Čistý sporák
– Helena. Poď sem.
Nie prosím. Nie keď dokončíš. Len poď sem, ako keď sa volá pes.
Oprela mop o stenu a vošla do kuchyne. Miroslav sedel za stolom a pozeral do mobilu. Vedľa, na svojom zvyčajnom mieste pri okne, sedela Božena Matúšová. Pila čaj. V izbe cítilo navarenú kapustu a nejaké lieky, ktoré svokra hrstami prehĺtala celý deň.
– Mama hovorí, že si zase poriadne neumyla sporák, povedal Miroslav, ani nezdvihol oči od mobilu.
– Umývala som včera.
– Zle si umývala.
Božena Matúšová položila šálku na tanierik s tichým klopnutím.
– Ja som nebola zvyknutá, aby som mala doma špinu, povedala takým hlasom, akoby hovorila o samozrejmej veci. Dvadsať rokov som viedla túto domácnosť sama a nikdy taký neporiadok nebol.
Helena mala päťdesiattri rokov. Stála v kuchyni v gumených rukaviciach, s mokrými rukami, a počúvala to. Zasa raz.
– Ukáž mi, kde je špina, povedala. Umyjem to.
– Presne tak, ukáž, skočil jej do reči Miroslav. Sama nevidíš? Musí ti to niekto na kolenách ukazovať?
Povedal to ticho, takmer pokojne. Vždy takto hovoril: potichu, bez kriku, ale vždy s takým tónom, že slová zasiahli rovno tam, kde mali.
Helena sa pozrela na sporák. Leskol sa. Umývala ho večer predtým, pol hodiny drhla mastnotu zo sporákových platní. Bol úplne čistý.
A vtedy sa niečo stalo.
Žiadny výbuch. Žiadne slzy. Len sa pozrela na ten čistý sporák, potom na Miroslava s jeho mobilom a na Boženu Matúšovú s jej šálkou čaju. Vo vnútri jej bolo ticho, celkom ticho. Ako býva, keď sa už niečo definitívne rozbije.
Stiahla rukavice. Položila ich na stôl.
– Toto počúvam dvadsaťosem rokov, povedala. Stačilo.
Miroslav zdvihol oči od mobilu. Božena Matúšová ostala stáť s šálkou v ruke.
– Čo si to povedala? spýtal sa Miroslav.
– Povedala som: stačilo.
Vyšla z kuchyne. Vošla do spálne, vybrala zo skrine veľkú tašku z Tescu a začala si baliť veci. Nie veľa. Dokumenty, dva svetre, náhradnú bielizeň, nabíjačku na telefón. Ruky sa jej netriasli, až ju to prekvapilo. Bola celkom pokojná, ako človek, ktorý konečne prijal rozhodnutie, ktoré v ňom zrelo dlho.
Z kuchyne bolo počuť hlasy. Najprv tiché, potom hlasnejšie.
– Miroslav, ty si ju nepočul? Zastav ju!
– Choď sama, ak chceš.
Helena si zapla bundu, vzala tašku a vyšla do chodby. Obula sa. Otvorila dvere.
– Helena! kričala za ňou Božena Matúšová z kuchyne. Vieš vôbec, čo robíš? Kam pôjdeš? Bez neho si nič! Si nič!
Helena za sebou zavrela dvere. Potichu, bez búchania.
Na schodišti bolo cítiť mačací záchod od susedov z tretieho a čerstvú farbu z prvého poschodia. Zišla dole a vyšla na ulicu. Bol október, chladno a vlhko, listy ležali na asfalte v mokrej vrstve. Helena sa zastavila pred vchodom a vytiahla telefón.
Silvia zdvihla po druhom zvonení.
– Silvia, povedala Helena. Odišla som.
Pauza.
– Skadiaľ?
– Od Miroslava. Navždy. Nemám kam ísť.
Mlčanie trvalo tri sekundy. Potom Silvia povedala:
– Pamätáš si adresu? Dvadsať minút a som doma. Počkaj pred vchodom, nadiktujem ti kód na vrátnika.
