Červená mašľa
Martina stála pri sporáku a sledovala, ako sa z hrnca pomaly dvíha para nad pohánkou. Nie tou, ktorú si človek rád kúpi v obchode v krásnych sklenených pohároch, ale tou lacnou, v papierových vreckách z Lidlu za jedno euro štyridsať. Jemná, trocha horká, rozvarí sa za chvíľu, ale nasýti. Zamiešala lyžicou, priklopila pokrievku a oprela sa chrbtom o chladničku. Starý “Calex” zavrčal, dôverne, ako by jej súhlasne prikyvoval pohybom.
Za oknom sa tiahla ulica Dielenská. Paneláky, brezy, ktorých chumáčik každý rok na jar zapcháva vetracie okienka, kvetinárstvo v plechovom stánku na rohu. Martina tu žila už dvanásť rokov a táto ulica sa už dávno stala súčasťou nej, ako otlačenina na päte, ako istota, že štvrtý schod na schodisku vždy zapraská.
Juraj vošiel do kuchyne bez klopania, ako vždy. Vedel sa objaviť. Vysoký, širokých pliec, v bledej košeli, ktorú Martina dnes videla po prvýkrát. Až o chvíľu jej napadlo, že je nová, v tej prvej chvíli len zaregistrovala vôňu – jemnú kvetinovú, so sladkým základom, nie jej, nie vôňu pánskeho deodorantu, ani vôňu kože z jeho auta.
No čo, moja spartánka? Juraj nakukol do hrnca a dobromyseľne sa zaškeril. Zase len pohánka s vodou a chlebom?
Pohánka, povedala Martina, s cibuľkou.
S cibuľkou, to je už skoro luxus, povedal s úsmevom a potľapkal ju po ramene. Ešte chvíľu vydrž, Martina. Uvidíš, všetko sa nám to vráti. Tie Biele brezy pred mestom nikam neujdú.
Martina prikývla. Vedela kývať spôsobom, ktorý vyzerá ako súhlas, ale v skutočnosti bol už len únavou. Hlava sa jej posledné dni často točila, ticho, akoby niekto len trochu naklonil miestnosť. Vedela, že je to zo stravy. Vedela a mlčala.
Dali ti dnes aspoň niečo zjesť? spýtala sa.
V robote som mal obed, pohoda.
Juraj si nalial pohár vody z umývadla, vypil ho postojačky, položil pohár do drezu a zmizol v obývačke. Martina sa ešte chvíľu dívala na pohár. Potom vypla plyn a začala rozdeľovať pohánku do tanierov.
Za tie tri roky šetrenia si už na veľa vecí zvykla. Kyslú smotanu nahradila lacnejším jogurtom. Zimnú bundu, ktorú nosí už piatu sezónu, si sama zašila na rukáve. V kaderníctve bola naposledy predvlani v novembri. Vlasy si strihala sama, v malej kúpeľni pred drobným zrkadlom, snažila sa nedívať príliš pozorne. Občas sa jej to aj podarilo.
Juraj jej pred tromi rokmi ukázal fotografie: Malý domček za mestom, v rekreačnej štvrti Biele brezy, na pol hodinku vlakom. Z tehly, podkrovie, v záhrade jablone, stará studňa už len na okrasu. Zelené okenice, drevené schody, lavička pod kríkom orgovánu.
Tu, povedal, položil jej notebook na kolená, pozri.
Martina pozerala. Cítila v hrudi niečo teplé, nie radosť, ale niečo podobné. Možnosť. Celý život bola len v bytoch, medzi cudzími múrmi, v cudzom vzduchu. A tu, na obrazovke, rástli jablone.
Musíme tri roky poriadne šetriť, povedal Juraj prakticky. Počítal som to. Ak odložíme každý mesiac toľko a trošku si ešte utiahneš opasok
Koľko to vlastne stojí?
Juraj povedal sumu. Martina chvíľu mlčala.
To je veľa.
Je to dom, Martina. Náš dom. Záhrada, vzduch, ticho… Myslíš, že to je lacné?
Súhlasila. Nie hneď, ale súhlasila. Založili spoločný účet. Martina naň vkladala každý mesiac polovicu svojho dôchodku a peniaze z privyrobenia účtovníčka v malej firme na pol úväzku, nebolo to veľa, ale dalo sa. Juraj hovoril, že dáva zo svojho trojnásobok.
