no do pol hodiny už Veroniku láka na klzisko alebo k jazeru kŕmiť kačice.

V šiestom ročníku sa im narodila najmladšia sestra, Ľubuška. Ľubica neplánovala ďaľšie dieťa, dve jej stačili. Správa o bábätku ju veľmi nepotešila.

– Zase od začiatku! Rudo, už nie som najmladšia a bude to ťažké.

– Máš dve pomocníčky, ja som tu, zvládneme to. A ktovie, možno bude synček! Predstav si to prekvapenie.

Syna sa však nedočkali, opäť mala byť v rodine dievča. Malá Ľuba bola hlučná, tvrdohlavá a úplne iná ako staršie sestry Ľubicu to zaskočilo. Ale rýchlo sa ukázalo, že kráľovnou je Ľubuška.

Ľubica rýchlo pocítila rozdiel medzi skorým materstvom a týmto. Pri starších túžila po chvíľke ticha, pri Ľube sa však radostne pustila do starostí o najmladšiu a zvyšok zatienila. Ako-tak sa stalo, že sa jej vzťah k starším zmenil. Posielala ich na pochôdzky a vôbec sa už nezaujímala o ich svet. A práve vtedy medzi sestrami prebehla čierna mačka.

Tá mačka sa volala Michal. Chodil okolo bloku a Veronika ho dovtedy nevnímala, až kým nedovŕšila šestnásť. Po tréningu ju zachytil Michal pred vchodom.

– Veronika, počkať, niečo mám! vyhŕkne nesmelo.

Veronika sa do neho zadíva, usmeje sa a povie:

– Nemám čas, mama čaká. O šiestej na lavičke.

Michal zažiari.

– Páčiš sa mi!

– To som už pochopila, zazvoní jej smiech pod lipami a Verča uteká domov.

Komu by sa so všetkým zdôverila? Prvému bozku, prvému rande, prvému pocitu zamilovania Nakoniec to musela povedať Dáši. Dáša vycítila, že sestra niečo tají a otravovala ju dovtedy, kým Veronika nevyklopila Michala.

Sama Dáša nevedela, prečo zrazu túžila po Michalovi. Sama priznávala, že ju predtým nepriťahoval. Teraz však bolo najdôležitejšie, aby si ju všimol.

Veronika nič netušila, až bolo neskoro. Keď raz zahliadla Michala a Dášku pri bozku v parku, prešla mlčky okolo nich. Doma sa zamkla, nereagovala na Ľubine búchanie.

– Veronika! Toto čo má znamenať?! Pusť ma! Ľubica rozhorčene trieska na dvere.

Obvykle dobre vychovaná Veronika otvorila, ale Ľubica v jej pohľade cítila priepasť.

– Čo sa deje, zlatko? mama je na pokraji sĺz.

– Bolí to, mama. Prečo? Prečo to musela Dáša spraviť?

Po objasnení situácie Ľubica objíme dcéru.

– Miláčik Čo môžem spraviť?

Veronika neodpovedá. Srdce ju páli, slová sú nanič. Je to nevysloviteľné.

– Pomôž mi zbaliť veci, mama. Chcem byť chvíľu u starej mamy. Nedokážem tu zostať.

Dáša, celá rozbehnutá po korčuliarskom tréningu, sa nahrnie do bytu. V dverách narazí na Veroniku s kufrom.

– Ty kam ideš?

Veronika mlčí, obíde ju, odchádza a nevráti sa. Plačúca Ľubica vlepí Dáške facku.

– Ako si mohla?!

Dáša, držiac si líce, zamračená sleduje matku, ktorá vezme Ľubu a zatrasie dvermi tak, až zvonivé sklíčka na krištáľovej lampe zahrkocú.

V Kováčovcov by nikto dlho nedokázal byť urazený. O týždeň-dva už Ľubica začala s Dášou prehovárať. Veronike trvalo viac ako dva roky, kým s ňou znova prehovorila. Možno by aj bola odmietala sestru dlhšie, ale Ľubica ochorela a sestry sa museli spojiť, aby jej pomohli s vážnou chorobou.

– Prepáč mi – Dáša nepozerá na sestru, ruky sa jej trasú tak, že ich nemôže ani zatvoriť v päsť.

Sedia spolu v parku pri nemocnici a čakajú na koniec operácie.

– Kto staré veci vyťahuje – Veronika sa otočí k nej.

Dáša vie, že Veronika jej možno odpustila, ale zabudnúť nebude.

Nesúrodo stisne jej zápästie, prekvapená, že Veronika ruku nestiahne, no ani neodvetí. Sedeli spolu mlčky, kým z nemocnice nevyšiel otec a neoznámil, že všetko dobre dopadlo, už len čakať.

Rozdelili si s matkou starostlivosť a Veronika pravidelne chodila pomáhať s Ľubkou. Až vtedy pochopila, aká neovládateľná sestra je. Ľuba si robila bez výhrad, čo chcela. Nikto s ňou nepohol, nepomohla ani výchova.

