– A nezabudni, banány pre babku Ruženku! Len tie malé, vieš, čo má rada! Minule si kúpila také všelijaké, kto to má jesť? Martina! Ako je to možné? Naozaj je také ťažké urobiť, o čo ťa prosia?
Martina Igorovna Kováčová, hlavná účtovníčka veľkej firmy, mama dvoch detí a spokojná manželka, len ticho vzdychla do priestoru, aj keď dobre vedela, že ju mama nemôže vidieť. Stačilo, že Martina presne vedela jej mama vycíti, ako zareagovala na jej príkazy.
– A nekyvaj, ale urob! Poznám ťa! Stále v oblakoch! Martina! Už by si mohla dospieť!
Druhý raz už Martina hlavou nekyvla, len stroho povedala: Áno, dobre a rozlúčila sa s mamou.
Že je už čas dospieť No, jasné! Ako poviete! Štyridsať s kúskom to je ešte mladosť…
Do konca pracovného dňa zostávalo pol hodiny; Martina sa snažila sústrediť na výročnú správu márne. Do hlavy sa jej vtláčali rôzne myšlienky, často nie dobré. A ona predsa bola dobré dievča. Tak to aspoň mama vravievala.
– Naša Maťka je šikovnica! Veľmi dobré dievča!
Keď Maťka chodila do škôlky, bolo to milé ako dievčatko s mašľami a sukničkou s volánikmi. Čuduj sa svete!
Ale zázrak bol v skutočnosti malý uličník zo škôlky ju mama vždy ťahala domov celú strapatú.
– Martina! Čo to máš na hlave?
– Hniezdo! Tak povedala pani učiteľka pani Valéria. A poradila mi postaviť sa na dvor, nech priletia vtáčiky a budú v ňom bývať. Veď nech je moja ofina na niečo užitočná!
– A kde sú mašle?
– Nepamätám si. Jednu zobral Saško na povraz k lodi. Vieš, že jeho otec mu spravil skutočnú loď? Dnes nám ju ukazovala pani učiteľka vo veľkom lavóre, plávala po vode!
– A druhá stuha?
– Neviem kde je. Lenka si ju vzala. Mama, prečo fúka vietor?
– Martina!
– Čo je?!
– Už prestaň s tými hlúposťami! Bolí ma z teba hlava!
Maťa stíchla a celou cestou domov si matku prezerala spod obočia. Možno ju niečo veľmi bolí? Nikdy nemyslela, že by jej hlava mohla ostať navždy rozbitá ako tie škrupinky od vajec, čo mama hádže do smetí, keď robí praženicu.
Maťka mala vždy bohatú fantáziu. Ani polovicu cesty domov neprešli, a už začala potichu vzlykať, potom nahlas revať a napokon doviedla mamu do zúfalstva.
– Martina! Ty si koncertná umelkyňa, či čo?!
Povedať, čo cítila, nevedela; len jej bolo tak strašne ľúto mamy, jej hlavy a pokazeného dňa, že chcela vyť ako susedova Mufa.
Mufa bola veľmi hlúpy pes. Vyl pri všetkom možnom, ale najväčšiu tragédiu robil, keď domovník pán Juro spadol do ťažkého pitia. Vtedy vyl niekoľko dní bez prestania, až ho celý vchod žiadal dať preč. Ale ostala. Iba raz, počas ďalšieho z Jurových “sviatkov”, zrazu stíchol a všetci vedeli, že je zle.
Jura vyprevádzal celý vchod. Bol dobrý človek, rád pomohol. Mama však hovorievala, že bol “príliš slabý”.
Mufa vtedy vyšla na prah, sadla si na schod a hľadela za ľuďmi s kyticami, ktorí šli po cestičke pred domom. Prestala vyť. Maťka vtedy nemusela ísť do škôlky, lebo mama ju chcela zobrať k zubárovi, pohladkala ju, ale pes ani len chvostíkom nezamával. Mama vzala Maťku za ruku a keď sa vrátili, Mufa stále sedela, lapky namrznuté, oči vyplašené. Maťka prisahala ako ju to naučil Saško že ten pes plakal.