***
Silvia bývala v jednoizbovom byte na Záhradnej. Malý, ale jej vlastný, ktorý si kúpila pred siedmimi rokmi, keď pracovala na recepcii hotela a skladala každé euro. Byt bol samá polička, všade kvety, na chladničke magnetky z rôznych miest. Cítilo tam kávu a niečo sladké, asi škoricu.
Helena sedela na gauči, v rukách šálka s teplým čajom, Silvia naproti, s nohami pod sebou, pozorne počúvala, nepretrhla ju.
– Rozprávaj, povedala Silvia.
– Niet čo. Všetko je znova to isté. Sporák špinavý, polievka neslaná, podlaha zle umytá. A ten pohľad ako by som bola vec, ktorá zle funguje.
– Helena, tak to bolo vždy. Prečo dnes si odišla?
Helena sa zamyslela.
– Dnes som sa pozrela na ten čistý sporák a pochopila, že ak teraz neodídem, neodídem už nikdy. Že tam aj zomriem. Len raz si ľahnem a nevstanem a oni povedia, že som sa o seba zle starala.
Silvia prikývla. Neodpovedala, len doliala čaj.
V noci Helena ležala na Silviinom gauči, pod teplou dekou, a počúvala ticho. Skutočné ticho. Žiadny televízor zo susednej izby, žiadny kašeľ Boženy Matúšovej spoza steny. Žiadny pocit, že musí ihneď vstať a niečo spraviť.
Nespala do tretej rána. Nie od strachu len preto, že nevedela, aké je to: ležať a za nič neniesť zodpovednosť.
Potom predsa zaspala.
***
Telefón mlčal dva dni. Na tretí Miroslav napísal správu: Kedy sa vrátiš? Nie ospravedlňujem sa. Nie potrebujeme sa porozprávať. Len kedy sa vrátiš, ako by odišla na služobnú cestu.
Helena prečítala a schovala mobil do vrecka.
– Správne, povedala Silvia, ktorá bola nablízku a videla to. Neodpovedaj. Nech si to preberie sám.
– Ale on nemá čo riešiť, odvetila Helena. Myslí si, že sa spamätám a vrátim. Vždy si to myslel. Že nikam neodídem.
– A odídeš?
Helena sa pozrela von. Vonku bolo sivé októbrové nádvorie, mokré autá, holé stromy.
– Odídem, povedala. Len ešte neviem kam.
Prvé týždne boli čudné. Helena nevedela, čo so sebou robiť. Celý život vstávala o siedmej, lebo treba pripraviť raňajky, upratať, oprať, bežať do lekárne po lieky pre Boženu Matúšovú, skočiť do obchodu, navariť, znova upratať. Od rána do večera. A aj tak bolo vždy málo a zle.
Teraz sa zobudila a deň bol prázdny. Nemusela nič. Bolo to skoro neznesiteľné.
– Silvia, povedala raz ráno, keď sa Silvia chystala do práce. Musím niečo robiť. Inak sa zbláznim.
– Hľadaj si prácu.
– Akú? Dvadsaťosem rokov som sedela doma.
– Veď si výtvarníčka.
Helena sa zasmiala. Krátko, smutne.
– Bola som. Kedysi. Po škole som dva roky pracovala v jednom vydavateľstve, potom som sa vydala, Miroslav povedal, že nemusím, že on zarába. A mama pridala, že poriadna žena vedie domácnosť, nie behá po úradoch.
– A ty si súhlasila.
– Súhlasila. Mala som dvadsaťpäť, myslela som, že to je láska. Že sa o mňa starajú.
Silvia chvíľu mlčky zapínala kabát.
– Helena, v skrini mi zostali akvarelové farby. Plemänica ich tu nechala. A je tam aj papier, myslím. Vezmi, skús to.
– Načo?
– Lebo tvoje ruky ešte pamätajú, ako sa to robí.
