– Ona vôbec nie je strašidelná! Je krásna! Miško, povedz im!
Saška pevne objíma vychudnutú, ošumelú mačku a plače tak hlasno, že susedia postávajúci okolo si musia zakrývať uši.
Basový, prenikavý, tak ako všetci v ich veľkej rodine, Alexandra dokáže presadiť svoj názor, keď už nie rozumne, tak aspoň poriadne nahlas. V piatich rokoch jej nemá vo dvore kto čo konkurovať, keď príde na rev, z ktorého sa trasú ešte aj okná.
Všetci už dávno zvykli na Sašku a jej mnoho súrodencov. Nikto si ich huncútstva nevšíma, vedia, že ich mama Tatiana má toho vyše hlavy a nie vždy sa jej podarí dať takú bandu dohromady. Pracuje v smenách, a mnohá iná žena by už dávno visela na plote ako prádlo na šnúre.
Ten plot, krásny, kovaný, oddelil niekdajší starý meštiansky dom, ktorý už dávno prebudovali na bytovku, od ulice. A bol riadnym klenotom pre celý dom. Tatiana ho spolu so susedmi každoročne na jar pretrie, a teda má plné právo na ňom visieť, ak jej to vyhovuje.
Ale ona to stále odmieta, len rezignovane vzdychne:
– Všetci sme ťažné kone. Krásne, silné, chytré pracovné ťažné kone. No čo už? Nikto za teba tvoje nevykoná. Všetko musíš sama! A ja, dievčatá, večný poník. Krútim sa dookola, aj keď netuším kde. Prečo už viem, ale kam… Ten pred tebou ťa kope, a ty len čumíš na jeho chvost a snívaš, kedy už príde večer, keď budú všetci v posteliach, umytí, sýti a spokojní. Keď v dreze, kde by mala byť špinavá riad, je prázdno Pretože ju už niekto poumýval. Možno je to zvláštne, ale tá prázdnota to je vlastne šťastie.
Tatiana je rozmýšľavá a pekná žena, v niekoľkých veciach pôvabná, ale kto už sa pozerá na ženu so šiestimi deťmi, bez podpory či pomocníka? Na svoj súkromný život dávno rezignovala aj bez toho má čo robiť.
Byť matkou šiestim deťom, to nie je med lízať!
Nikto ju za to však nikdy nekritizoval, lebo všetci poznali históriu jej rodiny.
Saška, rovnako ako ďalšie tri z jej detí, boli adoptované.
Tatiana ich nevzala z detského domova v záchvate túžby po hrdinstve či svetlej budúcnosti. Možno by to spravila, keby mala iné podmienky. Ale vtedy určite nie sama. Mala svoje predstavy o živote a byť osamelou matkou takej malej armády ani v najhoršom sne.
Ale život mieša karty inak, než by sme to očakávali, a svoje skúšky viery, charakteru a citu dávkuje, ako sa mu zachce.
Tak teda, máš! Rozmýšľaj, čo si zač.
Aj Tatiana musela rozhodovať a bolo jasné, ako sa rozhodne.
Všetky deti, ktoré Tatiana vychovávala, boli jej dedičstvom.
Dedičstvo, to buď prijmeš, alebo nie. Tatiana vedela, že odmietnutie v jej prípade neprichádza do úvahy. Ju predsa nikto neodvrhol, tak prečo by ona mala nechať na holičkách tých, ktorých postihol údel? Zvlášť keď sú jej rodina!
A mala svoje dôvody, prečo tak rozmýšľa. Stačilo, že vôbec boli.
Tanička bola dieťaťom deväťdesiatych rokov.
Jej mama bola kráskou celého malého slovenského mestečka Miss Družstevná, hovorili. Ledva dovŕšila osemnásť, už bola pod čepcom, v šatách takej krásy, až to každému bralo dych, a muž podnikaťeľ až hanba.
Tatiana svojich rodičov vôbec nepoznala.
Chodila k nim s babkou len na cintorín. Tam stál pekný pamätník s fotografiami, ktoré malá Tanička hladkala prstom a šepkala, aby ju babka nepočula, o tom, čo sa jej prihodilo o nakreslenom obrázku, ktorý chválila učiteľka, o červeno-bielo pruhovanom šále, ktorý jej uplietla babka.
Čo sa stalo s rodičmi, sa Tatiana dozvedela až v šestnástich.
