Mama Katka

Mama Katka

– Čo tu fňukáš, no čo plačeš? Ešte je vonku vlhko, a ty tu ešte aj slanú vodu rozlievaš…

Mohutná žena, veľká ako dom, si sadla na lavičku vedľa mňa.

– Dnes je dusno, čo? Ešte od rána leje a teraz tu máme parňu ako v kúpeľoch! Sotva poludnie, a ja som už celá mokrá, ani žmýkať by už nebolo treba.

Žena vytiahla z veľkej tašky fľašu minerálky a chvíľu zápasila s vrchnákom, kým ho otvorila.

– Dáš si? podala mi vodu. Vraj vraj napiješ sa, upokojíš sa. Mne to nepomáha. Môžem vypiť aj celé vedro a nervy stále tie isté.

Len som na túto čudnú susedku z lavičky hľadel s odporom. Čím som si toto ešte zaslúžil? Aké ďalšie tresty mi život nachystal? Najprv problémy, teraz ešte aj ona…

Nikdy som nemal rád obéznych ľudí. Vždy ma znervózňovali. Ako môže mať človek k sebe takú ľahostajnosť? Stačí trochu pohybu, menej jesť a trocha myslieť na to, že aj iní sú okolo nás. Ale udržiavať sa to je asi nad ich sily! Tie faldy, veľké oblečenie, pot, zápach… Fuj! Hneď mi napadlo, ako sme raz s kamarátkami boli v kúpeľoch a jedna takáto pani sa vo vode kúpala.

– Ja do bazéna dnes istotne nejdem, baby! To už stačilo! zahlásila moja najlepšia kamarátka, Líza, a natiahla sa na lehátku. Jej opálené telo bolo bezchybné. Niet sa čo čudovať, každý deň fitko, osobný tréner.

– Prečo? Veď sme tu celý deň chceli byť…

– S TÝM? pohŕdavo ukázala za seba. Ja sa nemôžem na to ani pozrieť, nie ešte byť v rovnakej vode. Je mi z toho zle.

Začal taký monológ, že si ho už radšej ani nepamätám. Vtedy ma tie slová škreli, ale nie som pokrytec. Musel som priznať, že s Lízou v tomto súhlasím. Nemôže to byť tak, že sa o seba nikdy nestaráš! Nevieš sa dať dokopy? Tak buď doma, má Líza pravdu.

A teraz sedím vedľa ženy, čo by mohla byť ešte väčšia ako vtedy tá v bazéne. A to nie je všetko! Ešte aj neprestajne rozpráva! Ale ja nemám síl vstať z lavičky. Trávim tu už pár hodín, najprv som len plakal, teraz už len hľadím do prázdnej steny. Nemám kam ísť, okrem vlakovej stanice. Po chvíli sa mi aj tak podarilo započúvať sa do toho, čo tá žena hundre a na moment som sa zarazil.

– Taká pekná… Kufor nemáš, vrecák tiež nie. Znamená, že nikam necestuješ. Alebo tu niekoho čakáš, či nemáš kam ísť?

Odtiahol som pohľad od steny a pozrel na ňu.

Dobrosrdečná tvár, veľké líca s červenými fliačikmi, široký úsmev ktorý ale zmizol, keď som náhle vzlykol a rozreval sa. Čo bolo v tej žene, že ma chytila, objala a držala tak srdečne, to som neskôr ani nevedel vysvetliť. Plačúc som mal hlavu na jemnej látke jej blúzky a zrazu som si uvedomil, že necítim žiadny zápach potu, len jemnú vôňu lúčnych kvetov. Premýšľal som, či perie v bylinkách alebo aký prášok používa.

Zrazu som pocítil strach, vytrhol sa jej z objatia a do nosa mi udrela taká istá vôňa, akú mali ruky mojej mamy, ktorú som veľmi skoro stratil. Mal som päť, keď zomrela. Jedinou spomienkou zostala lúka plná kvetov, mama mi plietla venček tá istá vôňa na rukách.

– Čo zrazu cúvaš? Ublížil ti niekto?

Len som krútil hlavou, že nie, no nakoniec som aj prikývol.

