Jediná vec, ktorú si spájam s mojím otcom, sú hádky, krik a neustále konflikty. Žili sme v chudobe, mama pracovala od rána do neskorej noci len preto, aby nám zabezpečila chlieb. Otec sa vždy len hádal a hľadal dôvody na spor. Raz sme išli na trh do Bratislavy kupovať zeleninu. Predavač zažartoval s mojou mamou a my sme sa zasmiali. Otec sa na mamu pozrel tvrdým pohľadom a nepovedal ani slovo.
Doma sa však rozpútala veľká hádka. Kričal tak, že ho počuli všetci susedia zo Šancovej ulice. Neskôr dokonca udrel mamu. Po čase sa stal ďalší incident. Otcov kolega zo strojárskeho závodu zažartoval, že sa vôbec nepodobám na otca, skôr na mamu a že som si od neho nič nevzal. Mala som vtedy dvanásť rokov. Otec opustil rodinu a tvrdil, že mama ma príliš rozmaznala.
Odvtedy sme mali ledva dosť peňazí, aj na jedlo sme šetrili každý cent. Otec neprispieval na výživu, nikdy neposlal ani cent. Mama sa nechcela súdiť, radšej sa s tým sama popasovala. Musela si hľadať ďalšiu robotu v meste. Ja som chodila do školy a snažila sa dostať na univerzitu v Košiciach. Nakoniec som si našla prácu a pomáhala mame.
Napokon som sa šťastne vydala, dostala lepšiu prácu a konečne som mohla mame poriadne pomôcť. Nedávno mi prišla správa. Bol to môj otec. Napísal, že chce znovu obnoviť kontakty. Netuším, čo mám urobiť. Niektorí mi radia, aby som sa s ním stretla a porozprávala. Pravdupovediac, necítim veľké nadšenie. Stále si pamätám, ako nás opustil. Je mi cudzí. Nevyvoláva vo mne pekné spomienky. Rozhodla som sa zatiaľ mame o jeho správe nehovoriť. Neviem, čo robiť…