Martina mu verila.
Vždy vedela veriť. Bol to jej “prírodný talent”. Neverila preto, že bola naivná, ale preto, že tak sa jej ľahšie žilo. Ťažšie je neveriť stále kontrolovať bolí.
Prvá zima bola takmer hra. Jedla jednoduchšie, obliekala sa skromnejšie. Ako v detstve, keď na zmrzlinu nebolo a človek si vymyslí niečo iné a to iné je vzácnejšie, lebo je vlastné. Varila polievky z najlacnejšieho, čítala tipy na šetrné varenie, radovala sa, keď kúpila niečo v akcii. Bolo to skoro veselé.
V druhom roku začalo telo protestovať nie hlasno, iba po svojom. Slabosť v kolenách, neustála ospalosť. Niekedy v autobuse si zrazu uvedomila, že nevie, kam ide len pozerá von a nemyslí na nič. K lekárke nešla. Nemala za čo platiť a v čakárni bola rada, keď mohla stáť.
Mala by som si dať spraviť krvné testy, povedala raz Jurajovi.
U súkromníčky?
Aspoň nieto radu.
Martina, každých sto eur je teraz dôležitých. Skús obvodnú, nie?
Šla. Zapísala sa, vystála radu, dostala žiadanku na krv. Hemoglobín na dolnej hranici normy. Nie kriticky málo, ale na radosť nebolo. Doktorka povedala: viac červeného mäsa, železité veci, vitamíny.
Kúpila najlacnejšie vitamíny. Na viac z rozpočtu nevyšlo.
V treťom roku prestala chodiť na váhu. Zrkadlo v kúpeľni povedalo dosť. Tvár vyzerala ostrejšia, pod očami žltkastá, vlasy strácali lesk. V sekáči na Lesnej našla tmavomodrý kabát za pár eur, skoro bez poškodenia. Predavačka, staršia pani s ryšavými vlasmi, na nej spočinula pohľadom:
Dobrý kabát. Ten ešte ponosíte.
Viem, povedala Martina.
Všetci tu to vieme, usmiala sa žena smutne, ale s porozumením.
Domov kráčala a zachytila svoj odraz vo vitríne obchodu. Zastala v sekunde. Potom šla ďalej.
Juraj ju povzbudzoval. Vedel vytvoriť dojem, že pred nimi je niečo dobré, že už len vydržať, už sa oplatí čakať. Ešte trochu. Hovoril to tak často, že tie slová sa pre ňu stali zvukom, ktorý sa nepočúva, len sprevádza scénu.
Si statočná, hovoril, keď večer zjedla jednoduchú večeru. Pravá spartánka. Vážim si ťa.
Martina sa usmievala. Úprimne, ale nie radostne. Len nervy v tvári už vedeli presne, čo v tej chvíli robiť.
Občas volala dcére. Tá žila v inom meste, deti, vlastný život. Martina sa nesťažovala. Nevedela, ani nechcela.
Ako sa máš, mami?
Dobre. Šetríme na dom.
Stále šetríte?
Už skoro. Už čoskoro.
Ste šikovní.
Potom reč prešla na deti, počasie, všedné veci. Martina zložila a šla do kuchyne.
V tej jeseni, ich tretej počas šetrenia, boli vône ostrejšie. Neskôr si uvedomila, že akoby jej telo, ukrátené o živiny, zaostrilo zmysly. Zacítila vône, ktoré si predtým nevšímla.
Vôňu parfému na Jurajovej košeli po prvý raz zachytila začiatkom októbra. Práve vtedy, keď miešala pohánku. Potom si nahovárala, že sa jej to zdalo. Alebo že v autobuse niekto pri ňom stál a vôňa ostala.
Druhý raz to bolo v novembri. Juraj prišiel domov neskoro, veselý, líca ružové, vraj schôdza v práci. Pomáhala mu vyzliecť kabát tá istá vôňa. Ženský parfém, drahý, nie jej. Zmyslený Chantal. Martina netušila, že je to Chantal, len že to je cudzia, drahá vôňa…
Si unavený? spýtala sa.
Hrozne. Schôdza tri hodiny. Na porazenie. Zívol, natiahol sa, zamieril do kúpeľne.
