Veď už máš päťdesiatku, komu by si bola dobrá, posmešne poznamenal manžel. No Ľubica sa rozhodla, že to otestuje.
Manžel Ľubice, Miroslav Petrík Kováč, bol človek s teóriami. Nie s jednou, samozrejme. Mal ich hádam dvadsať a všetky rovnako neotrasiteľné. Že dobrá kapustnica sa varí len s údeným, že mačky sú múdrejšie ako psy, že televízor treba pozerať len so zvukom na štyridsaťdva, nikdy viac či menej. No jeho hlavná myšlienka znela: žena po päťdesiatke už muža nemôže zaujať.
Formuloval to rôzne, záležalo na nálade.
Občas vedecky: Vieš, Ľubi, takto je svet usporiadaný, nič osobné.
Inokedy filozoficky: Taký je život, nemá zmysel sa hádať.
A najčastejšie, keď si Ľubica obliekla nové šaty alebo si natrela pery, len tak jednoducho: Už máš päťdesiatku, komu by si bola dobrá.
Bez otázky. Ako fakt.
Ľubica mala päťdesiatdva. Pracovala ako účtovníčka v stavebnej firme, ráno si zacvičila, večer čítala knihy a cez víkend piekla koláče, ktoré Miroslav jedával s chuťou, nijako ich nespájal s otázkou, komu je autorka užitočná.
Dvadsaťšesť rokov žili spolu. Za ten čas Miroslav pribral, prišiel o vlasy a zdokonalil svoje teórie. Ľubica nie. Alebo lepšie, ak aj áno, bolo to inak.
Jej kamarátka Vierka si to všimla medzi prvými.
Ľubi, povedala raz pri káve s tým svojím typickým prižmúrením, ktoré vždy znamenalo: teraz poviem niečo dôležité a trochu bláznivé. Vieš o tom, že si krásna žena?
Ale prosím ťa, odvetila Ľubica, ako obyčajne.
Fakt vážne. Úplne naozaj. A vieš čo? Zaregistrujme ťa na zoznamku! Len tak. Pre srandu, na pokus.
Ľubica položila šálku na stôl.
Si sa zbláznila?
Iba založíme profil. Nájdeme dobrú fotku. Uvidíš, čo sa stane.
Nič sa nestane, odmietla Ľubica. Už mám päťdesiatku. Komu by som bola dobrá.
Vyslovila to a zastala. Spozornela na tón, ktorý znel presne ako Miroslav Petrík Kováč.
Vierka bola činná osoba, nikdy neprehovárala dlho, to nebolo jej. Namiesto toho to zariadila tak, že bolo trápne odmietnuť. Nepohodlné nie telom, ale svedomím. Tak aj v ten večer prišla k Ľubici s notebookom pod pazuchou, fľašou vína v ruke a výrazom, akoby bolo už všetko rozhodnuté.
Tak, povedala z dverí a položila víno na stôl, ideme ti vytvoriť profil. Rýchlo, pekne, bez zbytočných rečí.
Počkaj, Ľubica si ani nestihla vyzliecť zásteru, aký profil?
Na zoznamke. Vravela som ti predsa.
Vravela. A ja som povedala, že nie.
Ty si povedala komu by som bola dobrá. To je celkom niečo iné.
Ľubica sa na ňu zadívala. Vierka jej pohľad opätovala s tou istotou, čo majú len tí, čo vedia pravdu a čakajú, kým na to prídu aj ostatní.
Vierka, mám päťdesiatdva.
Viem. Poznám ťa tridsať rokov.
No a?
Tak nič. Sadni si.
Ľubica si sadla. Nie že by sa vzdala, prosto ju boleli nohy. Deň bol dlhý. Potom ešte výkaz v práci, zápcha v meste. Takže sadla. Proste na chvíľu oddýchnuť.
Fotku daj, povedala Vierka, keď otvorila notebook.
Akú fotku?
Peknú. Máš nejaké pekné fotky?
Ľubica sa zamyslela. Posledné fotky boli z firemného večierka. Tam stojí v rohu s pohárom, trochu bokom, oči v diaľ, lebo Miroslav jej v ten večer trikrát zavolal, že kedy už konečne príde domov.
Z Nového roka možno, zamrmlala.
Ukáž.
Ukázala. Vierka si ju dlho prezerala.