– Mami, prečo nemá slzičky?
Nevedela, čo tým spôsobila. Mama len prudko cúvla, sadla si k Mufe, pohladkala ju a ticho povedala:
– Mufa… Mojkáčik… Poď so mnou. On sa už nevráti…
Či jej pes rozumel, nevie nik. Mama ju teda vzala do náručia, doma pripravila miesto a prikázala Maťke:
– Poď! Musíme ju dať do poriadku.
Tak sa z Mufy stal Martinin pes. Žila s nimi ešte sedemnásť rokov. Maťka stihla skončiť základnú aj strednú školu, vydať sa a nikdy svojho psa viac nepočula vyť. Len poslušne jedol, nechal si umývať labky, chodil na prechádzky, ale nikdy už nevyl. Keď raz odchádzal, len ťažko vydýchol a uložil hlavu do jej slzami nasiaknutej dlane. Maťka už viac psa nemala. Ani keď deti prosili o šteniatko; vždy si spomenula na tmavé oči Mufy, v ktorých bola zvláštna múdrosť.
Ale inak Maťka bola šťastné dieťa. Mala všetko, čo mala mať: mamu, otca, dve babky, zajaca s odtrhnutým uchom a v nedeľu lievance so smotanou. Aj babkinu chalupu na Záhorí, kam išli s mamou málokedy z nejakého dôvodu, ktorého vtedy nepoznala. Len na Záhorí sa smiala len ona, mama tam bola skôr zamĺkla.
Krásne boli aj potulky k Balatonu s druhou babkou, Ruženkou, ktorú Maťka milovala najviac, pretože babka Ruženka bola zvedavá presne ako ona. Nemala zakázané témy, na všetko odpovedala často dostala od Martinej mamy vynadané.
– Mami, načo to všetko hovoríš? Maťka je ešte malá! Aj tak nič nepochopí!
– Ty si nebola nikdy hlúpa. Všetko si pochopila. Maťka sa ti veľmi podobá!
Babka sa vždy smiala, mama sa hnevala, až stratila slová a Maťka bola šťastná. Babka jej vysvetľovala aj veci, čo sa deti často pýtať nesmú; ako sa rodia deti, načo sú dospelí takí tajomní a Maťka bola v strehu, hneď si skladovala otázky na budúce.
Mala na to aj vážny dôvod. Dospelí sa veľmi snažili, aby nepochopila, čo sa doma deje. Ale sem-tam spoza zatvorených dverí bolo počuť tichý rozhovor rodičov a potom plakala mama. Na Záhorí babka Kováčová len mlčky sledovala z okna, keď jej dcéra vstupovala na dvor. Martina to nechápala, ťahala mamu za ruku do kuchyne, kde babka pripravovala svoj legendárny višňový koláč.
– Mama, poď! Babka ti ukáže, ako sa to robí, a ty nám upečieš ten koláč doma!
Mama len jemne dala ruku preč a pokrútila hlavou.
– Nie…
Samozrejme, nikto jej nič nevysvetľoval. Až neskôr Maťka pochopila, že aj keď sa niekto stane rodinou, nemusí to znamenať, že si budú blízki.
Rodičia sa rozviedli, keď Maťka mala desať.
Práve bola oslava s kamarátkami, keď sa dvere prudko zabuchli a v odpovedi na jej prekvapený pohľad mama len potichu povedala:
– Tak a je to…
Mufa, ktorá všetko pochopila dávno pred dievčaťom, sa prišla pritúliť k Martinej mame. Niektorá kamarátka zavolala na Maťku, a tak bežala k tortu, zakričala: ešte chvíľu, o chvíľu bude. Keď sa vrátila, mama aj pes stáli pri sebe, mlčky, hlboko zamyslení. Na Martinin nesmelý pohľad mama mykla plecom a povedala:
– Ale áno, už to nesiem! Kamarátky čakajú!