Martina zavesila kabát. Zostala sekundu stáť. Potom šla nahriať večeru.
Vedela žiť tak, aby nad niečím nepremýšľala bol to jej ďalší talent. Myšlienky vedela poslať inam, nie zo strachu pred hádkou, ale pred tým, že ak pripustí, bude musieť konať.
Spoločný účet stále rástol, Juraj jej ukazoval výpis. Martina cítila niečo ako nádej. Peniaze rástli pomaly, ale rástli.
Vidíš? ukazoval jej na mobile. Už skoro. Na jar budeme môcť niečo vybavovať.
Čo vybavovať?
Dohodnúť s majiteľmi “Bielych briez”, dohodnúť detaily, zjednávať. Vieš, ako to chodí.
Martina prikývla. O detailoch nikdy nič nevedela boli to jeho veci, on vybavoval, ona šetrila. Tak sa dohodli.
V decembri sa začal viac zdržiavať. Vysvetľoval to vianočnými večierkami, vraj bez toho by nepatril do kolektívu. Martina vždy rozumela.
No jednu decembrovú noc prišiel domov o prvej ráno z večierka a vyzeral inak než niekto, kto sedel sedem hodín pri stole. Oddýchnuto. To slovo jej v hlave uviazlo. Oči jasné, pohyby kľudné. Lica ružové, no nie od alkoholu, skôr ako po pobyte v chlade, hoci vonku nemrzlo. Alebo ako keď strávite večer príjemne.
Bol si vonku? spýtala sa.
Taká je práca usmial sa. Ale v Bielych brezách bude ticho. Žiadne večierky.
Pobozkal ju do čela a šiel spať. Martina ešte dlho sedela v kuchyni. Calex hučal. Vonku snežilo.
V januári našla bloček.
Stalo sa to náhodou, ako sa najdôležitejšie veci stávajú. Chystala sa vyčistiť mu sako, tmavomodré, čo mal na Silvestra. Prebehla kefou rukávy, chcela skontrolovať vrecká pred zavesením do skrine. Starý zvyk.
V ľavom vrecku bol malý biely papierik.
Vytiahla ho. Pozrela.
Reštaurácia Fajnúšteky pri Rínku. Dátum: dvadsiateho ôsmeho decembra. Suma.
Martina hľadela na čísla dlho, dva razy prepočítala. Potom sa pozrela von oknom. Na Dielenskej ulici kráčala žena so psom. Pes ťahal vôdzku, žena sa neponáhľala.
Suma na bločku bola ich mesačný rozpočet na jedlo. Celý. Ten, ktorý Martina rozdeľovala na pohánku, lacné cestoviny, lacný čaj, margarín. Ten, čo merala gramami, aby vydržal do najbližšieho odloženia.
Bloček vrátila späť do vrecka. Sako zavesila do skrine. Šla do kuchyne.
Calex hučal.
Naliala si vodu, vypila. Položila pohár. Znovu vzala. Položila.
Juraj bol vtedy v práci. Jeho deň začínal o deviatej. Martina pracovala z domu papiere, faktúry. Dnes žiadna robota nebola, bola sama.
Rozmýšľala, kto chodí v decembri do Fajnúštekov pri Rínku. Sama tam nikdy nebola, poznala len z reklamy na zastávkach: biele obrusy, strieborný príbor. Taká reštaurácia lacná nie je.
Dvadsiateho ôsmeho decembra Juraj tvrdil, že ide za kamarátom Adamom, stretko spolužiakov. Vrátil sa o desiatej, nevonial vínom, ale opäť niečím kvetinovým, sladkým.
Nespravila si závery hneď. Bola žena, ktorá vedela držať myšlienku na dištanc. Možno tam jedol sám. Možno to bol pracovný obed. Možno…
Ale večer, keď sa Juraj vrátil, pozrela sa naň inak. Nie vyčítavo, len pozrela.
Aký deň? sťahoval si topánky.
Dobrý, povedala. Jedol si niečo?
Dal som si niečo v robote.
Zahriem polievku.
Prosím.
Sadol za stôl, jedol polievku, pozeral na mobile. Martina sedela oproti s čajom. Vyzeral pokojne. Bez úzkosti, bez napätia alebo to vedel dobre skrývať.
