Vieš čo, Janka, včera som dala svokre taký darček, že sa jej hneď zatočí hlava! A zakaždým, keď sa naň pozrie, bude sa triasť od rozčúlenia. Ale nemá šancu ho niekam odhodiť – musí ho nechať na očiach, aj keby čo bolo. Nech si to pekne užije, ha! Tak jej treba, tej mojej trucovitej pani Vlastimile! Za tých pätnásť rokov, čo som s Mišom, mi také krivé slovo nevyslovila. Iné svokry prepustia aspoň nejaké poznámky či polochvály, ale táto nič len čiernymi očiskami zazerá a mlčí. Už sa k nim na sídlisko vyberiem fakt len raz za rok a aj to na päť minút. takto som včera vykladala Zuzke na našom babinskom posedení.
Zuzka na mňa nadšene kývala, lebo veď sama s vlastnou svokrou, Máriou, si tiež nerozumie. Raz za dva týždne sa stretávame ja, Zuzka a ešte Naďa, naša dlhoročná partia. Ja ich vždy učesám, upravím, veď robím kaderníčku. Dnes som tam bola len nakrátko, lebo klientky čakali. Zuzka nám nosí krabice koláčov a dobroty jej Tomáš tak volá všetko, čo upečie.
No a Naďa je zas zdravotná sestra a akurát sa presunula na nové pracovisko vôbec sme netušili, kam, chceli sme ju vyrozprávať, ale zvrtlo sa to ku svokrám.
– Vieš, ja tú svoju proste nemôžem vystáť! rozohnila som sa. Keby jej nebolo… – Už ma Zuzka nestihla zastaviť.
Ale vtom sa ozvala Naďa, ticho doteraz, ale zrazu sa do mňa pustila: – A čo by sa zmenilo, Maťka? Bol by život jednoduchší? – smiala sa ironicky.
– Nuž… asi áno, zašomrala som a odmlčala sa. V hlave sa mi pustil dokola dnešný ráno jak som nesla darček, krásne zabalený, a už vopred sa tešila, ako to Vlastimilu naštve. Podarovala som jej to, a ona, ako decko, balík rozbaľovala, až jej oči svietili nedočkavosťou. Ale ja som jej štekla, nech to otvorí, až keď odídem. Už som vedela, že som jej narušila oslavy.
A Naďa pokračovala: – Baby, pýtali ste sa, kde teraz robím. Tak v hospici.
Ostali sme ticho. Ja a Zuzka len sme mrkli. – To vážne? vykoktala Zuzka.
– Nebojíš sa tam, Naďka? A čo peniaze? spýtala som sa, lebo všetci vieme, o čom je Slovensko.
– Prestaň už, s tými peniazmi! A prepáč mi, Maťka, ale poviem ti len jedno: Si blbá, povedala tichučko, ale rezolútne.
– Kto? Moja svokra? – urazene som sa spýtala.
– Nie, ty, Maťka. To, čo robíš, je podlé. Vlastimila nemusela nič povedať, ale konala. Keď ste s Mišom rozširovali byt, ona predala svoj krásny byt v centre Bratislavy, odsťahovala sa na kraj mesta. Keď malý Timi vážne ochorel kto ho po známosti dostal k najlepšiemu lekárovi? Bol to syn jej dávnej kamarátky, vďaka tomu sa zachránil. A keď si po stretávke prespala u spolužiaka, kto to pred Mišom zahral, že si bola u nej, aby si nemala manželské peklo doma? Vlastimila. Uvedom si, koľkokrát si u nej jedla kompóty, zaváraniny, lekváre, a v živote by si paradajku ani nevypestovala! Ona je tichý človek, nevie veľa rozprávať, lásku dáva skutkami. Sú aj takí, čo majú rečí na päť strán a domov neprinesú nič!
Zaskočilo ma to, no cítila som, ako sa mi vo vnútri začína čosi hýbať. Taký malý červíček. Ešte pred chvíľou so mnou všetko plánoval a vysmieval sa, teraz jeho hlas slabne.
