Dnes som sa ocitla v situácii, ktorú si snáď ani nevymyslím. Keď som vstúpila do výťahu v našom paneláku na Kramároch, už tam stála žena, ktorá mala v ruke kľúče od môjho bytu.
Najskôr som si myslela, že si nesprávne spájam veci že je to len náhoda. No keď som si všimla prívesok na kľúčoch, malý modrý srdiečko, ktorý mi pred rokmi darovala sestra Alžbeta, zamrzla mi krv v žilách. Tá žena, odhadujem asi štyridsiatnička, krátke tmavé vlasy, pevná kabelka, pohľad priamy a nevýrazný. Bolo to, akoby nič výnimočné neprebiehalo.
Výťah sa rozbehol smerom nahor. Počula som vlastné srdce, ako mi búši až v krku.
Prepáčte, oslovila som ju, tie kľúče odkiaľ ich máte?
Žena sa na mňa pozrela, potom na kľúče, potom opäť na mňa.
A vy ste kto?
Ten spôsob, akým to povedala, ma zasiahlo ako šľahnutie.
Bývam v byte číslo 12, odvetila som.
Na chvíľu sa jej tvár ani nepohla potom zašepkala:
To je zvláštne.
Prečo?
Lebo bývam tam tiež.
Výťah zastal na šiestom poschodí, nikto nevystúpil. Ticho, aké sa rodí len v neistote.
Ja tam bývam už štyri roky, povedala som po chvíli.
Žena zovrela kľúče v dlani silnejšie.
Ja mám zmluvu od minulého mesiaca.
Sledovala som ju.
Akú zmluvu?
Vytiahla z kabelky hrubú zložku. V nej bolo kópia nájomnej zmluvy presne na našu adresu, byt číslo 12.
Nastalo ticho, ktoré sa nedalo vyplniť slovami.
Kto vám ten byt dal? spýtala som sa.
Majiteľ.
Kto?
Štefan.
V tej chvíli sa mi žalúdok stiahol do klbka. Štefan je môj bratranec. Povedal mi, že môžem byt využívať, kým sa nevráti zo zahraničia.
On je majiteľ, vyslovila som ticho.
Žena prikývla.
Áno. A tvrdil mi, že byt je voľný.
Výťah zastal na našom poschodí. Dvere sa otvorili, no ani jedna sme sa nehýbali.
A potom povedala:
Možno je to len nejaká chyba.
Možno.
Vyšli sme spolu na chodbu. Dvere číslo 12 priamo pred nami. Žena zdvihla kľúče, ja tiež. Obidva boli rovnaké, modré srdiečko ticho medzi nami nenápadne narástlo.
Odrazu som si uvedomila, že najhoršie nie je klamstvo, ale pocit, keď zrazu zistíte, že ste možno nikdy nepoznali pravdu.
Pozrela som sa na ženu.
Otvoríme?
Ťažko si povzdychla.
Otvorme.
Čím viac o tom premýšľam, tým menej viem, čo by som spravila. Zostala by som pokojná, snažila sa pochopiť, alebo by som vybuchla ako kotol? Čo by ste spravili vy, keby vám niekto dal váš domov niekomu inému?