– Tvoj otec bol gauner, dcéra moja. Odišiel predčasne a moju dcéru vzal so sebou. Ťažko o ňom hovoriť zle, ale nikdy mu neodpustím, že o ňu prišla. Plakala som, prosila, aby sa s ním nezaplietla. Nechcela počúvať. Milovala ho. A aj on ju, na nešťastie… Keď si poňho prišli, vraj ju kryl vlastným telom. Možno ju naozaj ľúbil… Kto vie? Tešiť sa môžem, že teba po nich mám…
Tatiana si vtedy rozuzlila, kto boli tí tichí návštevníci, čo občas posedávali u nich v kuchyni, popíjali čaj, počúvali babku, ako hovorí o jej školskej hudobnej, a potom nechali na stole obálky s peniazmi a potichu odišli.
Babka peniaze nenosila do obchodu, ale ich šetrila. A keď Tatiana maturovala, kúpila jej veľký byt v Bratislave.
– Tu máš, dieťa. Tvoje dedičstvo. Od mamy… aj od otca.
Bývať v tom byte Tatiana nechcela. Zostala pri babke.
– Prečo, Tanička? Veď ten byt je krásny, v centre! Do školy peši pár minút! Do práce netreba jazdiť. Prečo robíš drahoty?
– Nechcem bez teba! Alebo pôjdeš so mnou, alebo zostávame tu!
Ale babka dlho nechcela opustiť svoju starú garsónku, kde všetko pripomínalo jej dcéru. Nakoniec súhlasila, keď sa objavila Tatianina sesternica Gabika.
– Tanika, požičaj nám, prosím, byt. Máme deti a ty tam aj tak nebývaš. Je prázdny. Budeme ti platiť. Pomôže ti to. Aj trvalý pobyt vybavíme, deti musia ísť do škôlky!
Gabika je priebojná ženská, a babka vždy tvrdila, že ona si cestu k dôvere nájde hocijakú.
– Nezaťažuj sa ňou, Tanička! Aj keď je sesternica, je to babka lišiak. Nedaj jej byt! – varovala babka.
– Babi, veď ona má deti
– No a čo? Je to ich mama, nech sa stará. A ja musím myslieť na teba!
Tatiana babke načúvala, no nedokázala odohnať k sebe v tej dobe maličkých Maťa a Lízu. Tie deti na ňu lipli, veď cítili lásku, a vždy sa zachmúrili, keď si ich Gabika odvážala z Tatianinej izby.
– No ták, nebojte sa, Tanika nie je pestúnka!
Tatiana sa zamyslela, či je správne mať veľký prázdny byt, keď iní trpia v prenájmoch. Gabika stále dokola pripomínala, že rodinu neopúšťaš.
Tú vetu si Tania pamätá od babky: Keby tvoj otec žil medzi ľuďmi tvoja mama by žila tiež.
Tatiane záležalo na babkinom uznaní.
– To bolo dobre, Tanička! Ľudsky. Som hrdá! Rastieme v človeka!
To bola jej najväčšia pochvala. A keď išlo o Gabiku, chcela urobiť to isté. Ale babka ju prekvapila.
– Nie je to to isté!
– Prečo? Veď je to rodina!
– Áno, ale zabudla si na rozprávku o lýške a ľadovom domčeku. Viem, ako to skončí!
– Ale babí
– Ani neodvrávaj! Ona nebude bývať v tvojom byte. My tam pôjdeme. A keď ty neveríš, že je správne pomáhať rodine, nikdy nesmieš robiť veci bezhlavo. Gabika je šikovná, ona si poradí aj sama. Potrebuje len trochu času a udicu, nie rybu, rozumieš? Daj veľa zo srdca, ale nie všetko. Ten, kto dáva rybu, nie je vždy dobrodinec.
– Prečo?
– Lebo človek sa potom nemusí snažiť hľadať riešenia. Keď jej teraz prenajmeš byt, už nebude chcieť odísť. Budeš sa cítiť zaviazaná. A ona si to zapamätá a využije. Život je dlhý, nikdy nevieš, čo príde.
– Možno máš pravdu Ale je správne tak uvažovať?
– Neviem, asi nie. Ale keď sa stane niečo zlé, ľahšie sa ti bude myslieť o druhých zle, nie? Tak sa radšej vyhni pokušeniu. Nechci škriepku. Ja to vybavím. Ak sa nahnevá, nech sa hnevá na mňa, nie na teba. Robím to kvôli deťom. Je dobre, ak niekto ďalší deti ľúbi, nielen ich mama. Každá kvapka lásky je poklad! Pamätaj na to!
