Musela som si kúpiť vlastnú chladničku, povedala Mirka. Bolo to zvláštne a absurdné, ale iná cesta neexistovala. Nevadilo by mi predať byt a rozdeliť peniaze. Ale mama s tým nesúhlasí.
Mirka má čerstvých dvadsaťštyri rokov. Má univerzitný diplom, našla si prácu, ale ešte nenadobudla manžela. Život v vlastnom dome sa nedá nazvať jednoduchým. Patrí jej polovica bytu. Predtým bol byt otcov majetok. Mirka a jej mama ho zdedili rovným dielom; vtedy mala Mirka štrnásť.
Pred desať rokmi prežívali rodinu krušné chvíle, stratili živiteľa. Mirkina mama pustila zamestnanie, keď bola Mirka malá. Rozhodla sa, že nejde ani na materskú. Veď jej manžel dobre zarábal, peniaze mali, tak sa venovala domácnosti. Po otcovej smrti mama nariekala: Kam mám ísť robiť v štyridsiatke? K upratovačkám?
Mirka pokračuje: Dostávali sme sirotské, no mama neodolala kaderníctvam a novým veciam, akoby sme mali dostatok. Zo začiatku jej pomáhal brat, potom ho to prestalo baviť.
Strýko povedal Želmíre (moja mama), že by si mala nájsť niekde prácu. Má dve deti, nemôže nás všetkých uživiť. Po roku mama priniesla domov chlapa volal sa Ľubomír. Mama povedala, že bude u nás bývať. Na svoj spôsob riešila peniaze vydala sa znovu. Ľubomír zarábal veľa, ale so mnou sa nijako nedohodol.
Ľubomírove slová: Ty len jedávaš. Prečo nerobíš prádlo alebo neupratuješ? Prečo sa učíš? Ak plánuješ ísť na univerzitu, len zbytočne študuješ, mala by si pracovať. Myslíš, že ťa budem do smrti živiť?
Mirka zostala ticho. Sirotské mala, ale všetko šlo mame. Želmíra nechcela dcéru chrániť pred nevlastným mužom, bála sa, aby neprišla o živiteľa. Ako by sme žili bez neho? opýtala sa Mirky. Nemáš sa hádať, robíš, čo povie. On nás živí.
Mirka šla na univerzitu, našla si prácu. Celý čas sa cítila, že je len navyše a sedí nevlastnému otcovi na krku. Ten stále rátal, koľko ho Mirka stojí.
Šesť mesiacov po nástupe do práce si Mirka kúpila chladničku. Postavila ju do izby, lebo Ľubomír zamykal tú v kuchyni.
Máš prácu? Tak sa kŕm sám, povedal Ľubomír. Želmíra mlčala, aj keď jej muž pred Mirkou rozkladal účty a pýtal späť všetko, čo na ňu za roky minul. Časom však Ľubomíra vyhodili z práce. S mamou začali predávať Mirkine veci, aj chladničku. Všetky výčitky padali len na Mirku. Najprv platila ona, nevlastný otec bol bez práce skoro rok. Už toho mala dosť, nasadila na chladničku zámok. Samozrejme, mama nesúhlasila, tvrdila, že Ľubomír ich celé roky živil.
Mirka odpovedala: Pomôž, ak chceš. Nebola som prvá, ktorá začala deliť veci v tomto dome. Choď do práce.
Ľubomír sa nedávno odsťahoval z bytu. Mama už mala dosť chlapa, ktorý domov neprináša peniaze. Dcéra ale stále zámok na chladničke neodstránila. Myslí, že aj mama by si mala ísť zohnať prácu. Myslíte, že má pravdu?
