Autobus pomaly prechádzal daždivými ulicami Bratislavy. Vo vnútri sedeli cestujúci, zahľadení do okna alebo do svojich mobilov, každý zabratý do vlastných myšlienok. Pri zastávke Zochova nastúpil do autobusu muž bez domova. Hoci nemal viac ako päťdesiat, jeho tvár bola unavená a vyzeral oveľa starší. Celým autobusom sa okamžite rozšíril nepríjemný zápach, jeho oblečenie bolo špinavé a vlasy rozcuchané.
Ľudia dobrí, prosím, dajte mi niečo na chlieb, prihováral sa quietne. Tri dni som už nič nejedol.
Väčšina cestujúcich si ho nevšímala, niektorí sa mlčky prehrabávali v peňaženkách, či dačo nájdu.
Zrazu sa zozadu ozval hlasný hlas:
Nemáte peniaze na jedlo? Choďte pracovať! Ako dlho môžete žiť z milodaru iných? Aj mňa dnes vyhodili z práce, ale ruku na peniaze som nevystrčil. Aj hypotéku na byt ešte splácam!
Tento muž vyzeral upravene, mal čisté oblečenie a energický pohľad. Bezdomovec sklopil oči a v rozpakoch začal čosi hľadať v deravých vreckách. Nakoniec vytiahol pár zabalených mincí v eurách a podal ich tomu rozhorčenému mužovi.
Zoberte si to, vy to teraz potrebujete viac. Dobrí ľudia mi aj tak pomôžu, povedal ticho a pokúsil sa vystúpiť na ďalšej zastávke.
Muž ho naháňal medzi sedadlami a snažil sa mu vrátiť peniaze. Všetci v autobuse mlčky sledovali túto zvláštnu scénu.
Keď dobehol bezdomovca von z autobusu, začal mu vysvetľovať svoje pocity a rozčarovanie. Ale bezdomovec sa len usmial a nesúhlasne pokrútil hlavou.
Život je krásny, povedal zamyslene. Veľa dobrých ľudí ešte ostáva na svete. Treba sa tešiť z každého dňa.
Muž zostal stáť v daždi, so slzami v očiach, pevne držiac v dlani peniaze, ktoré dostal od bezdomovca. Uvedomil si, že tento zážitok v ňom zanechá stopu ešte dlho.