***
Farby Helena našla v spodnom šuplíku skrine, zabalené v starých novinách. Detské, lacné, v plastovej krabičke s veveričkou na veku. Papier tiež, pevný, akvarelový, otvorený skicár. Vzala to všetko, sadla si za kuchynský stôl a dlho sa pozerala na čistý hárok.
Potom chytila štetec.
Najskôr sa nedarilo. Farba šla zle, ruka sa triasla, proporcie krivé. Roztrhala tri papiere. Potom sa upokojila a začala len tak ťahať štetcom, bez plánu, bez zámeru. Len farba, len tvar.
Po hodine pred ňou ležal malý akvarelový obrázok: jesenný dvor, čo videla z okna Silvie. Mokré stromy, sivá obloha s ružovým pruhom na obzore.
Pozrela naň a pomyslela si: Toto som urobila ja.
Nie polievka. Nie čistý sporák. Toto ja.
Večer sa Silvia vrátila z práce, zazrela obrázok a zastavila sa.
– Ty si to maľovala?
– Ja.
– Je to krásne. Naozaj.
– Nie je to krásne, všade krivé.
– Ale je to živé, povedala Silvia. Takých dvorov som videla sto, ale tento akoby bol ozajstný. Cítiš ho.
Helena nič neodpovedala. Ale obrázok nevyhodila.
***
V byte Miroslava Petríka Matúšovského sa medzičasom dialo niečo, čo nečakal.
Prvé tri dni čakal, že sa Helena vráti. Veď kam by išla? Nič nevie. Peniaze nemá, práca žiadna, byt žiaden. Príde, kam by šla.
Neprišla.
Na štvrtý deň zistil, že chladnička je prázdna. Celkom. Ráno ju otvoril, pozrel na osamelý jogurt a zavrel. Šiel do práce hladný.
Večer sedela matka v kuchyni a pozerala naň s výrazom človeka, čo už dávno všetko vie, len slušne mlčí.
– Jesť si mal?
– Nie.
– Ani ja nie. Doniesol si niečo z obchodu?
– Nie, nestihol som.
– Takže ani si nejedol, ani nepriniesol, povedala Božena Matúšová. Krásne. Sedemdesiatosem rokov žijem a ešte sa mi nestalo, že by nebolo doma chleba.
– Mama, choď si sama.
Pauza bola dlhá.
– Mám sedemdesiatosem, povedala pomaly. Bolí ma koleno, mám tlak. S paličkou chodím. A ty mi povieš choď sama.
– Mami, nemal som čas, pracoval som.
– A Helena nepracovala? Helena od rána do večera makala na teba, a ty si ju vyhnal z domu.
Miroslav zdvihol hlavu.
– Ja vyhnal? Sama odišla!
– Lebo si ju dohnal! hlas matky stúpal. Hovorila som ti: pokojnejšie s ľuďmi! Ale ty všetko vieš najlepšie.
– Ty si jej denne kapkala na mozog! Sporák špinavý, polievka neslaná, podlaha zle!
– Ja som robila poznámky! Mám na to právo, v mojom dome!
– V mojom dome, mama! Je to môj byt!
Pozerali na seba. Prvýkrát po rokoch. Helena už medzi nimi nestála ako nárazník, čo bral všetky údery na seba.
Miroslav vstal, obliekol si bundu a vyšiel. Buchol dverami.
Božena Matúšová ostala sama v kuchyni. Vonku už bola tma. Vstala, rozsvietila, otvorila chladničku. Pozrela na jogurt. Zavrela.
Sadla si späť.
Bolo ticho ako nikdy dovtedy, kým tam bola Helena.
***
November priniesol prvý sneh. Helena už bývala u Silvie tri týždne a postupne sa spamätávala. Ako človek, čo dlho žil v malej tmavej izbe a zrazu vyšiel von: najprv ťa svetlo oslepí, potom si zvykneš.
Maľovala každý deň. Kúpila si lepšie farby, nie detské. Silvia našla na internete inzerát: malý ateliér na prenájom na Riečnej, blízko parku. Dvadsať metrová miestnosť s veľkým oknom na sever, s drevenou podlahou. Lacno, lebo nebol prerobený, so zlupovanými stenami.
