Umelec

Umelec

Ten kocúr je sám čert, Vierka! Treba sa ho zbaviť! Božena Tomášovičová sa uštipačne zamračila, keď zahliadla jednouchého, ryšavého kocúra motať sa okolo nôh sestry.

Čo to hovoríš, Božka?! zhrozene vykríkla Viera. Veď je to živý tvor!

Tvor? To určite! Toto je najlepšie označenie! Nie je ti, Vierka, divné, ako veľmi si dovolí?

Kocúr, akoby počul slová návštevy, zrazu zasyčal, zvraštil chrbát do misy a bokom, opatrne kladúc labky, sa pustil do vojny s narušiteľkou pokoja.

Vidíš?! triumfálne ukázala prstom na kocúra Božena a automaticky cúvla. Hovorila som!

Viera zhíkla a oslovila svojho ochrancu:

Umelec, zlatý, nechaj to! Všetko je v poriadku!

Kocúr sa otočil k pani, pozrel na ňu a zrazu ochabol. Vrátil sa k Vieriným nohám a jemne drgnúc jej nohu sa posadil vedľa nej, naznačujúc, že má situáciu pod kontrolou.

Bandita! odfrkla Božena a s obavami obišla kocúra. A ty ho ešte ľutuješ!

Veď ho aspoň niekto musí ľutovať, vzdychla Viera.

Umelec prišiel do jej bytu pred tromi rokmi. V tom čase mala Viera za sebou ťažké obdobie ešte sa nestihla rozlúčiť s manželom a už prišla o jediného syna. Zostala úplne sama len so sestrou a dvoma-troma známymi. Družky skutočné nikdy nemala.

Ostala len Božena. Sestra.

Božka bola staršia len o rok, no v detstve rodičia neustále zdôrazňovali:

Naša Boženka je prvorodená! Veľmi zodpovedné dievča! Čokoľvek jej zveríš urobí na sto percent! A Vierka… Vierka je náš anjel! Nádej rodičov! Úžasné dieťa! Ale strašne roztržitá… Hotové nešťastie!

Dievčatá vyrastali vo viere, že Božena je múdra, krásna, hviezda rodiny, zatiaľ čo Viera je smotánka, no milovaná.

Prečo teba rodičia chvália? Nechápem! urážala sa Božka, keď Viera doniesla domov dobré známky. Učiť sa je normálne! Za čo tu chváliť?

Božka, ale ja predsa nie som taká chytrá ako ty! Ty máš iba jednotky, ja hocičo.

No vidíš! A aj tak ťa chvália! Božena sa urazene napučala, kým Viera ticho schovávala úsmev, aby ju viac nedráždila.

Božena skončila strednú na výbornú, išla na univerzitu a skoro prestala chodiť domov.

Ako sa máš, Božka? chytala Viera chvíle na otázky o sestrom živote.

Dá sa! Škoda len, že dni sú krátke. Potrebujem viac času!

Prečo? Nestíhaš štúdium? starala sa Viera.

Aké štúdium, prosím ťa! odvrkla Božena. Nestíham si ani život užívať! Skade spoznám normálneho chlapa, keď neustále letím a na kariéru myslím?

Ej, Božka, mne to nikdy nenapadlo…

Tebe niečo niekedy napadlo, malá? Božena sa smiala, nevšímajúc si, ako jej slová sestru zraňujú. To sú starosti pre dospelých. Pre teba ešte nie!

Viera sa stiahla do seba a svoju bolesť skrývala. V duchu bola na sestru vždy hrdá, keď jej vychádzalo, po čom túžila. Veď hviezda musí žiariť. A Vierke ostávalo len pozerať sa na to svetlo.

Keď Božena dokončila univerzitu, ešte stále bola sama. Chalani ju obchádzali oblúkom, báli sa jej výbušnej povahy a ostrého jazyka. Ani mamine prosby o kúsok jemnosti nepomáhali.

Mama, nechcem sa tváriť ako rozprávková princezná v kúte a recitovať si “do kúta, na nos, podľa predmetu”. To nechaj Vierke! To nie som ja!

Dcérka, nechcem, aby si menila celú povahu! Len buď trošku mäkšia… Chlapom sa to páči.

Bože, mami, odkiaľ ty vieš, čo sa dnešným chalanom páči? Teraz je iná doba!