Juraj, povedala ticho.
Hm?
Vo Fajnúštekoch pri Rínku je draho?
Trochu dvihol oči. Na sekundu.
Neviem, nikdy som tam nebol.
Aha, povedala. Len som videla reklamu.
Zase sa díval do mobilu.
Martina dopila čaj.
Február bol zasnežený a chladný. Martina chodila vo svojom sekáčovom kabáte, hriala si ruky o šálku, mrzla v autobuse. Závraty boli výraznejšie. Zapísala sa k lekárke, čakala dlhšie, doktorka zopakovala to isté spodná hranica, lepšia strava, vitamíny.
Vitamíny beriem, povedala Martina.
Ktoré?
Povedala značku. Doktorka usmiala trochu smutne.
Tie najzákladnejšie, ale keď nie je možnosť?
Nie je, povedala Martina.
Druhá už netlačila.
Juraj bol vo februári zvlášť veselý. Kupoval si nové veci. Martina si všimla: nový opasok, iné topánky, elegantné, drahé také, čo nikdy predtým nenosil.
Nové? spýtala sa.
Zľava v obuvi. Staré už doslúžili.
Zľava, zopakovala.
Veď nechodím do butiku.
Prikývla.
Začiatkom marca sa jej pred očami zobrazila správa na jeho mobile. Položenom na stole. Juraj bol v kúpeľni, ona v obývačke s knihou, ktorú nečítala.
Názov autosalónu: AutoCity.
Text: Vaša Fabia Combi je pripravená. Červená mašľa podľa požiadavky hotová. Čakáme vás.
Martina položila knihu.
Fabiu poznala veľké auto, drahé, nie ich liga. Červená mašľa to pochopila neskôr, v noci, keď Juraj vedľa nej spokojným dychom spal. V autosalónoch auto na darček ozdobia veľkou červenou mašľou. V reklamách to hrajú Darujte darček, ktorý má hodnotu.
Martina ležala v tme a hľadela do stropu. Za oknom občas prešla nočná električka.
Myslela na pohánku s cibuľou.
Na vitamíny za tri eurá za balenie.
Na sekáčový kabát.
Na to, že v kaderníctve nebola dva roky.
Na spoločný účet.
A potom prestala myslieť. Len ležala a počúvala Jurajov dych.
Na druhý deň zavolala do banky. Opýtala sa zostatku. Povedali jej sumu.
Martina sekundu mlčala. Poďakovala a položila.
Suma bola polovičná oproti tomu, čo mala byť podľa ich dohody.
Polovica. Dva roky úspor, polovica.
Sedela za kuchynským stolom, hľadela na obrus s modrými kvetmi a fľakom od kávy. Drhla ten fľak už mesiace, nikdy nevyšiel. Prosto fľak. Nič dôležité.
Martina! zavolal Juraj z druhej izby. Robíš čaj?
Už dávam variť, ozvala sa.
Postavila vodu.
Slabosť v nohách bola dnes horšia.
Začala ho sledovať nie hneď. Nepáčilo sa jej to slovo, znelo ponižujúco. Ale v jeden štvrtok, keď povedal, že ide večer na stretnutie s partnermi, vyšla z domu s odstupom pol hodiny. Len tak, prejsť sa.
Jeho auto, stará Felicia, nestála pred kanceláriou, ani pred reštauráciou kde bývali tie pracovné večere. Stála pred obchodným centrom na Štefánikovej. Uvidela ju, keď kráčala okolo. Počkala chvíľku, šla dnu.
Našla ho na druhom poschodí pri zlatníctve. Bol tam s mladšou ženou, hádam tridsiatničkou, možno niečo staršou. Svetlé vlasy, elegantný outfit, béžový kabát. Stáli spolu, až príliš blízko na to, aby to boli len kolegovia.
Martina sa neschovala, len postála za stĺpom, tvárila sa, že píše SMS.
Juraj niečo hovoril, žena sa smiala. Predavač vybral niečo z výkladu, položil na zamat. Náramok alebo retiazku, Martina nevidela. Juraj kývol, zaplatil kartou.
Žena schovala balíček, zapla si kabát. Vyšli spolu.
Martina zostala stáť.
