Vyber si mama alebo ja
Telefón mi zazvonil o pol jedenástej večer, keď som už ležala v posteli s knihou. Viktor sedel v obývačke pri notebooku, potichu tam bežal nejaký ekonomický kanál.
Neznáme číslo, ale s naším starým predčíslím z Topoľčian.
Haló, povedala som a hneď som pocítila stiahnutie pod rebrami.
Tu je Galina Petrovna, vaša susedka, z oproti. Asi ma nepoznáte. Stalo sa tu niečo… Vaša Anna, Anna Štefánia, spadla ráno. Prišla som večer, ležala na zemi, nemohla poriadne hovoriť, polovica tváre…
Už som vstávala z postele a nasúvala si papuče.
Je v nemocnici?
Odviezli ju pred hodinou. Prišla sanitka, povedali, že to asi bude mozgová príhoda. Hľadala som dlho vaše číslo, našla som ho v jej mobile…
Ďakujem, Galina Petrovna. Ďakujem veľmi pekne.
Položila som a niekoľko sekúnd len tak stála uprostred izby s mobilom v dvoch rukách. Potom som šla za Viktorom.
Sedel v svojom obľúbenom kresle, v drahom župane, s pohárom minerálky na opierke. Päťdesiatšesťročný, upravená tvár, šediny decentne ostrihané. Úspešný človek v úspešnom byte.
Viktor, mame je zle. Mozgová príhoda. Odviezli ju do topoľčianskej nemocnice.
Otočil sa ku mne, stíšil televízor.
Kedy?
Dnes. Susedka ju našla na zemi. Bola tam sama celý deň…
Viktor položil pohár na stolík.
No. A čo teraz?
Pozrela som na neho.
Treba ísť. Zajtra ráno musím ísť.
Choď, nedržím ťa.
Viktor, musíme sa vážne porozprávať. Má sedemdesiatosem rokov. Ak je to naozaj príhoda, nebude môcť zostať sama. Musíme rozmýšľať, čo ďalej.
Vzal ovládač a zase pridal zvuk, len trochu, akoby naznačil, že sa ho to veľmi netýka.
Leno, už sme sa o tom rozprávali. Nie raz.
To bolo len teoretické. Teraz je to tu.
Ale čo sa zmenilo? Vysvetľoval som ti, že ju sem nemôžeme zobrať. Nemáme na to podmienky.
Sadla som si na gauč oproti nemu.
Viktor. Máme štyri izby.
Štyri izby, dve z nich chcem prerábať. Hovorili sme o tom. Ja potrebujem pracovňu, ty šatník. Kam ju dáme, do chodby?
Jednu izbu môžeme nechať pre mamu. Oprava počká.
Oprava nepočka. Dojednal som majstrov na marec. Záloha je zaplatená. Vieš to.
Viktor, ide o chorého človeka. O moju mamu.
Lena, úprimne… Chápem ťa. Ale uvedom si, čo to znamená. Cudzí starý človek v byte, choroba, plienky, možno nebude hovoriť… Nie som na to pripravený. Mám právo to povedať?
Nie je cudzia. Je to moja mama.
Pre mňa je takmer cudzia. Za desať rokov sme sa videli štyrikrát. Nikdy nemala záujem o kontakt.
Pretože ty…
Nenechajme to na hľadanie viny. Hovorím o realite. Pracujem, mám veľké projekty, potrebujem doma pokoj. Nechcem žiť ako v nemocnici. Je to aj môj byt, mimochodom.
Dlho som mlčala. Za oknom šumelo nočné mesto, známe, ľahostajné.
A keby sme najali opatrovateľku? spýtala som sa. Tam v Topoľčanoch. Kvalitnú, môžeme si to dovoliť.
To áno. Tak ju najmi.
Ale budem tam často jazdiť.
Koľko len chceš. Jazdi.
Viktor, rozumieš, čo hovorím? Budem tam musieť byť stále. Je to tri hodiny autom.
Rozumiem. Jazdi, nebránim ti.
To “nebránim ti” znelo tak ľahko a samozrejme, že vo mne niečo pohlo. Nie ako úder, skôr ako keď sa pod nohami zrazu pohne pôda, ktorá vyzerala pevná.
Vstala som, vrátila sa do spálne a do druhej v noci hľadela do stropu.
Ráno som šla do Topoľčian sama.