Možno, že máš pravdu Ty vieš lepšie, Božka

Hrom z čistého neba udrel, keď Viera, ktorej všetci tvrdili, že vysoká škola je pre ňu zbytočná a lepšie je vyučiť sa, domov priviedla ženícha.

Zoznámte sa! Toto je môj Jozef

Jozef si okamžite podmanil Vieriných rodičov. Bol pekný, múdry, nadaný. Pracoval ako novinár, začínal v televízii. Darilo sa mu, získaval si meno.

Ale hlavné. On bol do Vierky úplne zaľúbený. Jednoduchej, podľa rodičov a Boženy nevýraznej Vierky, ktorá navštevovala krajčírske učilište.

Viera vždy rada šila a pekne sa obliekala. Tak si vybrala povolanie, ktoré by tešilo ju i ostatných.

Viera, čo je to za povolanie krajčírka?! Božena bola nespokojná s výberom sestry.

Božka, ale veď nie som taká múdra ako ty. Peknú sukničku alebo blúzku nevie hocikto ušiť. Chcem, aby ľudia okolo boli pekní a radovali sa.

No nazdar! Vierka, ty máš v hlave galimatiáš!

Neviem. Ale šaty, ktoré som ti ušila, sú podľa mňa vydarené. Tak, ako má byť!

Komu má byť?

Tebe! Mne. Všetkým! Pozrú sa na teba a povedia ó aká je krásna! Nie je to pekné?

Mhm… Niekto túži do kozmu, moja sestra… Eh, Vierka!

A Viera zase nechápala, čím sa previnila. No šaty, ako aj ostatné jej kúsky, Božena nosila s radosťou. Viera nielenže kopírovala videné. Sama si navrhovala strihy, obšívala noci sukne sestry výšivkou, a usmievala sa vždy, keď videla, ako sa Božena s radosťou natáča pred zrkadlom.

Vierine šaty boli také pekné, že sa Boženy pýtali, kde ich zohnala, no ona to nikdy nepriznala.

Tajomstvo!

Aha, určite dovoz Brusel, Paríž! Božka, máš diplomatických príbuzných?

Nepoviem! Tajomstvo! zamotala tému, potajomky pyšná, aký úspech má jej sestra.

Ale príchod Jozefa bol pre Boženu rana.

Ako to, že ona, bez vzdelania a bez krásy, má ženícha prvá?! Neprípustné!

Na svadbe sestry sedela Božka s kamennou tvárou. Rodina ani kamaráti nechápali, čo sa deje. Viera, v šatách ušitých vlastnou rukou, bola taká krásna, že si ju tentokrát všetci všimli.

Krásavica! A aj mládenec dobrý! Nech sú spolu šťastní!

Možnože prvýkrát v živote Božka pocítila závisť. Malými, ostrými zubami jej zaliezla do srdca a urobila si tam hniezdo.

Sestre ženícha závidíš? Dobre ti tak sama nemáš nikoho.

Rodičia žiaria Vierke, tešia sa na vnúčatá? Teba to minie!

Viera žiari akoby tvoj jas prešiel na ňu a teraz ona je hviezda?! Tak to má byť! Niekto všetko, niekomu nič!

Božena do konca svadby nevydržala, ticho zmizla a doma do neskorej noci nariekala do vankúša nad svojím životom.

Lenže keď prišla domov, ovládla sa a prijala donútenie osudu.

Dcérka, si v poriadku?

Úplne! Nerobte si starosti!

Božena sa vydala o pol roka. Sama na tom netrvala jednoducho sa vydala za prvého vhodného kandidáta. Muž bol oveľa starší, poloplešivý, tučný, ale múdry. Rýchlo pochopil, čo od manželstva chce.

Dám ti to, čo chceš. Ale bude zmluva.

Podmienky?

Porodíš mi dieťa, možno dve. Budeš sa venovať kariére, to zariadim. Pestúnka, gazdiná čo len chceš. Sľúbim ti, že nebudem mať milenku a zdravie mať budeš. Očakávam len vernosť. Neznesiem neveru. Potrebujem teplo domova, jedlo a pokoj chcem mať nerušené podmienky na robotu.

Božena neváhala:

Súhlasím!

Čuduj sa svete, tento dohodnutý vzťah fungoval dobre. Nebolo tam síce lásky, aká dýchala medzi Vierou a Jozefom, kde každý návštevník cítil domáce šťastie a teplo. V Boženinom manželstve vládol pokoj a istota.