Zuzka popri hádke už zhltla päť kapustových pirohov a nemala slov. Ani viac nepodporovala a to je čo povedať.
A ja? V duchu som mala chuť zahrešiť, tresnúť dverami a nikdy sa na dievčatá nepozrieť. Ale červíček nie a nie dať mi pokoj.
A potom Naďa, s takým zvláštnym pokojom povedala: – Máte obidve mamy. Ja svoju nemám už 15 rokov. A stále mi chýba, až to bolí. Číslo mám uložené, kredit dobíjam, občas zavolám a rozprávam sa s tichom, akože s ňou. Obliekam si jej starý sveter, tvárim sa, že ma objíma. Závidím vám. Ty, Maťka, máš mamu aj svokru. Prečo ju ponižuješ? Prečo ju voláš sedliacka? A povedz, kedy si jej naposledy darovala účes alebo jej nafarbila vlasy, keď všetkým robíš krásu?
A môj červíček sa stiahol. Až do kosti. Najhoršie bolo si priznať pravdu: Nikdy.
Vtedy Zuzka vyhŕkla: – To snáď nie, Maťka! Ja tej svojej už nejednu tortu upiekla, všetko nosím, keď príde. Ona sa z toho teší, objíma ma. Vieš, má ruky ako pampúšik mäkučké, voňavé, anjelské!
Vnútri vo mne sa všetko uvoľnilo, už som nemala chuť sa hádať. Pred očami mi preblesklo ráno, pohľad na svokrine ruky ako ja vždy pohŕdavo hovorila kliešte. Ale veď ony sú pevné, pracovité, vydržali všetko, čím si prešla. A ona pri nás vždy bola, keď trebalo.
Môj Mišo vravieval, že mal kedysi dve sestry, ktoré zomreli. Vlastimila ich opatrovala, potom aj muža, až kým neostal len Mišo, jej najväčšia pýcha.
Keď som sa zamyslela, veď mne sa s Mišom žije dobre, je to úžasný chlap, spoľahlivý, verný A kto ho vychoval? Jeho mama!
A tak sa ten červíček vo mne spýtal: – Ty si jej niekedy povedala ďakujem, alebo si s ňou len robila posmešky? Budeš tú ruku, ktorá ťa drží, vždy len uhryzávať? Všetkým rozdávaš krásu, len svojej svokre nie? Nehanbíš sa?
Ruky sa mi začali triasť. A Naďa sa ma ticho opýtala: – Si v pohode, Maťa?
Namiesto odpovede som len prikývla, dusila plač. Všetko to na mňa prišlo naraz ako keď sa valí voda na prasknutú priehradu.
Chcela som odbočiť, tak som tíško prehodila: – A ty, Naďka, ako to zvládaš v práci?
– Vieš, tie oči umierajúcich nikdy nezabudnem. Je v nich bolesť, ale aj nádej a vďačnosť. Počúvam príbehy o tom, čo ľudia nestihli povedať, čo ľutujú Aj o synovi, ktorý si nikdy nenašiel čas odviezť mamu naspäť do dediny jej detstva, hoci jej sľuboval všetko na svete. Keď zomrela, na kolenách prosil, aby sa vrátila alebo o starom otcovi, ktorý svojej chorej dcérke každý deň nosil nové sponky do vlasov, hoci žiadne vlasy už nemala Lenže ona žiarila, keď tie ozdoby dostala. On vedel, že nič nezmení, ale aspoň tak ukazoval lásku. Dcéra zomrela a on tie sponky rozdal deťom na oddelení. Pozrel mi do očí a šepol, že raz ju so ženou nájde v nebi. Tak vieš, prečo to vravím? Lebo niektorí ľudia sa zmárajú svármi a intrigami, plytvajú vzácnym časom. A keď katastrofa príde, už je neskoro.
Zuzka mobilom napísala manželovi, nech večer pozve aj svokrovcov k nim na koláče a film. Musia si užiť spoločné chvíle.