A čas ukázal, že mala babka pravdu.
Gabika na babkine riešenie len sklopila zrak.
– Vedela som, že Taniku chrániš.
– Chcela si jej ublížiť?
– Nie, je to naša rodina, vy ste jediní, kto nám zostal!
– Tak sa toho drž, dieťa! Pomôžeme, ty vieš.
– Áno
– Gabika, rozumiem ti. Ale Tanika je sirota. Takú krivdiť to by mi Boh neodpustil. Moja dcéra tam hore čaká A čo jej poviem? Nemôžem inak! Nie je to dar, je to len vypomáhanie. Tá garsonka je malá, ale stačí. Všetko je blízko, škola, škôlka, čo viac?
– Vďaka za dom aj pravdu pre mňa a deti!
– Nie si cudzia, Gabika! Nezabúdaj.
A tak sa sťahovali, a Tatiana s babkou si začali zariadzovať nový byt.
Lenže čas nezastavíš. Uteká, kým človek nestíha dýchať.
Tatiana už len snívala o tom, že babka ešte stihne užiť si peknice, ale osud chcel inak.
Do polikliniky, ktorá bola vo vedľajšom dvore, chodila babka pravidelne.
– Ako do roboty, rehocú sa, preberajúc recepty.
Zdravie sa jej zhoršovalo.
Tatiana sa snažila babku sprevádzať, ale ona sa len zamávala rukou:
– Nechaj, čo som ja už? Dve minuty a som tam! Rob si svoje! Ja si poradím!
To, ako to Tatiana oľutuje, netušila.
A bola tu zima. Snehu plné chodníky, mráz hryzie do líc. Lenže pod snehom ľad, a človek snáď ani nevie, ako ľahko sa pošmykne…
Babyka Tatiany spadla len pár krokov od polikliniky. Udrela si hlavu, omdlela. Ľudia okolo len sa ponáhľali. Ktovie, čo všetko riešili, možno sami so sebou zápasili, ale všímať si starú pani to už nie. Takto ju našiel až taxikár, ktorý našiel v jej kabelke lístok s Tatianiným číslom. Zavolal rýchlu zdravotnú pomoc neskoro…
Babka zomrela do dvadsiatich štyroch hodín. Tatiana celý čas sedela na chodbe nemocnice a objímala Gabiku, ktorá zverila deti susede a hneď dobehla.
– Čo teraz, Gabika? Ako bez nej?
– Nemusíš byť bez nej. Nesmieš sa vzdávať! Gabika ju upokojovala, ale dobre vedela, že je to márne.
Lekári sa vyhýbali pohľadom a Gabika rýchlo pochopila, že veľa nádeje nie je.
– Toto by sa babke nepáčilo!
– Čo?
– To tvoje nariekanie! Bola silná. Aj teba chcela mať silnú, nie?
– Pravda…
– Utíš sa, vydrž kvôli nej
– Budem…
A po dni Tatiana vedela, že jej život sa mení znova. Teraz ona bude tá, kto nesie zodpovednosť.
A život sa viacej zamotal.
Objavil sa Oto, s ktorým Tatiana vydržala päť rokov. Rozišli sa v pokoji, ostala jej však dve deti, aspoň bez bolesti v srdci. Oto bol vždy rovný chlap, a keď si našiel inú, prosto jej povedal, že s ňou viac nezvládne, ale bude pomáhať.
– Sme predsa kamaráti, Tani? balil si veci.
– Jasné, Oto, počuješ sám seba? Tatiana v tej chvíli nemala silu sa ani hnevať, cítila sa ako pri tom telefonáte od taxikára s babkou.
A za čo? Za úprimnosť? Že ide za inou? Aj tak to v živote býva… Deti otca milujú…
Tie dni ubehli len tak zo zotrvačnosti. Pomohla jej Gabika stále bývala v babkinom byte, pracovala ako vrchná sestra v nemocnici, doma narýchlo dokončila Liizinu maketu do školy, keď jej Tatiana zavolala.
– Príď, prosím…
Gabika už cítila, že musí. A pol hodinu nato húškala v náručí Tatianu, nadávajúc na Otových príbuzných.
– Neplač! Preňho bude všetko prázdne! Veď taký by ťa aj tak opustil, len neskôr!
– Prečo? Čo som spravila zle?