Nemocnica ma privítala pachom sava a štátnou, zelenou farbou na stenách. Anna Štefánia ležala v šesťposteľovej izbe, pri okne. Pravá časť tváre padnutá, pravá ruka nehybná na prikrývke. Pozerala sa na mňa a mlčala, len ľavý kútik úst sa trochu pohol.
Mama. Vzala som ju za ruku, studenú, ľahučkú ako papier. Mama, som tu. Všetko bude dobré.
Niečo sa snažila povedať. Vyšlo to nezrozumiteľne, slová sa rozpadali.
Nepotrebuješ hovoriť. Som tu. Neodídem.
Lekárka, staršia, unavená pani, mi všetko vysvetlila stručne. Rozsiahly ischemický infarkt. Pravostranná obrna, porucha reči. Prognóza opatrná. Čiastočné zlepšenie možné, ale koľko to potrvá a aké bude, nedá sa povedať. Minimálne pol roka náročnej starostlivosti, rehabilitácia, logopéd, neustály dohľad.
Sama určite nemôže byť, povedala lekárka. Ste jediná dcéra?
Jediná.
Oči mala ten špeciálny výraz, ktorý poznajú doktori po rokoch rodinných drám. Nie výčitka, nie pohnutie. Len poznanie.
Strávila som tam celý deň. Kŕmila som mamu lyžičkou, nechcela som, aby jedla sama a dusila sa. Rozprávala som jej veci len tak a ona počúvala, živý pohľad, aj keď nemohla odpovedať.
Večer som vyšla pred nemocnicu a zavolala Viktorovi.
Tak čo? pýtal sa.
Zle. Pravá strana ochrnutá, reč v háji. Sama to nezvládne.
Krátka pauza.
Chápem.
Viktor, zostávam tu.
Na ako dlho?
Neviem. Ako bude treba. Nemôžem odísť.
Z hlasu cítiť napätie.
Lena, máš predsa prácu. Máš život tu.
Dohodnem sa. Budem robiť online. Mama nemôže byť sama.
Hovorila si o opatrovateľke.
Opatrovateľka nenahradí dcéru. Vieš to.
Ticho.
Vieš, že to bude na dlho?
Viem.
A si pripravená bývať v tom dome?
Som.
Dlhá pauza.
Dobre, povedal nakoniec. V tom dobre nebolo tepla, ani odporu. Len konštatovanie. Daj vedieť, ak budeš niečo potrebovať.
Odložila som mobil a zahľadela sa do tmavej ulice malého mesta. Lampy svietili každý druhý. Po chodníku prešla starenka s károvanou taškou. Z dvora voňal dym z pece.
Dom na Sadovej na konci ulice drevený, s prepadnutým schodom a malými oknami so starými rámami. Odomkla som ho tým istým kľúčom, ktorý som nosila roky, hoci som ho využila len párkrát.
Dnu zima. Dva dni netopila. Našla som v prístavku drevo, rozkúrila v peci ťarbavo, nie šikovne, ruky pamätali niečo z detstva, ale dávno to nebolo. Prvých osemnásť rokov som tu žila.
Obišla som dom. Malá kuchyňa s praskaným umakartom, úzky chodbička, dve izby, v jednej mama, v druhej stará posteľ, kde som spávala kedysi. Bolo tu čisto, ale úboho. Na stenách fotografie: ja mladá, otec, dve čiernobiele dávne fotky príbuzných. A tá poriadok, keď sa počítala každá vec.
Napísala som Viktorovi správu: Zostávam tu bývať. Neviem, na ako dlho. Prídem ešte pre veci.
Odpísal o dvadsať minút: Chápem. Ako chceš.
A tak vyzeralo celé naše manželstvo. Asi aj jeho koniec.
Prvé dni sa zliali do jedného dlhého, únavného dňa. Každé ráno v nemocnici, každý večer odchod. Naučila som sa otáčať mamu, aby nemala preležaniny, cvičiť jej rukou a nohou, kŕmiť po troške, hovoriť pokojne, skrývať únavu. Museli ju učiť znovu rozprávať bolo bolestné vidieť, ako žena, životná matematička, hľadá slová a nenachádza ich.
Jedno ráno už po dvoch týždňoch, mama povedala:
Lena… Choď domov.
Som doma, mama.
Nie. Slabým pohybom ruky naznačila domov k mužovi.
Nerob si starosti.
Viktor… Viktor nie… šťastný?
Upravila som jej prikrývku.
Všetko je v poriadku, mama. Nemysli na to.
