Denník pondelok
Môj sused z horného poschodia má zvláštny zvyk miluje počúvať rock presne o druhej v noci. Zo začiatku som sa snažila nevšímať si to, ale keď synček Jakub ráno vstáva do školy a ja chodím do práce, človek začne byť citlivý na každú vibráciu v panelovom bloku.
O pol druhej v noci sa strop mojej spálne rozvibruje. Najskôr prichádza hlboký, vzdialený dunenie akoby sa blíži búrka. Potom nastúpia basy, ktoré rozochvejú sklené poháre v kredenci podľa rytmu bicích.
Môj sused sa volá Ján Kováč. Je to fanatik do hudby, najmä diskografie Tublatanky a starých albumov Elán, ktoré si prehráva na svojom starom prehrávači za asistencie lacného oroseného piva vždy a v akýkoľvek čas.
Konfliktom sa vyhýbam, som pokojná povaha. Pracujem ako účtovníčka, sama vychovávam sedemročného Jakuba a najväčším snom je normálne sa vyspať. Ale keď sa každú noc budím s pocitom, že Maťo Ďurinda mi vrieska “Dnes som tu sám” priamo do ucha, môj vnútorný pacifista kapituloval.
Prvýkrát som išla hore okolo druhej v noci v župane a papučiach. Ján otvoril dvere, vyzeral unavene, rozstrapatený, z bytu sa šíril cigaretový dym a rock.
Jano, majte trochu rozumu, povedala som pokojne. Noc, zajtra robím, syn ide do školy.
Ale veď nie je to také hlasné, aparát je kvalitný, basy pohodové, bránil sa.
Mne sa hojdá luster, poznamenala som.
No dobre, trošku to stíším, zamrmlal a zabuchol dvere.
Ticho vydržalo presne desať minút, potom sa všetko vrátilo do starých koľají.
Na ďalší deň som to skúšala poctivo. Zavolala som políciu. Prišli až za hodinu a pol, hudba už skončila, Ján spal. Teraz je tu ticho, nie je čo riešiť, len pokrčili ramenami. Napíšte na miestny úradník, ten ho upozorní.
Ten naozaj prišiel o týždeň.
Prehovoril som ho, informoval ma v telefóne. Sľúbil sa krotiť, ale pokuty sú symbolické. Asi to nejako neovplyvní.
Všetko pokračovalo, každú noc ten istý rytmus. Začala som piť medovku, chodila som do práce ako zombie a nenávidela som nielen svoj panelák, ale aj suseda a svoju bezmocnosť.
Denník sobota
Syn má talent, treba ho rozvíjať
A potom som dostala nápad. Sedela som v kuchyni, popíjala kávu a sledovala Jakuba, ako má tmavé kruhy pod očami ani on už dobre nespí.
Mami, môžem sa učiť hrať na husle? spýtal sa zrazu, pozerajúc do mobilu.
Poznáte zvuk huslí v rukách začiatočníka? To nie je hudba to je vysokofrekvenčný vreskot, akoby niekto trhal záclony reality.
Samozrejme, Jakubko, povedala som, a prvýkrát za mesiac som sa usmiala šelmovsky. Kúpime ten najlepší nástroj.
Do hudobníctva sme šli v ten deň. Predavač, starší pán s mierne roztrasenými rukami, vyberal štvrtfinálny model.
Má chlapec sluch?
Motiváciu má skvelú, odvetila som.
Medzitým som si naštudovala regionálny zákon o tichu. V pracovné dni môžeme robiť hluk od ôsmej ráno, cez víkend neskôr.
Ján utíchal okolo štvrtej. O ôsmej spí najlepšie.
Denník pondelok
Stojíme s Jakubkom v izbe.
Daj si gamu C-dur, nahlas, s citom.
To, čo nasledovalo, bolo takmer nepopísateľné. Zvuk pripomínal kvílenie mačky, ktorú práve chytila dvere, a zároveň škrípanie nechtov po skle. Husle v paneláku rezonovali dokonale odkaz pre suseda nad nami.
Za desať minút niečo hore tresklo, asi sám Ján. Potom sa ozvalo búchanie do radiátora. My sme neprestali zákon bol na našej strane.
O 8:20 zazvonil zvonček. Otvorím dvere, Ján v tričku a spodkoch, oči krvavé, tvár zničená.
Čo to, preboha, robíte?! Osem je ráno, ľudia ešte spia!
Dobré ráno, Jano! prehodila som veselo. Jakub cvičí, učiteľ odporučil každé ráno pred školou aspoň hodinu.
To je pomsta? Moja hlava praská!
Zvláštne. V noci som počula Elán, zdalo sa mi, že basy neboli moc dobré.
Pozrel sa na mňa, potom na Jakuba, ktorý držal husle ako malý bojovník.
Robíte to naschvál?
To je umenie, Jano. Vyžaduje obete.
Denník piatok
Cez hudbu k pokoju
Celý týždeň sme cvičili presne o ôsmej. Už tretí deň sa nočné koncerty skončili Ján dúfal, že keď bude ticho, my tiež prestaneme. Ale Jakub sa stále učil.
V piatok večer Ján prišiel dolu, triezvy, v džínsoch a košeli.
Poďme sa dohodnúť, povedal zúfalo. Ten piskot mám v hlave aj cez deň.
Ráda vás počúvam, usmiala som sa a pozvala ho do kuchyne.
Vyložila som papier a pero.
Podmienky sú jasné po 22.00 úplné ticho.
A ak mám hostí?
A ak má Jakub chuť cvičiť v nedeľu o siedmej? pokračovala som pokojne.
Ján viditeľne stuhol.
Dohodnuté. Po desiatej ticho. A husle predáte ich?
Nie. Ostanú ako záloha. Budú na skrini, pripravené.
Podpísali sme improvizovanú zmluvu o tichu, ktorá platí už pol roka. Jakub husle dávno odložil baví ho teraz šach.
V paneláku je pokoj. Niekedy sa s Jánom pozdravíme pri výťahu. Na Jakuba sa pozerá s obavami, na mňa s rešpektom. Asi pochopil, že tichá účtovníčka so slušne vychovaným synom dokáže byť oveľa strašnejšia než akýkoľvek rocker.
