Predstav si, ako sedím v kuchyni, v tej obývanej bratislavskej panelákovej garsónke, s hrnčekom čaju v ruke a počúvam, o čom sa mama so mnou chce zrazu porozprávať. Rozhodla som sa, povie s tým svojím tichým autoritatívnym tónom, Byt prepíšem na Mareka. Veď ti to neprekáža, Marína?
Odložila som lyžičku, kov tupým zvukom narazil o tanierik. Na Mareka? prekvapene sa pýtam. Veď má tri roky. Práve preto. A vyrastie zabezpečený. A ja sa presťahujem k tebe. Bývaš sama, miesta bude dosť.
Mama stála vo dverách, stále mala na sebe kabát a v ruke kabelku, z ktorej trčal okraj nejakého papieru. Celá voňala tým svojským Modrým večerom, čo si kupuje roky v tom istom starom obchode na Miletičke. Keď sa objaví ten parfum, vždy mi stisne žalúdok a niečo vo mne tuší, že prídu komplikácie. Presne tak to napĺňa celý byt na Prešovskej, až sa mi ťažko dýcha.
Bez slova vstávam od stola, idem do kuchyne. Zapnem rýchlovarnú kanvicu. Automaticky vykladám hrnčeky, lyžičky, cukor. V hlave mi hrmí jediné slovo: prepísať.
Chceš čaj? opýtam sa snažím sa zachovať úplný pokoj.
Dám si, dcéra. Mama si sadne do izby, konečne zloží kabát, prehodí ho cez stoličku. Usadne na pohovku, skúmavo uprie zrak na všetko okolo. Máte tu chladno. Radiátory nehrejú?
Hrejú dosť, odvrknem.
Mne sa to zdá studené. U nás na Štúrovej je teplo, Dušan dbá na všetko. Ak niečo nejde, sťažuje sa správcovi.
Položím pred mamu čaj. Sadnem si naproti. Zahľadím sa na známy profil vrásky okolo očí, pevne stisnuté pery. Šesťdesiatosem. Šedivé vlasy uhladene stiahnuté. Nový sveter, belasý. Dušan kúpil minulý týždeň, bol pyšný vraj pre mamu darček, mala radosť.
Notárka nás čaká zajtra o desiatej, pokračuje mama a mieša cukor. Dušan všetko zariadil, papiere pripravil. Šikovný môj.
A môj podiel o ten si sa opýtala? spýtam sa pokojne.
Na chvíľu sa jej zalesknú oči. Aký podiel? Veď si moja dcéra. Sme jedna rodina. Byt aj tak zostane v rodine, len ho prepíšem na vnuka. Marek vyrastie, bude mu to na osoh.
Mám polovicu toho bytu, mama. Podľa papierov. Polovicu.
A čo má byť? Mama si odchlipne, zamračí sa. Horúci. Ty tam predsa bývať nechceš. Dušan s Ivetou a malým potrebujú priestor. A ja k tebe prejdem, o nič nejde, nie?
Neveriacky sa pozriem na zašlú rodinnú fotku na stene. Sme tam všetci: otec, mama, ja a Dušan. Mne je tak jedenásť, Dušan osem. Ja som na kraji, skoro ma oreže rám. Dušan je stredobodom, sedí mame na kolenách, hoci je už chlapec. Usmieva sa. Otec hľadí niekam mimo objektív. A ja, vážna, odmeraná.
Nepýtala si sa ma, zopakujem.
O čo by som sa mala pýtať? Ja som mama. Viem, čo je dobré.
Ty vždy vieš najlepšie.
Mama spokojne kývne, konečne si myslí, že som pochopila. Dušan bol rád. Povedal, že som múdra. Veď nie každá mama takto myslí na deti.
Vstávam, zoberiem svoj hrnček do kuchyne. Zvyšok čaju vylejem do dresu. Opieram sa o parapet, za oknom šedne novembrový podvečer. Lampy už svietia, na chodníku pokrčené lístie. Upratovač v oranžovej veste ho pomaly zametá k obrubníku.
Premyslím si to, poviem, stále otočená chrbtom.