Dlho na mňa upierala pohľad, až som musela odísť k oknu.
Po troch týždňoch ju vypísali domov s odporúčaniami, s liekmi, cvičením, logopédkou. Najala som auto, mladý sused Patrik pomohol mamu zaniesť domov. Uložila som ju, rozkúrila, uvarila polievku.
Začal sa iný život.
Opatera ležiaceho je vec, o ktorej sa nerozpráva. Každé dve hodiny otočiť, nočné nočníky a plachty, každé ráno cvičenie. Kŕmiť trikrát denne, tabletky sedem ráno, päť večer. Logopédka, ktorá trikrát do týždňa prišla a mama s ňou cvičila so zaťatými zubami vzdávať sa nevedela.
Pracovala som z domu účtovníctvo v malej firme, šéf mi vyšiel v ústrety, prerobil mi úväzok. Peňazí menej. Viktor niekedy poslal nejaké eurá nie veľa, bez poznámky, len sms-ka z banky. Nepýtala som sa.
Takmer sme si nevolali.
V novembri, ráno, keď som opravovala rozheganý schod pri dverách (mama už mala onedlho začať chodiť s chodítkom), prišiel ku mne chlapík zo susedstva.
Poznala som ho z videnia robustnejší, nižší, pracovná bunda, obyčajná tvár. Tak päťdesiatpäť.
Nedržte to tak, podal mi ruku. Klinec pod uhlom, potom ho nevytrhne.
Pozorne som sa naňho pozrela.
Nikola, predstavil sa. Oproti. Kývol na dom naprieč ulicou. Vy ste dcéra Anny Štefánie?
Áno. Elena.
A mama?
Lepšie, pomaly sa zlepšuje.
Prikývol, vzal kladivo a za päť minút spravil, čo som sa ja motala pol hodiny.
Ak niečo budete potrebovať, dajte vedieť. Som tu na blízku.
Ďakujem, nechcem vás zaťažovať.
Ale prosím vás. Pokrčil plecami, ako samozrejmosť. Annu Štefániu poznám od detstva. Niekedy dávno pomohla mojej mame. Nezabúda sa.
A šiel svojou cestou.
Pozerala som za ním a napadlo mi, že slova nepríjemné sa už nebojím. Nepríjemné bolo sedieť v byte v Bratislave a vedieť, že mama leží sama.
November bol studený. Pec začala zle dymiť, raz boli izby plné dymu. Otvorila som okno, rozkašľala sa. S trúbou bolo niečo zle, ale sama som netušila čo.
Večer som zaklopala k Nikolovi, s rozpaky a hanbou.
Prišiel bez rozladenia, nehral sa na dôležitého. Vyliezol na strechu s baterkou, vyčistil, vysvetlil, čo robiť každý rok na jeseň. Peniaze pokojne odmietol.
Čaj? spýtala som sa.
Ak to nevadí.
Pili sme kuchynský čaj, mama hajala za stenou, zvonku fúkal vietor.
Dlho tu bývate? opýtala som sa.
Odkedy sa pamätám. Päť rokov som žil v Nitre, práca v továrni. Potom som sa vrátil.
Prečo?
Svoje je svoje. Inde si cudzia krv. Niekto má rád cudzie, ja nie.
Obopla som hrnček rukami. Na kuchyni bolo konečne teplo.
Celý život som túžila po meste, po inom živote. Teraz sedím tu a nechcem ísť nikam.
Nikola len povedal: Prišli ste teraz. To je hlavné.
V decembri mama začala sedieť v posteli. Malé víťazstvo, no pre nás obrovské. Logopédka Svetlana, energická žena okolo štyridsiatky, úprimne pochválila pokrok, až sa mama pokúsila usmiať aspoň jednou stranou tváre.
Reč sa vracala pomaly, ale nie celá. Často sa hnevala na svoju neschopnosť, ale jednoduché vety už išli.
Schudla si, povedala mi raz.
Ale kdeže, mama.
Schudla. Pozerala na mňa. Viktor volá?
Občas.
Príde?
Neviem, mama.
Dlhé ticho.
Nepríde, povedala pokojne. Ako človek, čo vie rozlíšiť pravdu od nádeje.