O chvíľu stála v dverách, usmievavá, nad tortou, ktorú piekla celú noc v nádeji, že ju všetci pochvália.
Keď hostia odišli, podala Maťke polievkovú lyžicu:
– Dobrý? Ale veď jasné, a na všetky diéty sa môžem vykašľať, Maťka! Aj na ostatné. Už aj my budeme mať sviatok!
Čo tým sviatkom myslela, Maťka nevedela. Aj keď neskôr, obdobie sviatkov už prichádzalo len na Vianoce a jej narodeniny. Mama svoj sviatok prestala sláviť.
Babka Ruženka jej nepotajomky pripomínala, že by sa dcéra mala poobzerať po šťastí. Martina videla, že tieto rozhovory matke nie sú príjemné.
– Stačilo mi. Dosť bolo.
Ako dospievala, premýšľala, čo by bolo, keby mama ešte dala niekomu šancu, znova sa vydala, našla si miesto v živote. Nikdy nedostala odpoveď, ale občas snívala, že má súrodenca a mama sa niekedy usmieva a nesťažuje na hlavybolenie.
V skutočnosti jej mama zabudla, ako sa smeje. Bola stále prísnejšia a Martine dalo zabrať, aby na jej výčitky neodpovedala drzo. Ako tínedžerka sa aj pohádala, ale vždy, keď to vrcholilo, objavila sa Mufa a jej tiché, ale rozhodné zuby, ktoré predviedla rebelke. Stačilo, aby Mufa jemne stisla Martinu lýtko zubami, a bolo po hádke. Po jej zákusku ostali malinké modrinky, ale Maťke utkvelo na celý život, že vzdorovať nemá význam.
Babka jej raz pri otázkach otvorene povedala:
– Čo chceš od tvojej mamy? Každá je nepríjemná, keď jej chýba láska.
– Ale veď ju milujeme!
– Ach, Maňka, to nie je ono Žena potrebuje cítiť, že je ženou. Deti a rodičia nikdy nevyplnia tú dieru. Len muž, rozumieš? Ty ešte nevieš, ale raz pochopíš. Ja už Keď mi zomrel tvoj dedko, bolo mi ledva štyridsať. Príliš skoro. Aj keď sa v živote mihol nejaký ten románik, to nie je ako milovať. Zasmeješ sa, ale aj ja som niekedy bola mladá a obletovaná. Ja ale milovala dedka a do smrti ho milujem.
– Bábi, mne je len šestnásť!
– No a? Tvoja mama mala ledva osemnásť, keď prišla a povedala, že stretla tvojho otca a nemôže bez neho žiť. To, že on bez nej môže, ju nezaujímalo. Tvoja mama nebola len zbláznená, ona milovala naozaj, s rozumom aj srdcom. Vedela, že to nebude jednoduché, jeho rodina ju neprijala. Trpela, koľko vládala. Ale jednu vec neodpustila.
– Čo?
– Neveru. Prepáč, dielko moje, keď som úprimná, ale lepšie sa to dozvedieť odomňa, než od druhých. Ale nenúť sa nenávidieť otca. Nemá to zmysel. Každý má právo žiť po svojom. On si našiel inú cestu. V tebe je niečo z oboch. To z otca, aj to z mamy. Ani jednu časť nemôžeš vytrhnúť a vyhodiť.
– Mama nikdy nepovedala naňho zlé slovo.
– Lebo je múdra, Maťka. Chápe, že nech sa stane čokoľvek, on bude vždy tvojím otcom. A ty jeho najdrahšou dcérou. Načo to komplikovať?
– A miluje ho ešte aj teraz?
– Myslím, že hej. Preto už viac nechce nič meniť.