– Ha! Takí hady! Malému človeku ubližovať… žena vyhrabala zo svojej veľkej tašky balíček so sendvičmi a obrovské červené jablko. No poď, daj si!

Rozbalila sendvič, a mne sa v žalúdku zviazala guľa. Celý deň som nejedol, a peňazí na jedlo som nemal.

– Poď, drž! To je šunka, morčacia. Vlastnoručne robená. Jedz, ty si taký vychudnutý, že sa bojím na teba pozrieť!

– Ja mäso nejem… prehltol som slinu, odvrátil pohľad.

– Čože? natlačila mi sendvič do ruky a rozlúpla jablko.

– Nič… sledoval som tie silné, drsné ruky bez manikúry, a pochopil, že útek bol hlúpy nápad. Zahryzol som do sendviča a zrazu vnímal len tú nádhernú chuť.

– Dobre? No, vidíš. O ostatné sa nestaraj!

Žena sa pohodlne usadila, upravujúc si pokrčenú a od mojich sĺz navlhnutú blúzku, potom si ma všímala, ako už hltavo jedávam aj ďalší sendvič.

– Jedz! Ak ti chutí, daj si ešte. A povedz, čo sa ti stalo, že sedíš na stanici, bez vecí a pravdepodobne aj bez peňazí, však?

Mlčky som prikývol, lebo slzy opäť tiekli.

– Neplač! Najprv mi povedz všetko. Potom poplačeme spolu, a možno sa aj zasmeyme, vieš?

Nechcelo sa mi rozprávať, no možnosti som nemal. Príbeh nestál za veľa, bol ale môj a iný som nemal.

Z domu som odišiel deň predtým vlastne utiekol, keď mi otec povedal, že nie som jeho dieťa, že bude mať vlastné dieťa. Doteraz som z tých slov neprišiel k sebe. Ten, kto ma vychoval a koho som volal ocino, mi vlastne nie je nič? Z toho človeka by šlo zošalieť. A on mi nikdy nedal najavo, že nie som jeho vlastný.

S macochou sme si nikdy k slovu neprišli, ona bola odomňa o pár rokov staršia. Už pri zoznámení len stiahla úzke pery: Milé dievčatko, spievala falošne, hneď som vedel, že koniec pokojného života.

Urážky, donášky otcovi, slzy… Všetko ako z lacného románu. Vedel som, že si neporadím, ale dúfal, že otec ma vždy ochráni. Príliš neskoro som pochopil, že všetko sa zmenilo.

Poslednou kvapkou bola otcova ponuka, keď priamo predo mňa položil papiere a povedal, že nie som jeho vlastný… Adopcia, keď mi boli tri mesiace, o skutočnom otcovi ani slovo…

Pol noci som sedel v izbe, zíral do steny, ráno obliekol vetrovku a odišiel. Kam, nevedel. Na stanici som skončil skoro ráno. Mobil vybitý, komu by som aj volal? Kamarátov nemal, sťahovali sme sa často a skutočných priateľov si nenadobudol. Tí, čo som poznal, by mi určite nepomohli. Ich filozofia bola stará rozprávka: Maj sa rád, na všetkých kašli, úspech ťa počká! Ten čertík, čo sa postavil proti, sa mi páčil nosil som ho na kľúčenke, kým sa nestratil.

Žena ma trpezlivo počúvala do posledného slova. Potom potiahla zo starej kabely balíček servítok a jednu mi podala.

– Utři si.

Pochvíľke vyhrabala z kapsy aj veľkú peňaženku.

– No vieš čo, dievča. Tvojmu otcovi treba zavolať, ale času dosť. Mobil máš funkčný?

– Vybitý.

– Vie sa. Chyť!

Podala mi starý tlačidlový telefón.

– Na čo čakáš? Starý? Mne vyhovuje. Dcéra mi ho dala, dobré tlačítka a hlasno zvoní. Napíš SMS, alebo zavolaj, že si v poriadku. Nie je ukážkový rodič, ale aj on si zaslúži vedieť, kde si.

Dívala sa, kým píšem, potom obratne vstala, upravila blúzku a usmiala sa:

– Volám sa teta Katka. Bývam kúsok za mestom, v dedinke. Pôjdeš so mnou? Keď už nemáš kam, nie je to najhoršia možnosť, či?

