To je dieťa od Igora…
Tento príbeh sa odohral nedávno v útulnom byte na štvrtom poschodí paneláku v Bratislave. Žila tam mladá, pracujúca dôchodkyňa osamelá žena menom Oľga.
Jej život nebol ničím výnimočný, všetko bolo predvídateľné: dôchodok, práca, kamarátky, občasné návštevy u vnúčat a pomoc jej starnúcej matke, ktorá bývala sama inde.
Aj ten deň bol obyčajný. Ráno Oľga volala mame a pýtala sa, ako sa cíti. Bol voľný deň na poliklinike v Ružinove, kde pracovala na striedačku za okienkom recepcie, mala smenu len každý štvrtý deň.
Dnes? No jasné. Uvariť, a potom sa prejsť za mamou obrad, ktorý už niekoľko rokov patrí k bežnej rutine, hoci priznám, často vyvoláva nechuť a povzdychy.
Prejsť dva dvory nie je problém. Ani navariť nie. Najmä, keď u mamy ostala aj včerajšia kapustnica a koláče. Len ten piaty poschod bez výťahu… No, je čo vzdychať.
No a ešte mamine sťažnosti pri káve. Vypočúvať detailné popisy boliestok, ktoré neopúšťajú jej kolená, chrbát či ruky, vždy podľa najnovších diagnóz z ordinácií a hlavne podľa osvedčených rád Márie Turňovej z telky či susedy Majeríkovej zo štvrtého. Oľgine odborne podložené rady bývali vždy zamietnuté veď čo Oľga vie, aj keď bola štyridsať rokov operačnou sestrou na Kramároch?
Čo ty vieš, ktorú ihlu podať, odbíjala jej matka odbornosť.
Popri tom bolo treba aj do potravín. Tak Oľga položila v predsieni vrecko so smetím a pri zrkadle si opravovala mejkap. Na dôchodkyňu vyzerala mladisto pár nepatrných vrások okolo očí, inak sympatická tvár, krátky strih plavých vlasov, výrazné náušnice, len trochu povolené líca.
Treba kúpiť rascový chlieb a maslo pre mamu, pomyslela si, keď niekto zazvonil. Panelák mal vchodový domofón a nečakala nikoho iba susedka pani Kučerová, s ktorou občas pila čaj.
Oľga s rúžom v ruke otvorila dvere. Stála tam mladá dievčina s blond vrkočom, v pásikavom tričku, tmavom svetri a rifliach, batoh na chrbte a v náručí zabalené niečo v deke.
Mala úzke oči, napäté lícne kosti, zhlboka sa nadýchla, pristúpila až k Oľge, podala jej balík a povedala krátko:
To je pre vás!
Oľga si balíček vzala skôr zo zvyku určite stále mala v ruke rúž. Len čo zacítila ťarchu, pozrela dolu Pane Bože, veď je to bábätko!
Keď zdvihla pohľad, dievčina už schádzala schody.
To je dieťa od Igora, ja musím na školu … a rýchlo cupitala dolu.
Dole zabuchli dvere.
A bolo ticho…
Oľga ostala chvíľu stáť, čakala, či sa dievčina nevráti. Vrátila sa do predsiene, pozrela sa na smeti a napadlo jej, že musí nezabudnúť zobrať vrecia, keď pôjde k mame.
V predsieni stál aj neznámy balík, ktorý si nevšimla, kedy dievča položilo.
Ó Bože, to je vážne… Veď to je živé dieťa! A čo hovorila? Igorovo dieťa? Povedala to presne?
Oľga, s bábätkom na rukách, prešla do izby, sadla si na gauč. Dievča naozaj povedala Igorovo.
Ale akého Igora? Oľga mala syna jedináčika volal sa Peter. Býval s rodinou v Košiciach a ona tu, v Bratislave. Manžel, Ľuboš, zomrel pred piatimi rokmi.
Nič jej nedávalo zmysel… No dievčatko v náručí sa pohlo. Opatrne ho uložila na gauč a rozbalila deku: v bledohnedom overale, maličké dieťa s cumlíkom v tvare žabky nemohlo mať viac ako mesiac.