Svojho muža, Ota, Martina stretla presne, ako jej predpovedala babka. Bežala po chodbe na prvý skúškový deň na univerzite a narazila do vysokého, nie príliš pekného mladíka. Tvár si nestihla všimnúť, ospravedlnila sa, ale všimla si, ako ju pevné ruky zachytili, keď by už letela nosom k zemi.
– Slečna, ste taká rýchla! Diktujte mi číslo, kým opäť neodletíte!
Svoje číslo mu nedala, no nečudovala sa, keď ho po skúške uvidela čakať na chodbe. Za tri roky sa vzali. Najprv bývali s mamou, ale Martina vedela, že to nie je cesta.
Nebolo to ľahké. Mama Ota neprijala. Neverila mu.
– To je aká práca programátor? Sedí celý deň pri počítači a stále niečo je. O chvíľu vedľa teba narastie slon.
– Nezveličuj, mama. Veď mu len natriem chlebík!
– Ja ťa len ľutujem Ešte sa narozplačeš.
Otovi dalo desať rokov prácu zmeniť svokrin názor, ale napokon uznala, že jej zať je poklad.
To už mal Oto s Martinou vlastný byt, dve izby, deti. Oto bol v práci stále, budoval firmu, Martina jazdila po obhliadkach bytov, pretože makléra živia nohy. S ich synčekom trávila čas raz babka, raz prababka. Martina ďakovala nebesám, že ešte vládzu.
Prvé signály prišli, keď čakala druhé dieťa.
– Martina, kde si tak dlho bola?! Odišla si na hodinu a hotovo! Ja mám toho až-až! rozčuľovala sa mama, miešala na šporáku zelenú polievku pre zaťa. Hotovo! Ja idem domov! Nabudúce plánuj aj moje čas…
Martina nechápavo hľadela, mama sa zrazu hnevala, že bola dlho, pritom presne dodržala čas navyše ambulancia bola v susednom dvore. Lenže zápis k lekárovi bol včera. Dnes mama varila od rána a vyčítala jej, že mešká, pričom nevyšla z bytu.
Vyšetrenie mama odmietla nech ju nechá tak.
– Načo mi to je? Zbytočne sa trápiš. Som zdravá ako repa! Radšej sa staraj o babku, tá už by mala ísť k doktorovi.
Martina, po porade s mužom, to riešila cez otca; ten našiel odborníka, ktorý prišiel domov.
– Žiaľ, musím byť úprimný. Potrebujeme podrobné vyšetrenie, ale už teraz je isté, že vás čaká ťažké obdobie.
Martina mala ľadové ruky. Je možné, že jej mama? Ako to? Taká mladá…
– Tých príčin je kopu. Rozpitvávať vám to pomôže? Skôr sa sústreďte na to, ako čo najviac oddialiť dôsledky.
– Dá sa to?
– Lekárstvo nespí, ale zázrak neexistuje. Môžeme proces spomaliť, dodať trochu času. Potom sa uvidí.
Vtedy pochopila, že od tej chvíle sa jej celý život zmení. Či chce, alebo nie. Nik jej nie je bližší ako mama. A jej úlohou je, aby mala život čo najpokojnejší. Lekár predsa povedal, že aj pokoj je liek.
Naťahovať spomienky na presviedčanie mamy, aby sa k nim presťahovala do nového domu, Martina nechcela. Oto našiel krásny dom pri Bratislave, ktorý Martina objavila v inzeráte, vzali úver, boli v mínuse.
– Zvládneme. Dôležité je, že budeme spolu a ty budeš kľudná.
Martina si skrývala tvár na mužovom pleci vedela, že kľud jej už neprinesie žiadny dom.
Aj to sa splnilo.
Mama často zabúdala, kde je, chcela ísť domov.
– Mamička, izba je hneď na konci chodby.
– Prečo do tej tvojej hosťovskej? Veď ja mám dom!