Helena tam prišla a cítila hneď to je ono.
– Prenajmete si? spýtala sa staršia pani s pletenou čiapkou.
– Prenajmem.
Peňazí mala málo. Predala zlaté náušnice, ktoré dostala od rodičov na svadbu. Trochu jej to stiahlo žalúdok bola to predsa spomienka. Ale potom si povedala: aká spomienka? Na čo?
Ateliér sa stal jej miestom. Chodila tam ráno, otvárala okno a do miestnosti prišiel studený vzduch s vôňou snehu a rieky. Voňalo tam farbami, ľanovým olejom, drevom. Vykladala nádoby, rozbalila papier alebo plátno a pracovala. Hodiny. Občas zabudla jesť.
Maľovala všetko: krajinky, dvory, zátišia z toho, čo doma bolo šálka, jablko, stará topánka. Šlo jej to čoraz lepšie. Ruky si pamätali, len im trebalo čas, aby sa znova rozbehli po dvadsiatich ôsmich rokoch ticha.
V decembri zavolala Silvia priamo do ateliéru.
– Helena, v hoteli chcú urobiť výstavu miestnych umelcov. V malej hale. Spomenula som ťa. Dáš pár obrazov?
– Silvia, ale ja nie som maliarka. Len som znovu začala.
– Si. Videla som tvoje práce.
– Je to amatérčina.
– Helena, povedala trpezlivo Silvia, už tridsať rokov si vravíš, že si len a iba. Stačí. Dáš obrazy?
Helena chvíľu mlčala.
– Dám, povedala.
***
A tam sa zoznámila s Alexandrom Ivanom.
Prišiel na otvorenie výstavy nie kvôli umeniu, ale náhodou ubytoval sa v hoteli a práve bol v hale v správny čas. Vysoký, v károvanej košeli, so šedivými spánkami a pokojnými sivými očami. Stál pred jedným z Heleniných obrazov: zimný park, lavica, stopy v snehu, čo k nej prichádzajú a zas odchádzajú.
Helena prišla, chcela len narovnať rám. A začula, ako si potichu pre seba hovorí:
– Takto to býva. Prišli, sadli si a odišli.
– Tie stopy? opýtala sa.
Otočil sa. Nestydel sa, že ho pristihli pri rozhovore s obrazom.
– Áno. Pozerám na to a myslím: dvaja prišli. Sadli si. Odišli každý inam. Či sa dobre cítili, alebo pohádali, to nevieš.
– Ja som myslela, že je to jeden človek, povedala Helena. Prišiel, posedel, vrátil sa domov.
– Jeden by nešiel tak cik-cak, povedal vážne. Vidíte, stopy meandrujú? Dvaja.
Pozrela na obraz novým pohľadom.
– Možno aj dvaja, súhlasila.
Potom sa rozprávali ešte asi dvadsať minút. Ukázalo sa, že prišiel z vedľajšieho mesta kvôli bratovi, ktorému pomáhal s opravou domu. Sám Alexander Ivan bol majstrom, vedel všetko drevo, elektrinu, vodu. Vdovec, dvaja dospelí synovia. Veľa nerozprával, ale pozorne počúval, Helena si to všimla. Neprerušoval. Nepozeral do mobilu. Pozeral na ňu, keď rozprávala.
Bolo to tak zvláštne, že Helena nevedela, čo robiť.
Pri odchode sa spýtal:
– Máte vizitku?
– Nie, nemám.
– Môžem si vziať číslo?
Dala mu ho. Potom dlho premýšľala, načo. Možno bude chcieť obraz.
O tri dni napísal: Dobrý večer. Tu Alexander, rozprávali sme sa o stopách v snehu. Chcel by som kúpiť ten obraz, ak ešte nie je predaný.
Nebola. Prišiel, obraz zobral, zabalil do tašky. Spýtal sa, či nemá ešte niečo na pozretie.
