Mám dve deti. Každé z nich má iného otca. Prvé dieťa je dcéra. Lívia má šestnásť rokov.Jej otec jej posiela pravidelné výživné a sú v neustálom kontakte. Aj keď môj prvý manžel je už dávno znovu ženatý a má ďalšie dve deti, na našu dcéru nezabúda.
Môj syn, naopak, nemal toľko šťastia. Pred dvoma rokmi môj druhý manžel ochorel a po troch dňoch zomrel v nemocnici. Stále sa mi zdá, akoby sa to nestalo. Často si predstavujem, že sa dvere rozletia a on vstúpi usmeje sa na mňa a zaželá mi pekný deň. Vtedy plačem od rána do večera.
Celý ten čas som držala spolu s matkou môjho bývalého manžela, Drahomírou. Pre obe to bolo rovnako ťažké jej syn bol jediným dieťaťom. Zostali sme pri sebe, podporovali sa, prechádzali cez toto temné obdobie. Volali sme si a často sa navštevovali. Stále sme rozprávali o mojom mužovi akoby v krajinách našich spomienok nikdy skutočne neodišiel.
Niekedy som premýšľala, že by sme mohli bývať spolu, ale potom svokra zmenila názor. A zrazu ubehlo sedem rokov. Vždy sme si rozumeli, dalo by sa povedať, že sme boli priateľky.
Pamätám si, že keď som bola tehotná, svokra spomenula test otcovstva; dodnes nerozumiem prečo. V televízii totiž videla reláciu, kde muž vychoval cudzie dieťa a až po rokoch odhalil pravdu. Ihneď som jej povedala, že to je nezmysel.
Ak muž pochybuje, či je dieťa jeho, nikdy sa oň naozaj nepostará, bude len nedeľným otcom!
Svokra tvrdila, že verí tomu, že som čakala jej syna a že je všetko ako má byť. Bála som sa, že po narodení bude chcieť test otcovstva, ale potom nad tým mlčala.
Tento rok, v lete, svokra vážne ochorela a jej stav sa výrazne zhoršil. Rozhodla som sa, že by mala bývať blízko mňa. Spolu sme vyhľadali realitnú kanceláriu a začali hľadať byt za eurá pre ňu.
A potom svokra skončila v nemocnici a pre realitného agenta bol potrebný úmrtný list jej manžela. Ona nevládala, tak som šla do jej bytu. Hľadala som dokument v mape, presúvajúc listy a záložky, akoby som išla dolu prúdom v Dunaji, kde všetko neustále mizne.
Náhodou som narazila na iný zvláštny papier. Bol to test otcovstva, vykonaný, keď mal môj syn len dva mesiace. Potvrdzoval otcovstvo môjho zosnulého muža.
Zostala som v šoku. Zistila som, že ma svokra celé tie roky vlastne nikdy úplne neverila! Nemohla som mlčať všetko som jej povedala. Teraz sa ospravedlňuje a tvrdí, že to bola len hlúposť a že ju to mrzí. Ale v mojom vnútri niečo zhaslo. Cítim sa zradená; svokra mlčala tak dlhý čas a vkladal mi do snov tiché pochybnosti.
Stále rozmýšľam, že nechcem ďalej pomáhať svokre. Ale viem, že nemá nikoho iného. Nechcem obrať svojho syna o babičku budem jej pomáhať, no v našom vzťahu už nebude žiadna tá dôverná žiara, čo nás kedysi spájala. V mojich snech sa mením na bielu líšku, ktorá kráča po modrej tichej lúke na konci Liptova, a len svokra kráča za mnou v hmlistom rannom svetle…
