Vieš, musím ti porozprávať, čo sa mi stalo v práci s kolegyňou. Lenka prišla do nášho tímu pred nejakým rokom a pol. Taká pekná, upravená žena, vždy ochotná pomôcť, mama dvoch detí. Spočiatku jej prosby boli úplne nevinné: Janka, zdržím sa u lekára, môžeš zdvihnúť môj telefonát? alebo Potrebujem skôr zobrať malého zo škôlky, prosím, pomôž mi nahrať výkaz do systému, stačí pár kliknutí. V kolektíve sme zvyknutí podávať si pomocnú ruku, veď vieš, Slovák si rád pomôže. Tak som jej vychádzala v ústrety, lebo mi to prišlo správne.
Lenže medzi pomocou a tým, že ti niekto systematicky hádže svoje povinnosti na krk, je tenká hranica. Po pár mesiacoch som si všimla, že tie dva kliky sa začali meniť na celé úseky práce. Lenka mi začala posielať správy okolo piatej: Ty zostávaš do šiestej, však? Mne ochorel mladší, prosím, urob výkaz. Vieš, v našej spoločnosti je rola matky skoro nedotknuteľná to hrala pekne dlho, kým som nepochopila, že už ledva stíham svoje úlohy.
Lenka sa pred všetkými tvárila ako neustále vystresovaná hrdinka, čo stíha domácnosť aj prácu, no realita bola taká, že máme rovnaký plat, len jej povinnosti zostávali na mojom stole. Raz, keď som odmietla slušne, že mám veľa práce prišla s pasívnou agresiou: Ty nemáš deti, nemôžeš pochopiť, čo je to, keď ťa niečo roztrhne napoly. Klasická manipulatívna finta znevažuje tvoje dôvody a robí, že ty si menej dôležitá.
Vrchol prišiel na konci štvrťroku, keď sme museli odovzdať súhrnné tabuľky predaja dosť náročná robotu, čo vyžaduje sústredenie. O 16:45 mi Lenka poslala neúplné podklady s textom: Deti majú program v škôlke, musím utekať preč. Dokonči to, prosím, si v tom majster, zaberie ti to 15 minút. Zajtra ti to vynahradím. Ja som si uvedomila, že ak znova prikývnem, nebude to naposledy svoje večery si už neochránim. Ak by som odpovedala priamo a odmietla, riskovala by som urazené reakcie, tak som sa rozhodla posunúť vec na úroveň pracovných procesov.
Nenapísala som jej nahnevaný mail. Jednoducho som jej správu preposlala vedúcemu, pánovi Petrovi Kováčovi, s komentárom bez emócií: Dobrý deň, pán Kováč, posielam vám Lenkinu žiadosť. Z rodinných dôvodov nestíha svoje povinnosti v pracovnom čase a musí ich nechávať na kolegov. Prosím, zvážte, či by jej nebolo vhodné upraviť úväzok alebo prehodnotiť záťaž, aby mohla pokojne stíhať rodinu aj prácu, bez toho, aby oddelenie trpelo. Dnes mám plnú kapacitu a nemôžem prevziať jej úlohy bez toho, aby utrpela kvalita.
Stisnúť Odoslať bolo nervózne hlavou sa mi preháňali myšlienky: Som donášač, alebo budú ma nenávidieť. Ale už mi stačilo robiť za iného.
Reakcia prišla okamžite. Pán Kováč netušil, že Lenke pomáham s jej prácou, jemu sa zdalo všetko v poriadku. Nasledujúce ráno mal Lenka pohovor. Neviem, o čom presne hovorili, ale vyšla z kancelárie celkom červená a bola úplne tichá. Odvtedy sa už s podobnými požiadavkami na mňa nikdy neobrátila.
Mnohí povedia: Treba byť láskavejší, veď deti sú sväté. Jasné, ale láskavosť na úkor druhého je len využívanie. Kto má reálny problém, tak ide za šéfom a dohodne sa na home office, pružnom pracovnom čase, alebo dovolenke netlačí na kolegov tajne.
Nevykonala som pomstu, len som nastavila hranice. V biznise platí jednoduché pravidlo: keď bez slova robíš cudziu robotu, dáváš najavo, že ti to vyhovuje. Od Lenky už žiadne prosby neprichádzajú. Medzi nami je teraz formálne, slušné správanie a oddelenie beží ako predtým. Ukázalo sa, že Lenka zvládne svoju prácu sama, keď nevyužíva ostatných.
Mimochodom, výplata stále tá istá 1200 EUR mesačne akurát už každý robí to svoje. Takže keď budeš mať podobnú situáciu, nastav si hranice, lebo Slovák si svoje večery cení.