Išli do ateliéru. Dlho sa pozeral, ticho. Kúpil ešte dva malé krajinky.
– Dobre maľujete, povedal.
– Dlho som nemaľovala, odpovedala.
– Prečo?
Pokrčila plecami. Vysvetľovať nechcela. Nie ešte.
– Tak sa to vyvinulo.
Prikývol, prijal to a viac sa nevypytoval.
***
Miroslav zavolal v januári. Helena už pár mesiacov bývala raz u Silvie, raz v ateliéri. Oficiálne ešte boli manželmi, papiere nepodala.
Volal večer, keď pracovala: veľké zimné zátišie, ihličie vo váze, šišky, sviečka.
– Helena, ozval sa.
– Áno.
– Ako sa máš?
– Dobre.
Ticho.
– Mama je chorá, povedal.
– Mrzí ma to.
– Nemohla by si prísť? Aspoň raz za týždeň poriadok spraviť.
Helena položila štetec.
– Miroslav, povedala. Ja som odišla. Žijem osobitne. Chodiť a pomáhať už nebudem.
– Stále si moja žena.
– Zatiaľ, ale už nie dlho.
– Helena, nerob to. Vráť sa radšej domov. Porozprávame sa.
– My sme sa nikdy nerozprávali, Miroslav. Dvadsaťosem rokov. Hovoril si ty a tvoja mama, ja som len počúvala a robila, čo kázané.
– Preháňaš.
– Možno, súhlasila pokojne. Ale nevrátim sa.
Zložila. Ruky sa jej netriasli. Prekvapilo ju to.
Potom pomyslela: možno z vonku to vyzerá jednoducho odišla žena od muža. Ale zvnútra to vôbec nebolo jednoduché. Bolo to, akoby sa učila znova chodiť. Každý deň.
***
Vzťah k peniazom si Helena budovala pomaly. Obrazy kupovali zriedkavo a nie draho. Niekto si objednal pohľadnicu, niekedy malý obrázok do daru. Silvia jej pomohla založiť stránku na internete, kde práce zverejnila a postupne sa našli ľudia, čo sledovali a občas napísali.
Na život tak-tak stačilo. Ateliér, jedlo, oblečenie. Bez zbytočností, ale stačilo.
Nečakala, že to bude pôsobiť ako bohatstvo. Ale cítila sa tak presne.
Alexander prichádzal raz za dva-tri týždne za bratom do mesta, vždy zavítal. Spolu pili kávu v malej kaviarni pri parku alebo sa len prechádzali po zasnežených uliciach a rozprávali sa. On o práci a o synoch, z ktorých jeden už bol ženatý a mal dieťa. Ona o obrazoch, že chce skúsiť aj olej a nie len akvarel.
Alexander nikdy netlačil. Nikdy nenaliehal. Po čase si uvedomila, že sa na jeho príchody teší. Že keď tam nie je, v ateliéri je trochu tichšie.
– Silvia, povedala jedného dňa, Alexander… Nerozumiem tomu.
– Čo presne?
– Je veľmi dobrý. To ma desí.
– Prečo by malo byť dobré desivé?
– Lebo som zvyknutá, že za dobrým sa niečo skrýva. Potom príde zlé.
Silvia sa na ňu dlho pozerala.
– Helena, možno nie každému niečo skrýva.
Helena nad tým premýšľala dlho. O pár dní napísala Alexanderovi prvá: Nechcete sa v sobotu zastaviť? Začala som nový veľký obraz, rada by som ukázala.
Prišiel. Pozrel obraz. Povedal, že je pekný. Potom opäť išli do kaviarne, a tam sa opýtal:
– Helena, nešla by ste niekedy na výlet? Je tu jeden starý kláštor, hodinu cesty. Vraj krásny, hlavne v zime.
Povedala, že by chcela.
***
O tom, čo sa dialo v byte na Kvetnej ulici, kde býval Miroslav s matkou, sa Helena dozvedala len občas. Sem-tam jej volala suseda Zuzana Šebová, staršia žena zo štvrtého, s ktorou sa poznali z vchodu.