Dobrá je, povedala. Na nej si fakt pekná. Prečo si sa v živote vždy hrbila, keď na fotke nie?
Lebo na fotke ma nik nevidí, odvetila Ľubica a sama nechápala, čo tým myslela.
Vierka sa na ňu zadívala akosi inak. Chvíľu mlčala. Potom otvorila víno.
Profil vypĺňali dlho. Teda Vierka vypĺňala, Ľubica namietala. Pri každom políčku.
Cieľ zoznámenia? Ľubka, napíš priateľstvo.
Ja nechcem nové známosti.
To je jedno. Napíš.
Napíšte o sebe. Čo mám napísať? Účtovníčka, viem uvariť kapustnicu, žijem s chlapom, čo má teóriu o ženách po päťdesiatke?
Napíšeme: Aktívna, zvedavá, rada číta a cestuje.
Nikam nechodím.
Chcela by si?
Ľubica sa zamyslela.
Chcela.
Tak sme ani neklamali.
Fotku vybrali tú z Nového roka. Ľubica v bordových šatách, vlasy stiahnuté, pohľad živý. Miroslav tie šaty nevidel vtedy už spal.
Hotovo, zahlásila Vierka, keď notebook zavrela. Profil je.
A čo teraz?
Teraz čakáme.
Na čo?
Uvidíš.
Ľubica si naliala víno. Pozrela z okna. Vonku večer, lampa, holá vetva topoľa, nič zvláštne. Obyčajný večer. Miroslav v druhej izbe pozeral televízor hlasitosť presne štyridsaťdva. Stará rutina.
Nevadí, pomyslela si Ľubica. Ak profil, tak profil. Aj tak sa nestane nič.
Dopila víno a šla umývať riad.
Na druhý deň ani nespomenula na profil.
Šla do práce, pol dňa robila na štvrťročnej správe, na obed si dala nevydarenú polievku z bufetu a o tretej si uvedomila, že cez okno ráta holuby na parapete.
Mobil mala v kabelke.
O piatej ho vybrala. Len tak, či niečo od Miroslava. Od neho nič. Zato zo zoznamky blikalo červené koliesko s číslom.
Bolo tam číslo 11.
Jedenásť správ. Za jediný deň.
Ľubica sa pozrela na mobil. Mobil na Ľubicu. Schovala ho späť do tašky, tak pár minút sedela, potom ho znovu vytiahla.
Jedenásť.
Určite spam, pomyslela si.
Otvorila správu. Spam to nebol. Bolo tam jedenásť mužov s fotkami, menami a konkrétnymi vetami. Jedni písali stručne: Ahoj, zaujímavý profil. Druhí dlhšie, premyslenejšie. Jeden, Štefan, päťdesiatštyri, napísal tri odstavce o knihách, o tom, že dávno nestretol ženu s takým pohľadom na fotke, aj o tom, že rád cestuje.
Ľubica si to prečítala dvakrát.
Aj ja som napísala, že rada cestujem, spomenula si, trochu sa hanbila ale len trochu.
Večer volala Vierke.
Mám tam jedenásť, zahlásila namiesto pozdravu.
Už?! Vierka mala radosť. Hovorila som ti.
Jeden mi píše o knihách.
Odpíš mu.
Nemôžem odpísať.
Ľubka!
Čo ja? Mám päťdesiatdva, som vydatá.
Odpíš.
Ľubica neodpísala. Ten večer umývala riad a myslela pritom na Štefana s jeho troma odstavcami.
Blázon, zahundrala si pre seba.
Ale ráno otvorila aplikáciu znova. Červený krúžok už neukazoval jedenásť.
Dvadsaťosem.
Ľubica si sadla na kraj postele. Miroslav ešte spal.
Dvadsaťosem ľudí jej napísalo za noc.
Listovala opatrne, akoby mohla niečo pokaziť. Tu Juraj, štyridsaťosem, inžinier, srandovná fotka s mačkou. Tu Michal, päťdesiatšesť, v kravate, napísal Ste veľmi krásna žena. Tu Dano Ľubica sa zarazila štyridsaťjeden, fotografia s Tatrami v pozadí, napísal len: Ahoj. Povedz niečo o sebe.
Štyridsaťjeden. O jedenásť rokov mladší ako ona.
