Vieš čo, musím ti niečo porozprávať o jednej pani, ktorú som poznala. Volá sa pani Emília Čermáková, má päťdesiatšesť rokov a začala si všímať na sebe, že starne. Veď to je úplne normálne, však? Roky človek nezastaví. No ona sa niekedy až bála pozrieť do zrkadla, pretože mala pocit, akoby jej niekto deň za dňom kradol mladosť a krásu a prikresľoval jej roky navyše.
Predsa ešte nedávno vyzerala tak pekne! Vždy, keď bežala do práce, stretávala vo dvore staručkého pána. Bol to taký milý, vychovaný chlap, pán Viliam Petrovský. V každom počasí sedel na lavičke, klobúčik na hlave alebo teplú baranicu, a zakaždým jej darmo nezabudol lichotiť: Aká ste krásna slečna! Vy naozaj žiarite! Emília sa vždy pousmiala, kývla mu a išla ďalej, ale jeho kompliment jej spravil deň a zopár ich dostala ešte aj v práci. Skutočne, vyzerala výborne.
Lenže potom si zrazu všimla, že pána Viliama dávno nevidela. Lavička zostala prázdna. Začala sa po ňom pýtať susedov a dozvedela sa, že ho odvezli do zariadenia pre seniorov. Rodina sa o neho nemohla starať, deti žili kade-tade po Slovensku, a tak mu našli miesto v domove dôchodcov, veď už mal deväťdesiat rokov, potreboval pomoc aj starostlivosť.
Zrazu Emíliu úplne prestali zaujímať vrásky a predstavy o tom, ako starne. Neustále mala v hlave pána Viliama Petrovského. Zistila si, kde býva, v sobotu skočila do obchodu, nakúpila sladké pečivo a ovocie a v nedeľu sa vybrala za ním do toho domova. Predstav si, naozaj ho našla!
Sedel v kresle a papkal krupicovú kašu s maslom. Keď Emíliu zbadal, rozžiaril sa ako slniečko a hneď jej vyšplechol: Aká radosť vás vidieť! Aká ste krásna slečna, stále žiarite!
Postupne si k nim prišli sadnúť aj iné babičky a deduškovia a každý povedal Emílii niečo pekné, pochválil ju, vyjadril vďaku. Keď večer dorazila domov, pozrela sa do zrkadla a videla, že má líca červené ako jabĺčko, oči jej žiaria, vlasy sa jej krásne vlnili a aj tých vrások bolo hádam menej! Zrazu vyzerala mladšie než predtým. Pripadalo jej to ako zázrak.
Odvtedy začala Emília chodiť do domova dôchodcov každú nedeľu. Pomáha tam, robí s babičkami a dedkami tanečné dielne predtým totiž učila tanec. Nerobí to preto, aby omladla, ale jednoducho preto, že keď niekomu pomôže, zahreje ju to pri srdci. Byť niekomu tak trošku dcérou či vnučkou a cítiť, že ste pre tých ľudí dôležití a oni vám zo srdca povedia: Aká ste pekná žena! to je na nezaplatenie.
Vieš, ľudia sú ako zrkadlá. Ale nie obyčajné, také tie magické, lebo niekto ťa rozhreje dobrom a po stretnutí s ním akoby ti zrazu pribudlo na vitalite, máš rovný chrbát, kráčaš s ľahkosťou a úsmev ti blikne na perách A iní ťa, naopak, dokážu za chvíľu zostarnúť či pritlačiť k zemi únavou.
Mali by sme si vážiť tie magické zrkadlá, dobrých, úprimných ľudí, čo hovoria srdcom. Aj našich starkých si musíme ctiť. Pokiaľ máme v živote starších ľudí, ešte sme mladí a ešte aj môžeme niečo dať. Tak to vidí aj Emília, ktorá znovu našla svoju krásu a mladosť. A, vieš čo, myslím, že sa ani nemýli.