– Ale, moja… To sú prosto muži! Otec nebude. Od inej aj tak odíde. Hlavne nech neopustí deti. Sľúbil, a ja verím, že pomôže. Nebude ti ľahko, ale buď rada, že aspoň to. Však ja mám ten istý príbeh. Dcéry len moje, a otec o nich ani nezakopne! Platí výživné, ale to sú také slzy, že radšej by som si ich nechala… Sám nevolá, neozve sa. A tak som aj otec, aj mama. Či je to spravodlivé? No aspoň Maxim… Ešteže má teba
– Gabika, čo teraz?
– Nekonfliktuj! To je najlepšia rada, čo ti môžem dať. Všetko prebolí časom.
– Povieš, že čas lieči?
– Nepoviem! Nelieči! Ale niečo nové príde. Prikryje to staré, nie že vymaže, ale odtieni. Najmúdrejšia bola tvoja babka. Dodnes ju počujem Aj teraz, keď ti to hovorím…
– Ďakujem, babka – Tania siaha po suchom kuchynskom uteráku, vymieňa mokrý.
– Ak by si nič necítila, vtedy by si sa bála usmeje sa Gabika. To je v poriadku!
Mala pravdu. Čas šiel, Tatiana si zvykla, nemala čas na sťažovanie.
Oto bol s deťmi cez víkendy, bral ich na výlety a snažil sa, aby ničím netrpeli.
A prišla ďalšia správa.
– Gabika, to vážne?
– Ako sa to stáva? Mala by si vedieť sama! Dve deti, nebojím sa, len keď Keby aspoň s otcom sa dalo rozprávať, len čo počul o dieťati, zmizol. Tak mu treba! Ani som ho nestihla postrašiť tým, že to bude dvojičky!
– A čo teraz?
– Neviem… Ja nie som len zdravotník! Mám ešte Maťa a Lízu… Ale čo s ďalšími dvoma?
Gabika sa rozplakala v kúpeľni, a Tatiana medzičasom sledovala, ako deti vybíjajú cukríky a maksim rozdeľoval korisť.
– Pravdu povedať, Gabika, urobíme to najlepšie, ako vieme.
A rozhodla sa rýchlo, tak, ako by väčšina považovala za bláznovstvo.
– Si sa zbláznila? Gabika drží v ruke zmluvu. Nedokážem to
– Ale dokážeš! Tatiana sa usmieva. A babka by bola hrdá. Tvojim deťom bude lepšie. Tu je ich domov.
Babkin byt prešiel na Gabiku a všetci zrazu čakali na dvojičky.
Saška a Maruška sa narodili presne v termíne. Bábätká ako z bábkovej výkladnej skrine dali svetu hneď najavo, že bude treba s nimi rátať.
– To sú speváčky! Ako ich pomenujete?
– Jednu po mame, Sašku, druhú po tete, Máriu.
– Dobrý človek musela byť tvoja teta, keď dávate meno po nej!
– Skvelý! Nebyť jej, ani tieto deti by neboli.
Z pôrodnice Gabiku privítali deti aj Tatiana.
– No, je nás o kvapku viac! – Tatiana pootvorila krajku perinky a zašepkala: Ste nádherné!
– Hlavne aby boli šťastné – Gabika objímala deti, v duši nepokoj.
Keby povedala Tatiane, zastavila by to všetko u doktora. Ale kto má čas na seba, keď má v rukách deti?
Gabike prišlo zle asi týždeň po prepustení. Zavolala Maťa, ktorý sa práve chystal do školy.
– Postráž ich. Už som volala sanitku. Zavolaj Tatianu. Neplač, nech neplašíš Lízu Aspoň zatiaľ.
Gabika už nezachránili.
Zlyhalo jej srdce, ktoré nikdy predtým nebolelo.
Tatiana musela opäť rozhodnúť. Ale bola iná možnosť?
– Ste ich jediná príbuzná, kýva hlavou pani z úradu. Ale to je taká zodpovednosť Štyri deti! A vy máte dve vlastné! Naozaj by sme to mali zvážiť!
Tatiana sa nehádala.
Čo na to povedať? Nikdy nestála pred ťažšou voľbou. Ale dať Maťa, Lízu a dvojičky do detského domova, to bolo nemysliteľné. Každé rozhodnutie nesie dôsledky. Tak ju učila babka, tak vychovávala deti sama.
A je to správne deti musia zostať spolu, bodka.
Pomohol aj Oto. Zohnal právnika, pomáhal s papiermi, sedel s deťmi, kým Tatiana behala po úradoch.