No-no, zlatko, hladila ho, bábätko sa pritúlilo a znova zadriemalo.
Oľga tušila, že odpovede budú možno v balíku. Boli tam dve fľašky, pohárik s umelým mliekom, plienky a detské veci.
Stále čakala, že niekto zazvoní že dievčina sa vráti a povie sorry, zobrala späť dieťa a všetko sa otočí naspäť: smeti, obchod, mama…
Oľga sa dokonca dolíčila, postávala pri okne a vyzerala návštevu. Ale nikde nikto.
Dieťa čoskoro začalo mrnčať a ona stála bezradne nad ním veď to nie je jej dieťa, má ho prebaľovať, kŕmiť? Má na to právo? Chodila od okna späť k dieťaťu a čakala
Nakoniec musela rozopnúť overal a prebaľovať mala pod tým dupačky i tenkú košieľku.
V Oľge sa začal zhmotňovať ťaživý pocit zodpovednosti. Prišlo jej na um veď dcérku jej niekto zanechal!
Igor Igor…
Oľgin syn síce svojho času rád chodil za dievčatami, často ho kvôli tomu hanila, a stalo sa, že mu jednu-dve priviedla až domov No všetko dávna minulosť. Dnes má rodinu, deti, žiadne veľké starosti.
Ale čo ak? Skúmaním malej tváre si vsugerovala, že náhodou vyzerá trochu ako jej vnučka Simonka.
A čo ak je to jeho dieťa? To by bol škandál, jeho žena by mu to nikdy neodpustila Bolo jej z toho clivo.
Dieťa spokojne papalo z fľaše, usmievalo sa a Oľga sa pri pohľade rozcítila. Veľmi jej chýbali takéto malé deti
Keď dievčatko zaspalo, opatrne ho uložila a zavolala synovi. Telefón bol nedostupný.
Tak sa rozhodla nespanikári. Dúfala, že dievčina sa vráti. Nepôsobila ako nejaká asociálna bytosť obyčajné štíhle dievčatko, možno študentka.
Hlavne matke nič nehovoriť! S jej povahou by boli otázky, podozrenia, hystéria.
Oľga vytočila vnuka Maťa, vyzvedala, kde je jeho otec vraj pracuje v teréne, opravuje kanalizáciu niekde pri hraniciach, bez signálu, vráti sa až pozajtra, ale večer zvykne volať domov, všetko je v poriadku.
Ach, Maťko, mohli ste mi aspoň povedať, posťažovala sa Oľga.
Chápala samozrejme, že Peter jej svoje pracovné cesty nehlási, ale v tejto situácii to znášala ťažšie.
Volala aj jeho manželke, Zuzane, poprosila ju, nech odkáže Petrovi, že jej má večer zavolať.
Čosi sa stalo? Treba niečo odkázať? pýtala sa Zuzka.
Nie, len budem čakať jeho telefonát. Prosím, Zuzka…
Zuzka sľúbila.
Mami, dnes neprídem, vyvrkla som si členok, ale máš tam boršč aj chleba klamala mame cez telefón.
Mama nariekala, vypytovala sa, vyhrážala sa, že príde ona (iba keby nebol piaty poschod bez výťahu), telefonáty vo vlnách prichádzali stále.
Po tomto telefonáte si Oľga vydýchla, prezliekla sa z bielych nohavíc do domácej sukne a sadla si k dieťaťu, premýšľajúc, čo ďalej. Načo vlastne nevezme mobil a neohlási dieťa na políciu? Strach o syna ju však brzdil čo ak je to vážne jeho dieťa, odviedol dievčine v minulosti meno a zodpovednosť?
A druhý dôvod obavy z nekonečných vysvetľovaní a vyšetrovaní. A tretí niečo jej hovorilo, že dievčina bola len zúfalá, prestrašená a nie slepá k osudu svojho dieťaťa.
Ale musela sa s niekým poradiť! Zavolala svojej dávnej kamarátke, Magdaléne.
Magda, nemáš tušenie, čo sa mi stalo niekto mi nechal dieťa pred dvermi
Magda nezpanikárila, začala sa pýtať, analyzovať situáciu ako detektív, prisľúbila, že po službe príde.