Neprišiel. Raz do týždňa zavolal, spýtal sa ako?, vypočul krátku odpoveď, povedal drž sa, raz spomenul, že rekonštrukcia pokračuje. Raz, že bol na firemnom večierku. Medzi nami rástlo niečo neviditeľné nie hnev, nie nenávisť, len vzdialenosť. Ako medzi dvoma ľuďmi, čo už dlho žijú v iných svetoch, len zo zotrvačnosti predstierajú iný.
V januári prišla kamarátka Tamara. Prvýkrát za mnou, odniesla koláč, že vraj vie pomôcť. Dobrá duša, potešila som sa. Ale rozhovor viazol.
Lena, neuvedomuješ si, že už je to veľa? hovorila Tamara za kuchynským stolom. Mesiac, dva dobré, ale dokedy? Sama sa zničíš.
Tamara, a čo mám podľa teba urobiť?
Najmi poriadnu opatrovateľku. Alebo domov dôchodcov, sú aj dobré.
Mama sa toho vždy bála.
Jej strach nie je podstatný. Nevníma, čo musíš zniesť.
Vníma, povedala som potichu. Vie všetko dobre.
Mlčala.
Viktor nepríde?
Nepríde.
Tak čo, zostaneš tu? Za to sa rozvádzať neoplatí. Veď je to chlap, byt, postavenie…
Pozrela som sa na ňu.
Mama bola sama deň na zemi. Má sedemdesiatosem rokov.
Chápem…
Nechápete, alebo nechcete. Nehovorte mi o chlebodarcovi.
Tamara odišla v ten deň mierne urazená. Už sme si potom len písali, ale niečo sa zmenilo.
Susedky sa na mňa pozerali inak. Nie s ľútosťou, skôr ticho s rešpektom. Galina Petrovna niekedy priniesla pohár uhoriek, alebo kyslú kapustu, postavila k dverám. Zina Gajdošová, sedemdesiatnička, dvakrát posedela s mamou, kým som bola v lekárni. Sme rovesníčky. Aspoň pokecáme. Len tak, jednoducho.
Rovnako mladšie susedky, tie, čo poznali mňa ešte ako manželku úspešného Viktora, sa pýtali podivne, často s čímsi ako záujmom o nešťastie druhých.
Žijeme, povedala som a viac nerozvádzala.
Nikolaj pomáhal. Tak, že to už bolo bežné. Plot opravil, keď ho zasypal sneh, priviezol drevo, uložil na hromadu. Kedysi, keď som ochorela, doniesol jedlo, kúril a aj posteľ mame prezliekol pokojne, s rutinou, bez hanby.
Nikola, neviem, ako zaplatiť, povedala som.
Nechajte tak. Susedia.
Susedia bývajú rôzni.
To áno.
Chvíľu sme mlčali. Vonku bol február.
Máte rodinu? spýtala som sa.
Mal som. Žena umrela pred ôsmimi rokmi. Dcéra v Prahe, málokedy volá. Zvykol som si sám.
Nie je vám smutno?
Občas. Keď je práca, nie je kedy byť smutný.
Pomyslela som na Viktora v jeho veľkom byte s novou obývačkou, s koženou sedačkou, veľkou telkou… Je mu tam dobre?
Večer som mu zavolala.
Viktor, potrebujem hovoriť.
Niečo sa stalo?
Nie. Len sme sa dávno nerozprávali.
Pauza.
Tak hovor.
Ako sa máš?
Dobre. Finisujem rekonštrukciu. Nový projekt bude možno dobrý. Pauza. Kedy sa chystáš domov?
Viktor, myslím, že sa nechystám.
Dlhá pauza.
Úplne?
Úplne.
Nekričal, nevyčítal. Len sa opýtal:
Je to kvôli mame alebo mne?
Premýšľala som tri sekundy.
Asi kvôli sebe.
Dýchol do slúchadla.
Chápem, povedal. Chceš rozvod?
Áno.
Dobre. Nech máme rozvod.
A to jeho “nech” bolo jasné, ako keď zatvoríš dvere.
Na jar mama začala chodiť. Najprv len s choditkom po izbe. Potom do kuchyne. Potom na priedomie. Bolo to pomalé, náročné, párkrát plakala, hoci bola vždy tvrdá. Ale šla.
Logopédka Svetlana z toho mala úprimnú radosť: Má pre koho bojovať. To je polovica liečby.
Sama som si nebola istá, či to je vďaka mne, alebo jej tvrdohlavosti. Ale znelo to dobre.
V máji navečer sme sedeli s Nikolom na lavičke pri bránke. Mama už išla spať sama, mala som konečne hodinu pre seba.