Nemáš čo premýšľať, dcéra. Zajtra o desiatej. Zapíš si adresu notára.
Hovorím, že premyslím.
Mama stíchne. Počujem, ako vstáva, berie kabelku, oblieka kabát. Kroky ku dverám. Pauza.
Skorej si ma sklamala, Marína. Stále si bola tvrdohlavá. Nie ako Dušan.
Dvere sa zabuchnú. Stojím pri okne, kým nepočujem výťah. Potom sa presuniem na gauč, ľahnem si, ani sa neprezlečiem. Čumím na strop. V rohu vedie prasklina, poznám ju nazpamäť. Koľkokrát som takto zaspávala nevnímala nič, len tie kľukaté záhyby stropu.
Telefón zavibruje. Zuzka.
Ahoj, ako sa máš? Zájdime do Rotundy, mám pre teba ovsené sušienky, piekla som.
Gúľam očami, napíšem späť: Vďaka, prídem zajtra.
Telefón hodím na hruď, zavriem oči.
Z ničoho nič ma vyplaví spomienka osem rokov, meniny Dušana. Hostia odišli, na stole ešte posledný veľký kúsok torty s ružičkou. Sliny sa mi zbiehajú. Mama kúsok nakrojí, položí pred Dušana.
Tebe, synčeku. Ty máš sviatok.
A Maťka? pýta sa Dušan, už s plnou pusou.
Maťka je veľká. Ona ti dá najbližšie. Však, Mária?
Kývla som. Potom som šla do izby, ľahla do postele, hľadela do stropu. Večer za mnou prišiel otec, sedel na kraj postele, pohladil ma po vlasoch.
Neber to tak, šepol. Mama sa na Dušana dlabala vždy viac. Je mladší.
Ja to neberiem, odpovedala som.
Otec vzdychol a odišiel. Ostala som ležať, počítala neexistujúce škáry vtedy bol strop ešte hladký. Asi som rátala svoje vlastné srdcové údery.
Ráno vstávam s bolesťou hlavy. Ide sa na siedmu tridsať, do Infratermu peši dvadsať minút, a ja si to ešte užívam. Najmä jeseňou ostrý vzduch, šum lístia pod nohami, ľudia sa zamotávajú do šálov, hľadia do zeme. Nikto si ťa nevšíma.
Na pracovisku to vonia kávou a papierom. Edita, hlavná účtovníčka, už sedí za stolom.
Dobré ráno, Marína. Dnes si bledá.
Nič, len som málo spala.
Musíš jesť vitamíny. Ja som si kúpila Vitar, denne pijem. Pomáha!
Len kývnem, zapnem počítač, otvorím tabuľku čísla, bunky, dáta, je to taký relax nemusím nič cítiť, len vkladať.
Na obed nejdem do jedálne, vyberiem si bundu, vyjdem von. Dva bloky, zabočím do parčíka. Pri fontáne v lete špliecha, teraz je len betónová misa plná lístia. Na lavičke nikto, sadnem si, z kabelky vytiahnem chlieb. Nejem, len ho držím a hľadím na stromy.
Vtom mi zvoní telefón. Dušan.
Zložím ho. Zas mi príde SMSka: Marína, čo je s tebou? Mama smúti. Zavolaj jej.
Správu vymažem. Zhltnem nasucho kúsok chleba ako piliny, saláma nijaká. Pozerám na fontánu a zrazu si spomeniem, ako som mala dvanásť a mama ma poslala po chlieb v lejaku, Dušan chorý, mama pri ňom s obkladom. Prebehla som k hypermarketu, zmokla do nitky, chlieb som chránila pod bundou. Doma som ho podala mame. Bez slova kývla a viac sa nestarala; skočila k Dušanovi s čajom.
Marína, prezleč sa. Ticho, brat spí.
V izbe skladám mokré veci, balím sa do deky, trasie ma od chladu. Večer teplota stúpne. Mama príde neskoro, strčí mi teplomer.
Tridsať sedem a pol. Z toho nič nie je. Dáš si čaj s medom, prejde ti.