Žiadnu paniku, Oľga, zvládneme to! Hlavné je nezblázniť sa.
Nemám volať políciu?
Počkaj chvíľu. Skúsime najprv zistiť, kto je Igor.
Ježiš, aký Igor?
Otec dieťaťa. Nemáte v dome Igora?
My? Kde ja mám vedieť, cez päťdesiat bytov, deväť poschodí! Myslíš, že si pomýlila dvere?
Možno. Ale možno Peter… skús ho zastihnúť.
Celý deň až do večera prebehol v starostlivosti o malú. Oľga vyhľadávala na webe rady okolo intervalov kŕmenia, objavovala nevídané postupy starostlivosti o bábätká, masírovala bruško, prebalila, okúpala, natrela ho krémom, dokonca mu aj zaspievala uspávanku.
Ako je na tom noha? Prídeš zajtra? pýtala sa večer mama.
Oľga bola presvedčená, že s malou to do ďalšieho dňa nejako vyrieši a prisľúbila, že zajtra príde.
Večer prišla Magdaléna a začala vyšetrovanie. Prezrela veci malej a vybrala sa poznávať susedov. Nevymýšľala rozprávky o dieťati, pýtala sa na listy pre Igora a…
Mám to! zahlásila.
Ticho! Práve zaspala…
Ale veď je to malé, tie spia vždy všade, šepkala Magda. Aj tak dieťa zobudila, rozplakalo sa.
Našla u nich na šiestom poschodí Igora, typologicky by sa hodil na otca bábätka.
Stavím sa, že si pomýlila poschodie, tešila sa Magda. Ideme k nemu!
Kam? Čo tam zistíme?
No predsa pravdu, ideme
Oľga malú upokojila, vybrali sa, ale výťahom nešli ticho vyšliapali. Zazvonili.
Kto? zostarnutý hlas.
Potrebujeme Igora, povedala spoza dverí Magda.
Otvorila im malá, chrbát stiahnutý starena, pozrela ich nepriateľsky a potom zavolala dnu:
Igor! Zasa ťa hľadajú…
Magda vošla do tmavej predsiene, Oľga ostala za prahom. Z izby vyšiel mladý muž, trochu zúbožený, nižší, zavalitý, s bradou.
Dobrý deň, kvôli tabletu?
Nie, riešime niečo iné. Dobrý deň. Viete, mala som u seba vaše dieťa, omylom.
Chvíľku im Igor neveril a premetával pohľadmi z jednej na druhú.
Dieťa? skoro zajačal Ja žiadne nemám!
Ale ste jediný Igor v dome, nedala sa Magda.
No nemám deti, kýval hlavou.
To ešte treba preveriť, pokračovala Magda.
Ale prosím vás, ja s nikým pred koncom minulého leta nič nemal. Internetové známosti mi stačia, odpovedal už pokojnejšie. Možno ma s niekým mýlite. Ako vyzerala tá žena?
Ani meno neviem… zabudla sa predstaviť, smutne povedala Oľga.
Obe zišli dolu.
Môžem pomôcť? Som bloger a informatik. Skúsime dať na sieť výzvu s fotkou… rozžiarili sa mu oči.
Nie, ďakujem, krútila hlavou Oľga. Stále mala podozrenie na syna, okrem toho podľa zákona treba volať číslo 158, nie vypisovať na internet.
Škoda, zamrzel Igor. Ale ak by ste niečo potrebovali, som doma, pracujem z domu.
No pozri na mládež! smiala sa Magda.
Hovor so synom Oľga stále nevyriešila, jeho telefón bol vypnutý, zavolala ešte Zuzane:
Prepáč, Oľga, ja som dnes úplne mimo. Tu Simke začal bazén, Maťo štrajkuje s futbalom a celý deň lietam po meste, ešte aj Peter mi telefonoval, chrlila Zuzana.
Keby len vedela, čo sa deje…
Zajtra určite volám políciu!
Ale len čo večer zaľahla, znova jej v mysli vybehol obraz dievčaťa beznádej, strach, nádej v pohľade. Čo čaká malú, ak zavolá políciu?
Noc bola otrasná. Oľga vstávala na každý zvuk, nosila dieťa na rukách, kŕmila ho, menila plienky. Ráno už spali vedľa seba, pri posledných dúškoch mlieka.