– Helena, ako sa máš? Počúvaj, u nich to nie je život, ale peklo. Hádajú sa, až steny dunia. Božena Matúšová piluje Miroslava každý deň, že ťa nestrážil. On jej niečo odvráva. Včera tak revali, že som chcela zavolať policajta.
Helena počúvala a cítila len dávnu, vzdialenú ľútosť. Nie škodoradosť. Nie víťazstvo. Iba: takto to býva.
Bez nej sa im nežilo zle preto, že im chýbala Helena. Bolo im zle preto, že už nebolo komu znášať rany. Vždy strieľali jedným smerom ten zmizol, teraz už bili jeden druhého.
Vo februári jej Zuzana povedala, že Boženu Matúšovú odviezli na pohotovosť. Tlak, srdce. Miroslav sedel v nemocnici sám, zamračený.
Helena si pripravila čaj a premýšľala: mala by som zavolať. Predsa len dvadsaťosem rokov. Predsa len človek.
Potom si ešte popremýšľala a rozhodla: nemusím. Už nie. Celý život robila to, čo treba. Teraz nech to skúsi on.
***
Marec priniesol odmäk a vôňu topiacého snehu. Helena šla cez trhovisko v sobotu ráno s plátenou taškou, vyberala niečo na raňajky. Zastavila sa pri stánku s prvými skleníkovými paradajkami, mala chuť namaľovať jarný trh: farby, hluk, ľudí.
Vtedy zbadala Miroslava.
Išiel cez trh s taškou, pozeral do mobilu, nevšimol si ju. Zostarol alebo sa na neho len nikdy predtým nepozerala zvonku. Plecia zvesené, bunda pokrčená, tvár sivastá.
Stála a čakala, aký pocit príde. Strach? Zlosť? Chcieť utekať, aby ju nespoznal?
Necítila nič z toho.
Miroslav zdvihol pohľad, uvidel ju. Zastal.
Pozerali sa na seba cez tri stánky.
– Helena, povedal.
Tón bol tichý, ako vždy, ale bol v ňom cudzí závan. Rázne, no zmätené.
– Miroslav, odvetila ona.
Pristúpil bližšie. Predavačka na vedľajšom stánku predstierala, že veľmi triedi jablká.
– Ako sa máš? spýtal sa.
– Dobre.
– Schudla si.
– Možno.
– Mama je v nemocnici. Srdce.
– Počula som. Je mi ľúto.
Mlčal. Prehadzoval tašku z ruky do ruky.
– Ty sa naozaj nevrátiš?
Helena sa naň pozerala. Pokojne. Bez nenávisti, bez ľútosti. Len ho pozorovala.
– Nie, Miroslav. Nevrátim.
– Veď musíme nejako žiť…
– Ty musíš. Ja už žijem.
Nenašiel, čo povedať. Helena si vzala paradajky, zaplatila a šla ďalej.
Srdce jej bilo vyrovnane. V tom bola jej výhra nie, že odišla, ani že neprišla späť, ale že stála pred ním a nebála sa. Už viac neuhýbala, nehovorila v sebe: musíš byť slušná, nebuď nepríjemná, možno on má pravdu, možno preháňam. Len rozprávala s cudzím človekom. Takmer cudzím.
Na druhom stánku si vzala zeleninu, kúpila čerstvý chlieb a šla domov. Domov teda teraz ateliér, už dlho ho tak volala.
***
O rozvod požiadala v apríli. Všetko si vybavila sama, bez právnika, prišla kam treba, vyplnila papiere. Miroslav neprotestoval. Raz sa stretli u notára, podpísali a každý šiel po svojom.
Byt nemala. Miroslav ostal v tom ich. O rozdelenie majetku sa nepokúšala priveľa energie, priveľa spomienok. Silvia jej vyčítala, že oklamala sama seba, že mohla získať podiel. Helena krútila hlavou.
