S manželkou sme šťastne zobratí.
Spoznali sme sa počas štúdií na univerzite. Nikdy som sa neplánoval usadiť v hlavnom meste, vždy som sa chcel vrátiť domov, na východ Slovenska. Vedel som, že s mojou špecializáciou budem vo svojom rodnom meste vážený, želaný odborník niečo také tam nemal nikto.
Som špecialista na srdcové ochorenia, ale nie u ľudí venujem sa mačkám, psom, dokonca aj kravám. Bohatých klientov veľa nie je, no zopár sa nájde, a aj ľudia s menej peniazmi prídu za veterinárom kvôli svojim zvieratám. Manželka je takisto veterinárka, jej silnou stránkou je diagnostika.
Obišiel som miestne veterinárne ambulancie všade to bolo rovnaké. Robia len to najzákladnejšie: kastrácie, vakcinácie. Keď ide o komplikované prípady, neberú ich, vraj sa to neoplatí.
Tak sme založili vlastnú veterinárnu kliniku pre náročné prípady a s kvalitnou diagnostikou. Okrem toho robíme výskum pre našich kolegov. Pracujeme ako tím, takže nám to výborne funguje.
Zarábame celkom slušne, no nenastavujeme vysoké ceny, práve preto máme dosť zákazníkov. Už sme si kúpili vlastný byt, máme asistentov, takže nemusíme nocovať v klinike, mám čas aj na deti a domácnosť.
No rodičia mojej manželky so mnou stále nie sú spokojní.
Vedia, že ma ich dcéra odviedla do môjho rodného mesta, stále dúfajú, že sa vráti do Bratislavy a presťahuje kliniku i rodinu na západ. Nerozumiem, prečo sú takí rozladení veď manželka má dve sestry, obe bývajú blízko nich, nie sú predsa sami. Práve my sme im finančne pomohli, požičali peniaze na zálohu pri kúpe bytov.
A ja som voči nim vždy slušný.
Lenže rodičia mojej manželky nepoznajú žiadne hranice ani odstup.
Manželkin otec mi dnes volal:
Stretneme sa večer o siedmej, ideš po mňa.
Je päť hodín.
Tak sa poponáhľaj.
No dobre, musím vyzdvihnúť najmladšieho, poprosiť moju asistentku, aby ostala dlhšie, a radšej nepoviem, že torta, ktorú som práve začal piecť, je už zničená.
Na ceste.
Najmenší sedí vzadu v autosedačke.
Manželka ostala v klinike, má komplikovaného pacienta bude ho operovať. Svokor mi nedovolí zavolať taxík.
Takže šoférujem ja.
Už keď nastupoval, začal kričať, medzitým sa rozprával po telefóne a hľadal miesto v aute. Odmietol som vystúpiť, nechcel som zobudiť spiace dieťa.
Prisadol si, tresol dverami a hneď sa rozkričal: Mohol si vystúpiť! Syn spí, nevzbudzuj ho. Načo by som stlmil hlas, kto chce spať, nech spí.
Malý sa zobudil a začal mrnčať.
Myslíte, že sa ho snažil upokojiť? Dal mu aspoň nejakú hračku?
Nie, to určite nie. Dozvedel som sa akurát, že deti máme nevychované a je to moja vina, lebo s nimi sedím doma vraj ich mám vychovávať, nie sedieť pred telkou. Takže päťhodinová niekedy desať, či dvanásťhodinová služba v ambulancii znamená byť doma?
Ale jeho dcéra predsa naozaj pracuje!
Potom sa rozhodol, že jazdím rýchlo a určite nás zabijem. A ešte si neodpustil poznámku, že už má manželka doma snúbenca, poriadneho chlapa, čo jej porodí zdravé, poslušné deti.
Malý plakal, a dedko sa obrátil a nakázal mu: Ticho, keď starší hovoria!
Tak som otočil auto.
Odviezol som ho naspäť na stanicu: Dovidenia. Zbohom, zbohom
Keď som dorazil domov, manželka ma už, rozčúlená, čakala pri dverách otec ju stihol informovať. Podal som jej plačúceho syna:
Ešte jedno slovo a ideš za tatíkom. Tam na teba už čaká nevesta. Tam budeš mať nové, poslušné deti. Kým tu si, pustíš sa do práce, inak začnem ja kričať.
Len odvrátila zrak, a mne došlo, že takýto rozhovor už sme mali viackrát. Oco k nám už nikdy nezavíta.
