Minulý rok mi zatelefonovala stará kamarátka, Zuzana Nováková, a naliehavo ma prosila, aby som u seba doma na jeden týždeň ubytoval jej najlepších priateľov. Rozhodli sa oddychovať na brehu Dunaja v našej malej dedinke. Bolo mi divné odmietnuť, tak som súhlasil. Vopred som im však vysvetlil:
Sezóna je v plnom prúde, nemôžem im poskytnúť izbu zadarmo. Na druhej strane sa necítim dobre, keď mám pýtať peniaze od kamarátkiných priateľov.
Zuzana povedala: Neboj sa, zaplatia bez problémov. Úprimne, boja sa len podvodníkov, ktorí berú peniaze vopred a potom nenechajú hostí dovnútra alebo ich vyhodia v polovici dovolenky.
Ach, podľahol som. Keby som tušil, čo ma tá dovolenka bude stáť, nikdy by som s tým nesúhlasil.
Cítil som sa trochu nesvoj, tak som im ponúkol peknú zľavu. Dostali izbu za polovičnú cenu, len za 140 eur na týždeň.
Prišiel ten deň! Namiesto sľúbenej rodiny dorazila dospievajúca slečna, Ivona, s bratrancom Martinom, desaťročným chlapcom. Bolo to zložité, ale boli to priatelia. Lenže v trojlôžkovej izbe im nebolo príliš pohodlne.
Privítanie bolo milé. Snažil som sa pripraviť chutné jedlo a po večeri som im ukázal pamiatky nášho mestečka. Poprial som im všetko dobré a odišiel na svoje pracovné povinnosti.
Druhý deň syn hostí strieľal vodnú pištoľ do zapnutého televízora. Rodičia boli v izbe, chlapca to však neodradilo. Pár sa ospravedlnil a sľúbil, že uhradí opravu televízora, ktorý, žiaľ, prestal fungovať (dodnes čakám, kedy ho opravím). Dal som im nový televízor z vedľajšej izby. Čo budú robiť večer?
Aby toho nebolo málo, rodina opiekla kanvicu. Prepáčte, Ivona zabudla naliať vodu.
Potom začali izbu prerábať (bola pre nich príliš malá), a tak sa zlomili dve nohy jedna na nočnom stolíku a druhá na stole. Im to prišlo vtipné Hehe, máte tu aj tak toho nábytku dosť! Nohu stola polepíme lepiacou páskou a bude to fungovať. Pod stolík dáme niečo, nebude to vadiť.
Vrchom všetkého bola hlučná párty, ktorá skončila až o druhej ráno. Výkriky, krik opitých. Keď som o jedenástej požiadal, či by mohli stíšiť hudbu, dostal som odpoveď: Oddychuj, veď si si tu za peniaze ukázal! Pravda, potom hudbu stíšili, ale až po druhom napomenutí.
Nemalo zmysel sa hádať s opitými, rozhodol som sa počkať do ďalšieho dňa. Potom som si úprimne pohovoril s párom a povedal, že ich správanie je neprípustné. Nie sú tu jediní dovolenkári. Tiež som im pripomenul, aby boli opatrní s elektrospotrebičmi.
Kamarátkiným priateľom sa to nepáčilo, boli mrzutí: Veď sme zaplatili! Dopálilo ma to: Ďakujem, že ste prišli ako priatelia Zuzany, inak by ste tu už neboli!
Po mojich slovách sa začali správať trochu umiernenejšie a ďalší rozbitý spotrebič už nebol. Avšak naše vzťahy sa tým skončili.
Odvtedy sme si už viac nevolali. To im však nezabránilo, aby si odniesli suveníry a darčeky, ktoré som pripravil pre nich a pre Zuzanu. Okrem toho zmizli z izby dve veľké kúpeľné uteráky a plachta z modrej bavlny.
Musím povedať, že to boli najlepší priatelia mojej kamarátky. S ňou som sa poznal celé gymnázium, až kým sa nevdala a neodsťahovala do Bratislavy. Opisovala svojich priateľov ako milých a slušných ľudí. Keby takí aj boli, mohli by u nás dovolenkovať každé leto.
Tak to bolo. Zuzana mlčala dlhší čas, no raz mi počas rozhovoru povedala, že jej priateľom sa dovolenka nepáčila: Vraj som ich stále napomínal a kazil im atmosféru. A to vraj zaplatili kopu peňazí!
Mrzí ma to, ale za peniaze, ktoré zaplatili, nekúpim ani nový televízor, kanvicu, stôl, stolík, posteľnú bielizeň či uteráky. Navyše, k tomu sa pripočítava moje nervy a nespokojnosť ostatných hostí. Ovplyvňuje to aj povesť a na budúci rok si turisti môžu vybrať inú chalupu.
Ale získal som veľa skúseností a teraz už viem jedno: niekedy je lepšie jednoducho povedať nie.