– Prečo?

– Ako prečo?

– Prečo mi chcete pomôcť? Veď som pre vás cudzia.

Usmiala sa a jemne mi chytila bradu.

– Vieš, prečo? Lebo cudzie deti neexistujú. Nemá ostať dieťa bez opory…

– Ja už nie som dieťa…

– Ešte si poď, poď! Musíme kúpiť lístok, nech neujde vlak.

Tak som sa ocitol u Katky Kováčovej.

Cestu sme prešli bez zbytočných rečí. Neskôr mi vysvetlí, že niektoré rany sa musia otvoriť samy, netreba ich hneď riešiť.

– Do duše sa lezie opatrne. Raz si o všetkom povieme, keď príde pravá chvíľa.

Unavený som v električke zaspal a prebral sa až, keď ma teta Katka potiahla za rameno:

– Vstávaj, dievča, sme doma!

Na peróne Katka zamávala a o chvíľu sa ku nej rozbehla vysoká, štíhla žena.

– Mama Katka! Druhý vlak si zmeškala, už som sa bála, že neprídeš. Ako je s Ninou?

– Dobre. Je s Jarkom. O pár dní ich pozriem.

– A čo lekár, hovorila si s ním?

– Vravel, že všetko vybaví. Je mladý, ale znalý.

– A toto kto? zvážila si ma pohľadom.

– Menej otázok, Svetlana! Sme hladné z cesty.

– Dobre, poďte!

Pri pohľade na starú škodovku som sa musel usmiať.

– Čo? Je to airbrush, Saska to kreslil, brat môj.

– Airbrush, automaticky som ju opravil, obzerajúc kresleného kocúra.

– Mama Katka, kde si našla takú znalú? Svetlana otvorila dvere.

– Na stanici.

– Ako mňa… Vieš kresliť?

– Áno, dokončil som umeleckú školu.

– No, Saska bude rád! On samouk.

– Vyzerá to profesionálne.

– Povieš mu! Nasadaj, už nás čakajú!

– Kto?

– Uvidíš!

Svetlana šoférovala tak, že som v zákrutách radšej zatváral oči.

– S pokojom, Svetlanka, aj tak prídeme! pousmiala sa Katka a otočila sa na mňa. Ja zvyknutá, ale tvoja duša ešte nie.

– Nuž, zvykne si! Svetlana zabrzdila pri veľkej bráne. Sme tu!

Keď deti vybehli vítat nás pri aute, zalapkal som po dychu.

– Všetky moje, dieťa! Katka ťažko vystúpila. Ale sama bývam. Oni sa len u mňa stretávajú. Susedia, dom je stále plný. Poď, nerob drahoty!

K detskému výkriku a radosti sa pripájali aj iní. Katka hladila hlavy, objímala všetkých.

– Moji zlatí!

So všetkými som sa zoznamoval celý týždeň. Najprv som nechápal, kto je s kým rodina, kým Svetlana raz neprišla so synčekom, dala Katke postrážiť ho a priamo mi vysvetlila všetko:

– Pozri, tu na našej ulici býva Zina, Mišo a Naďa, každý už s deťmi. To si ich videl. Na vedľajšej sú Oľa a Vierka, Oľa má dvoch, Vierku sme minulý mesiac vydali. Na druhom konci dediny som ja, brat Saska a Nina. Tá, čo má syna Jarka so srdcovou vadou. Možno mu pomôžu.

– Trochu sa v tom strácam…

– Časom si zvykneš. Sme veľká rodina.

– Teta Katka je teda hrdinka, toľko detí porodiť!

Svetlana sa rozosmiala.

– Ona nás nerodila. Všetci sme príslušní bez rodičov, ako ty.

Zastavil som sa:

– Ako to?

– Dlhý príbeh. Poď.

Ich dom bol malý, útulný. V kuchyni Svetlana poslala mačku preč z pohovky a kývla mi tam miesto.

– Usadiť sa. Hneď som späť.

Hľadel som na krásnu kuchyňu všetko na svojom mieste, na oknách záclonky s ručne vyšívanými kvietkami.