Uvažujete odísť? spýtal sa Nikola.
Nie, už som o tom rozmýšľala. Ale nechcem. Čudné, že? Dvadsať rokov som chcela do mesta. Teraz nechcem nikam.
Nie je to čudné, povedal Nikola. Človek niekedy dlho hľadá to, čo je jeho.
Niekedy mi tu nie je dobre. Niekedy je to strašne ťažké.
To nie je to isté. Byť dobre nie je to isté, ako byť ľahko. Dobre je, keď je to správne.
Pohodla som naň bokom. Jednoduchý chlap. S mozolmi, vráskami, viac povie pohľadom, ako slovom.
Nikola, počuli ste, že sa rozvádzame?
Hovorí sa. Dedina je malá.
Neschvaľujete?
Čo by som mal? otočil sa ku mne.
Opustila som rodinu. Odišla som.
Rodina… Vieš, rodina je, keď ste spolu, aj keď je zle. Inak sú to len dvaja ľudia v byte.
Nič som nepovedala. Nemusela.
Rozvod šiel cez právnika, pokojne. Viktor všetko vybavil po svojom, byt si nechal, dal mi kompenzáciu, vzala som to. Trebalo mi peniaze na opravu domu hnilé podlahy, deravá strecha, stará elektrina.
V lete Nikola pomáhal so všetkým. Prizval dvoch kamarátov, za tri víkendy spravili podlahy a strechu. Peniaze prijali len za materiál.
Prečo? spýtala som sa priamo.
Lebo sme susedia.
Nie len preto.
Pauza. Nie, nie len preto.
Mama, opretá o palicu, všetko sledovala z priedomia, kam už denne vyrážala. Tvár sa úplne nevyrovnala, reč bola tak na sedemdesiat percent. Ale oči žili.
Raz mi povedala:
To je dobrý muž.
Áno, mama.
Vieš to?
Viem.
Mama prikývla. Už nič viac nehovorila.
Viktor zavolal v júli, prvýkrát po dvoch mesiacoch.
Ako sa máte? je jeho hlas znel inak. Viac ľudsky, menej z roboty.
Dobre. Mama už chodí. Opravy sú hotové.
To rád počujem. Pauza. Vieš, asi som vtedy nepostupoval správne.
Nehovorila som nič sa nestalo. Nebola by to pravda.
Asi, povedala som.
Nehneváš sa?
Nie, už nie.
Tak. Pauza. Si tam šťastná?
Pozrela som cez okno. Mama sedela pred domom na starom kresle, čítala, alebo aspoň listovala knihou. Jablone tento rok kvitli neskoro, už bzučali zelené jablká. Na plote sedia škorce.
Neviem, či je to správne slovo, povedala som. Ale je mi tu dobre.
Chápem, povedal Viktor. Ozaj, prvý raz, ako keby naozaj niečo pochopil.
Rozlúčili sme sa pokojne.
Potom som šla na kuchyňu.
Mama, dáš si čaj?
Daj.
Postavila som kanvicu. Starý kanvica, s odlomenou rúčkou, vždy som plánovala kúpiť nový, ale stále boli iné veci. Na okne kvitla muškát, ktorý mama pestovala tridsať rokov. Za oknom bolo leto, rozvoniavala pokosená tráva a trochu smola z horúcich dosiek na priedomí.
O pol šiestej priklopal Nikola.
Dobré, Annka, doniesol som maliny, prvé z kríka.
Ďakujem, Koli, poď dnu, ozvala sa mama.
Z kuchyne som počula ich rozhovor, ich jednoduchý pokoj a uvedomila si, že je tu niečo dôležité v tejto malej kuchyni, v týchto hlasoch, v pohári čaju a v muškáte, v tom pocite, že Viktor tam v meste má všetko nové, ale správny život si nevybral.
Ja áno.
Alebo si vyberám ešte každý deň.
Vyniesla som hrnčeky.
Nikolaj, zostaňte na čaj.
Neodmietnem, povedal.
Mama sa na mňa pozrela. Ľavý kútik úst sa zdvihol. Nebol to dokonalý úsmev, ale bol pravdivý.
Sadnite si, obaja, povedala Anna Štefánia.
Sadli sme si.
Slnko mizlo za strechy, dlhé tiene ležali cez celý dvor, škorce na plote spievali svoje. Maliny v miske boli červené, teplé, voňali letom.
A už nebolo potrebné nič hovoriť.