Na druhý deň sa vyberiem do školy. Stále mám horúčku, mrznem, trasie ma. Učiteľka sa pýta, či je všetko v poriadku len kývnem. Doma mama varí pre Dušana polievku. K stolíku si natiahnem sama, mama mi berie taniere.
Tá je pre Dušana. Ty sa najedz chleba s maslom.
Chlieb, voda. A úlohy v izbe.
Poobede naspäť do kancelárie, Edita sa na mňa ustarostene pozrie.
Nie si chorá?
Nie.
Večer, keď sa vrátim domov, telefón zas Dušan. Zdvihnem.
Ahoj.
Maťa, vraj nechceš podpísať papiere.
Ja som nepovedala, že nechcem. Ja som povedala, že si to premyslím.
Čo je na tom? Ten byt aj tak nepotrebujeme. Ty tam nežiješ. Marekovi sa zíde. Je to predsa náš synovec.
Mne je tiež. Ale je to aj môj byt.
No, tak podpíšeš. Notárka zajtra čaká.
Mlčím. Počujem jeho podráždené dýchanie.
Počuješ?
Počujem.
Tak čo?
Zajtra neprídem.
Čo? skoro až zavrčí.
Neprídem na notárku.
To si robíš srandu? Mama všetko pripravila, papiere, termín…
Dušan, je to moja polovica bytu. Podľa zákona. Nedávam súhlas.
Aký súhlas? Veď sme rodina! Alebo si na to zabudla?
Začne kričať, vyhadzuje na mňa slová: sebecká, chladná, vždy si bola taká. Odsuniem telefón, hlas mu zakrýva miestnosť.
Dušan, upokoj sa.
Neupokojím! Vždy si mi závidela! Odkedy nás mama mala radšej!
Položím telefón. Ešte chvíľu počuť, ako kričí. Prejdem do kuchyne, vychlípnem pohár studenej vody. Ruky sa mi trasú. Som štyridsaťtri ročná žena s prázdnymi prstami bez obrúčok. Nikdy som žiadnu nemala.
Neskôr príde SMS: Porozprávame sa, keď vychladneš. Ale zajtra príď.
Zavalím sa na gauč, ani rozťahané posteľné prádlo nepohybujem. Vonku bubnuje dážď. Sledovať tie kvapky je lepšie než čokoľvek iné. Potom zaspím, aj keď spánok neprichádza len filmové zábery dávnych dní.
V šestnástich mi donesie poštárka list z Prahy prijali ma na ekonomickú fakultu, majú pre mňa spolubývanie, všetko. Skáčem po izbe, pískam, utekám za mamou.
Mam, prijali ma! Do Prahy! Berú ma!
Mama mieša krupicovú kašu, číta list, odovzdá ho späť.
Nie.
Čo nie?
Nikam necestuješ. Kto pomôže mne s Dušanom? Otec je v robote stále. Dušan má skúšky, musíš mu pomáhať. Ty odídeš, zostanem sama.
Ale mama, je to môj sen!
Sny si nechaj. Ty si dievča, tebe bude tu dobre. Vydáš sa, porodiš, načo ti Praha?
Ale mama…
Povedala som nie. A otcovi nehovor!
V izbe spálim list nad drezom. Mama potom pri večeri oznámi otcovi: Marína ostáva. Pôjde na strednú tu, na účtovníčku. Dobre, dievča tu patrí.
Otec len kývne, nič nepovie.
Nočné chodenie na vodu, narazím na stoličku, udriem si nohu. Ráno opuchnutý členok mama nariadi potri jódom.
Ráno si v kúpeľni pozriem do zrkadla bledá, kruhy pod očami, vlas rozstrapatený. Uhladím sa, namalujem, vybehnem.
V práci je všetko po starom, Edita ukazuje fotky vnúčat. Hlavu len prikyvujem. Počas obeda znova zájdem do parku, sadnem na tú istú lavičku. Otvorím telefón staré rodinné fotky. Ja som vždy na okraji, vzadu. Alebo chýbam. Podpis: Fotila Maťa.