– Páči sa ti? To sú mojej Viki.

– Kto je Viki?

– Moja dcéra. Keď som čakala deti, toto bolo moje šitie proti nude. Viki má nezábudky, Vano maky, Líza margaréty.

– Nádhera! hladil som záclonku.

– Mama ma to naučila, keď si ma vzala, nevedela som nič.

– Ako to, vzala?

– Presne ako teba. Moji rodičia alkoholici. Detstvo si ani nepamätám. Mama vraví, že človek zabúda bolesť, aby ho to nezlomilo.

– Disociatívna amnézia.

– Čo?

– Strata pamäti. Chcel som študovať psychológiu, veľa čítal, ma to zaujímalo.

– Prečo si nešiel?

– Bol som vážne chorý posledné dva roky na strednej, išiel som na súkromnú školu. Otec platil, už nebude…

– Čím si trpel?

– Chrbtica, operácia. Už je to lepšie.

– Rozumiem.

– Pokračuj, zaujíma ma to.

– Hm… Mama ma bila tak, že som ležal týždeň.

– A prečo ťa zo školy nevzali?

– Kto by ma chcel? Susedia sa sťažovali na nič. V trinástich som utiekol. Nemal kam, šiel som na stanicu. Dve eurá v kapse. Tam na mňa natrafila mama Katka. Nakŕmila ma, vzala so sebou.

– Ako mňa…

– Má na to talent, na nachádzanie nás. Potom ma chcela osvojiť, nešlo to, napokon to vybavila. Najprv mňa, potom Sasku. On malý ešte, keď prišiel. Veľa starostí, ale vyrástol! Ona nikdy neporodila, vieš… Vieš, prečo je taká… vežia?

– Myslel som, rada je.

– Nie. Má cukrovku, dávno. A srdce slabé. Všetky diagnózy predo mnou tajila, inak by jej deti nedali. Chcela byť lekárkou, bola krásna. Ale bola aj veľmi nešťastná…

Ticho pokračovala v príbehu, ako ju muž týral, že utiekla, stratila možnosť byť matkou. Potom im stískala útočisko, ona, Zina, ďalší. Všetko deti bez domova. Pomáhala im vybaviť dávky, byty. A keď niekto z dediny predával dom, volali najskôr Katku.

– A kde na to všetko vzala peniaze? spýtal som sa úprimne.

– Vieš, to je pikoška. Štát niečo dá, ale omrvinky a treba si to vybehať. Ale hlavná pomoc je Paľko.

– Kto to je?

– Paľko. Našiel sa tiež na ulici, utiekol. Katka ho pritiahla, hladného, v riedkom oblečení, s diagnózou. Po čase sa objavil jeho otec veľký podnikateľ z Bratislavy. Mal majetky, stavby, firmy. Zaplatil všetko potrebné, právnikov, pomáha nám dodnes. Paľko tam býva v samostatnom domčeku s opatrovateľkou, často chodí aj k nám. Katky sa nechcel vzdať, ona je naňho ako liek.

– Takže ste naozaj jedna veľká, ale zvláštna rodina…

– Tak je!

Svetlana sa pustila do varenia. Pomáhal som, nestíhal sa čudovať dynamike domácnosti. Až keď sa zišla celá rodina za stolom, dotklo sa ma to. Deti, chlapi, smiech, pohoda nič, čo by som doma zažil. U nás bol s otcom stály rozvrh a keď dorazila macocha, radšej som jedol sám.

V tom všetkom som si uvedomil, že presne takéto niečo chcem. Dom, deti, blízki… Ani som si nevšimol, že plačem.

– Ej, veď som okrošku solila! usmiala sa Svetlana a podala mi uterák. Neboj sa. Už si doma! Nikto ti ublížiť nedá.

Prvýkrát som v ten deň niekomu vyrozprával všetko. O mame, otcovi, Inke. Dokonca s detailami. Pocítil som, ako mi s každým slovom odovzdávam bolesť a uľavuje sa mi. Svetlana počúvala, málokedy zasahovala.

– Vieš čo ti poviem? spýtala sa nakoniec.

– Čo?