Podľa dohody porodila syna a dcéru. Vychovávala ich pestúnka, čas mali rozplánovaný podľa Boženiných príkazov. Božena bola priveľmi zamestnaná doktorát, práca, spoločenské akcie a vždy tajila, kto šije jej šaty.

Viera sa nikam neponáhľala. V deväťdesiatych rokoch šila doma. Zákazníčky si jej kontakt šepkali ako vzácne heslo.

Táto krajčírka je dar od Boha! Takmer neberie nové zákazníčky!

A je tak dobrá?

Neuveriteľne! Videla si moje ružové šaty? To je ona!

Medzi Vierinými klientkami boli manželky podnikateľov, poslankyne, Vierou sa obliekali aj divadelníčky a televízne hviezdy. Nikdy sa neopakovala, vedela by spôsobiť škandál, keby sa na jednej udalosti zišli dvaja vo Vežiných modeloch.

Keď sa situácia upokojila, otvorila si malý salón. Rýchlo sa stal prestížnym miestom pre nadväzovanie kontaktov i ohováračky. Priestory na prízemí starého domu, ktoré našla Božena, boli prerobené na útulné miesto, kde sa všetci cítili dobre.

Božena sestru podporila úverom aj vybavením.

Zúčtujeme to!

Chcela, aby sestra mala pevné zázemie pod nohami. Keď myslela na osud Vierky, mala výčitky za starú závisť zdalo sa jej, že svojím postojom zhasla život v sestre. Pri pohľade na zdravé vlastné deti bola dokonca pripravená zúriť, lebo Vierkin vytúžený syn sa narodil chorý.

Slnečný… Jedna zákazníčka ho tak nazvala a Božena tento výraz premenila na Solíčka.

Môj milý zlatíčko, slniečko, donesiem ti darčeky! zdravila synovca Božena.

Privítal ju s úprimným úsmevom, až mala pocit, že zvládne celý svet, aby mu spravila radosť.

Božka, ty máš môjho Maťka radšej než svoje deti! smiala sa Viera a sledovala, ako syn objíma tetu. Tak sa na teba tešil

Bola to pravda len sčasti, ale Vierke sa chcelo veriť, že jej Maťo je v poriadku…

Božena jej pomáhala pri hľadaní opatrovateľky a výbavy pre salón.

Pracuj, Viera, pre dobro! Jozef je na služobkách. Budeš doma len smútiť!

Nemôžem, Božka! Mám Maťka!

Zariadi si tam kútik pre deti. Zamestnaj ľudí. Pestúnku vybavím ja. Veď budeš mať Maťa stále na očiach, budeš spokojná!

Ďakujem, Božka, čo by som bez teba robila?

Preto sú sestry, no nie? Ach, nebedákaj už, rozplačeš ma trištvrte hodiny som sa maľovala, mám dnes dôležité stretnutie!

Tak žili ďalej.

Božena dohliadala na zdravie sestry i synovca. Hľadala možnosti a špičkových lekárov. Maťo bol krehký. Srdce zlobilo, orgány boli slabé.

Božka, nechápem Viera v slzách vyznávala v zriedkavých chvíľach osamote. Kde som spravila chybu, že Maťko je taký chorý?

Nespravila si žiadnu, zlato! To je… osud. Chce overiť tvoju silu. Nebuď smutná! My to zvládneme! Maťo nikdy nebude zdravý, nebojme sa ilúzií. Ale vieme mu dopriať šťastie, pokoj, lásku a teplo rodiny, o to sa postaráme!

Určite?

Musíme! Dnes som ti našla ďalšiu odborníčku vraj kapacita! Čakacia doba ako na sviatky, ale to je detail. Maťa som už prihlásila. Uvidíme, čo pomôže.

Božka…

Nechaj… Nalej mi čaju a daj chlieb s niečím! Od rána som nemala ani makovku v ústach, odľahčila atmosféru Božena.

Jej muž to bral chápavo.

Škoda, že nemôžeme pre chlapca urobiť viac. Keby niečo treba, povedz! Pomôžem.

Pre Boženu mali tie jednoduché slová veľký význam. Pochopila, že svojho muža ľúbi. Nie tú bláznivú lásku z mladosti, ale vyvážený hlboký pocit, čo dostanete až vekom.

