Tak počúvaj, musím ti porozprávať jeden zážitok, ktorý som zažila nedávno. Dala som sa do reči s jedným chlapíkom, volal sa Stanislav Majer. Na fotkách vyzeral normálne taký tridsaťpäťročný, upravený, bez divných vibe typov. V profile mal samé filozofické úvahy o sebarealizácii, osobnom raste a hľadaní pravej, živej duše. Už vtedy mi svietila kontrolka vieš, podľa skúsenosti, čím viac niekto rozpráva o skutočnej žene, tým viac chce mať pohodlný variant, čo nebude nič chcieť a nebude nič vyžadovať.
Písali sme si pár dní. Stanislav sa správal slušne, občas však vypustil nejakú pikošku. Najviac sa vyžíval v rozoberaní, že dnešné ženy sú podľa neho zmätené peniazmi.
Im ide len o reštaurácie, exotiku a mobily, písal. Nikto nevidí na dušu, všetci len materálne.
Ja som mu na to takticky prikyvovala v duchu, jasné, a radšej som menila tému. Čo už, každý má niečo za sebou, možno ho bývalka nechala bez bytu, alebo bez ilúzií kto vie? Nechcem robiť predčasné závery.
A potom navrhol stretnutie. Problém bol jeden: vonku bolo brutálne fakt, mínus dvadsať, a pocitovo najmenej mínus dvadsaťpäť s tým vetrom. Hlasíli oranžovú výstrahu, polícia posielala SMS, aby človek nechodil von, iba ak musíš.
Stretneme sa v Sade Janka Kráľa, napísal Stanislav. Poprechádzame sa, dýchneme si a lepšie sa spoznáme bez pretvárky.
Stano, odpísala som, vonku je mínus dvadsať, po desiatich minútach sme ľadové sochy, nemáme radšej chuť na kávu v kaviarni?
Odpovedal hneď.
Po kaviarniach nechodím, tam sedia len zlatokopky, čo čakajú, že ich nakŕmiš, mne treba parťáčku do života, niekoho, kto zvládne aj oheň, aj vodu, aj mráz. Ak ti ide o to, že miniem pár eur na kávu, nemáme čo riešiť.
Zvedavosť zvíťazila, chcela som vidieť toho bojovníka za čistotu vzťahov, pre ktorého je šálka espressa znak finančného otroctva.
Ok, napísala som. Sad Janka Kráľa, o 19:00 pri hlavnom vchode.
Príprava mi dala zabrať vytiahla som termo spodky, hrubý sveter a nakoniec lyžiarsky overal. Na nohy som dala poriadne vysoké topánky s vlnenými ponožkami, na hlavu baranicu.
V zrkadle na mňa pozeral človek pripravený na zimnú expedíciu.
Tak, Stano, drž sa, žmurkla som si a vybrala sa do zamrznutého večera.
Presne o siedmej som bola pred vstupom. Mráz mi hneď chytil líca jediné, čo zostalo odhalené. Sneh škrípal pod nohami, okolo ani noha normálni ľudia, vrátane tých zlatokopiek, volili teplo.
Pred vstupom stál Stanislav. V jesennom kabáte! Prešľapoval, poskakoval a fúkal si na ruky. Nos už mal farbu slivky a uši sčervenali na maximum.
Prišla som.
Ahoj, povedala som tlmeným hlasom spod šálu.
Pozrel sa na mňa, asi čakal, že uvidí krehkú vílu v pančuchách, čo bude melodicky drkotať zubami a on ju bude môcť zachrániť. Namiesto toho stála oproti nemu osoba pripravená na Himaláje.
Ahoj, vyzúkal cez zuby. Ty si… sa riadne vybavila.
No, sám si chcel, aj oheň, aj vodu, začala som s mrazom. Tak, ideme sa prejsť?
15 minút slávy
Vybrali sme sa po aleji. Tá prechádzka určite patrí medzi najbizarnejšie rande, čo som zažila.
Ako ti sedí počasie? opýtala som sa nenúteným tónom.
Dodáva energiu, vytlačil zo seba. Tvár sa mu už takmer nehýbala, len pery rýchlo tmavli. Zimu mám rád, preverí charakter.
Súhlasím, prikývla som. Apropo, tie zlatokopky. Vysvetlíš mi teóriu, prečo je káva znak materializmu?
Rozprávať mu bolo ťažko, omrzli mu hrdlo aj jazyk, ale presvedčenie si žiadalo obete.
Lebo… hlas sa mu triasol, vzťahy majú byť postavené na záujme o človeka, nie o peňaženku. Ak dievča nevie len tak chodiť, hneď chce výživu, je to len konzumentka.
A ak nechce mať zápal pľúc? vzdychla som, upravujúc kapucňu.
To sú len výhovorky, strihol a nahlas šmrkol nosom. Kto chce, ten nájde spôsob, treba sa lepšie obliecť.
Veď som sa obliekla, pokrčila som ramenami demonštrujúc svoju objemnú siluetu. Ale ty asi nie. Nie je ti zima?
Mám sa fajn! odsekol, hoci ho triaslo, a bolo to jasne vidieť aj v tme.
Po desiatich minútach sme dorazili do centra parku. Tam bol zatvorený stánok s kávou. Stanislav naň pozrel pohľadom tragického hrdinu.
Možno sa vrátime? navrhol. Zosilnel vietor.
Ty si robíš srandu! zašvitorila som. My sme len začali. Ty si chcel skúmať dušu. Poďme si skúsiť literatúru máš rád Jacka Londona? Má príbeh Založiť oheň, kde chlap zamrzol, lebo podcenil arktické podmienky.
Ten pohľad, čo mi dal, bol ďaleko od duchovného.
Počúvaj, musím odísť, prerušil ma. Niečo súrne treba vybaviť.
Čo presne? Veď sme plánovali večer.
Pracovné. Spomenul som si, že som neposlal výkaz.
O ôsmej večer v piatok?
Áno! takmer zakričal.
Otočil sa a skoro bežal k východu. Kráčala som za ním, užívala si ten moment môj survivalista vydržal presne pätnásť minút.
Pri zastávke električky ani nepozdravil, iba zmizol do tepla MHD. Dúfam, že si tam zohrial nielen končatiny, ale možno aj svoje presvedčenia. Aj keď pochybujem.
Ja som sa doma uvarila čaj, vymazala chat s ním a necítila žiadnu ľútosť za stratený čas. Tých pätnásť minút mi dalo fajn lekciu pripomenulo mi, že starať sa o seba nie je žiadne zlatokopectvo.