Ja som sa tiež zdvihla, začala baliť veci roztriasli sa mi ruky, celý obsah kabelky sa vysypal, s Naďou sme to potichu zbierali a každá sme sa potom vybrali vlastnou cestou.
Pôvodne som mala plný večer klientiek. Ale tam na okraji Bratislavy, v malej záhradkárskej štvrti, sedí v tej chvíli staršia žena, ktorá mi nikdy poriadne neukázala, ako ma má rada, ale bola mi vždy oporou. A keď si predstavím, že by mi niekto daroval taký naschvál, ako ja jej? To by som celý deň pokazila sama sebe
Obvolala som všetkých so slovami ospravedlnenia, že im dám nabudúce zľavu, a zamierila k svokre.
Mišovi som sa nedovolala, mal vypnutý mobil. Bola som nervózna ako prvýkrát pred svadbou.
Prišla som už sa stmieva. Malý domček, v oknách svetlo a tie večné záclony s margarétkami, muškáty na parapete, čo mi kedysi liezli na nervy, mi zrazu pripadali nechutne domácke a krásne.
Rozmýšľala som celú cestu, ako sa ospravedlniť. Či doniesť iný darček? Ale už nestíham. Tak aspoň sľúbim Ach, čo som to vystrojila
Dvere boli pootvorené, vo veľkej izbe stál stôl prestretý miska s domácimi bryndzovými pirohami, okroška na kyslom mlieku, plnené palacinky. Zostala som stáť a vnímala najskôr tú vôňu. Mišo sa rozprával s Timim, ten baštil babkine holúbky s úsmevom. A v kútiku, v modrých šatách s čipkovým golierikom, svokra
Okolo nej jej dve kamarátky dôchodkyne a ešte jeden dedo v čiapke, zjavne známy.
– No, pozrite, aký poklad mám! ukazovala im svokra darček, čo som jej dnes doniesla.
A pokračovala: – To nakreslila moja Maťka, Mišova žena. Taká je krásna, ako princezná. Bledá tvárička, jemná, modré oči ako nevädzy. Mňa vždy zahreje pri srdci, keď na ňu pozriem. Nikdy som sa nevedela pekne vyjadriť, neviem písať básne, hanbím sa. Ale niekedy, keď u nás prespala, tak som ju pohladila, hoci spala, prikrývku som jej opravila. Boh mi vzal moje dcéry, ale jednu mi nechal Maťku. A Mišovi stále vravím, že má doma poklad
V tej chvíli sa mi chcelo z hanby prepadnúť. Na narodeniny som jej totiž darovala svoj portrét. Myslela som si, že ju tým vytočím. Že bude trpieť, keď sa bude musieť pozerať na mňa. Ale vôbec to tak nebolo.
Kým som si to uvedomila, Tímko už bežal ku mne, Mišo vstával, objal ma.
– Čo je? Veď máš robotu Mama hovorila, že už si bola ráno.
– Všetko som zrušila. Vlastimila môžem vám hovoriť mama? Ako mojej vlastnej? A všetko najlepšie k narodeninám.
Bezmála som to nedokázala vyriecť.
Najradšej by som si bola kľakla, ako ten muž z Nadiných rozprávaní.
Svokra si ma objala: – Maťka moja, ešte si prišla, aj večer! Vďaka ti, dcérka, že si si na mňa našla čas.
Vtom dedo spokojne prikývol, ostatní sa začali smiať.
Uvedomila som si, že mám všetko rodinu, dobrého muža, zdravého syna, prácu, čo ma baví. Práve vďaka nim som bohatá a šťastná a to je viac ako akékoľvek eurá.
– K stolu, ľudkovia! pobehovala svokra.
– A potom čo poviete na domáci salón krásy? Vytiahnem nožničky a všetkým vás upravím, ak chcete! Kto chce prefarbiť alebo ostrihať, povedzte. Veľmi rada!
Aj to je môj dar. Pre všetkých.