Deti rástli, rodičia starli a medzi sestrami už nebolo miesta na závisť.

Komu inému môžeš dôverovať, ak nie sestre?

Samozrejme, že aj Viera pomáhala Božene. Dozvediac sa o Boženinom manželovi nepríjemnosti v zamestnaní, poprosila Jozefa. Trvalo dlho, kým záležitosť vyriešil, a až po rokoch sa dozvedela, že to malo až nebezpečné následky no veci sa dali dokopy a Božena jej to stručne no rozhodne vrátila:

Vierka, nevieš, čo ste mi s Jozefom dali. Sľubujem nikdy sa ti v ničom nebude nič chýbať, kým budem žiť.

Božena slovo dodržala.

Stála pri nej, keď ochorel Jozef. Odchádzal pomaly, slabol pred očami milovanej manželky, ktorá sa snažila držať, ale v Boženinom objatí vyplakala aj dušu.

Prečo, za čo?! Ešte bol taký mladý!

Rameno pri ramene Božena pomohla sestre prejsť touto ranou, neustále jej pripomínala, že nesmie padnúť, lebo je tu ešte Maťko.

Bola to aj ona, ktorá držala sestru, keď Maťkovi srdce navždy dotĺklo. Dve ženy sa navzájom držali a bez slova kráčali cez celé mesto, suchým zrakom, ruka v ruke. Nezabudli, v čom išiel naposledy

Žlté tričko a červené tenisky…

Áno…

Netrebalo si nič hovoriť. Celý svet sa pre nich na hodinu zastavil.

Po synovej smrti Viera rýchlo zvädla. Pracovala už len zo zvyku, väčšinu nechávala na zamestnancov. Neraz ju Božena našla v salóne, sediac nad náčrtom a nevládala dokresliť ani čiaru, nieto celý návrh.

Vierka?

Hneď… Potrebujem si len trochu oddýchnuť, dobre? dvíhala na sestru prázdne oči bez iskierky.

Takto to nejde! Božena mala chuť rozplakať sa.

Teraz už môžem všetko… smutne sa usmiala Viera. Už je všetko jedno…

Zlom prišiel v deň, keď do salónu zavítal kocúr.

Kde sa vzal, vyhladovaný, špinavý, s roztrhaným uchom, nikto nevedel. Ulica bola rušná, mačky sa tam len zriedka objavovali.

Kocúr sa najprv pokúsil vojsť dnu, ale hneď ho vyhnali.

Čo tu chceš! Chod’ preč!

A tak kocúr spravil jediné, čo mu mohlo zachrániť život. Ľahol si na vrchný schodík, zavesil labky i hlavu cez kraj a tváril sa ako handra. Práve v tejto póze ho našla Viera, ktorá ten deň do ateliéru prišla neskôr.

Dievčatá, čo to je?! prekvapene sledovala dokonalý herecký výkon kocúra.

Kocúr, Vierka! Prišiel, ľahol si a nehýbe sa!

Je vôbec živý? Viera jemne kopla topánkou do kocúra na schode.

Kocúr po tomto nie veľmi slušnom geste jedno oko pritiahol, zavzdychal až ľudsky a vyplazil jazyk, akoby hovoril:

Čo mi to len robíte, ľudia?! Umieram, čestné! O chvíľu nič zo mňa nezostane! Veď ani meno nemám a hladujem už týždeň! A všetko kvôli vám! Kdeže by ste mali kúska súcitu!

Viera sa po dlhom čase zasmiala:

Ale si umelec! Baby, veď pozrite, aké predstavenie! To by aj Lasica závidel! No dobre! zmenila tón. Tak poď! Dostaneš obed aj pohladenie.

Zodvihla kocúra, skontrolovala ho a pokrútila hlavou:

Najskôr veterinár! To ucho sa mi nepáči. A celkovo…

Kocúr neprotestoval. Tichučko sedel na prednom sedadle počas jazdy, nechal sa vyšetriť, iba raz krátko a urazene zamňaučal pri bolestivom pichnutí. Ako odmenu prijal od Viery paštétu a pyšne odkráčal po vlastných za pani z kliniky.

Nikdy som nemala kocúra. Ako sa dohodneme, Umelec?

Kocúr nahodil pózu sfingy, flegmaticky sledoval prechádzajúce autá a Vierku opäť rozosmial.