Zavibruje mobil mama. Nezdvihnem. Príde správa: Dcéra, notár čakal. Neprišli sme. Dušan veľmi sklamaný. Presunuli na pozajtra. Prídeš?
Po práci idem domov, otvorím dvere a zrazu počujem na schodisku hlasy. Dušan s Ivetou stoja na schodoch, Dušan vytočený, Iveta sklonená.
Maťa, konečne, hodinu tu čakáme!
Načo?
Trebalo porozprávať sa, pustíš nás?
Neodpovedám, len otvorím. Vo vnútri si Dušan sadne so široko roztiahnutými kolenami, Iveta ticho prešľapuje v predsieni. Dáš si čaj? opýtam sa. Netreba, poďme k veci, Dušan mávne. Posadím sa, Iveta na kraj kresla.
Prečo robíš cirkus? Mama je stará, potrebuje si oddýchnuť, u teba miesta dosť, nikomu nebude zavadzať.
Nepovedala som, že bude zavadzať.
No vidíš, takže súhlasíš. Prepíšeme byt na Mareka a všetci budeme mať pokoj.
Ale byt nie je Marekov.
A čí je? Veď ty tam nebývaš!
Polka je moja.
Papiermi! Ale aké to má zmysel? Sme predsa rodina! Rodina sa nedelí!
Pozorujem Dušana. Tvár červená od zlosti, ruky lietajú. Štyridsať rokov, robí kde-tu v stavebnej firme. Býva stále u mamy, žerie všetko zadarmo. Žena varí, mama perie, ešte aj na drobné mu prispieva.
Dušan, ty teraz pracuješ? spýtam sa zrazu.
Zarazí sa. A čo s tým súvisí?
Len sa pýtam. Koľko zarábaš?
Dosť.
Platíš nájom?
Mama platí, je to predsa jej byt.
Polovicu platím ja. Pätnásť rokov.
Zmĺkne. Iveta sa na mňa chvíľu pozrie. Potom očami zíde k zemi.
A čo? Ty máš peniaze, si sama. My máme dieťa. Potrebujeme viac.
Preto chcete byt prepísať na Mareka?
No a čo? Je to vnuk! Babička zanechá vnukovi, to je normálne!
Babička svoju polovicu. Moju treba sa spýtať.
Dušan vyskočí: Aká si! Lakomá! Vždy si bola! Závidela si mi! Mama mala pravdu!
Čo mama hovorila?
Že si studená, nevieš prejaviť city. Preto si sama! Kto by takúto chcel!
Slová padajú ťažko. Iveta sa stiahne, ja sedím bez pohnutia.
Odíďte.
Čože? Vyháňaš brata?!
Áno. Von. Teraz.
Dušan zalapá po dychu. Iveta ho stiahne za rukáv. Poď, Dušan, šeptá.
Zničíš si život! Mama to pochopí!
Tresne dvermi, Iveta za ním, ani sa nepozrie. Sadnem späť, čakám, kým kroky doznia. Z kuchyne si nalejem vodu, vypijem. Ruky už netrasú. Cítim len prázdno chladné, ako noc.
Spomeniem si, keď mal dvadsaťdva a priviedol domov prvú ženu Janku, divokú, hlučnú. Mama ju prijala. Bývajte tu, Dušan nesmie byť sám. Ja som sa ocitla na rozťahovacej pohovke v obývačke. Dočasne, kým mladí sa nepostavia. Tri mesiace neskôr som si zaplatila izbu v prenájme na konci mesta. Plus stále polovicu nájomného mamu, lebo penzia bola malá, Dušan mal predsa rodinu.
Janka čoskoro odišla. Dušan mi volal, plakával, ako sa mu nič nedarí. Že Janka chcela vlastný byt, že mama varí, perie… A mám vraj prísť. Uvarila som mu čaj a počúvala.
O dva roky priviedol Ivetu tichú, nevýraznú. Tá býva dodnes s ním. Po narodení Mareka akoby z nej zostal len tieň. Chodím len zriedka, na sviatky. Mama ospevuje Mareka, Dušan vyťahuje historky z roboty. Iveta len nosí taniere. Vždy odchádzam skoro, veď vraj mám vlastný život.