Obchodným centrom prechádzali ľudia, z rádia hralo niečo veselé, vo vzduchu bola vôňa hranoliek z bufetu.
Až po chvíli pomaly vyšla von.
Sadla si na lavičku pred centrom. Bol marec, zem ešte mokrá, ale lavička suchá. Sledovala cestu. Autá, ľudia, mláka na križovatke.
Neplakala. Dnu bolo niečo ťažké a tiché ako zem pod snehom. Nie prázdno, nie bolesť, iba ťažoba.
Potom vstala a šla domov.
Ďalšie dni robila, čo mala. Varila, pracovala, pozerala televízor. Juraj bol ako vždy. Veselý, povzbudzujúci, občas roztržitý. Stále o Bielych brezách. Že na jar idú dom pozrieť.
Vieš, povedal jeden večer, možno sa dohodneme na splátkach. Nebude treba hneď celú sumu.
Splátky, zopakovala Martina.
Presne. Jednu časť teraz, druhú neskôr.
Koľko tam máme? spýtala sa, akoby len tak.
S tými poslednými vkladmi už by to malo byť fajn. Pozriem neskôr.
Pozri.
Dobre. Neskôr, siahol po ovládači.
Martina vstala, šla do kuchyne.
Zavolala dcére ten večer.
Mama, máš sa dobre? spýtala sa Jana. Znieš… inak.
Som len unavená.
Zase šetríte?
Áno.
Mami, naozaj potrebujete ten dom? Nekúpili by ste menší byt u vás? Načo také Biele brezy?
Juraj chce.
Ale ty?
Chvíľu bola ticho.
Aj ja, povedala. Sú tam jablone. Orgován.
No… zaznelo v dcérinom hlase to typické jemné pousmiatie, s ktorým deti počúvajú, keď si myslia, že rodiť na niečo naivne veria.
Všetko je v poriadku, povedala Martina. A ty?
Potom prešli na deti a každodennosť. Po hovore Martina chvíľu mlčky sedela s mobilom v ruke. Myslela na jablone. Či vôbec boli skutočné. Alebo len obrázok z internetu, čo Juraj vytiahol, lebo vedel, čo pre ňu znamená jabloň, orgován.
Bola to viac pocit než myšlienka ako keď niekto leje studenú vodu na kolená pod stolom.
O tri dni zavolala do AutoCity. Len tak, informovala sa na novú Fabiu.
Veľmi dobré auto, povedalo dievča do telefónu. Nedávno sme odovzdávali jednu s veľkou červenou mašľou. Pán obdarovával pani, veľmi milé.
Darček?
Áno, presne, všetko bolo špeciál. Veľká mašľa, balenie, paráda.
Ďakujem. To je všetko.
Položila telefón. Postavila kanvicu. Počúvala, ako vrie.
Vnútri bolo stále rovnako ťažké a tiché.
Potom otvorila notebook a pozrela si výpis z účtu. Sama, mala predsa prístup. Zvykli si to nastavovať na začiatku.
Prechádzala položky. Pravidelné prichádzajúce jej peniaze, každý mesiac presné. Jeho boli zriedkavé, menšie.
A výbery. Riadky. Dátumy, sumy. Nie všetko sa dalo vysvetliť, nie všetky boli malé.
Martina vzala svoj zošit, kde roky zapisovala rodinné výdavky. Otočila čistú stranu. Začala si robiť poznámky.
Počítala dlho. Calex hučal. Vonku sa medzitým zotmelo.
Keď bola hotová, zavrela zošit, pozrela na jeho obal. Naliala si pohár vody.
Obraz bol jasný. Nie naraz, ale jasný, skladačka z kúskov, len bolo treba si ich všimnúť.
Tri roky šetrila. Každý mesiac. Tri roky jedla lacné jedlo, nosila repasovaný kabát, nechodila k lekárovi, keď mala, strihala si vlasy sama, nad umývadlom. Skracovala samu seba, zmestila sa do úzkeho priestoru tohto spoločného rozpočtu.
A peniaze z účtu sa vytrácali. Pomaly, ale isto. Nie všetky, ale časť. Pravidelne. A v zlatníctve stála žena v béžovom, Juraj pokojne platil kartou…
V AutoCity bola červená mašľa.
Bloček z Fajnúštekov pri Rínku presne na sumu, ktorú delila na celý mesiac.
