Príbuzní z dediny sa rozhodli prísť k nám na týždeň na návštevu piati naraz do našej garsónky. Otvorili dvere vo veľkom štýle, zatiaľ čo som bola celá postriekaná zelenými bodkami vraj kiahne.
Moja sobota nezačína kávou, ale telefonátom. Na displeji sa rozblikaná objaví: Teta Božena (príbuzná).
Majka, teš sa! jej hlas je taký silný, že by ma ani päť budíkov neprebralo skôr. Práve vyrážame, zajtra ráno sme u vás! Chceli sme vás prekvapiť: trochu si pozrieme Bratislavu a navštívime vás. Veď sme rodina!
Sedela som na posteli a snažila som sa spracovať tú správu. Najväčší strach som mala zo slova my.
Božka, kto je to my? spýtala som sa opatrne, zatiaľ čo som lakťom kopala do manžela, aby sa okamžite prebral.
Kto? No ja, ujo Jožo, Vierka s manželom a náš vnúčik. Ale neboj sa, my sme nenároční stačí nám prespať, veď po celý deň budeme behať po meste!
Päť ľudí navyše. A my dvaja. V našom 33 metrovom byte, kde je voľné miesto maximálne na rohožku v predsieni a úzky chodníček medzi gaučom a televízorom.
Zložila som mobil a zahľadela sa na muža. V jeho očiach bol číry des a túžba okamžite zmiznúť aspoň na týždeň hoci aj len po pečivo.
Jednoduché riešenia bývajú najhoršie
Okamžite mi naskočila spomienka na ich poslednú návštevu pred tromi rokmi. Vtedy boli len traja a doteraz o tom mávam nočné mory. Ujo Jožo fajčil na balkóne a popol vysýpal priamo do kvetináčov: Veď to je hnojivo! Teta Božena ma učila variť kapustnicu v našej kuchynke: Ukážem ti, ako sa to má krájať. Takto to robiť nemôžeš. My s mužom sme spali na nafukovačke, ktorá ráno pľasla a my skončili na podlahe, kým hostia sa rozvalili na našom gauči ako páni.
A teraz ich je päť. Vierka s manželom, hluční obaja, a ich synček Matúško sedemročné živelné tornádo, pre ktorého slovo nie je výzva.
Musíme im povedať nie! vyhlásil manžel, hľadiac do plafóna.
Ako? vzdychla som si. Veď už sú na ceste! Ak im povieme, že nemôžu, bude teta prednášať o rodinných putách, ako ma kedysi pestovala, ako sme rozmaznaní bratislavskí papaláši. Potom bude celá dedina hovoriť, že som nevpustila rodinu do dverí a mamina skončí s valeriánom z hanby.
Keď diplomacia nezaberá
Sedeli sme v kuchyni pri káve a rátali možnosti. Ubytovať ich v hoteli? Po oprave auta sa nám rozpočet ledva drží pohromade. Odoísť sa schovať k priateľom? Prepásli by sme vlastný byt, a kto by na týždeň prichýlil nás oboch? Neotvoriť dvere? Išli by tak dlho búchať, kým by neprivolali hasičov.
A vtom mi svitlo. Potrebujeme dôvod, na ktorý nebude existovať protiargument. Taký, že ostanú radšej ďaleko.
Ospie, zašepkala som.
Čože? nechápal manžel.
Kiahne. Karanténa. Pre dospelých nočná mora: vysoké horúčky, komplikácie, jazvy.
Manžel zaváhal:
A čo ak ich už prekonali?
Božka a Jožo určite nie, mama mi to spomínala. Vierka možno áno, ale riskovať to s Matúškom určite nebudú.
Zelená maska
Do príchodu vlaku zostávali štyri hodiny a my sme sa pustili do príprav. Vytiahla som z lekárničky starý fľaštičku s genciánovou violetou.
Nemaž šetriť, komandovala som, nastavujúc tvár. Čelo, líca, krk, ruky. Nech to vyzerá hrôzostrašne.
Manžel ledva zadržiaval smiech, keď mi robil zelené bodky. V zrkadle na mňa pozerala bytosť z detskej omaľovánky. Pre istotu som ešte obliekla vytahaný župan, okolo krku šál a rozstrapatila si vlasy.
A ja? spýtal sa manžel.
Ty si inkubátor. Chodíš po byte a čakáš, kedy to na teba príde. To je ešte horšie.
Precvičili sme si legendu: včera som ochorela, teplota štyridsať, lekár nariadil prísny karanténny režim s hrozbou mutovaného vírusu.
Aby len chceli čaj?
Zazvonenie na zvonček presne podľa plánu. Za dverami hučali tašky, ozývali sa hlasy a Matúško kňučal. Nasadila som pohľad trpiaceho labutia, manžel pootvoril dvere a bránil vstupu.
Jaj, kde ste boli? ujo Jožo sa už tisol dnu.
Počkajte! zreval manžel. Nechoďte dnu! Máme problém.
Vtom som sa ukázala ja: šúchajúc papučami, oprúc sa o stenu a ledva lapajúc po dychu.
Dobrý deň… zachrípene som sípala. Prepáčte. Mám kiahne, veľmi ťažký priebeh. Lekár varoval nákaza aj cez vetranie.
Na schodisku nastalo hrobové ticho. Päť párov očí civelo do mojich zelených fľakov.
Kiahne?! Vierka okamžite ustúpila, pritisla syna k sebe. V tridsiatke?
Imunita… zakloktala som. Horúčka… komplikácie…
Na vlastné oči som videla, ako v Boženinej hlave bojuje túžba po lacnom ubytovaní so strachom o zdravie.
Jožo, mal si to?
Neviem… Asi nie… ujo Jožo už ustupoval k výťahu.
Ani ja nie! znervóznela Vierka. Mami, ideme do hotela!
A tvoj muž? podozrievavo zúžila oči teta Božka.
Ja som ďalší na rade, oznámil manžel. Spíme spolu, je to otázka času.
To stačilo. Predstava, že by mali bývať s infekčnými, ich okamžite schladila.
Uzdrav sa, zabručal Jožo a stláčal výťah. Dobroty si berieme, v hoteli sa zídu.
Dvere výťahu sa zavreli, odniesli so sebou tašky, kompóty a náš problém.
Ako zázrakom
Zatvorili sme dvere a manžel sa zosypal k stene, dusil sa smiechom. Pozrela som sa do zrkadla a začala sa smiať spolu s ním.
Hotel si našli rýchlo. Ukázalo sa, že peniaze majú len prečo by platili svoje, keď môžu ušetriť?
O dva dni mi volala mama:
Mária, prečo si nevolala? Božka hovorí, že si celá zelená a na umretie!
Už sa dávam dokopy, mami, odpovedala som veselým hlasom. Dnešná medicína robí zázraky.
Pravdu som si nechala pre seba. Nech si myslia, že mám slabú imunitu, radšej ako zlú povahu.
Zelená sa v sprche zmyla a víkend sme si s mužom užili v tichu, objednali pizzu a vychutnávali si každý centimeter nášho malého, no konečne voľného bytu.