Ten život: byt na Prešovskej, účtovníctvo v Infraterme, večery s televízorom. Občas káva so Zuzkou v Kaviarni Klbko.
V noci sa v posteli prehadzujem. Stále počujem Dušana: Nemiestna, lakomá. Závidela si mi.
Možno som aj skutočne závidela že ho milovali bezhranične, odpustili mu všetko, že mohol byť slabý. Ja som musela byť silná. Vždy.
Ráno zvoní zvonček. Prehodím župan, otvorím mama stojí s taškou, vonia koláčmi.
Dobré ráno, upiekla som ti jablkovo-tvarohový, tvoj obľúbený.
Ustúpim. Mama sa posadí a hneď koláč načne. Podáva mi. Sadnem si, odhryznem sladký, presne ako vždy pre Dušana na sviatky, ja som dojedala zväčša zbytky.
Chutí?
Chutí.
Tak dobre. Marína, to čo si si včera s Dušanom dovolila? Vraj si ho vyhodila.
Bol hrubý.
Dušan? Nikdy! Len má starosti. Byt pre Mareka je dôležitý, chápeš?
Chápem.
Tak teda podpíšeš?
Položím hrnček, pozriem sa jej do očí. Tvár vyrovnaná, spokojná, ruky položené na stole. Je si istá odpoveďou.
Nie, mama.
Čo nie?
Nepodpíšem.
Mama zmeravie. Hrnček vo vzduchu.
Žartuješ?
Nežartujem.
Ale prečo? Veď som tvoja mama! Kam by som šla?!
Nie si stará, máš dôchodok, zdravie, bývaj.
Sama?! S Dušanom, Ivetou, malým?
To je tvoja voľba. Ty si vždy volila Dušana. Ja nie.
Ale rodina predsa!
Rodina sa vraj nedelí. Ale láska sa vždy delila len jemu. A byt, čo je napoly môj, tiež.
Mama zbledne. Položí šálku, čaj sa vyleje.
Ty ty ma opúšťaš?
Neopúšťam. Len nedovolím rozhodovať o mojom bez môjho súhlasu.
To nie je majetok! To je dom!
Dom, v ktorom som si nikdy nebývala doma.
Ako ťa toto mohlo napadnúť?!
Nakloním sa k nej: Vieš, koľkokrát si mi povedala, že ma máš rada?
Zurazene mlčí.
Nikdy, odpovedám sama. Ani raz za štyridsaťtri rokov. Dušanovi každý deň.
Ale veď vieš, že ťa ľúbim!
Nie, neviem.
Mama vstane. Tvár sa jej chveje, pery zovreté.
Si nevdaká. Vychovala som ťa, šatila, kŕmila. A ty
Dušana si vychovávala, mňa si len strpela.
Ako sa opovažuješ?!
Opovážim. Lebo je to pravda.
Mama berie kabelku, koláč necháva. Otočí sa pri dverách.
Budeš ľutovať, keď ostaneš sama. Potom pochopíš, že rodina je všetko. Ty si ju zahodila.
Buchnú dvere. Zostanem sedieť, pozerám na koláč, škvrnu na obruse. Upracem, umývam tanier až kým voda nestuhne. Potom prechod do izby, poležím na gauči, strop s prasklinou sledujem, znova všetko dookola.
Celý deň ticho. Čakám, či zavolá mama, Dušan. Nič. Večer SMSka od Zuzky: Ako sa máš? Príď na čaj, pokecáme.
Odpíšem: Prídem. Odložím mobil, prechádzam k oknu. Na ulici sa stmievalo, ľudia sa tešia domov, niekomu horí večera, niekoho čaká rodina. Mne zostala tichá izba.
Spomienky víria ako v dvadsiatich piatich privediem domov frajera, programátora. Pozve ma do kina, potom do kaviarne. Po mesiaci pozvem ho predstaviť. Mama síce prikývne, ale celý večer debatuje len s Dušanom. Mne sa každý nápad stratí v jej monológu. Keď odchádzame, povie frajerovi rozvážne: No, uvidíme, koľko vydrží.