Ľubica sa z choroby zotavila a sestry sa opäť rozliezli. Veronika odišla do iného mesta za svojou babkou Annou Mihalovou a zostala tam. Anna zomrela o rok neskôr a nechala vnučke priestranný byt.

– Ži si, dievča moje! Rozhoduj sa podľa seba. Aj tí najbližší môžu byť raz cudzí, ak ide o ich záujem.

Veronika sa len pousmeje ona to vie. Nezaťaží však babku detailmi svojho života.

O dva roky sa vydala za Andreja, svadbu nemali, len sa potichu na úrade podpísali. Andrej nemal príbuzných a Veronika tých svojich pozvať nechcela.

Ich život bol pokojným ostrovom. Jediné, čo ich bolelo, že nemali deti. Ani jeden nemal zdravotné problémy, ale dieťa neprichádzalo.

– No čo, budeme čakať. Dieťa príde, keď príde! trvá na svojom Veronika.

Roky plynuli, začali uvažovať nad adopciou. No osud zamiešal karty.

S rodinou si písali len sviatočne. Raz-dva krát za rok navštívila Ľubicu s Rudom, ale švagor im nesadol a Veronika odmietla, aby sa rodina vmiešavala.

– Vybrala som si ho, mami.

– Verča, tvoj život je tvoj. S tvojou krásou a vzdelaním… mohla si mať všetko inak…

Veronika nedokázala vysvetliť, že Andrej je pre ňu ten pravý. Spoločne im bolo dobre. Veronika bola šéfka účtovného v top firme, Andrej bol vodič, ale otázka, kto je doma pán, v tejto domácnosti neexistovala. Boli si istým útočiskom, o Veroniku sa Andrej staral, varil, upravoval dom keď bola chorá, pomáhal bez reptania.

– Ty máš šťastie na chlapa! smiala sa Dáša, naháňajúc syna, dcérku na rukách. Môj mi stále vyčíta, že niečo neurobím alebo neurobím dobre.

Veronika jej sťažnosti už ani nepočúva, chápe, že je spokojná. O Ľube to už neplatilo.

Ľuba bola krásna, až príliš. Staršie sestry boli tiež pekné, no ona ich prevýšila. Matka na ňu hrdo vždy pozerala pri výročí, keď sa Ľuba nudila a po povinných desiatich minútach návštev už polovicu rodiny ignorovala.

Po maturite Ľuba rozhodla: Končím, idem za modelku! Rodičov šokovala.

Lenže práca bola ešte náročnejšia než iné a prestala ju baviť. Keď spoznala podnikateľa, presťahovala sa do bytu, ktorý jej zabezpečil neprekážalo jej, že mal rodinu. Rodičom oznámila:

– Do mojich vecí sa nestarajte, inak sa so mnou nebavte. Žijem, ako chcem!

Chcela ešte mnohé, no získala len málo. Keď sa chcela udržať pri milencovi, otehotnela. Ale rozprávka skončila:

– Ty si vyrieš svoje problémy sama. Byt a výživné zaplatím, ale už sa nestretávame. Dieťa je tvoja vec.

Ľuba neverila vlastným ušiam. Veď vždy uspela a teraz?

Cez všetky drámy jej dcérka napokon prišla na svet Polina. Spočiatku sa jej Ľuba venovala, no v zápätí aj zmizla na pár dní, celé bremeno padlo na Ľubicu. Rodičia nevedeli, čo ďalej napokon, Ľubica upadla do žiaľu, keď Ľuba zomrela pri autonehode.

Ľubica stratila chuť na život, o Polinu sa staral Rudo, kým prosil Dášu o pomoc tá však odmietla.

– Mám svoje, otče, ešte jednu nezvládnem!

Rudo zavolal Veroniku. Tá neváhala, vybavila si dovolenku a prišla. Po mesiaci mala všetky papiere, zobrala ročnú neter domov s Andrejom. O tom, že nie je jej vlastná, vedeli len rodičia a Dáša s rodinou. Pokým Veronika vybavovala adopciu, Andrej predal byt a dokončil rozostavaný dom.

– Andrej, ty si poklad! Všetko tak, ako som snívala! kráča domom a v srdci cíti, že začal nový ich život.

Polina vniesla do ich domu radosť a smiech. Deväť rokov ubehlo ako nič.

Za tie roky Veronika s rodinou bola len na sviatky, kde sa vždy cítila pod kontrolou. Ľubica bola neznesiteľná, stále jej vyčítala:

– Dali ti ju! Uvidíme, ako to zvládneš! Radšej si mala byť bližšie matke!

Veronika jej výčitky v duchu prepúšťala. Vedela, že pri Ľube to bol iný vzťah pre ňu bola centrom sveta.

Pri vnučke však Ľubica roztápala.

– Ach, aká krásna rastie! povzdychla si prísne na Veroniku. Neobmedzuj ju! Nech je šťastná!