A jeho košeľa voňala Chantalom.
Martina zavrela notebook a išla do izby. Juraj sedel v kresle, pozeral správy.
Nezješ ešte?
Nie, už je neskoro.
Dobre.
Išla spať. Ležala a hľadela do stropu. Juraj si ľahol po chvíli, otočil sa na bok a zaspal.
Martina nespala. Nemyslela naňho. Myslela na seba. Kedy naposledy si pomyslela na seba na človeka, ktorý niečo potrebuje. Nie na lieky ani teplú bundu, ale niečo pre radosť.
Dobrú kávu. Milovala ju, tú mletú, silnú, no už rok a pol pila len instantnú, v sáčkoch po desať gramov šetrenie.
Kúsok niva syra. Mala ho rada s chlebom a hroznom, ako malý sviatok večer. Ústrice jedla len raz v živote, na dovolenke mladá. Vtedy sa jej zdali neobyčajné.
Martina sa obrátila na bok.
Rozhodnutie neurobila tú noc. V dohľade však už bolo, ako keď cesto v trúbe pomaly dozrieva. Ráno bolo úplne jasné, pokojné ako stôl, na ktorom nie je nič navyše.
Nasledujúce dni žila normálne. Varila, pracovala, rozprávala sa s Jurajom. Nič nevidel. Alebo nechcel. Už to nebolo dôležité.
V jeden zo štvrtkov šla za ním do konca nie že by ešte potrebovala dôkaz, chcela len vidieť, pochopiť. Uistila sa.
Vedel, že vo štvrtok sa zdrží. Dala si sivý kabát, ten starý, predsekáčový, a vyrazila po ňom.
Stretol sa s tou istou ženou svetlé vlasy, uhladený vzhľad. Pri kaviarni na Námestí Slobody, potom spolu zamierili do parku. Martina šla za nimi, pokojne.
Na lavičkách bolo prázdno, len pár chodcov. Zoza stromu videla, ako vytiahol z tašky balíček, ona ho otvorila, postáli blízko, chytil ju za plecia a pobozkal.
Martina sa dívala.
Zatrepotala rukami v tenkých rukaviciach, trochu omrznutých. Postála ešte chvíľu, potom sa obrátila domov.
V autobuse sedela pri okne, sledovala mesto. Sivé, mokré ulice, holé stromy, po jednom rozsvietené lampy.
Doma vošla rovno do spálne. Vybrala veľkú cestovnú tašku, tú, čo naposledy použila pred rokmi. Začala baliť veci. Nie všetko, len svoje, to, čo bolo naozaj jej.
Prádlo. Pár teplejších vecí. Dokumenty z chodby. Zdravotnú kartu, dôchodkový list. Sporiaci vkladný list, na ktorom si celé tie roky tajne odkladala pár eur.
Mobil, nabíjačka, kniha.
Sekáčový kabát zavesila na háčik, do ruky vzala starý tmavobordový s podšívkou naposledy mala na sebe pred troma rokmi. Je už tesnejší, ale v ňom vyzerala inak. Inak ako v sekáčovom.
Potom vzala papier a pero.
Napísala: Vďaka za účet z Fajnúštekov a červenú mašľu. Dúfam, že ti chutilo.
Nič viac. Lístok zložila, podpísala Jurajovi a nechala ho na kuchynskom stole, na obruse s fľakom od kávy.
Vzala tašku.
Pozrela na Calex. Hučal, bez emócie ako vždy.
Tak, povedala nahlas, dovidenia.
Vyšla z bytu. Dvere zamkla. Kľúč nechala pod rohožkou. Nie že by sa dohodli len nechcela ho nosiť.
Na Dielenskej bol obyčajný večer. Ľudia sa vracali z práce, pes ťahal vôdzku. Kvetinárstvo svietilo.
Martina ostala stáť sekundu. Potom šla.
Presne vedela, kam pôjde.
Veľký supermarket bol o dve ulice ďalej. Galéria chuti. Každý týždeň šla okolo, nikdy dovnútra. Drahé miesto. Krásne svetlá, krásne naaranžované ovocie. Tam chodia tí, čo si jedlo vyberajú podľa chuti, nie podľa ceny.
Vošla.