Cestou mi pohladí ruku: Tvoja mama ťa nemiluje.
Miluje iba Dušana.
A teba?
Pokrčím plecami. Potom sa prestane ozývať. Po dvoch mesiacoch len napíšem správu: Všetko jasné. Maj sa. Neozve sa. Už nikoho domov nevodím.
Už ráno idem k Zuzke do potravín, za pultom v polotričku, skladá tovar. Marína! Už som sa bála, že si chorá.
Len mám toho nad hlavu.
Zase mama?
Hej.
Zuzka vie svoje, počula už toľko o našej rodine.
Vieš čo? Načo jej čo? Nie si jej nič dlžná!
Neviem. Ale cítim, že áno.
To ona v tebe vypestovala. Programovala ťa, aby ti vždy viselo, že si niečo dlžná.
Len mlčím. Zuzka drsno, ale pravdivo.
Moja tiež bola ekvivalent. Dlhovala som jej za všetko. Čo mi dala, že ma vychovala, že ma obliekla hlavne že ona nikdy späť.
Usmejem sa. Ale vnútri viem, že má pravdu. Priznať si, že matka nemusí byť vždy tá, čo má vždy pravdu, že ja nemusím všetko prehltnúť, je ťažké.
Zuzka, som len unavená.
Tak si oddýchni. Povedz jej nie. Ži pre seba.
Už som povedala.
A čo?
Urazila sa. Dušan ma nazval sebcem.
Lebo je zvyknutý, že zatneš ucho a držíš. Mama to viedla, on len bral.
Zuzka ma objíme.
Si borec. Konečne robíš prvýkrát to, čo chceš.
Objímem ju späť. Potom odídem, domov, s koláčom v kabelke. Večer mi volá Dušan. Už je krotký.
Čau, Maťa. Vieš, prepáč za tie slová. Rozčuľoval som sa.
OK.
A mama vraví, že nechceš podpísať. Tak to možno spravíme inak darovaním na Mareka. Ty aj mama podpíšete, nič ťažkého. Však máš Mareka rada?
Dušan, nič nepodpíšem.
Chvíľa ticha.
Ako?
Prosto. Nedám súhlas na prepísanie bytu.
Vieš, čo robíš? Oberáš dieťa o strechu nad hlavou!
Neoberám. Marek tam býva.
Ale nie je to jeho!
Je mamin a môj.
Aký rozdiel čí je? Sme rodina!
Rodina je, keď sú si všetci rovní. U nás to tak nie je. Vždy si bol hlavný. Ja som unavená.
Ty unavená? Ja ťahám rodinu!
Žiješ u mamy, ona ťa živí.
Zloží. Idem do kúpeľne, umyjem sa studenou vodou. V zrkadle mokrá tvár, strapatené vlasy. Dívam sa na seba, idem spať. Zase nespiace noci, myšlienky.
Sníva sa mi, že mám päť v izbe kopec ľudí, všetci pozerajú na Dušana, mama ho hladká. Ja v kúte chcem ísť bližšie, ale kutica je ako z olova, hlas nemám. Nikto nevníma, že pozerám.
Zbudím sa do mdlého rána. Sámka mi čosi dojemné hovorí cez telefón: Čo keby si šla ku psychológovi? Neviem.
Obed v parku, telefón bliká. Správa od Ivety: Môžeme sa rozprávať o Dušanovi a mame? Potrebujem radu. Napíšem: Príď večer o siedmej.
O siedmej zazvoní Iveta, bledá, chudá. Sadne si na kraj gauča, ticho. Dáš si čaj? Áno, vďaka. Zahreje ruky, potom začne: Dušan chce, aby tvoja mama prepísala byt na Mareka. Teraz si nie je istá kvôli tebe. Dušan je nahnevaný, kričí, že ak mama nepodpíše, vyhodí ju. Ticho. Marek tie kriky počúva, plače noci. Bojím sa. Že Dušan vyhodí aj mňa. Že vraj som nanič, lebo nezarábam. Ale on mi nedovoľuje pracovať.