– Samozrejme, ale zajtra ťa potrebujem. Malých treba postrážiť. Aj babka je chorá. Zostaň, prosím.
– Dobre. Ale len dočasne! Aj ja mám vlastný život!
– Áno, mama, rozumiem.
– Hm, čo ty môžeš rozumieť, Maťka? Vo svojom veku!
Bez babky, ktorá bola pri mame, by Martina už dávno stratila nervy.
– Bábi, nič si nepamätá?
– Ale kdeže, Maťka. Veľa si pamätá, hlavne z detstva. Až sa čudujem, že spomína aj na to, čo som ja zabudla. Teraz pochopíš, že keď vyrastala, mala som na ňu tak málo času škôlka, škola, krúžky Videli sme sa len večer. Ty si bola moje skutočné dieťa, moja robota, moje všetko. S tvojou mamou tam mám dlh. Chcela by som to ešte vrátiť… a vieš, niekedy mám pocit, že to teraz odpykávam. Ona síce hundre a hnevá sa, ale už nevie bolieť. Keď na mňa pozrie a uškrnie sa, viem, že je na chvíľku šťastná. Mladá zdravá všetko jej ešte len čaká. Aj láska, aj ty, aj starosti, ktoré ešte nepozná. Ako sa to dá vydržať, Maťka?
– Neviem, babka… Neviem…
Martina sledovala, ako babke ubúda síl; jediný pohľad na mamu, sediacu na zemi pri babkiných nohách, a tichá otázka:
– Mám ju odviesť?
– Nechaj… To prejde…
Babka odišla len rok po tom, ako Martina pochopila, že ich život už nikdy nebude ako predtým.
– Opatruj ju, Maťka, ako oko v hlave! Už viac nevládzem…
Martina silno prikývla a myslela len na to, aby neukázala, ako sa bojí. Babka jej na odchode hovorila:
– Už nemysli na ňu ako na dospelú. Vieš, o starých vravia, že sa stávajú deťmi. Je to tak. Deti sú srdcom, nie hlavou. Ja ťa prosím, premýšľaj o nej ako o dieťati. Odpusť jej, vždy ju pochovaj, keď budeš kričať do vankúša od bezmocnosti. Len, nech ju nepolekáš, prosím. Keď doplačeš, spomeň si: polutuj ju. Tak, ako chceš, aby raz tvoje deti ľutovali teba. Sľúb mi to!
– Sľubujem…
Koľko krát ešte bude Martina na ten rozhovor myslieť? Nedá sa spočítať. Aj teraz
Pozrela na hodinky, vzdychla si a vzala si tašku. Peňaženka, kľúče od auta, dáždnik. Všetko. Tak poď! Vyzdvihnúť staršieho zo športu, mladšieho zo školy, a potom do obchodu na banány. Tie malé, ako mala rada babka.
Lebo mama, keď ich zbadá, na chvíľu si na babku spomenie, akoby ešte bola živá. Stačí prejsť pár krokov do obývačky, nevšímať si pohľad opatrovateľky. Otvoriť dvere do izby a uvidieť to kreslo, čo sa do bytu vôbec nehodí, ale bude tam stáť, kým bude naň spomienka. A zamrmlať:
– Martina! To sa už naozaj nedá vyčistiť poťah? Už koľký raz ti to hovorím? Kúpila si banány? Babka hneď príde, pýtala ich.
– Samozrejme, mamička! Sadni si, urobím ti čajík.
Miesto v kresle bude obsadené. A ešte stále je čas si prisadnúť, nechať sa pohladiť po líci a zachytiť prísny, ale nežný pohľad. A usmiať sa, keď mama prekvapene povie:
– Martina, čo to máš na hlave? Kde máš hrebeň? Dones! Ja ťa rozčešem! Bože, už je neskoro Treba spať! Čo si dáš na raňajky? Krupičnú kašu alebo lievance?
