Dnes bol veľmi zvláštny deň, nuž som si sadol večer k stolu, aby som si to všetko trochu usporiadal v hlave. Keby mi niekto ešte pred pol rokom povedal, že budem sedieť na pohovore po dvadsiatich rokoch v rovnakej práci, asi by som sa mu len zasmial. Ale taký je život.
Celý život som pracoval ako administratívny zamestnanec raz na recepcii, inokedy ako asistent na rôznych oddeleniach, vždy tam, kde chýbali ruky a trpezlivosť. Odpovedal som na telefonáty, usmieval sa na rozladených návštevníkov, varil kávu manažérom a každý, kto ma poznal, vedel, že tie zalievané slovenské kávy robím najlepšie v Bratislave. Aj keď mal niektorý šéf pocit, že by som to mohol dotiahnuť až na vedúceho bufetu, nakoniec ma to predsa len dostihlo a skončil som v kolektívnom prepúšťaní.
No a dnes prvý pohovor po dvadsiatich rokoch. Ráno doma som si pred zrkadlom prekontroloval sako, či náhodou nemám škvrnu na košeli, a tri šediny, ktoré na mňa za tie roky pribudli. “Neboj sa, je to len iná práca, iný stôl, nové telefóny, už si predsa zvládol omnoho viac,” opakoval som si dookola.
Moja kamarátka Tamara, ktorú poznám už od mladosti, sa ponúkla, že pôjde so mnou až k dverám. V starom výťahu mi ešte stihla dodať odvahu:
Neboj sa a drž sa, dva desaťročia praxe nie je len tak.
No jo, odvetil som, ale aj tak ma nakoniec vyhodili.
To nič nemení na tom, že si skúsený. Tak držím palce!
Prešiel som cez tiché bratislavské uličky až pred budovu so štyrmi poschodiami, poriadnymi stĺpmi a recepciou, kde sedela milá slečna v kroji. Poslala ma na tretie poschodie, miestnosť číslo 302.
Pred dverami som sa nadychol, vyrovnal sako a zaklopal. Vstúpil som dnu a… zastavil sa. Za stolom sedel Peter. Presne on. Bývalý. Ten, ktorému som kedysi vyberal triesku z prsta, nosil horalky počas štátnic a odpúšťal veci, ktoré sa možno odpúšťať nemali. Po ňom som pár rokov ťažko spal.
Stretli sa nám pohľady. Vzduch kolaboval v ťažkom tichu, po ktorom sa buď odchádza, alebo zostáva nič medzi tým neexistuje.
“Život má teda riadny zmysel pre humor,” prebehlo mi hlavou.
A čo je najviac zarážajúce Peter vyzeral ešte lepšie ako pred ôsmimi rokmi, keď sme sa naposledy videli. Čakal som, že ho strasú roky, unavený pohľad, možno nejaký pupok. No sedel tam pri PC, úhľadná štica, saku ladí, jednoducho spokojný a zmierený človek.
Soňa, povedal krátko. Jednoducho, akoby medzi nami nebolo to všetko, len včera by sme spolu večerali.
Ahoj, Peter, odvetil som sucho.
Ukázal mi na stoličku. Sadol som si, tašku pevne v rukách, ako keby bol potrebný amulet pre šťastie.
Životopis mám na stole. Už som to prešiel, kývol na papier. Dvadsať rokov skúseností, to je niečo.
Áno, vyšlo zo mňa monotónne.
Chladný profesionálny tón, nesledoval priamo mňa, skôr niekde ponad ucho. Ako herci, čo hrajú na divadle, no vedia, že tento kus má nabehaný stokrát.
Povedzte mi niečo o vašom poslednom zamestnaní, začal.
Rozprával som automaticky: úlohy, programy, objem dokumentov, vedenie ľudí. V hlave mi však šlo niečo celkom iné: to je ten človek, ktorý raz povedal “nerozumieš mi” a odišiel kvôli Irme z účtovníctva.
S ktorými programami ste pracovali?
Vymenoval som všetko potrebné, ale myšlienky mi behali o iných dňoch, keď som po jeho odchode nevedel mesiac nič poriadne jesť.
Stretnutia s partnermi boli vo vašej náplni práce?
Áno, zabezpečoval som aj rokovania na úrovni vedenia.
Pokračoval klincovými otázkami, niečo zapisoval alebo predstieral, že zapisuje. Život vie byť nehorázne ironický. Vonku padajú žlté listy na jesennom chodníku, zatiaľ čo my uviazneme v časovej kapsule v tejto kancelárii.
Prečo ste opustili predchádzajúce zamestnanie?
Zrušili celý odbor. Hromadné prepúšťanie, nič nezvyčajné.
Pracovali ste priamo s vedením firmy?
Áno.
Ste schopný držať informácie v tajnosti?
Samozrejme.
Chvíľu mi hľadel priamo do očí. Počkal som, neuhýbal pohľadom.