– Tvoja žena neprotestuje?
– Nie. Je tiež mama. Vie, že ty už späť nevezmeš. Tak čo má riešiť?
– Oto, si si istý?
– Šesť detí To je veľa
– Nie som si istá ničím, Oto. Bojím sa. Pravdu poviem: som v panike. Ale inak neviem. Sú moje Ako ich rozdeliť? Dať preč?
– Čoho sa bojíš?
– Ak to nezvládnem? Som sama
– Nie si sama. Dovolíš? Pomôžem. Dlhujem ti to, vieš?
– Neplač! Spolu to zvládneme. A ešte niečo, Tanika:
– Čo?
– Žena ako ty neexistuje! Pozri: Boh to vie, aj babka to dohliadne! Nemáš sa čoho báť!
– Keď to aj ona počuje, Oto!
– Som si istý, počuje. Je tam s babkou. Ak niečo nepochopili, ona im vysvetlí!
– Pravda, prvýkrát od straty Gabiky sa Tatiana naozaj usmiala.
Život pokračoval. Tatiana držala pevne, ale v noci sa niekedy rozplakala ako malé dieťa, päsťou mlátila do vankúša a potichu úpenlivo prosila babku:
– Babi, čo mám robiť? Ty vždy vieš!
A pamäť vždy ponúkla odpoveď alebo aspoň náznak, ktorým smerom ísť. Aj keď cestička nie vždy bola správna, deti rástli a pre všetky z nich bola Tatiana blížšia než ktokoľvek na svete. Vždy vedeli: nech sa stane čokoľvek, treba utekať k nej. Pochopí, poradí, odpustí. Nikdy nepovie niečo, čo zabolí navždy.
A tak aj dnes Saška drží nájdenú mačku, a keď suseda varuje:
– Vykopne ťa Tatiana s tou mačkou von! Veď je špinavá! Pozri na tie plesne! Pusti ju!
– Nie! Saša bezmocne hľadí na Maťa a na vchod.
Tatiana sa dnes chystá zobrať deti do bratislavskej ZOO. Vstala skoro, nachystala raňajky, pobudila všetkých a za hodinu všetko pobalila. Ešte deti poslala pod Maťovým dohľadom na dvor.
– Chodte na preliezky, ja sa vrátim za minútku! Kde som len dala krabicu so starými teniskami?
– Skús Lízin šatník! Upratovala! My sme na dvore! Maťo vyženie sestry a obráti sa na dvere. Mama, namaľuj si aj druhé oko, inak vyzeráš divne! Neboj sa, postrážim ich.
Tatiana sa naháňa po byte, nájde tenisky, dorobí aj pery namiesto len pracovného líčenia, hoci v nedeľu bežne na to nedbá. Dnes jej príde, že by to chcelo niečo zmeniť. Má detí dosť, starostí ešte viac, načo sa schovávať? Nech je aj ona občas za dámu.
Veď aj príjemnejšie je dať si vatu na paličke, deťom zmrzlinu a vyhlásiť:
– Idem pozrieť slona! Kto ide so mnou?
Tak si spomenie na dávny výlet s babkou. Ako spolu sedeli na lavičke a pili domáci sirup, jedli žemľu a boli šťastné. Dnes tú istú malinovku varí ona a balí sendviče pre svoje deti. Aj tie budú raz pre svoje.
Ešte raz sa pozrie do zrkadla, vezme ruksak a vybehne.
Susedka, čo práve kráča hore schodmi, sa uškrnie:
– Len choď, Tanika! Čaká ťa prekvapenie!
Saška beží k nej s mačkou:
– Mama! Pozri, aká je krásna!
A čo na to povedať?
Nič.
Chytí mačku za kožušinu, pozrie na ňu, potom vzdychne:
– ZOO sa ruší. Máme doma tigra. Maťo, kde je najbližší veterinár? Ideme!
A to bude krásny deň. Do ZOO sa nejde, ale nuda to nebude.
A tá vychudnutá, ošúchaná mačka, ktorú Saška hrdo prinesie domov na očiach celého dvora, sa už o pár mesiacov premení na krásnu, zdravú, prítulnú šelmu, ktorá prinesie k Tatiane do bytu ďalšiu kvapku radosti a rovno celý oceán šťastia.
A nič na tom už neprekvapí. Ani Tatianu, ani deti. Veď ich pravda je dávno jasná: tam, kde je láska, nikdy jej nie je priveľa.
