Dnes som si zapísala do denníka ďalšiu kapitolu môjho rande života a bola to ozajstná zimná rozprávka, len bez snehovej krásy a princeznej v elegantnej sukni.
Oslovil ma Peter Horváth. Na fotkách vyzeral úplne obyčajne, asi tridsaťpäťročný muž, upravený, nič extrémne, nič výstredné. V profile sám seba popisoval filozoficky: rozprával o sebapoznávaní, osobnostnom raste a o hľadaní skutočnej, živej duše. Už tam mi začal svietiť kontrolný signál: viem z vlastnej skúsenosti, že čím viac muž hovori o skutočnej žene, tým viac dúfa, že nájde takú, ktorá od neho nebude nič chcieť, nebude nič očakávať a bude mu bezproblémovo vyhovovať.
Niekoľko dní sme si písali. Peter bol slušný, ale sem-tam z neho vyliezli zvláštne predstavy. Najradšej filozofoval o tom, ako sú dnešné ženy pokazené peniazmi.
Im stačí len reštaurácie, dovolenky a nové smartfóny, napísal mi. Nikto už nechce spoznať dušu človeka, len sa prechádzať a rozprávať.
Slušne som prikývla aspoň v duchu a snažila sa vedenie rozhovoru jemne presmerovať inam. Každý má svoje jazvy, pomyslela som si. Možno ho bývalá manželka nechala bez bývania či bez snov kto vie. Snažím sa nevynášať súdy predčasne.
Prišla však jeho návrh na stretnutie. S jednou malou komplikáciou: vonku bol tuhý február. Nie ten romantický, ale pravý, 20°C na teplomere a pocitovo ešte horšie. Meteorológovia hlásili oranžový stupeň nebezpečenstva, dokonca SMSka od SHMÚ odporúčala nevychádzať z domu bez nutnosti.
Stretnime sa v parku, písal Peter. Prejdeme sa, nadýchame čerstvého vzduchu, spoznáme sa bez pretvárky.
Peter, odpovedala som, vonku je mínus dvadsať, za desať minút budeme ako sochy z ľadu, nechceš radšej kávu v kaviarni?
Odpoveď prišla okamžite.
Do kaviarní nechodím, tam sedia len ženy, ktoré čakajú, že im muž zaplatí. Ja hľadám skutočnú partnerku, ktorá je so mnou v ohni aj vo vode aj v mraze. Ak je pre teba princíp, aby som na teba minul dvadsať eur, tak sme na nesprávnej ceste.
Bola som príliš zvedavá, aby som odmietla. Chcela som stretnúť bojovníka za čistotu vzťahov, pre ktorého šálka espressa znamená finančnú závislosť.
Dobre, napísala som. Park o 19:00, hlavný vchod.
Príprava trvala hodnú chvíľu. Zo skrine som vytiahla termoprádlo, teplý sveter a na záver lyžiarsky overal. Na nohy hrubé čižmy a vlnene ponožky, na hlavu ušanku.
V zrkadle sa na mňa dívala osoba pripravená na polárnu expedíciu.
Tak Peter, drž sa, usmiala som sa na svoj odraz a vkročila do mrazivého večera.
Presne o 19:00 som bola pred parkom. Mraz okamžite šľahol do líc jediné, čo mi zostalo odhalené. Snehu pod nohami kričal a nikto nikde rozumní ľudia si dnes vybrali teplo.
Pri vchode už čakal Peter. Mal na sebe len jesenný kabát. Prešľapoval, poskakoval a vehementne dýchal na ruky. Nos už mal farbu sliviek a uši boli ako karmašové korálky.
Prišla som k nemu.
Ahoj, povedala som tlmeným hlasom spod šálu.
Peter na mňa chvíľu šokovane pozeral asi čakal, že príde jemná víla v silonkách, ktorá bude romanticky tŕpnúť vo vetre, a on si zapózuje ako hrdina. Namiesto toho stála pred ním záchranárka pripravená prežiť polárnu noc.
Ahoj, vyklapkal zubami. Ty si sa poriadne pripravila.
Ty si hovoril, že treba byť pripravený aj do mrazu, ja som to vzala vážne. Tak čo, ideme dýchať vzduch a skúmať duše?
15 minút slávy
Vyrazili sme hlavnou alejou. Táto prechádzka jednoznačne obsadila prvé miesto v rebríčku najpodivnejších rande.
Ako sa ti páči počasie? opýtala som sa spoločensky.
Povzbudzuje, vydoloval zo seba. Tvár už mu takmer nefungovala, len modré pery sa ťažko hýbali. Milujem zimu, skúša pevnosť ľudí.
Súhlasím, prikývla som. Inak, k tým ženám na kaviarne. Vysvetlíš mi, prečo je podľa teba káva znak vypočítavosti?
Rozprávať mu bolo očividne bolestivé mraz mu spaľoval hrdlo ale jeho presvedčenie si žiadalo obetu.
Pretože triasol sa, vzťahy majú byť o záujme o človeka, nie o peňaženku. Ak žena nechce len prechádzať, ale hneď očakáva večeru, je to len spotrebiteľka.
A čo ak žena len nechce zápal pľúc? spýtala som sa, upravujúc si kapucňu.
To sú výhovorky, odsekol a hlasno si šmorgol nosom. Kto chce, nájde spôsob treba sa teplo obliecť.
Veď ja som sa obliekla, rozpažila som ruky a predviedla svoj objemný snehuliakový obrys. Ale ty si asi podcenil prípravu, nie je ti predsa len zima?
Mne je dobre! zamrmlal, aj keď sa už triasol tak, že to bolo vidieť aj v polotme.
Po ďalších desiatich minútach sme došli na hlavné námestie parku. Stál tam zatvorený kiosk s kávou. Peter naň pozrel pohľadom tragickej postavy.
Môžeme sa už vrátiť? navrhol. Vietor je silnejší.
Ale prosím ťa! roztiahla som ústa do úsmevu. My sme ešte len začali. Chcel si skúmať dušu. Poďme sa rozprávať o literatúre! Máš rád Jacka Londona? On napísal poviedku Rozdj zažiariť ohnivko, kde jedného muža zima nakoniec porazila.
Pohľad, ktorý na mňa hodil, bol ďaleko od filozofického.
Vieš čo, musím ísť, prerušil ma. Práve som si spomenul, že mám niečo súrne vybaviť.
Čo také? Veď sme mali večer naplánovaný.
Pracovné veci. Zabudol som poslať výkaz.
Osem večer, v piatok?
Áno! takmer zvolal.
Otočil sa a prakticky bežal k východu. Išla som za ním, užívajúc si ten moment: môj prežívajúci muž vydržal presne pätnásť minút.
Pri vchode do metra sa ani nerozlúčil zmizol v úkryte podzemky. Dúfam, že tam zahrial nielen ruky, ale možno aj svoje presvedčenia. Ale asi nie.
Ja som prišla domov, uvarila si horúci čaj a vymazala naše správy. Ani chvíľu mi nebolo ľúto za stratou času. Tých pätnásť minút bola úžasná očkovacia dávka proti pocitu viny a pripomienka, že starostlivosť o seba ešte z nikoho neurobí zlatokopku.