Dobre, pokračoval. Navrhujem pokračovať pri káve, v neformálnejšom duchu. Súhlasíte?
V tej chvíli som cítil, ako sa niečo vo mne naplo. Nebol to strach. Skôr predtucha, že príde ešte iný rozhovor, nie ten o práci.
Súhlasím, zachoval som pokoj.
Peter sa postavil, pristúpil ku kávovaru pri okne, otočený chrbtom. Pozeral som na jeho šiju, akoby očakával, že každú chvíľu prehovorí. Kávovar zasyčal, naplnil šálku.
Vyzeráš dobre, povedal náhle, keď mi podával kávu.
Mlčal som.
Vrátil sa za stôl, sadol, pozrel mi priamo do očí.
Myslím to vážne.
Pozrel som sa do šálky.
Ďakujem.
Na chvíľu zaváhal.
Soňa, chcem ti niečo povedať. Nie ako šéf, ale ako niekto, kto ťa pozná dlho.
To už bolo nové. Keď pilot opustí kabínu so závažnou správou.
Som rád, že si prišla práve sem, rozvážil.
Náhoda, odvetil som.
Možno, pousmial sa. Ale potešilo ma to. Si skutočný profesionál. Potrebujem práve takého človeka.
Rozumiem.
Ale chcel by som… zaváhal, každé slovo vážil. Aby sme od začiatku mali jasno. Žiadne staré príbehy, začneme na čisto.
Tak predsa.
Položil som šálku.
“Čistý list.” Osem rokov a čistý list. Rozvod, súd o byt a chalupu, prebdené noci. To všetko je čistý list.
Peter, začal som pokojne. Navrhuješ, že ak prijmem túto pozíciu, mám zabudnúť na to, čo bolo?
Zdalo sa, že ho otázka zaskočila.
Chcem dať šancu novému začiatku. Je to niečo iné.
Nie, odmietol som. Je to to isté.
Kaktus na stole vytváral podivný tieň.
Pozri, nemám v úmysle sa vŕtať v minulosti. Nemám na to ani chuť, ani čas. Ale chcem, aby bolo jasné, že to, čo sa stalo, je súčasť môjho života. Nepretváram sa, že to ide jednoducho vymazať.
Peter zostal ticho.
Prišiel som kvôli práci, pokračoval som. Ak potrebuješ skúseného admina, môžeme sa dohodnúť. Ale ak hľadáš niekoho, kto bude predstierať, že nič nebolo, to nie je pre mňa.
Napil som sa kávy. Bola fajn, iná ako z automatu, ale pomohlo mi to prevetrať hlavu.
V Petrovom pohľade som tentoraz prvý raz spoznal niečo nové úctu.
Zmenil si sa, povedal.
Áno. Osem rokov nie je málo.
Peter vstal a postavil sa k obloku.
Soňa… Viem, že som sa zachoval zle. Nechcem začať od nuly. Ty máš pravdu. Čo sa stalo, stalo sa a bolo to zlé.
Na to som pripravený nebol. Prehrávanie tejto scény sa mi v hlave často menilo, ale úprimné priznanie tam chýbalo.
Je dobré to počuť, pripustil som. Aj keď neskoro.
Mlčali sme v tichu, v ktorom už nie je napätie, len pokoj po ťažkom rozhovore.
K tej pozícii, nadviazal. Mám pre teba vedúce miesto v admin oddelení. Je to vyššie než sekretariát. Podmienky sú fér. Rozhodnutie je na tebe.
Ostal som stáť.
Rozmyslím si to.
Dobre.
Vstal, už nie ako šéf s titulom, len tak, obyčajne.
Soňa, zavolal za mnou, keď som kráčal ku dverám.
Otočil som sa.
Ďakujem, že si neodišiel, keď si ma zbadal.
Premyslel som si to.
Aj ja som nečakal, že zostanem, priznal som.
Až v chodbe som sa na pár sekúnd oprel chrbtom o zavreté dvere. Bol to zvláštny pocit.
Vonku stála Tamara s papierovým pohárom kávy z automatu. Keď som prišiel bližšie, v očiach jej svietila zvedavosť.
No?
Prijali ma, povedal som.
Dobrá pozícia?
Vedúci admin oddelenia.
Tamara chvíľu neveriacky pokývala hlavou.
A šéf je kto?
Peter.
Tamara na mňa hľadela s otvorenými ústami.
Peter?! Tvoj bývalý?
Áno, bývalý.
A ty?
povedal som, že si to premyslím.
Vzal som si kávu od nej, ochutnal ju. Nie je to žiadny zázrak, chuťovo nič moc, ale mala čosi domácke.
Kráčali sme spolu pomedzi šuchotajúce jesenné lístie, slnko len tak symbolicky svietilo. No pocit bol zvláštny. Toto je už len moje rozhodnutie. Nie jeho.
Presne tak.