Ľubica mobil zatvorila. Potom zase otvorila.
Na večer druhého dňa už bolo správ vyše päťdesiat.
Presne päťdesiattri, či päťdesiatštyri, kým ich prepočítala.
Sedela v kuchyni, pila čaj a čítala ich ako človek, čo chcel kúpiť len chlieb, no narazil na poklad. Tu Vladimír, päťdesiat, podnikateľ, poslal básničku cudzia, ale aj tak milé. Tu Nikola napísal len: Páčite sa mi, rád by som Vás spoznal. A zasa Dano z Tatier odpísal druhýkrát trpezlivo, slušne, bez nátlaku: Alebo ste zaneprázdnená? Je to v poriadku.
Ľubica na tieto slová dlho hľadela.
Miroslav debatoval s televízorom. Obaja si rozumeli.
Komu by som bola dobrá, rozliehalo sa jej hlavou.
Päťdesiatštyri ľudí za dva dni. Niektorí boli v jej veku. Iní mladší. Jeden napísal verše. Druhý trpezlivo čakal.
Teória Miroslava Petríka Kováča praskala vo švíkoch. Akosi pomaly, ako stará podlaha pod nohami, ale praskala.
Ľubica dopila čaj. Pohár vložila do drezu a po veľmi dlhom čase sa zadívala na svoje odraz v tmavom kuchynskom okne nie letmo, nie mimochodom, ale skutočne.
Tam, v skle, stála žena päťdesiatdva rokov. Rovná. Krásne oči. Ktorej za dva dni napísalo päťdesiatštyri neznámych mužov.
Netušila som, zašepkala Ľubica vlastnému odrazu.
Odraz, zdalo sa, súhlasil.
Mobil ostal na nočnom stolíku.
Miroslav siahol po okuliaroch, ležali hneď vedľa, práve vtedy sa rozsvietil displej: nová notifikácia. Miroslav zobral mobil s otrlou ľahostajnosťou, nič nečakal. Pozrel. Zmraštil obočie.
Potom sa pozrel druhýkrát.
Na displeji: Daniel: Dobré ráno! Myslel som na vás…
Miroslav Petrík si sadol na posteľ. Pomalšie. Ako človek, ktorému práve oznámili niečo veľké, len zatiaľ nevie, či je to dobré, alebo zlé.
Ľubica, zavolal.
Ľubica chystala kávu. Počula, ale nenáhlila sa.
Ľubica!
Už idem.
Vošla do izby s hrnčekom v ruke, pokojná. Miroslav držal mobil ako niečo živé, nevediac, či to vypustiť.
Čo je toto? spýtal sa.
Ľubica pozrela na obrazovku, potom na muža. Popila kávu.
Oznámenie, povedala.
Vidím, že oznámenie. Kto je ten Daniel?
Zo zoznamky.
Ticho. Dobré, slovenské.
Z akej zoznamky?! Miroslav vyskočil. Ty si sa tam zaregistrovala?
Áno.
Prečo?!
Ľubica položila hrnček na stolík. Pozrela na manžela, pokojne, bez hnevu, skoro s pobavením, ako keď poznáte riešenie úlohy už vopred.
Overovala som tvoju teóriu, povedala.
Akú teóriu?
O ženách po päťdesiatke. Pamätáš? Komu by si bola dobrá.
Miroslav otvoril ústa. Zavrel. Pozrel do mobilu pribudli ďalšie tri oznámenia, jedno po druhom.
A koľko ich tam je… nedokončil.
Päťdesiatštyri, povedala Ľubica. Za dva dni.
Päťdesiatštyri, opakoval Miroslav ticho. Akoby si to skúšal predstaviť, no číslo mu nesedelo.
Niektorí sú aj mladší ako ja, dodala Ľubica, schytila si kávu a vrátila sa do kuchyne.
Miroslav Petrík Kováč ostal stáť uprostred izby s mobilom v ruke. Vonku bolo obyčajné ráno lampa už zhasla, to pole stálo holé, vrabce štebotali na parapete. Všetko ako predtým. Len tá jeho teória, tá už zrazu nefungovala.
Vôbec.
Žiadna teória nie je väčšia než život sám a ten človeku vždy ukáže, že hodnota človeka sa neodvíja od veku, ale od toho, akú lásku, radosť a odvahu má v srdci.