Vo vnútri voňala káva a čerstvý chlieb. Hrala jemná hudba. Svetlo bolo mäkké, poličky vysoké a krásne.
Martina vzala košík. Chvíľu stála.
Potom sa vydala pomaličky pomedzi regály.
Rybacia pult našla hneď: filety z tuniaka, sýtočervené, mramorované. Chvíľu ich pozorovala. Potom ukázala na jeden.
Prosím, tento kúsok.
Tento? uistil sa predavač.
Áno, ten.
Zabalil jej ho. Martina položila do košíka.
Ďalej morský pult v malej vitríne škatuľka s ústricami šesť kusov. Vzala ich.
Syr niva s modrou plesňou, vosková kôra. Vzala.
Chlieb tmavý, s jadierkami, chrumkavý. Nie lacný toast, ale opravdivý chlieb.
Káva stála dlho pri regáli. Vybrala mletú, tmavomodrý obal. Etiópska, opis “čučoriedky a tmavá čokoláda”.
Pri pokladni ukladala všetko na pás a dívala sa na svoj výber. Tuniak, ústrice, niva, chlieb, káva.
Pokladníčka zapípala tovar.
Výborný výber, pochválila jej bežne, ani sa nepozrela.
Ďakujem, odvetila Martina.
Suma bola vysoká. Zaplatila kartou z vlastného sporenia, nie zo spoločného účtu.
Vzala si tašku.
Vonkajší smer nevedela presne. K dcére sa jej nechcelo neskoro. S kamarátkou Vierou si občas volali, nechcela rušiť. Tak zamierila do hotela na druhom konci mesta. Našla si malú izbu. Nie drahú, ale slušnú.
V izbe povykladala tašku na stolík. Skontrolovala.
Požiadala recepčnú o nôž na ústrice. Doniesla niečo podobné.
Viete to? usmiala sa žena.
Jasné, prikývla Martina.
Zvládla to nie dokonale, ale zvládla. Otvorila prvú ústricu. Pozrela sa sivobiela, lesklá, vonia po mori.
Martina ju zjedla.
Potom druhú.
Odrezala plátok tuniaka, chlieb, kúsok syra. Uvarila si kávu v malej kanvičke, čo bola na izbe.
Jedla pomaly. Za oknom mesto, svetlá, autá. V izbe bolo teplo, ticho. Hralo rádio.
Martina nejedla a nemyslela na Juraja. Ani na Biele brezy. Ani na to, čo bude zajtra.
Myslela na to, že ústrice voňajú tak ako za mlada, vtedy na dovolenke. Že tuniak je jemný, sýtočervený, chuť nezmizne hneď. Že niva je presne, ako si pamätala štipľavá aj jemná. Že káva naozaj vonia po čučoriedkach, nie len podľa popisu z obalu.
Jedla a vedela, že toto je ona.
Nie spartánka, nie tá, čo vydrží. Ale niekto, kto pozná rozdiel medzi ústricou a instantnými cestovinami. Kto vie sedieť večer v tichu a jesť dobré veci. Kto bol tri roky niekde inde a teraz, konečne, akoby sa vrátil.
Kávu pila malými dúškami. Mimo okno hučalo mesto.
Tak, povedala Martina potichu, pre seba, vitaj.
Naliala si ešte šálku.
Nevedela, čo bude zajtra. Kde bude bývať o týždeň. Ako bude vyzerať rozhovor s Jurajom, ak k nemu vôbec dôjde. Ani či niekedy nájde dom so skutočnými jabloňami, nie vymyslenými. Ani či zavolá dcére dnes alebo až ráno. Nevedela, či ju zajtra bude bolieť tak, ako ju dnes nebolelo.
To všetko nevedela.
Ale teraz, v tomto izbietke s prázdnou škatuľou od ústric a šálkou etiopskej kávy, vedela len jedno: toto je ona. Jej chuť. Jej voľba. Jej večer.
A to niečo znamenalo.
Vzala kúsok syra, položila na chleba, zahryzla.
Za oknom sa rozsvietila lampa na ulici. Najprv jedna. Potom druhá. Celý rad naraz, akoby konečne našiel niekto správny vypínač.
Martina hľadela na svetlá a jedla chleba so syrom. Už nič nehovorila, ani sebe, ani nahlas. Len bola. Tu a teraz.