– Nehnevaj sa na otca. Vychoval ťa, prijal. Nie každý vie správne zvládnuť vlastnú radosť a žiaľ. On si dlho myslel, že deti nikdy mať nebude, že? Urobil test na otcovstvo, však?

– Ako to vieš?

– Je bystrý a poriadny, inak by ťa toľko rokov živila. Takí idú len svojou cestou nevie zlomiť svoje zásady.

– Prečo vravíš, že nie každý vie zvládnuť radosť správne?

– Niektorých veľká radosť zlomí. Napríklad naša Ninka. Keď jej Seminko pomohol na dom, slávila tak, že sa opila s manželom. Potom zistila, že je tehotná s Jarkom… Pili, museli sme ju zatvoriť, kým úplne neprešlo nebezpečie. Synček ostal s vadou srdca, no máme nádej.

– Prečo sa ho nevzdala?

– Nedala. Keď vytriezvela, bojovala zaň, dávila lekárov aj sestry. Bola ako zver.

– Ako to?

– Bývala do štyroch rokov s psami v búde, odkedy ju našla mama Katka, už nikdy k iným nešla. Najda, pes, bola jej jediná spoločnosť. Katka ich vzala obidvoch.

Po chvíli nás vyrušila maličká:

– Teta Sveti, za Kirou prišli! Babka volá domov!

Svetlana jej pokynula.

– To je Ninkina, dobré dievča. obrátila sa ku mne. Choď, nemám ťa odviesť?

– Nie, sám pôjdem, objal som ju spontánne. Díky!

– Nad čím? Hlavne nezabudni, že tu máš domov. Kedykoľvek.

– Je to zaujímavé… Tolko nie pokrvných, a žijete ako rodina…

– Rodina nie sú len pokrvní. Je to aj o duši, rozumieš? Niekedy to, čo ťa drží, nie je krv, ale srdce. A to je najsilnejšie.

Otec, ktorý po mňa prišiel, nevedel, kam sa pozrieť. Samozrejme, že netušil, že Katka bola v Bratislave, hovorila s ním dlhé hodiny. Výsledok stál predo mnou: prosil ma, aby som sa vrátil domov.

– Nie, ocko. Prepáč, ale ja nechcem. Je to tak lepšie.

– Pomôžem ti, zaplatím byt, čo len chceš…

Pozrel som na Katku a prikývol.

– Budem vďačný, ak mi na začiatok pomôžeš. Zamestnám sa, ale chcem študovať diaľkovo a aspoň trochu zarábať.

– Netreba, všetko vyriešim, povedal.

– Nie, ocko. Toto už rozhodujem ja. Musím prevziať život do vlastných rúk.

– Preto, že mi neveríš?

– Nie. Len to tak je správne. Sám si mi vždy hovoril, že sa mám spoliehať len na seba. Teraz tvoju radu používam v praxi.

Otec mi predsa zaplatil školu. Dostal som titul detského psychológa jedného z najžiadanejších v Bratislave. Čakacia doba na konzultácie bola dlhá. Inka porodila chlapčeka, ja im želal všetko dobré, takmer sa nevídali nie preto, že by som bol urazený, ale preto, že rodina, ktorú som našiel u Katky, mi bola oveľa bližšia.

Keď raz Katku ranila mŕtvica, ostal som s ňou v dedine pol roka. Boli to najťažšie a, paradoxne, najšťastnejšie mesiace. Okolo boli ľudia, čo ma potrebovali, prijali aj takého, aký som.

Rodina urobila pre Katku všetko. Postavili jej lavičku pred dom, smiala sa, keď jej deti s humorom robili úklony:

– Ako sedí na tróne, kráľovná naša? Dáš si čajík?

A deti sa krútili, volali ju do hier, chválili sa:

– Babi, videla si? Ako som vysoko! Fedor dal gól! Poď s nami, hneď by náš tím vyhral všetko!

Vrátil som sa do mesta až, keď bolo isté, že Katke je najlepšie, ako môže byť.

A keď som sa po pol roku ženil, Katka bola prvou pozvanou.

– Mama Katka, budeš so mnou?

– Vždy, dieťa moje, vždy…