Ale jeho mama pracovala, do dôchodku.
Iveta prekvapene: Naozaj?
Naozaj. Potom sa pýta: Prepíšeš byt?
Neprepíšem.
Prečo?
Lebo mám právo povedať nie. A poviem ho.
Iveta zahmlene kývne.
Nie som silná. Asi by som nedokázala povedať nie. Lenže Začne plakať. Nie si slabá, si len vystrašená. Láska nie je strach.
Odchádza. Po zvyšok večera premýšľam bola som tiež kedysi v tom istom. Rozdiel je, že ja som sa naučila povedať nie.
Noc, SMS od mamy: Dcéra, mám zle. Dušan na mňa kričal. Príď.
Odpoviem: Mama, tvoje problémy s Dušanom si musíš vyriešiť sama.
Odpoveď: Bezcitná. Som tvoja mama.
Vypnem mobil.
Ráno ďalšie tri správy, posledná: Dušan povedal, že musím ísť preč, ak nepodpíšem. Kam pôjdem?
Nereagujem. V práci som roztržitá, Edita obzerá, pýta sa. Večer volá Zuzka.
Čo mama? Píše, že ju Dušan vyhadzuje. A ty? Nič, neodpovedám. Dobre robíš. Je dospelá. Ale mám výčitky. To ona len skúša. Chce, aby si bola vždy zaviazaná. Ale je to mama Mama nie je bohyňa. Keď ťa celý život ignorovala, nemusíš jej nič.
Neodpisujem, len deň za dňom, stále nepríjemné vnútorné napätie.
V sobotu ráno zvonček. Mama stojí premočená na chodbe, balíky dokumentov v rukách.
Môžem u teba zostať? Na chvíľu? pýta sa ticho.
Len prikývnem.
V izbe sa drkocú jej ruky, oči zapadnuté. Nepodpíšem. Včera ma Dušan postrčil, keď som odmietla. Vraj stará krava. Že nemám čo už bývať.
Sadnem si k nej. Pozriem na ňu, teraz iba unavenú ženu. Môžeš tu byť. Ale len na čas.
Prikývne. Ďakujem, dcéra.
Uvarím čaj, sadneme. Mama ticho: Prepáč. Za všetko. A naraz je v tom niečo oslobodzujúce. V prvýkrát za tie roky už v nej nevidím nepriateľa.
Netreba. Ale ona trvá: Musím. Bola som zlá matka. Tešila som sa iba Dušanovi. Teraz to vidím.
Ide k oknu, já idem za ňou. Ty si mu všetko dala. On len bral.
Čo teraz?
Ži ďalej. Môžeš byť tu, kým si nenájdeš niečo vlastné. Ale nechcem byť len záchrana na poslednú chvíľu. A nechcem už o Dušanovi počuť nič.
Prikývne. Večer sedíme každá v inej izbe, v tichu. Ale už to ticho nie je nepriateľské.
V noci sa ozve jej plač. Nepristúpim. Len počúvam. Potom sa pýta: Odpustíš? Neviem.
Ráno sedí v kuchyni. Čo teraz so životom, Maťa? Ži. Pracuj.
A láska? Aká láska, mama. Je mi štyridsaťtri, som zvyknutá byť sama.
Je to moja chyba.
Nechaj to už tak. Prisť sa. Bývaj, kým potrebuješ.
Po pár dňoch povie: Mám izbu na Račianskej, o týždeň sa presťahujem. Dobre.
Nenávidíš ma?
Nie. Cítim už len prázdno.
V noci zvoní Dušan, opitý, chce mamu. Už ju nikdy nedostaneš späť. Urobila, čo mala dávno. Mama to počuje. Uzavrie dvere.
Ráno si balí veci. Odchádzam. Nechcem byť na obtiaž.
Daj vedieť, ako sa máš.
Objatie. Prvý raz v živote.
Odíde. Zatvoria sa dvere. A je ticho. Prvýkrát také, ktoré sa dá dýchať.