A to bolo pre dnešok dosť.
***
Ráno sa nezobudila na budík. Prosto otvorila oči a chvíľu poležala, dívala sa na biely strop s fľakom pri garniži. Cudzí strop, ale možno práve preto vôbec nezaťažujúci.
Vstala, umyla sa, učešala. Pozrela do zrkadla únavou zúžená tvár, pod očami kruhy, ale niečo v nej bolo iné. Alebo sa jej to len zdalo.
Nezdržala sa pri zrkadle dlho. Obliekla sa, vzala tašku. Mala by zavolať Viere. Mala by sa ozvať dcére, vysvetliť. Mala by riešiť, kde bude bývať. Mala by toho veľa.
Ale najprv zišla do malého hotelového bistro a objednala si raňajky. Volské oko, toast, kávu riadnu, z kaviarne.
Kávu jej doniesli v maličkom pohári. Držala ho v dlaniach, ako niečo, čo je vzácne.
Za vedľajším stolíkom sedela staršia pani a čítala knihy, úplne upätá vo vlastnom svete. Len občas si upila.
Martina ju sledovala a premýšľala, že ženy, čo jedia raňajky a čítajú samy, nevyzerajú samy sú len so sebou. A že to nie je to isté.
Priniesli volské oko, horúce, s petržlenom. Martina jedla pomaly.
Na mobile napísala Viere: Môžem dnes prísť? Všetko vysvetlím.
Viera odpísala hneď: Samozrejme. Prídťe. Kávu už varím.
Martina odložila mobil do vrecka. Dopila kávu.
Obliekla si tmavobordový kabát. Vzala tašku.
Vyšla pred hotel.
Marec už voňal trochu inak nie úplne jar, nie už celkom zima. Vo vzduchu bolo niečo vlhké, náznak, že pod asfaltom zem začína dýchať.
Martina stála sekundu na schodoch. Potom dvihla golier a vykročila.
Premýšľala o ničom. Šlo sa jej dobre, nohy neboli slabé, hlava nekrútila aspoň dnes.
Autá prechádzali, mladá mamička s kočíkom prechádzala chodník. Na strome sedela vrana s výrazom, že to všetko už dávno videla.
Čo povieš? spýtala sa Martina ticho.
Vrana nič. Zoskočila dolu, koketne okom mrkla na niečo na zemi a odletela.
Martina sa usmiala nie veselo, len tak zľahka.
Prišiel autobus. Vošla, sadla k oknu. Autobus sa pohol.
Za sklom sa tiahlo mesto: domy, obchody, holé stromy, billboardy. Martina sledovala to všetko a myslela na to, že tri roky sa takmer nikdy nepozrela von stále bola kdesi v myšlienkach, v obavách, v plánoch, ktoré už teraz boli cudzie.
Ale mesto žilo. Bez nej.
Nevadí. Doženie to.
Autobus zastavil na križovatke. Vedľa v aute sedela päťdesiatnička, spievala si melódiu podľa rádia, ani sa neskrývala. Martina ju pozorovala so záujmom.
Rozsvietila sa zelená. Auto zmizlo.
Martina sa oprela. Mobil mlčal nevolal nik. Juraj ešte možno ani neprišiel. Alebo už vie. Alebo nevie. Jeho starosť.
Martinu čakali jej veci.
Išla k Viere bude horúci čaj, dlhý rozhovor. Potom ďalší deň. A ďalší. Bude veľa ťažkého, to vedela nebude žiadne jednoduché šťastie hneď. Ale bude aj niečo iné.
Bude káva, čo vonia po čučoriedkach.
Bude ústrica s chuťou mora.
Bude zrkadlo, do ktorého sa nebude báť pozrieť.
To je málo, samozrejme. Ale ani nie nič.
Autobus šiel ďalej. Mesto bolo sivé a živé. Martina sa pozerala z okna, myslela na to, že jablone určite existujú. Pravé. Aj orgován. Aj dom so sedením pod kríkom.
Len to nie je to, čo ti niekto podsunie. To, čo si nájdeš sama.
Niekedy.
Nie dnes. Dnes je len autobus, okno, marec, ktorý ešte nevoňal jarou, ale už ani nie zimou.
A to, zvláštnym spôsobom, stačilo.