Veronika jemne chytí manžela za ruku a pohľadom prosí, nech nevysloví, čo má na jazyku.

– Prosím, nie teraz – pohltí jeho pohľad a búrka neprepukne.

– Nie je lepšie vyriešiť všetko naraz, Verča?

– Neviem, Andrej. Mamu mi je ľúto. Tá zlosť vychádza z bolesti.

– Prečo ju musíš znášať len ty?

– Možno preto, že už len ja tu ostala? Kto iný jej zostal?

– A ak by niečo podobné povedala Poline?

– Myslím, že nie. Nezraní Ľubinu dcéru.

A Veronika mala pravdu. Svoj žiaľ na staršiu dcéru obracala, ale pri vnučke ostávala nemá pochopila, že Polina je šťastná a odhaľovanie pravdy by veľmi bolelo.

Veronika vypne notebook, pretiahne sa. Už polnoc! Dopije vychladnutý čaj a pristúpi k oknu. Škoda, že Andrej je pracovnej ceste. Zajtra už bude doma na začiatok oslavy nestihne, snáď do večera príde. Aký darček vezie Polinke? To bol Andrejov tajný plán poviete, bude prekvapenie!

Veronika sa usmeje, spomenie si, aké má šťastie a ide spať.

– Mami! Všetko najlepšie ku mne! Polinka skočí na posteľ a zasype Veroniku bozkami. A všetko najlepšie tebe, že ma máš!

– Ďakujem! objíme ju a zadíva sa jej do očí. Všetko najlepšie k narodeninám! Buď zdravá a šťastná, moja malá.

Polina sa pritúli, objíme ju a nos zaborí pod krk.

– Už som dospelá?

– Samozrejme! Desiatka je tu! Ale vieš čo?

– Čo?

– Pre mňa si ešte moja malá! Veronika žmurkne a Polina sa schuti zasmeje.

– Tak aj buď! Malé deti miluje každý!

– A nie je ti hanba? Kto ťa tu nemiluje?

Veronika ju šteklí, Polina piští a krúti sa.

– Dobre! Ideme na darčeky! Veronika vytiahne zo zásuvky malú škatuľku.

– Drž, ale opatrne!

Polina otvorí veko.

– Mamka Polina na ňu žiari a usmeje sa. To je on?

– On! prikývne Veronika.

Polina jemne vyberie drobnú krištáľovú sošku mačiatka. Vie, že ju kedysi daroval Veronike Rudo.

– Pre najstaršiu dcérku tak ti povedal starký?

– Presne tak.

– Ďakujem! Veľmi som si priala, aby bol môj! hladká lesklé ušká mačiatka. Ale veď ja som jediná dcéra…

Veronika sa usmeje a Polina jej skúma tvár.

– Naozaj? zašepká a Veronika kývne. Polina rozžiarená vyskočí a výska. Juchú! Budem veľká sestra! Mami, a kto to bude?

– Zatiaľ nevieme, zlatko.

Veronika sleduje poskakujúcu Polinu a z ničoho nič jej zvlhnú oči od šťastia. Roky čakali…

Polina sa zastaví a povie:

– To je najlepší darček, aký si mi mohla dať.

Veronika vstane a prinesie veľkú škatuľu.

– Toto je tiež pre teba.

Šaty Polinu očaria. Točí sa pred zrkadlom.

– Mami, kedy prídu hostia?

Veronika pozrie na hodiny do kelu!

– Zaspali sme! Poď, musíme sa ponáhľať!

Stihnú, čo treba. Na obed už je Polina v nádherných šatách a vítá hostí, radosť a smiech sa nesie celým domom.

– Ako sa vám darí? Ľubica ťažko dosadne do kresla.

– Dobre, mama. Polina mala samé jednotky. Aj v ZUŠ-ke. Je to vážna radosť.

– Tak si to váž. Zadarmo ti to prišlo.

Veronika si povzdychne. S mamou sa hovorí čoraz ťažšie. Našťastie prichádza Dáša a stočí reč na svoje deti a muža. Najstaršia, Miška, má samé jednotky ako Polina, Viktor je okresný šampión v boxe.

Zrazu z detskej znie silný plač, Veronika vybehne. Otvorí dvere Polina stojí v slzách, šaty špinavé. Veronika ju vezme za ruky.

– Dáša! Lekárnička je na chladničke, rýchlo! Tam je obväz!

Všetci sa rozbehnú, len Miška ticho sedí v kúte a zazerá na Polinu.

– Polina, čo sa stalo? Veronika sa jej bojí.

– To nie je pravda! Ona klame! Klamala!

– Kto klame? Veronika nechápe, čo sa stalo.

Zranenia sú malé. Obviažu jej ruky, prezlečú ju a Veronika ju vezme do spálne.

– Povieš mi, čo sa stalo?

Polina chvíľu mlčí, tvár zaborenú v matkinu hruď, potom zdvihne tie isté sivé oči ako Veronika…