Tak teda hor sa! Uvidíme, či ta schváli Božka…

Božena, samozrejme, Umaľca neschválila. Aspoň navonok. Vyháňala ho, pritom s radosťou sledovala, ako Viera ožíva pri jeho prítomnosti. Opäť jej pohľad zažiaril a Viera sa starala o niekoho tak, že zabudla na svoje bolesti.

Viera, on na teba zvláštne pozerá!

Božka, to nerieš! Nikto na mňa tak roky nepozeral!

Ako?

S láskou!

Je to uličník, klame ťa!

Aj keby! On mi večer zohrieva nohy a pozerá so mnou filmy. Predstav si! Pozerá do obrazovky, akoby rozumel!

Mala si mu dať meno Muro alebo Olino! Čo je to za meno Umelec?!

Veď aj vystihuje jeho povahu! rozosmiala sa Viera, až Božene ohrialo srdce.

Sestra sa znova usmievala! Len preto bola ochotná kocúrovi odpustiť všetko.

Definitívne ho prijala v deň, keď o malý kúsok nestratila Vieru navždy.

Bol víkend, sobota. Sestre sa nehlásila, iba náhodou bola pri salóne a rozhodla sa nakuknúť čo ak sa Viera zdržiava do noci pri robote? Od príchodu Umaľca Viera zase šila, mala nesmierny úspech, hoci zmenila štýl i farby; zákazníčky čakali na novú kolekciu v rade.

V salóne svietilo, Božena otvorila dvere vlastným kľúčom.

Viera, Vierka! Prišla som!

Ryšavý blesk preletel cez chodbu, Božena vykríkla, keď sa jej Umelec zakusol do nohy a roztrhol pančuchu.

Umelec! Zošalel si?! Čo robíš?

Kocúr bol celý čudný. Božena dokonca cúvla, keď zbadala planúce oči.

Preboha, si besný?

Chytila dlhé pravítko a už sa chystala ťuknúť kocúra, keď Umelec žalostne zamňaučal a rozbehol sa medzi ňou a dverami do bývalej detskej izby Maťa, ktorú Viera nikdy nedokázala prerobiť na predsieň.

Čo tam je? šeptom sa opýtala Božena kocúra. Kde je Viera?

Rozbehla sa k dverám, zabudla na kocúra, a zhrozene zostala stáť, keď videla sestru ležať na zemi so synovou fotkou v rukách.

Viera!

Sanitka, nemocnica, takmer deň na JIS-ke…

Božena prechádzala po chodbách, neschopná upokojiť sa, a modlila sa, ako len vedela:

Neber mi ju! Prosím, nech žije!

Až neskôr sa Božena dozvedela, že Umelec behal ako o život po izbe, kým ho zamkli asistentky, a kvílil neprirodzeným hlasom, ktorý vydával len pri Vierke. Upokojil sa až vtedy, keď sa prebrala, ľahol si do kúta, nežral, pil iba vodu.

Po troch týždňoch mohli Vieru pustiť.

Najprv do salónu, Božka!

Vierka, načo? Ja ti toho netvora priveziem domov!

Nie, chcem ho vidieť!

Viera sa ťažko vyštverala po schodoch, asistentky sa rozosmiali, keď ryšavý chvost preletel cez miestnosti, ovíjal jej nohy a začal tak hučať, že aj Božena neodolala:

Ach, Umelec!

Viera ho zdvihla na ruky, pohladkala starú jazvu na uchu a priznala:

On ma volal, Božka. Slyšela som ho… Najprv jeho, potom teba. Pred nemocnicou. Aj vtedy…

Čože tam?

Neviem vysvetliť. Najskôr Jozef, potom Maťo, no prerušil ich kocúr… Potom už zase len jeho… A potom prišla ty…

To je čudné… Božena nevedela, čo dodať.

Ale Umelec vedel. Povytiahol packou Vierke bradu, pohladkal, žmurkol na Boženu a stočil sa do klbka v jej náručí.

Asi ma práve prijali do klubu, nevedomky sa usmiala Božena. Netuším do akého. Ale schválili…

Umelec privrie oko, zelená iskrička preskočí, zamňauká hlasnejšie, rozohná všetky smútky a sľúbi pokoj. A Viera sa opäť usmeje, tešiac nielen seba, ale aj sestru.

Lebo čo človek potrebuje? Blízkych nablízku a pokoj v duši.

Tak málo… A toľko…