– Ten byt nepotrebujem, Silvia. Potrebujem žiť ďalej.
– Peniaze by sa hodili.
– Budú peniaze, povedala Helena. Iné, vlastné.
V lete sa už s Alexandrom vídavali každý týždeň. Raz cestovala ona k nemu do mesta, inokedy on k nej. Mal domček v pokojnej štvrti so záhradou, kde rástla ríbezľa a stará jabloň. Prvýkrát tam prišla v máji a stojac pod jabloňou v kvete ani nevedela prestať pozerať hore.
– Krása, povedala.
– Manželka ju zasadila, povedal jednoducho. Bez bolesti, pokojne. Osem rokov, čo zomrela. Ale jabloň kvitne.
Stáli spolu a pozerali na strom.
– Alexander, nebojíte sa? Byť znovu… blízko niekomu?
Bol ticho. Potom povedal:
– Bojím. Ale páčite sa mi. A myslím, že strach nie je dôvod nežít.
Helena sa rozosmiala. Sama od seba.
– Múdre.
– Ja len viem klince pribíjať narovno, nechávam si zbytočnosti.
***
Na jeseň, presne rok od toho októbra, keď si vzala tašku a vyšla z bytu na Kvetnej, sedeli s Alexandrom večer v jeho kuchyni. On opravoval zásuvku, čo sa zle zatvárala, ona sedela s kávou a skicovala.
Bolo teplo. Ticho. Voňalo drevom, kávou.
– Helena, povedal Alexander, nechceš sa ku mne presťahovať?
Pozrela naň.
– Kam?
– Sem. Ku mne.
Mlčala. Ani on nehovoril, len utahoval skrutku.
– Mám ateliér tam, povedala.
– Viem. Ale tu je tiež izba, veľké okno na východ. Ráno slnko. Hovoril som ti?
– Hovoril.
– Tak?
Helena pozerala do skicára. Na stránke bol náčrt: kuchyňa, muž so skrutkovačom, žena s hrnčekom. Okno. Za oknom záhrada.
– Musím si to premyslieť, povedala.
– Premýšľaj.
– Nebudeš tlačiť?
– Nie.
– Prečo?
Odložil skrutkovač a skúsil zásuvku už držala.
– Lebo mám času dosť, povedal. Tlačiť na dospelého je zbytočné.
Helena opäť pozrela na skicár.
– Dobre, povedala.
– Dobre premyslíš, alebo dobre prídeš?
– Dobre prídem.
Prikývol. Sadol si vedľa, chytil svoj čaj. Sedeli v tichu a bolo to dobré ticho.
***
Uplynulo ďalšie pol roka.
Helena už bývala u Alexandra, ale ateliér na Riečnej si nechala. Chodila tam trikrát do týždňa, maľovala. Východná izba v dome Alexandra bola jej druhým miestom: ráno tam skicovala, kým on bol v práci.
Jej práce už kupovali častejšie. Nestala sa slávnou, nie. Len sa objavili jej ľudia, ktorí chceli práve jej obrazy. Nebolo to hlučné, ani veľké, ale bolo to jej.
O Miroslavovi počula len sem-tam: pani Zuzana občas zavolala. Božena Matúšová po nemocnici už ledva chodila, takmer nevychádzala z izby. Miroslav najal opatrovateľku. Chodil do práce, vracal sa večer, žil ako žil.
Helena tým príbehom načúvala a rozmýšľala, že kedysi jej ten muž zaberal celú oblohu. Jeho nálada bola jej počasím, jeho slovo jej zákonom. Ženský osud, čo zvonka vyzeral ako dobrá rodina, bol zvnútra malou väznicou bez zámku lebo najhoršia je tá klietka, ktorej dvere si zamykáš sama zvnútra.
Dnes už bola obloha iná.
December, utorok ráno, Helena zakľúčovala ateliér, ešte tma. Zapla svetlo, zapla rýchlovarnú kanvicu. Vonku padal sneh ticho, veľké vločky.
Zazvonil telefón. Silvia.