Prebudil ju telefonát mamy.
Ako noha? Prídeš?
Oľga pozrela z okna a potom na dieťa.
Prídem, mami…
Nezabudni hrušky. A suché rožky.
Nakoniec treba deti aj vyvenčiť. Z viazanky spravila šatkovú kapsu, s materskou nehou preobliekla malú vecičky mala nové, pekné. Vo dvojici zamierili do obchodu.
Celkom jej to už aj išlo, takto spolu chodili už nie sama. Len ten piaty poschod!
Čo to je? udivene zaklipala mamka očami, keď ich uvidela.
Nie čo, ale kto. Tu sú nákupy, podávala jej tašky, mávla, a išla do obývačky s dieťaťom v náručí.
Odkiaľ si ju vzala?
Nadka Bednárová ma poprosila, že postrážim vnučku. Je u kaderníčky, ja ju len na chvíľu strážim.
A členok ťa už bolí menej?
Už je to lepšie, kývla Oľga.
Obe teraz obdivovali malú. A mama, hľa, sa prvýkrát nezaoberala chorobami, ale chichotala sa nad drobnými ručičkami bábätka.
A ako sa volá?
Ani neviem, veď je tu len na chvíľu. Nespýtala som sa.
Ach, ako to môžeš? Vziať si dieťa bez mena! karhala mama.
Cestou domov rozmýšľala, ako by mohla dievča pomenovať. Prečo? Netuší. Ale chcela uhodnúť meno, ktoré jej dala matka.
Zrazu jej pípne SMS: Peter je dostupný. Okamžite mu volá.
Čože? Mami, veď ja som ženatý! vyhŕkol, keď počul jej rozprávanie.
Ale bábätko dali práve mne, rozumieš? Pomyslela som si, že čo ak Igor si vlastne ty
Veď ja som Peter, ty si sama to meno vybrala. Je to omyl. Hneď volaj na políciu. Alebo môžem ja.
Nie, nie, ja zavolám. Ale je hladná, boli sme von, ešte ju nakŕmim a…
Mami! Na políciu! To už preháňaš bojím sa o teba…
Neboj sa, upokojila ho Oľga a odložila hovor. Dievča je zlaté, nebude už panikáriť, dnes všetko vyrieši, zavolá Magde a…
Ach, budem predsa musieť malé dieťa odovzdať! A kam? Zrejme do nemocnice – ale kde jej bude lepšie ako u Oľgy?
Ale zajtra má Oľga službu nesmie si dieťa nechať no a aj tak je to podľa zákona trestné, schovávať cudzie dieťa
Unavene sa pustila do starostlivosti a keď si konečne ľahla, oči sa im zatvorili takmer naraz: jej i malej, ktorá sa túžila po milujúcom náručí.
Oľga práve vytiahla ruku spod telíčka, keď niekto zazvonil. Otvorila.
Kde je? Kam ste ju dali? Prečo ste nič nepovedali? na prahu stála, trasúc sa a v tričku so šortkami dievčina, čo jej nechala dieťa.
Čo ste mi nepovedali hneď? Oľga ešte spala.
Že to nie ste vy, povedala rýchlo.
Ale som, pozdvihla Oľga obočie a ešte ste veľmi rýchlo zmizli.
No, viete, kde je, však? pohľad mal prosbu.
Oľga poodstúpila.
Poďte ďalej.
Dievčina v nádeji, že jej Oľga povie, kde dieťa je, vstúpila. Ale keď zbadala svoje dieťa, padla na kolená a rozplakala sa. Chvíľu ju musela Oľga dvíhať, napájať, potom ju vzala do kuchyne a donútila zjesť kúsok chleba a čokolády.
Jedzte, dieťa, nič sa nedeje, starala sa o ňu.
A napokon sa dievčina, ktorá sa volala Ľubica a bábätko Emka, rozhovorila.
Z dedinky pri Partizánskom išla študovať do Bratislavy na zdravotnú školu, na tej istej, kde kedysi Oľga. Láska prišla v lete s Igorom zo susedného deväťposchodového paneláku, žili raz spolu v jeho byte (21) a on sľuboval, že všetko bude dobré, že aj jeho mama im pomôže s dieťaťom.
Po Novom roku Igor zmizol, telefón vypnutý. Vedela len jeho meno a že chodil na STU, ale už sa aj odtiaľ vyparil. Neostalo jej nič.
Doma ju nevlastná mama ľutovala, ale otec ju vyhodil, odkázal ju na kamaráta alebo domov, peniaze jej neposlal.
Tehotná ostala v spoločnej izbe internátu, potom sa presťahovala na chvíľu k spolužiačke. Snila, že si zloží skúšky a pôjde ďalej. No keď podpora vyprchala, bola donútená riešiť existenčné veci. Igor jej po správach len sem-tam odpísal, inak ignoroval, o dieťati nechcel ani počuť.
V zúfalstve si zmyslela, že aspoň splní Igorov sľub, že jeho mama o dieťa postará. Vbehla do 21. bytu v paneláku, odovzdala dieťa a utekala preč, celú noc sa učila a plakala.
Vtom, ráno jej Igor v správe napísal, že žiadnu správu o dieťati nedostal pochopila, že dieťa sa nedostalo k správnej žene.
Zistila, že v susednom bloku je rovnaká bytovka a Igor býva tiež na 21, ale v inom vchode…
Veď na fotkách som videla jeho mamu, úplne ste jej podobná! Tá istá ofina, aj tvár Bože, čo som to urobila! Ľubica sa zas rozplakala.
Vieš, ako sa hovorí? Najväčšia hlúposť je vzdať sa niečoho krásneho. Pozerala som sa na tvoju Emku a nechápala, ktorá mama by mohla vzdať sa takého pokladu. Tak si rada, že si späť. Čo budeš robiť teraz? Zaniesieš ju Igorovej mame?
Nie stačilo mi, skoro som zošalela. Najskôr pôjdem späť na internát, potom sa uvidí Asi Vás len otravujem, už som vás strašne vystresovala.
Pravdu povediac, áno, už len preto, že som aj ja začala podozrievať syna! No a svojho Igora by sme mali aj s Magdou ísť ospravedlniť
Oľga porozprávala o omyle so susedom Igorom, Ľubica sa na chvíľu zasmiala aj cez slzy.
Pôjdem za ním, poviem mu, že je to v poriadku, že som si pomýlila byt.
Ani nie, radšej zostaň tu dnes. Veď bývam sama. Syn sám navrhoval ubytovať niekoho podnájom. Tak sa ubytuj u mňa.
U vás? Ale ja nemám peniaze… Radšej vydržím na internáte, aj s Emkou budem na chodbe. Po skúškach možno pôjdem k tete
Zostaň aspoň tento mesiac. Kedy máš skúšku?
Pozajtra…
Prikývla, posadila sa do veľkého kresla a Oľga jej pripravila posteľ.
Zajtra mám smenu, ty s Emkou študuj, hocičo v chladničke si zober. Emka aj tak veľa spí… a ja som kúpila čerstvú mliečnu výživu. Ale môžeš ju predsa dojčiť
Oľga pozrela na Ľubicu dievčina už spala.
Magda, je to vyriešené. Nie, nie je to od Petra, nie je to ani susedova Vrátila sa mama. Vieš, som rada, že som nezavolala policajtov!
Mlieko sa nestratilo. Ľubica zvládla skúšku veľmi dobre. K Oľginej mame teraz chodila často Ľubica piaty poschod, no čo už.
A, čuduj sa svete, Oľgina mama Ľubicu počúvala a rešpektovala.
Veď ona má čerstvé vedomosti, rozumné dievča!
Ľubica si po skúškach našla prácu v domove dôchodcov, Oľga jej pomohla vybaviť miesto na nočné služby. O medicínu mala Ľubica stále záujem a rada sa radila s Oľgou.
A sused Igor si uvedomil, že jeho babka potrebuje injekcie. Tie jej pichala Ľubica.
Na jeseň sa Ľubica s Emkou presťahovala na dva poschodia vyššie, aby bola nablízku babke Igora a začala, s obrovským odhodlaním a novou istotou, písať svoj životný príbeh nanovo.