– Helena, ahoj. Ako sa máš?
– Dobre. Robím.
– Počuj, mám novinu. Neviem, ako to vezmeš.
– Hovor.
– Známa našla jedna galéria v centre hľadá maliarov na jarnú výstavu. Malá galéria, no naozajstná. Videla tvoje obrázky na internete a chce sa stretnúť. Napíšem ti číslo.
Helena si zapísala.
– Silvia, možno hľadajú niečo vážne. Ja predsa žiadne meno nemám, žiadne tituly…
– Helena, päť rokov si nemaľovala. Potom si začala. Teraz máš stovky práce. To nie je vážne?
– Nuž…
– Zavolaj. Skús. Len skús.
– Dobre.
Odložila mobil. Pozrela na číslo. Potom von sneh stále padal, už bol nový, čistý, ako biele plátno.
Naliala si čaj, vzala štetec a začala robiť. Zavolá. Neskôr. Najprv musí zachytiť ten sneh, kým je taký.
***
Večer po ňu prišiel Alexander do ateliéru. Zaklopal, vošiel, videl ju pri plátne.
– Pripravená?
– Ešte päť minút.
Sadol si na stoličku pri stene, netlačil. Pozeral, ako pracuje. Niekoľkokrát zazrela jeho pohľad: pozorný, pokojný. Tak sa pozerá na niečo, čo ti je drahé.
Po piatich minútach zložila štetce, zatvorila farby.
– Hotovo, povedala.
– Dobré to je, prikývol k plátnu.
– Neviem. Sneh sa ťažko maľuje. Zdá sa biely, ale vlastne je modrý, sivý, ružový len nie biely.
– Zaujímavé, povedal vážne. To by mi nenapadlo.
– No vidíš. Ale človek pozerá a nevidí.
Vyšli z ateliéru. Vonku bola zima a ticho. Sneh prestal, a vzduch bol čistý, že sa ho chcelo dýchať zhlboka.
– Alexander, povedala Helena, keď kráčali v tme, volali mi kvôli výstave. Galéria v centre.
– A?
– Premýšľam: ísť, neísť.
– A chceš?
Mlčala.
– Chcem, povedala. Ale bojím sa.
– Čoho sa bojíš?
– Že povedia nie alebo zle. Že nie som skutočná maliarka. Že to celé nie je vážne.
Alexander išiel vedľa, ruky vo vreckách, pozeral pred seba.
– Helena, povedal, vieš, čo je na tom všetkom zlé? Že už najhoršie máš za sebou. Žila si tam, kde ti vraveli, že si nič. Každý deň. Dvadsaťosem rokov. A odišla si len s jednou taškou. To bolo zlé. Galéria: ak povedia nie, tak čo už.
Zastavila sa.
– Toto vieš… Ako klince rovno.
– Snažím sa.
Zasmiala sa. Aj on, len trošku, v bočnom svetle lampy to bolo vidieť.
– Poď, je kosa, povedal.
Išli ďalej. Sneh škrípal pod nohami. Lampy sa zrkadlili v mlákach s ľadom. Vpredu svietili okná domu.
– Alexander, povedala Helena.
– No?
– Ďakujem.
– Za čo?
– Že mi nikdy nehovoríš musíš a mala by si.
Odmlčal sa chvíľu.
– Dospelý vie, čo má, odvetil. Len mu to niekedy možno pripomenúť. Nič viac.
Vošli do domu. Pustil ju prvú. Vo vchode voňalo po dreve a trošku po jablkách mal ich v pivnici.
Helena vošla dovnútra, vyzula sa a prešla do kuchyne. Zapla svetlo.
Všetko bolo známe: drevený stôl, dve stoličky, okno do záhrady. Na parapete stál jej skicár, čo tam ráno nechala.
Otvorila ho, pozrela na včerajší náčrt: kuchyňa, muž so skrutkovačom, žena s hrnčekom. Okno. Za ním záhrada.
Teraz bolo treba domalovať sneh.
Vzala ceruzku.
